Edita Tarabčáková

Bolo Uhorsko štítom kresťanstva proti Turkom? (3)

Uhorsko rozdelené na štyri časti. Bitka o Viedeň.

V 2. pokračovaní (Kultúra č. 20/2003), nazvanom Uhorsko rozdelené na tri časti, som uviedla, že na prelome 16. a 17. storočia došlo medzi kráľovským Uhorskom a Tureckom k výraznému zvýšeniu vojenských aktivít, ktoré trvali 15 rokov (1591-1606). Spočiatku iniciatíva a úspechy boli prevažne na strane kráľovského Uhorska. Veľký podiel na tom mala aj tá skutočnosť, že do protitureckých aktivít sa zapojil aj Žigmund Bátori, sedmohradské knieža, a to aj napriek tomu, že bol vazalom sultána. Žigmund Bátori dokonca uznal kráľa (a cisára) Rudolfa II. nielen ako kráľa Uhorska, ale aj za svojho zákonného pána. Spoločným koordinovaným úsilím kráľovské a sedmohradské vojská oslobodili Ostrihom, Vyšehrad, Pešť a viaceré menšie hrady v okolí Budína. Kráľovské vojská krátky čas obliehali aj Budín. Boje prebiehali veľmi úspešne aj na Slovensku (Horné Uhorsko), kde kráľovské vojská oslobodili mnoho hradov v Novohrade, Gemeri a Honte, ktoré Turci ovládali už niekoľko desaťročí. Úspešne prebiehali aj operácie vojsk Žigmunda Bátoriho. Jeho vojská v Zátisí oslobodili viac hradov, medzi nimi aj významný Varadín a Lippu, pričom opakovane porazili rôzne väčšie – menšie turecké jednotky. Kráľovské vojsko po dohode so Žigmundom Bátorim obsadilo celé Sedmohradsko.
Tieto úspechy vyvolali v celej kresťanskej Európe radosť, až eufóriu. Očakávalo sa, že čoskoro bude oslobodený Budín a celé Uhorsko. Žiaľ, tieto očakávania sa nenaplnili. Na príčine bolo viac faktorov.
Na prvom mieste to boli rozbroje v Sedmohradsku, ktoré prerástli v bratovražedný boj. Knieža Žigmund Bátori nedodržal sľub daný Sikulom a síce, že im budú vrátené sikulské slobody, ktoré platili do r. 1562. Hlavná časť Bátoriho vojska čo do počtu i kvality boli práve Sikulovia a pod jeho zástavy nastúpili práve pre uvedený sľub. Pre nedodržanie sľubu Bátoriho znenávideli a jeho armádu opustili.
Ako v kráľovskom Uhorsku, tak i v Sedmohradsku už niekoľko desiatok rokov prebiehala reformácia a protireformácia. Platilo: „Kto sa cíti byť Maďarom (etnickým), ten je kalvinista.“ Teda národnosť a náboženstvo sa prekrývali (najmä v Sedmohradsku). A tak z pohľadu Maďarov vznikla hrádza: proti Turkom, proti katolíkom, proti Habsburgovcom, proti Nemcom, proti ortodoxii (teda proti Rumunom a Srbom). „Menšia“ hrádza vznikla aj proti luteránom (časť Nemcov a Slovákov) a samozrejme proti všetkým žoldnierom (Valónom, Španielom, Talianom, Čechom, Poliakom atď.). Stále častejšie sa v maďarskom prostredí ozývalo „Nemec horší ako Turek“. Aby to bolo ešte zložitejšie, príslušníci šľachty menili vierovyznanie „ľahšie ako čokoľvek iné“. Napríklad prvé sedmohradské knieža Ján Žigmund zmenil svoje náboženstvo štyrikrát. V Sedmohradsku bolo len málo šľachticov, ktorí by si ho nezmenili aspoň dva razy. Tak vlastne bolo veľmi ťažko vedieť, kto je kto, na ktorú stranu sa má postaviť a proti komu má nastaviť svoj štít. K tomu všetkému situáciu zhoršoval fakt, že knieža Žigmund Bátori „sa pred očami menil na nevyspytateľného psychopata.“
Toto všetko viedlo v Sedmohradsku k vojne všetkých proti všetkým. Do bojov zasiahli Turci, valašské knieža Michal II. Chrabrý i kráľovské vojská pod velením gen. Belgiojosa. Keďže jeho vojaci vlastne poriadne ani nevedeli „kto je kto“, kruto potláčali každý odpor, čo viedlo k častým „omylom“. Tieto „omyly“ umocňovali nespokojnosť miestneho obyvateľstva.
V atmosfére všeobecnej nespokojnosti dal kráľ Rudolf II. zvolať snem. Na sneme kráľa zastupoval jeho brat, arcivojvoda Matej. Účastníci snemu, každý osve, po skupinkách i všetci spolu, predniesli množstvo požiadaviek. Všimnime si napr. požiadavku protestantov. Tí požadovali úplné zrovnoprávnenie s katolíkmi. Snem sa skončil predčasne a bez toho, aby arcivojvoda Matej dal protestantom vyhovujúci sľub. Do uznesenia snemu sekretár kancelárie T. Himmelreich vpašoval článok označený číslom XXII. Podľa tohto článku sa zakazovalo na ďalších snemoch otvárať diskusiu o náboženských problémoch. Kráľ Rudolf II. platnosť vpašovaného „falošného“ článku spolu s ostatnými článkami uznesenia snemu potvrdil. Dôsledok „iniciatívy“ sekretára sa čoskoro dostavil. Uhorská šľachta akoby nevidela, čo sa okolo nej robí a čo Habsburgovci už pre Uhorsko urobili a obetovali – rozpútala povstanie. Povstanie sa šírilo neuveriteľne rýchlo po celom Sedmohradsku i kráľovskom Uhorsku. V istom čase sa už zdalo, že uhorská koruna je pre Habsburgovcov navždy stratená. Uhorské stavy sa radovali, že s pomocou Turkov a krymských Tatárov oslobodia Uhorsko od Habsburgovcov. Takýto štít kresťanstva si hrdina od Ostrihomu Valentín Balaša určite nepredstavoval.
