Ján Botto

Verše o Matici

4. august 1863

Von sa – národ môj – hučí zvon!
Von sa, von z krajov povestí,
napred, smelo cez krížne cesty,
na pole dejov vystúp von!
Tu Mať tvoja, v objatí jej
začni si prvý slávy dej!

Vstávaj – nevoľná sirota!
Mať kynie prúdom života!
Na deň vzkriesenia hučí zvon!
Dnes tisíc rokov pokrstený si,
dnes tisíc rokov pohrobený si,
dnes z hrobu kliatby vystúp von!

Von sa – nič to, žes´ ešte malý –
však duby z klíčkov povstali,
dieťatko svoje dobrá Mať
naučí skoro pevne stáť,
vyoblieka šaty nové –
šaty nové slniečkové –
a nebeským chlebom slova
v syna slávy ťa vychová!

Von sa, von na deň, národ môj!
Strašidiel noci sa neboj!
Kto, jak dieťa, prelomil svoj hrob tisícletý
ten, jak junák, preborí stohlavé potvory,
osud svoj si osedlá, ponad svety vyletí –
a prúd prasvetla otvorí!
Von sa – národ môj – hučí zvon!
von sa, von z krajín povestí!
Napred! Smelo cez krížne cesty –
na pole dejov vystúp von!
Tu Mať tvoja, v objatí jej
začni svoj prvý slávy dej!
(úryvok)

Štefan Krčméry: Oživotvorenie Matice

Umrela Matička, umrela...
Na našom Slovensku väčšieho zármutku nebolo:
Prehorko zúpeli žiale a plač skvílil,
že sa i hory tie ozvali okolo,
siroty plakali, zbavené Matičky,
slovenské nevoľné siroty plakali,
a kto by chlácholil žiale ich vtedy,
hej, ani len pevca už nemali,
bo pevci pošli prv, - akoby osud bol šetril ich:
nevidieť bôľneho skonania,
nevidieť, jak bola zo srdca národa
posledná iskierka nádeje vyrvaná,
nepočuť ako v tých čierňavých,
slovenských horách,
kde zamieral prehorký žiaľ –
a vrah sa smial.

Akoby na veky! – A predsa,
hoc zmysly mätú sa,
ako tým, čo snia sny čudesné:
ožila Matička, ožila vzkriesená
lahodným dýchnutím slobody o vesne,
vzbudená džavotom mlade, čo z údolia
žiaľu sa prebila na lúky zelené,
na polia slobodné, kúpajúc údy si
v ružovej zore i z nej pijúc nadšenie,
vzbudená piesňami práce a snažoby,
čo znejú z dedín a z mestečiek, z dolín a úvratí
o tom, že svitla jar velikých činov,
a otroctva doba sa nikdy nevráti. –
...Ožila Matička, ožila, k srdcu ich privinie
matersky všetky, a deti tie
piť budú z ňadier jej svornosť a osvetu,
svornosť a osvetu večite, večite!

Pavol Országh Hviezdoslav:
K znovuotvoreniu Matice slovenskej

...Radosť zavládla
v národe od Tatier až po Dunaj,
vysoká, mocná, nebývalá radosť,
rozpínajúca hrdo rodnú hruď,
v jej povedomí srdcom zvoniaca,
otvárajúca k piesni veleby
každučké vďačné ústa, každé oko
zažíhajúce...

Veď po zdrtených na prach okovách,
po putách rozrusaných v kvetu stráň
si postupuje víťazne i Slovák!...
Veď sladká matka, naša MATICA,
povstala z hrobu, temer polstoročnej
temnice vyviazla!...

(úryvok)

Aloš Stankovský: Pozdrav

Pozdravujem ťa, Matica slovenská,
svedok našej histórie,
a v tebe všetkých synov
obdiv vzbudzujúcich.
Tasili svoje meče kedysi dávno
na obranu tvojho žitia
a ty si žila v nich,
a s nimi si víry brázdila.
Pozdravujem ťa, oltár mojej vlasti.
Čo horí na ňom – to je svetlo ducha,
čo kľačí pred ním – to je národ vďačný:
synovia, matere, dcéry a otcovia
vzdávajú tebe hold, svetlo histórie.
Žila si v tme svojho času,
rany si mala od zápasu
s vlkmi s druhej strany.
A predsa teraz v prvom slede
v boji, a bez rany
stojíš tu pred nami.
Lež boj ten prácou je
a pevným hradom našich dejín
v posvätnom rúchu odetým.
Či do miest, alebo do dedín
zavítaš, všade ťa privítajú,
všade ťa pozdravia
po slovensky.
To je tvoj triumf
a spoločný triumf náš.
Prekážky v práci nepoznáš,
to je triumf náš.

Pozdravujem ťa, postilión svetla
vo svojej noši nesieš zväzky kníh,
to naša kultúra, to náš hrad.
Kto s nami len hrať
sa chce v tieni pých,
tomu ty odpovieš
po slovensky:
Tu bašta nedobytná je,
tu verných synov dych
zastaví sa a znova vzplanie,
pokiaľ neuchráni štít a most
kultúry národnej.
Dnes sláviš rokov film
a značíš cestu nám,
nastupujúcim do boja.
My zasa dokorán
náručie otvárame
hodnotám, ktoré nám dávaš.

Pozdravujem ťa,
Matica osemdesiatročná,
a v tebe Moysesa i Kuzmányho,
Škultétyho, Rázusa i Hlinku,
Hviezdoslava i všetkých tých
spisovateľov, bardov i rodoľubov,
ktorí ťa pritiahli,
keď ťa zatvárali, keď ťa zneuctili.

Pozdravujem ťa, Matica slovenská,
ty nie si dcéra dnešná,
lež knihou dejín našich,
do ktorej vpisujeme:
Slovenský národ je ti vďačný
za dary, ktoré má,
za svetlo, ktoré si mu odovzdala.
To tvoja zásluha,
MATICA SLOVENSKÁ

Andrej Žarnov: Blíženci

Ktorý z vás je väčší, ktorý sladší viacej,
Kuzmány či Moyses, hviezdy v zemi spiacej?
Kuzmány a Moyses, svorný národ s vami,
to vám znela pieseň, Bože, pod Tatrami!
Po slovenskom kraji pieseň znela taká,
že len jedna zem je spásou pre Slováka,
že len jedna reč je sladkou jeho vravou,
že len jedna cesta medzi pravou, ľavou,
že len jeden cieľ a jedna myseľ ducha,
že len jeden rod a sen a čar a tucha,
že len jedna láska, jedna viera istá,
pod zástavou rodnou, pod zástavou Krista.
Kuzmány a Moyses, hviezdy v božej sláve,
nedajte nám zhynúť v rozvadenej vrave,
keď nám hriech a svár a závisť duša chová,
s testamentom svojim vráťte sa k nám znova!

Andrej Žarnov: Patriarcha

Odišlo všetko. Ostali len deti.
A čas už bičom bije do rokov.
Telo už slabé, ale duch tu svieti
ohnivým šípom cestou vysokou.

Keď hromy hrôz tu bili do svojeti,
nad duchom bdel a bodal do bokov,
a dnes, keď hymna vďaky k nebu letí,
jak maják čnie tu ponad zátokou.

Do hrobu padne, do hrobu čo patrí,
no toto meno, pokiaľ stoja Tatry,
krv naša bude spievať večite.

Tam bude stáť a horieť v zenite,
cez bolesť, žiaľ i úsmev vypätý,
slovenská viera – Jozef Škultéty.