Na čelo povstania sa postavil Štefan Bočkaj, nedávno ešte prívrženec kráľa Rudolfa II. a kniežaťa Žigmunda Bátoriho, ktorý pred povstaním žil „utiahnuto“ na svojich obrovských majetkoch v bližšom i vzdialenejšom okolí Varadína a čakal na svoju príležitosť. Zorganizoval vojsko z odvážnych bojovníkov, prezývaných hajdúchmi. Podľa P. Lendvaia pôvodne takto prezývali slovanských pastierov z rovín. V čase povstania však takto prezývali etnicky maďarských utečencov a zbehov, teda bezdomovcov. Veľmož Štefan Bočkaj mal rozsiahlu zahraničnú korešpondenciu a údajne na žiadosť hajdúchov nadviazal písomný kontakt aj s Turkami. Po jednej bojovej zrážke týchto hajdúchov s jednotkou gen. Belgiojosa Bočkaj sa obával, že by sa jeho turecké listy mohli dostať do rúk menovaného generála a mohli by ho kompromitovať. Tak vysvetľuje svoje ďalšie počínanie sám Bočkaj. Rozhodol sa, že už nie je na čo čakať, že jeho príležitosť je práve teraz. Uhorské stavy mu totiž práve ponúkli velenie nad protihabsburským povstaním. S naverbovanými hajdúchmi porazil jednu menšiu jednotku generála Belgiojosa. Vojaci gen. Belgiojosa, ktorí boli maďarského etnického pôvodu, prešli k Bočkajovi. K protihabsburskej armáde sa pridali nielen hajdúsi, ale aj vojaci pohraničných hradov, poddaní sedliaci (naleteli na nesplniteľné sľuby), ba aj vojenské jednotky stoličných šľachticov. Bočkaj do svojej armády prijal aj veľký počet tureckých a tatárskych jednotiek. Ale hlavnou silou boli hajdúsi. Bočkaj vybudoval obrovský štít, žiaľ, namierený proti kresťanom.
Bočkajove vojská v krátkom čase dobyli Košice, kde si Bočkaj zriadil svoj hlavný stan. V Košiciach sa zišlo aj zhromaždenie hornouhorských šľachticov, ktorí odhlasovali Bočkajovi finančné prostriedky a vojakov. Do Košíc sa čoskoro dostavil posol sultána Gabriel Betlen a odovzdal Bočkajovi menovací dekrét, ktorým ho sultán menoval za sedmohradské knieža a odovzdal mu aj vladárske symboly.
Kráľ vyslal proti Bočkajovi generála Bastu, ktorý v prvom boji doslova rozdrvil armádu hajdúchov. Na gen. Bastu zaútočil osobne aj Štefan Bočkaj, ale aj on utrpel porážku. Neskôr Bočkaj posilnený početnými tureckými a tatárskymi jednotkami Bastovu armádu opakovane a presvedčivo porazil. Postupne obsadil prakticky celé územie Sedmohradska a kráľovského Uhorska. Jeho hajdúsi sa ku katolíkom správali neobyčajne kruto. Keď vesprímsky biskup Ľ. Ujlaky pustil do svojho hradu o pomoc prosiacich hajdúchov, tí ho zabili a jeho hlavu nosili po celom Zadunajsku. Okrem biskupa Bočkajovi vojaci zabili mnoho katolíckych kňazov a rehoľníkov.
Sultán si aktivity a úspechy Bočkaja veľmi vážil. Na Rákošskom poli mu turecký veľkovezír z poverenia a v mene sultána odovzdal korunu a dokument, v ktorom sultán vymenoval Bočkaja za kráľa Uhorska. Bočkaj údajne vyhlásil, že koruna od sultána je len dar, a nie panovnícky symbol. Tak o tom píšu maďarskí historici I. Bertényi a G. Gyapai. Iní maďarskí historici i P. Lendvai zas píšu, že „sultánom ponúkanú uhorskú korunu Bočkaj odmietol.“ No comment! Turci bratovražednú vojnu medzi kresťanmi šikovne využili a prakticky bez boja sa znovu zmocnili Ostrihomu.
Bočkaj svojimi víťazstvami prinútil kráľa k vyjednávaniu. Mier bol uzavretý vo Viedni r. 1606. V novembri toho istého roku sprostredkoval Bočkaj mier aj medzi kráľom a Portou (Tureckom) a síce na základe status quo (Žitava). Mier bol veľmi výhodný pre Turkov. Čoskoro Štefan Bočkaj zomrel. Predpokladá sa, že ho otrávil jeho osobný tajomník M. Kathay. Tajomníka o niekoľko dní po Bočkajovej smrti hajdúsi rozsekali v Košiciach na hlavnom námestí.
Z Bočkajovej rozsiahlej pozostalosti sú „zaujímavé“ niektoré jeho myšlienky: Rovnováhu medzi Nemeckom a Osmanskou ríšou považoval za veľmi dôležitú pre Uhorsko. Celkom jednoznačne sa vyjadril a opakovane napísal, že je za silné sedmohradské kniežatstvo pod ochranou sultána. Napísal: „Kým bude uhorské kráľovstvo závislé od Nemcov, bude vždy nutné, aby bolo v Sedmohradsku maďarské knieža, aby mohlo byť štítom i pre Uhorsko“. Teda ďalší štít, teraz maďarsko-turecký či turecko-maďarský proti Habsburgovcom – kráľom Uhorska a kresťanom (katolíkom – pozn. red.).
Medzičasom sa z arcivojvodu Mateja stal kráľ Uhorska (1608-1619) a o 3, resp. 4 roky sa stal i kráľom Čiech a rímsko-nemeckým cisárom. Uhorská šľachta, majúc silnú oporu v sultánovi aj v zákonoch prijatých pred i po korunovácii, kráľovi Matejovi poriadne zviazala ruky. Stručne, ale zato výstižne to opisujú Bertényi a Gyapai v knihe Magyarorzság rövid története (Stručné dejiny Maďarska). V podstate išlo o to, že vo vzťahu kráľ – uhorské stavy, rozhodujúce slovo (diktát) mali stavy. Napr. panovník len so súhlasom stavov mohol začať vojnu, do Uhorska len so súhlasom stavov mohol priviesť cudzie vojsko a pod. A to všetko za situácie, keď 2/3 Uhorska mal sultán priamo či nepriamo vo svojej moci, keď uhorskí veľmoži i nižšia šľachta sa bratríčkovali s Turkami a oznamovali im všetko, čo vedeli.
Aj po smrti Štefana Bočkaja pokračovali rozbroje. To umožňovalo Turkom, že sa v Sedmohradsku cítili a správali ako v pašalíku. Vďaka zákonom nanúteným kráľovi Matejovi II. mali Turci „voľnejšiu ruku“ aj v pohraničných oblastiach medzi Budínskym pašalíkom a kráľovským Uhorskom. R. 1613 za kurióznych okolností bol „zvolený“ za knieža Sedmohradska Gabriel Betlen. Ten Betlen, ktorý r. 1604 doniesol Štefanovi Bočkajovi od sultána kniežací dekrét a panovnícke symboly. Keď mal problémy, schovával sa u temešvárskeho pašu, neskôr pobudol aj v Budíne, Belehrade a Adrianopole, až nakoniec zakotvil v exile v Istambule. Tam si získal veľkú dôveru veľkovezíra i samotného sultána. Porta rozhodla, že G. Betlen bude kniežaťom Sedmohradska a vystrieda G. Bátoriho, ktorý v tom čase bol sedmohradským kniežaťom. G. Betlen ako dôverník Porty prišiel do Sedmohradska so skutočne veľkolepým sprievodom. Sprevádzali ho turecko-tatársko-valašské oddiely o počte 80 000 bojovníkov. Skander paša (z Kaniže) dal zvolať (!) krajinský kniežací snem do Koložváru a tam navrhol, aby za knieža bol zvolený kandidát Vysokej porty – Gabriel Betlen. Neprekvapuje, že pri takejto „ochrane“ snem návrh Porty akceptoval a Gabriel Betlen bol zvolený. Novozvolené knieža (1613-1629) potom nečinne prizeralo, ako jeho turecko-tatársko-valašskí ochrancovia rabujú a unášajú jeho poddaných. Štyri dni po Betlenovom „zvolení“ jeho hajdúsi zavraždili G. Bátoriho (bývalé knieža) za nevysvetliteľných okolností. Povesti, že v tom „mal prsty“ aj Gabriel Betlen, sa nepotvrdili. Turci si vernosť „svojho takmer nevoľníckeho vazala“ Gabriela Betlena vyskúšali krutým spôsobom. Porta žiadala, aby im boli odovzdané dve pevnosti (hrady). Betlen túto požiadavku zjednal na odovzdanie jedného hradu a tým mala byť pevnosť Lippa. Posádka Lippy však odmietla odovzdať hrad Turkom. A tak sa stalo dovtedy čosi nevídané-neslýchané. Sedmohradské knieža Gabriel Betlen v krvavých bojoch trvajúcich 30 dní dobyl Lippu a odovzdal Turkom.
Viedeň mala k „zvoleniu“ G. Betlena za knieža Sedmohradska výhrady a jeho „zvolenie“ pomocou Turkov neuznala. Kráľ vyslal do Sedmohradska armádu, aby urobila poriadok, ale Betlen ju porazil. Je zaujímavé, že uhorské stavy na čele s palatínom G. Thurzom podporovali Betlena. Viedeň musela ustúpiť a Betlena akceptovať ako panovníka Sedmohradska (1615).
Medzičasom kráľ Matej II. zomrel a na uhorský trón nastúpil Ferdinand II.(1619-1637). Novému panovníkovi veľké starosti robili pomery v Čechách a 30-ročná vojna (1618-1648).
Gabriel Betlen postrehol význam pražského povstania proti Habsburgovcom a za žiadnych okolností nechcel ostať bokom. So súhlasom svojich tureckých ochrancov v krátkom čase zhromaždil veľkú armádu, s ktorou dobyl Horné Uhorsko (Slovensko). Opakovala sa situácia ako za Bočkaja a pod zástavy Gabriela Betlena sa hrnuli šľachtické jednotky, žoldnieri atď., a často bez boja obsadil väčšiu časť kráľovského Uhorska aj s Bratislavou. Hrady a mestá mu otvorili brány. Hneď na začiatku jeho víťazného ťaženia sa v Košiciach „vyznamenali“ hajdúsi s ich veliteľom Jurajom Rákocim. Krutým spôsobom mučili a zavraždili ostrihomského kanonika Marka Križana (pôvodom Chorvát) a dvoch jezuitských kazateľov Š. Pongráca (Maďar) a Melchiora Gradzieckeho (Poliak). Pápež Pius X. ich r. 1905 vyhlásil za blahoslavených a r. 1995 ich pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých. V maďarskej literatúre z Marka Križana sa stal Körösi Mark a z Melchiora Gradzieckeho sa stal Grodecz Menyhért. Bez komentára.
Gabriel Betlen poslal 10 000 vojakov na pomoc českým povstalcom a sám obsadil Bratislavu, kde mu palatín odovzdal uhorskú korunu. Potom na čele päťdesiattisícovej armády sa pohol smerom na Viedeň. Jeho armáda (pod Viedňou) bola zložená z českých, nemeckých a uhorských oddielov. Po symbolickom obliehaní sa vrátil do Bratislavy, kde v januári 1620 zvolal snem. V auguste toho istého roku sa na sneme v Banskej Bystrici dal zvoliť za uhorského kráľa. Zhromaždenie odhlasovalo vyhnanie kardinála Pázmaňa z Uhorska a zhabanie jeho majetkov. Následkom porážky českých stavov v bitke na Bielej hore (1620) aj slovenská a maďarská šľachta začala opúšťať Betlena. Nepomohla ani turecká pomoc a Gabriel Betlen musel v Mikulove uzavrieť s Ferdinandom II. mier. Musel sa zrieknuť titulu uhorského kráľa a vrátiť väčšinu obsadeného územia. Mohol si však ponechať 7 východouhorských stolíc a kráľ mu udelil titul ríšskeho kniežaťa. Betlen ešte dva razy (v rokoch 1623 a 1626) vždy za podpory cudzích mocností (r. 1623 s pomocou turko-tatárskych vojsk) sa pokúsil o odpor proti kráľovi, bol však vždy prinútený ustúpiť a obnoviť mier z Mikulova. Zomrel r. 1629. Maďarskí historici považujú G. Betlena za najúspešnejšieho panovníka od čias kráľa Mateja Korvína. Či tomu tak bolo, posúďte sami.
Prvú etapu aktivít i panovania G. Betlena v Sedmohradsku hodnotila Maďarská akadémia vied (Dejiny Sedmohradska) takto: „Keby bol G. Betlen v tej dobe zomrel (po odovzdaní Lippy), považovali by sme ho za jednu z najtemnejších postáv maďarskej histórie.“ Myslím, že s tým sa dá súhlasiť celkom jednoznačne. A ďalej v Dejinách Sedmohradska sa píše: „Pretože však k tomu nedošlo (nezomrel), ostávalo mu ešte 13 rokov panovania. Gabriel Betlen vstúpil do radov najväčších historických osobností.“ Nie je cieľom tejto štúdie skúmať celú aktivitu G. Betlena. Nám ide o to, ako sa Betlen podieľal na vytváraní štítu kresťanstva proti Turkom a čo urobil pre oslobodenie tých území Uhorska, ktoré už boli takmer storočie začlenené do tureckej ríše. Vychádza nám, že v tomto smere neurobil nič, alebo ak niečo, tak to bolo v prospech Turecka, či už priamo, alebo nepriamo. Uvediem niekoľko menej známych aktivít Gabriela Betlena i názory jeho súčasníkov. Posúďte sami.
Gabriel Betlen sa roku 1625 pokúsil vstúpiť do dynastického manželstva s dcérou Ferdinanda II. a chcel ako uhorský regent s podporou cisára (a kráľa) obrátiť zbrane proti Turkom a do piatich rokov ich vyhnať z celého Uhorska. Ten istý Betlen o dva roky neskôr, keď u Ferdinanda II. neuspel, uzavrel manželstvo s Katarínou, dcérou brandeburského kurfirsta. Betlen v jednom dopise brandeburskému kurfirstovi píše, že „dynastia Rakúšanov nikdy neprestane splietať pletichy, preto je potrebné ju úplne zničiť, alebo aspoň hlboko pokoriť.“ G. Betlen sa v auguste 1620 síce dal zvoliť za kráľa Uhorska, ale s korunováciou sa malo počkať do konca vojny a do uzatvorenia zmluvy s cisárom Ferdinandom II. Nie je nad opatrnosť!
G. Betlen patril k najusilovnejším pisateľom listov v maďarských dejinách. Takmer denne napísal jeden list, často aj vlastnoručne. Práve z týchto listov poznáme jeho dvojtvárnosť, zákernosť ako aj veľa faktov z jeho obojakej politiky, jeho klamné argumenty a až do krajnosti vybičované pokrytectvo. Betlen sa usiloval o spojenie troch častí Uhorska do jedného celku, samozrejme pod jeho vládou. Bol presvedčený, že s Portou má také dobré vzťahy a že Turkov tak dobre pozná, že on ovplyvňuje tureckú politiku viac ako osmanská ríša jeho. Svoj omyl si nechcel priznať, aj keď na každom kroku musel vidieť, že je len vedomým, alebo nevedomým realizátorom tureckých zámerov, ktorých cieľom bolo dobyť Viedeň. A Betlen Turkom pomáhal, ako mohol. Anglický vyslanec u Vysokej porty sir Thomas Roe „chytračenie“ Betlena vystihol slovami „but all this is dissimulation“ (ale toto všetko je len pokrytectvo). Týmito slovami končí excelencia sir Roe každú správu o aktivitách G. Betlena do Londýna. Betlen všetko vsadil na Vysokú portu, lebo bol presvedčený, že osud Sedmohradska sa rozhoduje práve tam. V očiach Betlena cieľ svätí prostriedky. Z jeho listov vyplýva, že si ani neprial, aby boli Turci vyhnaní z celého Uhorska. Portu doslova bombardoval listami a sultánovi dával konkrétne návrhy, ako dobyť Viedeň. Tvrdil, že keď mu sultán dá 11 000 Tatárov a 4 500 janičiarov, dobyje aj Prahu a Krakov. Toto je pravdivý obraz Gabriela Betlena.
A čo v tom čase robila uhorská šľachta? Pre magnátov a šľachticov v kráľovskom Uhorsku rozhodujúcou bola otázka uplatňovania a pokiaľ možno aj zväčšovania privilégií. Gabriela Betlena nakoniec odmietli a nepriali si obnoviť ani politickú jednotu Uhorska pod jeho vedením. Katolícke a rekatolizované stavy znova sa opierali o Habsburgovcov. A čo sedmohradské stavy? Tie boli rady, že sú v relatívnom závetrí a boli spokojné. Hlásali, že „v záujme obrany vlasti, Maďarov a náboženskej slobody sa môže vlastenec spojiť aj s Turkom.“ A čo na to všetko Turci? Tí mali radosť, že sa kresťania v Uhorsku medzi sebou ruvajú a naďalej uskutočňovali svoje zámery, držiac sa hesla „nepriatelia našich úhlavných nepriateľov (Habsburgovcov) sú naši priatelia.“ A kdeže je maďarský štít kresťanstva? O tom v tej dobe nechcel nikto nič vedieť. A tohto muža, Gabriela Betlena, maďarská históriografia označuje za najväčšieho panovníka od čias kráľa Mateja Korvína! Akí potom boli tí ostatní?
Po smrti G. Betlena r. 1629 s výraznou pomocou budínskeho pašu bol za sedmohradské knieža zvolený Juraj I. Rákoci (1630-1648), veliteľ Betlenovych vojsk, ktorého hajdúsi sa tak „osvedčili“ v Košiciach. R. 1648 kniežací trón zdedil jeho syn Juraj II. Rákoci (1648-1657 s prestávkami), ktorý podobne ako svojho času Ján Zápoľský túžil po kráľovskej korune, tentoraz poľskej. S veľkým sedmohradským vojskom a naverbovanými rumunskými a kozáckymi jednotkami vtrhol do Poľska. Dobyl Krakov a neskôr aj Varšavu. Tu od neho „odskočili“ rumunské a kozácke jednotky a poľská armáda ho začala premáhať. Biedu Rákociho vojska dokončilo poľské obyvateľstvo, s ktorým sedmohradskí vojaci veľmi kruto zaobchádzali. Rákociho vojaci sa dostali do tatárskej pasce a všetci skončili ako otroci na Kryme. Celú akciu uskutočnil Juraj II. Rákoci bez súhlasu sultána, a preto ho sultán potrestal. Poslal do Sedmohradska stotisícovú armádu, ktorá zlomila každý odpor. V Sedmohradsku im padlo za obeť asi 100 000 zabitých a odvlečených ľudí. Turci ukázali, kto je v Sedmohradsku pánom. Všimnite si, o čo viac ľudí padlo a bolo odvlečených do otroctva len za panovania kniežaťa Juraja II. Rákociho, než padlo v osudovej bitke pri Moháči! A to ešte nebol koniec vylomeninám Juraja II. Rákociho. Ten z vôle Turkov bol niekoľkokrát „odídený“, porazený a znovu sa vracal, aby bol aspoň kniežaťom, keď už nemohol byť kráľom (Poľska). V máji r. 1660 Ahmed Sajdi, budínsky paša pri Sasfeneši (Szaszfenes), armádu Juraja II. Rákociho rozdrvil. V boji bolo aj knieža ťažko zranené a po niekoľkých dňoch zraneniam podľahlo. Turci potom celú východnú časť Sedmohradska (tzv. Partium) aj najsilnejšiu pevnosť Varadín začlenili do tureckej ríše.
Aj v druhej polovici 17. storočia sa našli hrdinovia, ktorí si plne zaslúžia toto označenie. Medzi nimi na prvom mieste to bol pravnuk hrdinu od Sigetu Nikolu Šubiča Zrinského st. - Nikola Šubič Zrinský ml. Už ako 26-ročný sa stal generálom kráľovských vojsk a so svojou jednotkou ukazoval svetu, čo treba robiť, aby Turci museli opustiť Uhorsko, teda ako sa zbaviť tureckého jarma. Nikola Šubič Zrinský mladší sa do knihy dejín zapísal nielen mečom, ale i perom. Ako 27-ročný bol už chorvátskym bánom. Všetci jeho predkovia boli Chorváti a aj on mal chorvátsky pôvod. Bol dokonale bilingválny, dokonale ovládal ako chorvátsky jazyk, tak aj jazyk maďarský a okrem toho ešte ďalšie štyri jazyky. Chorvátske príručky uvádzajú, že epos o svojom pradedovi a obliehaní Sigetu napísal po maďarsky. To, že svoje literárne diela písal aj po maďarsky, maďarskí literárni kritici považujú za dôkaz, že sa hlásil k maďarskej národnosti, a tak z Nikolu Šubiča Zrinského urobili najmaďarskejšieho Maďara. Uvádzajú to ako príklad, že národnosť ľudí v individuálnych prípadoch nie je určená krvou, ale ich voľbou. Tak to hodnotí aj Antal Szerb, najlepší maďarský literárny kritik. Antal Szerb bol konvertita a tiež voľbou sa stal zo Žida Maďar. Žiaľ, ani to mu nepomohlo ujsť krutému osudu počas holokaustu v Maďarsku. Pravda, je nemálo literárnych kritikov, ktorí Nikolu Šubiča Zrinského hodnotia tak, že bol Chorvát a politicky Uhor. Zomrel (údajne na poľovačke) r. 1664.
V 60. rokoch 17. storočia zaktivizovali vojenské operácie ako turecké, tak aj kráľovské vojská. Kráľom už bol Leopold I. (1657-1705). Turci vyvíjali tlak aj v Sedmohradsku aj v kráľovskom Uhorsku. R. 1663 Turci dobyli Nitru, Levoču, Hlohovec a Nové Zámky a podnikali pustošivé výpady na Trenčín, Bojnice, ba i na Záhorie a Moravu. V nasledujúcom roku 1664 cisárske vojsko nielenže oslobodilo väčšinu hradov a pevností dobytých Turkami r. 1663, ale kráľovské vojská pod velením gen. Montecucoliho osmanskú armádu porazili na hlavu v bitke pri Sv. Gottharde (na hraniciach Uhorska a Štajerska). Na prekvapenie vo Vašvári bol uzavretý mier, pravda, za nevýhodných podmienok pre Uhorsko. Turkom boli ponechané Nové Zámky a porazeným Turkom bola priznaná vojenská náhrada. Kráľ, ako odškodné, bol oprávnený si postaviť na pravom brehu Váhu mohutnú novú pevnosť – Leopoldov. V bitke pri Sv. Gottharde sa ukázala prevaha európskej bojovej taktiky, kvalitnejšej výzbroje i disciplíny cisárskej armády. Osmani ešte aj tak ostali pánmi väčšej časti Uhorska na ďalšie dve desaťročia.
Správa o nepochopiteľných ústupkoch víťaza porazenému vyvolala v Uhorsku, ale i v celej Európe ohromenie. Viedeň však bola spokojná. Cisár si uvoľnil ruky pre aktivity na západe (Francúzsko), pričom mal zabezpečenú určitú bezpečnosť na juhovýchode (Turecko). Nespokojnosť bola veľká najmä v Uhorsku. Maďari skoro zabudli na problémy, ktoré sami v 17. storočí narobili Viedni, ako boli povstania Bočkajove, Betlenove atď. Uhorská šľachta chcela a žiadala, aby Uhorsko bolo ihneď oslobodené spod tureckého jarma, a to pomocou habsburských zbraní, pravdaže za habsburgské a cirkevné peniaze a najmä za životy habsburských žoldnierov. Väčšina uhorských veľmožov, najmä protestantských, zabudla na to, koľko problémov narobila v 17. storočí, keď úzko spolupracovala s Turkami politicky i vojensky. Na taký argument bola poruke odpoveď: „to bolo včera, teda dávno a možno to ani tak nebolo."
Neľúbosť nad „výpredajom uhorských záujmov“, ktorého sa kráľovský dvor údajne dopustil tým, že po porážke Turkov pri Sv. Gottharde ich nevyhnal z celého Uhorska, bola veľmi silná. Od Habsburgovcov sa začali odvracať aj niektorí katolícky magnáti. Neskôr došlo aj k spiknutiu. Spiklenci z nenávisti k Habsburgovcom (Nemcom) uvažovali zriadiť kráľovské Uhorsko pod ochranou Turkov. Aj keď v druhej polovici 17. storočia už každému bolo jasné, že plán zriadiť kráľovské Uhorsko pod ochranou Turecka je nereálny, spiklenci cestou vyslanca sedmohradského kniežaťa M. Apafiho (1661-1690) predostreli svoj plán veľkovezírovi Turecka Ahmedovi Köprülüovi. Turecký tlmočník vyslanca (za bakšiš) o tom návrhu ihneď informoval Viedeň. Veľkovezír veľmi dobre vedel, že keby Porta kráľovské Uhorsko aj do „ochrany“ zobrala, nemala už dosť síl ubrániť ho pred Habsburgovcami. Treba povedať, že sám veľkovezír tento plán opakovane odmietol. Medzičasom spiklenci „prvej línie“ (Nikola Zrinský ml., palatín Vešelín a ostrihomský arcibiskup Lippay) zomreli a vedenie spiklencov prevzali menej skúsení magnáti (tzv. druhá línia). Títo chceli za každú cenu začať protihabsburské povstanie. Obrátili sa preto znovu na Turkov (1668), ale ich návrh Turci znovu odmietli. Potom požiadali o pomoc M. Apafiho, ale i ten povedal nie. O aktivitách spiklencov už vedel kde-kto. Spiklenci dostali strach a sami sa udali Viedni. Keďže Viedeň nepodnikala nijaké kroky, znovu sa osmelili a pokračovali v komplote. Roku 1670 Tajná Dvorná Rada rozhodla, že zakročí a komplot potlačí. Skôr však ako zakročila, povstanie už rozpútal František I. Rákoci. Povstanie začal tým, že v Blatnom Potoku (Sárospatak) zajal svojho hosťa, veliteľa mesta Tokaj, R. Starhemberga. Mnohí šľachtici z okolia sa pridali k povstaniu a porazili menšie cisárske jednotky.
Peter Zrinský (brat N. Zrinského ml.) a Franjo Frangepán, vodcovia spiklencov, sa naľakali a čo najrýchlejšie sa dostavili do Viedne. Dokazovali svoju vernosť kráľovi aj tým, že prezradili svojich spikleneckých druhov a informovali o svojich plánoch. Povstalcov vyzvali na zloženie zbraní. Už im to ale nepomohlo. Peter Zrinský, Franjo Frangepan a štajerský gróf von Tattenbach boli odsúdení a popravení. Odsúdený a popravený bol aj palatín František Nádašdy, aj keď sa ozbrojeného povstania nezúčastnil. Manželka P. Zrinského, Anna Katarína Frangepanová bola internovaná v Gráci, kde sa zbláznila a zomrela. Odsúdení boli aj mnohí ďalší. Z archívov v Istambule sa po mnohých rokoch zistilo, že Viedeň o aktivitách spiklencov dostávala správy priamo aj od Vysokej porty.
Leopold I. po likvidácii spiklencov sa vyjadril, že „krajina (Uhorsko) sériou povstaní stratila právo, aby sa sama riadila.“ S Uhorským kráľovstvom potom Viedeň zaobchádzala ako s dobytou, nepriateľskou krajinou. Leopold I. zrušil platnosť ústavy atď. Mala sa opakovať situácia, aká bola v Českom kráľovstve po Bielej hore, ale pre rôzne príčiny sa Viedni natiahnuť Uhorsku „české nohavice“ nepodarilo.
Boli zavedené niektoré okamžité opatrenia. Z nášho pohľadu sú z nich najdôležitejšie dve skutočnosti. Roku 1672 bolo z 11 000 „podozrivých“ maďarských vojakov v pohraničných pevnostiach 8 000 ihneď prepustených zo služby. Dôvod bol jednoduchý: totálna strata dôvery. Druhou skutočnosťou bola vlna konfiškácií a mimoriadnych súdov. Viac ako 400 protestantských kazateľov a učiteľov bolo pre podozrenie z vlastizrady súdne stíhaných. Delegovaný tribunál im dal len dve možnosti: buď sa vysťahovať z krajiny, alebo sa zriecť viery. Tým, ktorí neboli ochotní tak urobiť, hrozili galeje, alebo aj trest smrti. Toto násilie voči nekatolíkom vyvolalo odpor v krajine a spolu s prepustencami a rôznymi bezdomovcami rozmnožilo rady Tököliho kurucov.
Prepustenci i bezdomovci sa stiahli pod ochranu varadínskeho pašu a čakali, kedy sa so zbraňou v ruke vrátia do kráľovského Uhorska. Roku 1672 prepustencov a bezdomovcov bolo už toľko, že sa odvážili útočiť na menšie kráľovské posádky. Kráľovskí generáli ich však väčšinou porazili. Sedmohradské knieža M. Apafi si svoju pozíciu udržalo, ale Turci mu zakázali útočiť na Habsburgovcov. S radosťou ale dovolili, aby Sedmohradsko poskytovalo prepustencom, utečencom a bezdomovcom azyl. Gróf Imrich Tököli medzi nimi verboval vojakov a sám sa postavil na ich čelo. Títo rebeli si hovorili, že sú kuruci. Podľa výsledkov výskumu označenie kuruc pochádza z tureckého slova kurudš, čo znamená rebel, alebo povstalec. Sám Imrich Tököli pochádzal z obchodníckej rodiny, povýšenej do radov šľachty. Po smrti otca, ktorý spolupracoval so spiklencami Vešelíniho a Zrinského ml. a po konfiškácii svojho hradu na Orave utiekol do Sedmohradska. S naverbovanými kurucmi potom podnikal úspešné výpady do Horného Uhorska (na Slovensko). Turci si veľmi vážili výsledky jeho protihabsburskej aktivity a dali mu k dispozícií niekoľko svojich elitných jednotiek, najmä ľahkú tatársku jazdu. Jeho vojsko sa rýchle rozrastalo, tak ako svojho času Bočkajove a Betlenove. Začiatkom roku 1682 Veľká porta nariadila svojim vazalom, Apafimu a Tökölimu, aby spolu s jednotkou varadínskeho a budínskeho pašu útočili na habsburské vojská, všade, kde sa s nimi stretnú. Na základe úspechov týchto výbojov a predovšetkým na základe úspechov Tököliho kurucov prišli Turci k záveru, že nastal čas, aby sa definitívne porátali s Viedňou. V tomto smere začali robiť aj dovtedy nevídané prípravy. Imrich Tököli si našiel čas a koncom jari 1682 uzavrel manželstvo s Helenou Zrinskou, hradnou paňou mukačevského hradu a vdovou po Františkovi I. Rákocim. Tököliho už vtedy vynikajúco charakterizoval František II. Rákoci, syn Františka I. Rákociho takto: „had, ktorý vkĺzol do postele mojej matky“. Potom „odskočil“ k svojim kurucom a v letných mesiacoch dobyl Košice a Fiľakovo. Tieto rýchle úspechy nadchli aj samotného sultána. V septembri, na mieste posledného víťazstva Tököliho vo Fiľakove, mu budínsky paša Ibrahim (v prítomnosti M. Apafiho) odovzdal sultánsky athnámét (listinu), v ktorom ho sultán menuje za knieža stredného Uhorska (asi východná polovica Slovenska) za podmienok, že uzná vazalskú závislosť na sultánovi a každoročne bude platiť do sultánovej pokladnice dane. Tököli to prijal, a tak historické Uhorsko v septembri 1682 bolo rozdelené už na štyri časti.
Súčasne s prípravami Turkov na osudovú vojnu robil prípravy aj Leopold I. Tak ako vo všetkých protitureckých vojnách najväčšiu finančnú, diplomatickú i morálnu pomoc od 15. storočia, tak i teraz poskytol pápež. Pápež Inocent XI. Urobil pre Habsburgovcov neoceniteľnú službu – diplomatickou cestou sa postaral o to, aby francúzsky kráľ odložil plánovanú vojnu proti Habsburgovi. Poskytol Habsburgovcom obrovské finančné prostriedky a už vtedy začal budovať Svätú Ligu, ktorej strategickým cieľom bolo vytlačiť Turkov z Európy. Viedenská diplomacia presvedčila bavorského kurfirsta, aby poslal 8 000 vojakov na obranu Viedne. Najväčší úspech dosiahol Leopold I. pri rokovaniach v Poľsku. Toto rokovanie s poľským kráľom Jánom III. Sobieskym viedol slovenský kňaz a diplomat, ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. Jeho pričinením sa Ján Sobiesky rozhodol prísť na pomoc proti Tököliho povstaniu na Slovensku a r. 1683 proti Turkom pri Viedni. Selepčéni prispel na túto akciu aj veľkou sumou peňazí a síce 500 000 zlatých (porovnajte zmienku o troch forintoch z prvej časti série týchto článkov). Preto J. Selepčéni-Pohronec dostal titul „Záchranca Viedne“.
Ako vidieť, Leopold I. si dobre uvedomoval, čo všetko čaká Viedeň. A robil, čo mohol. Ale ani sultán nelenil. Ako som už uviedla, Veľká porta na základe úspechov Tököliho kurucov a mierovej politiky Viedne z r. 1682 došla k záveru, že sú to prejavy slabosti Leopolda I. a že teda prišiel čas na to, aby konečne Turci obsadili Viedeň. Tento názor presadzoval najmä veľkovezír Kara Mustafa a na rozhraní jari a leta 1683 už bol s obrovskou armádou na území Uhorska. Postupne sa k jeho vojsku pripájali jednotky z pašalíkov a vojská vazalov. Novopečený knieža Imrich Tököli so svojimi kurucmi (20 000) sa pripojil k tureckej armáde už v Osijeku. Apafi so sedmohradským vojskom na rozkaz veľkovezíra prešiel na ľavý breh Dunaja. Do tábora veľkovezíra, rovno cez Sedmohradsko prišla jazda krymských Tatárov. Táto obrovská spojená armáda (okolo 200 000 mužov) doslova zmietla všetko, čo jej stálo v ceste. Padol Vesprím, Tata, Pápa i Panónsky Vrch. Na rozkaz sultána boli obsadené územia pripojené k Tököliho kniežatstvu. Vidiac priam „nepremožiteľnú“ tureckú armádu pochodovať na Viedeň, uhorskí magnáti sa poponáhľali prisahať vernosť sultánovi. Niet sa ani čomu čudovať. Turci boli ešte v nedohľadne a cisár Leopold I. i s celým dvorom utiekli do Linzu.
14. júla 1683 začal Kara Mustafa obliehanie Viedne. Vojsko hermeticky obkľúčilo celé mesto a pod mestskými hradbami si rozložili tábor (20 000 stanov). Dobre opevnenú Viedeň bránila s neobyčajným hrdinstvom armáda grófa E. R. Starhemberga. Armáda i obyvateľstvo vedeli dobre, čo ich v prípade víťazstva Turkov čaká, a tak bránili svoje mesto zubami-nechtami. Za dva mesiace odrazili 18 tureckých útokov. Hradby boli z veľkej časti zničené, prepukli epidémie, nebolo streliva a vládol hlad. Medzitým tatárska jazda ničila okolie a zabránila akejkoľvek pomoci zvonka. Začiatkom septembra sa situácia stávala kritická. Janičiari útokom dobyli zákopy pred Burgom. Zdalo sa, že Viedni už nemôže nikto pomôcť. Ale pomoc prišla v hodine dvanástej v podobe spojených síl Jána Sobieského, Karola Lotrínskeho a Emanuela Maximiliána (spolu asi 70 000 mužov). 12. septembra 1683 táto spojenecká armáda zaútočila z vrchu Kahlenberg tak prudko, že celé osmanské vojsko sa dalo na „zbesilý“ útek.
Tým definitívne stroskotal prvý strategický cieľ Turkov – dobyť Viedeň. Poľský kráľ na čele poľskej armády spolu s Karolom Lotrínskym a Emanuelom Maximiliánom sa mečom zapísali navždy do dejín Európy.
Určite je zaujímavé dozvedieť sa, čo robili vazali a priatelia Turkov, kniežatá Apafi a Tököli. Robili všetko, aby pomohli Turkom dobyť Viedeň. Knieža Sedmohradska M. Apafi z poverenia a na rozkaz veľkovezíra obliehal kráľovskú posádku v meste Ráb (Györ). Jeho vojská museli za každú cenu zabezpečiť most pri Rábe a všetky prístupové cesty do Viedne pre tureckú armádu. Apafi túto úlohu splnil na výbornú. To mu asi zachránilo život. O jeho poníženom vazalskom správaní nás informuje správa ceremoniála Vysokej porty o udalosti, ktorá sa odohrala 22. augusta 1683 v stane veľkovezíra. Pre nás je dôležitý aj dátum. Bolo to presne 21 dní pred porážkou Turkov, teda v čase, keď Turci a ich priatelia a spojenci očakávali víťazstvo tureckej armády. Zo správy ceremoniála uvádzam stručný výťah:
„Knieža Apafi vstúpil do obrovského stanu a sadol si na stoličku pri stene. Potom vstúpil veľkovezír, oblečený do veľkolepého obleku s nesmiernou dôstojnosťou. Predniesol pozdrav a posadil sa. Kniežaťu Apafimu bola daná česť pobozkať lem šiat milostivého veľkovezíra. Apafi bol vyzvaný, aby si sadol. Apafi si hneď nesadol, ale znovu pristúpil k veľkovezírovi a priložil svoju tvár na okraj veľkovezírovho rúcha. Až potom si sadol. Pri každej otázke a odpovedi Apafi vždy znovu pristúpil k veľkovezírovi a vždy pobozkal lem jeho šiat.“ Nuž čo, k tomu už naozaj netreba nič dodávať.
Knieža Imrich Tököli si u veľkovezíra “vymodlil“ obzvlášť dôležitú, možno rozhodujúcu úlohu. Podujal sa so svojou kuruckou jazdou (20 000 mužov) a jazdou krymských Tatárov zabrániť príchodu poľských vojsk do Viedne. Robil, čo vedel a mohol. Poľské vojská však boli nezadržateľné a na čele so svojím kráľom Jánom Sobieským doslova rozdrvili každý pokus Tököliho zastaviť ich. Poliaci Tököliho kurucov a krymských Tatárov doslova zmietli z cesty do Viedne a na Kahlenbergov vrch došli v poslednej chvíli, ale načas.
A čo robili kráľovské uhorské jednotky? Našla som len takúto správu: „Pod velením palatína Pavla Esterházyho vo vojsku vojvodu Karola Lotrínskeho bojovali uhorské oddiely.“ Nebol uvedený ani počet, ani len etnický pôvod, ani charakter vojenského nasadenia.
Veľký strach z budúcnosti mali tureckí a spojeneckí velitelia tureckej armády. Spod Viedne „utekal“ aj veľkovezír do Rábu, ďalej do Budína a do Belehradu. Niekoľkým najvyšším tureckým veliteľom poslal obávanú hodvábnu šnúru. Velitelia spojeneckých armád, kniežatá Apafi a Tököli za zásluhy o Turecko boli ušetrení tejto potupnej smrti. Strach mal aj sám veľkovezír. Jeho najhoršie očakávania sa čoskoro naplnili. V Belehrade dostal rozkaz od sultána Mehmeda IV., aby svoju hlavu „obratom pošty“ poslal do Istanbulu.
Neveselý osud stihol aj Michala Apafiho, Imricha Tököliho a jeho ženu Helenu Zrinskú. Tököli aj po Viedni robil jednu podlosť za druhou.
Veľkú radosť mali Viedenčania. Svoje oslobodenie oslávili „po viedensky.“ Zajedali si rožky a zapíjali ich čiernou kávou. A viete, ako na to prišli? Nuž boli hladní a smädní, ale znovu po dlhom čase mohli opäť dýchať čistý vzduch (už sa nestrieľalo) a mohli sa najesť. Z ukoristenej múky napiekli pekári rožky, posmešne zahnuté do tvaru polmesiaca. Ukoristená káva sa varila v prvej viedenskej kaviarni „U modrej fľaše“, ktorá dala základ svetoznámemu viedenskému kaviarenstvu.
(Pokračovanie v budúcom čísle)


Literatúra:
1.) Bertényi, I. – Gyapay, G.: Magyarorzság rövid története. Budapest, 1955.
2.) Crankshaw, Edward: The Fall of the House of Habsburg. London, 1963.
3.) Kol. autorov: Tolnai világtörténelme. Budapest, 3 kiadás.
4.) Köpeczi, Béla: Magyarorzság a kereszténység ellensége. A Tököli felkelés az
europai k özvéleményben. (Maďarsko, nepriateľ kresťanstva. Tököliho povstanie a
verejná mienka Európy.). Budapest, 1976.
5.) Lendvai, P.: Die Ungarn. München, 1999.
6.) Višváder, F. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava, 1998.

t