Július Handžárik

Bojovníci proti strašidlám

Neviem, ako je to v iných slovenských mestách, ale v Bratislave sa zrejme plánovito a takmer v pravidelných intervaloch oživujú aktivity akýchsi fiktívnych „bojovníkov“ proti fašizmu alebo rasizmu. Aj nedávno polepili električky samolepkami, na ktorých akási zdatná päsť drvila odiózny hákový kríž – a tým bol zrejme ten „protifašistický boj“ týchto „bojovníkov“ nielen vykonaný, ale aj víťazne dokonaný. Lebo najlepšie sa bojuje proti nepriateľovi tam, kde sa ten nepriateľ vôbec nevyskytuje a ešte ľahšie sa bojuje proti vymysleným strašidlám!
Na Slovensku totiž, ako je všeobecne známe, nijaký fašizmus ani rasizmus nikdy nevznikol a nikdy sa tu nezakorenil - na rozdiel od našich najbližších i vzdialenejších susedov. A odtiaľ sa k nám v medzivojnovom období aj dovážal – politickými predstaviteľmi maďarskej menšiny priamo z fašistického Maďarska, alebo sfašizovanými českými politikmi prvej ČSR z Česka. Pre neiformovaných či dezinformovaných čitateľov uvádzam, že o českom fašizme je bohatý dokumentačný materiál vo vydaných dielach českých politikov a historikov, napríklad v dielach Č. Amorta, F. Bauera, K. L. Feierabenda, J. Fuseka, R. Gajdu, M. Gregoroviča, J. Harnu, B. Kučeru, J. Kuklíka, E. Moravca atď., atď. Osobitne odporúčam rozsiahle dielo českého historika Tomáša Pasáka, hlavne jeho takmer päťstostranovú knihu Český fašismus 1922-1945 a kolaborace 1939-1945 (vydavateľstvo PRÁH 1999). Pravda, potom nám boli niektoré prvky fašizmu mocensky vnútené po rozbití druhej Č-SR spojenými silami nacistického Nemecka a fašistického Maďarska tak, ako nám boli neskôr zvonka mocensky vnútené prvky komunizmu a ako sú nám dnes zvonka mocensky vnucované prvky „liberalizmu“ a „kozmopolitizmu“.
Takže tieto hrdinské letákové boje dnešných „antifašistov“ na Slovensku úsmevne pripomínajú známe české bojovné heslo: „Když tam nejsou – tak hŕŕ na ně a když tam budou – tak coufneme!“, alebo výstižnú pasáž zo známej piesne Karla Kryla: „… a ze stovky pražských kmánů je dnes milion partyzánů“. A podľa týchto zásad sa títo noví „bojovníci“ zrejme aj grupujú a správajú: „antifašistom“ je pre nich každý, kto za takého sám seba označí a „fašistom“ je každý, koho za takého označia oni!
Tým, samozrejme, nechcem povedať, že by sa proti skutočnému fašizmu nemalo bojovať. Naopak, jeho prejavy by mali byť neustále terčom pozornosti a tvrdého potierania zo strany všetkých predstaviteľov slovenskej politiky bez ohľadu na ich stranícke tričká, lebo prvky fašizmu k nám neustále prenikajú, hlavne cez menšinové požiadavky. Neustále a opakovane sa totiž robia pokusy presadzovať (aj s aktívnou pomocou exponentov niektorých medzinárodných inštitúcií a „nadnárodných“ korporácií!) v niektorých štátoch strednej a východnej Európy pre niektoré privilegované menšiny také neoprávnené výsady, ktoré fakticky likvidujú demokratické princípy rovnosti a rovnoprávnosti medzi občanmi, národmi a štátmi a pokúšajú sa medzi nimi nastoliť apriórnu nerovnosť a nerovnoprávnosť. Fašizmus a nacizmus je predovšetkým apriórne uplatňovaná nerovnosť medzi občanmi a národmi! Napríklad Malá slovenská encyklopédia Beliana (Encyklopedický ústav SAV, Bratislava 1993) definuje uvedené pojmy takto:
Fašizmus – politické hnutie, vychádzajúce z nacionalizmu a rasizmu. (str. 197). Nacizmus – politický systém vládnuci v Nemecku 1933-45. Vyznačoval sa … šovinizmom, rasizmom, antisemitizmom. (str. 468). Nacionalizmus – vypäté národné cítenie a správanie určitého národa, negatívne sa dotýkajúce národných záujmov iného národa a pocit národa o svojej „nadradenosti“. (str. 468).
Podľa týchto princípov bol napríklad už v roku 1921 vo fašistickom Maďarsku vydaný prvý európsky numerus clausus medzivojnového obdobia, ktorý obmedzoval počet židovských študentov na maďarských vysokých školách a podľa týchto princípov boli potom v roku 1935 prijaté norimberské zákony nacistického Nemecka, ktoré „árijcom“ poskytli neoprávnené výsady a z „neárijcov“ urobili bezprávnych občanov.
Dozaista nikoho netreba presviedčať, že takéto prvky agresívneho nacionalizmu a fašistickej nerovnosti sa v správaní slovenského národa nikdy neuplatnili. Ale zato sa veľmi intenzívne uplatnili v maďarskej politike voči nemaďarským národom Uhorska už vyše sto rokov pred oficiálnym vznikom pojmov fašizmus a nacizmus a intenzívne sa uplatňujú v maďarskej menšinovej politike až doteraz.
Pravda, tieto eklatantné prejavy fašizmu si dnešní „antifašisti“ na Slovensku vôbec nevšímajú – zrejme to vysoko presahuje ich politický rozhľad a hlavne to nie je v súlade so zámermi ich sponzorov. Horšie je však, že si prvkov fašistickej nerovnosti v slovensko-maďarských menšinových vzťahoch nevšímajú ani „politici“ na Slovensku – zrejme to tiež vysoko presahuje ich politický rozhľad a v prípade politikov vládnucej koalície to celkom isto tiež nie je v súlade so zámermi ich skrytých zahraničných pobratimov. A tak na Slovensku k menšinovej politike a k slovensko-maďarským menšinovým vzťahom boli paradoxne prijaté dva principiálne celkom protirečivé dokumenty: jeden s prvkami apriórnej nerovnosti medzi občanmi i národmi a s odmietnutím vzájomnej rovnosti a reciprocity menšinovej politiky a druhý s prvkami demokratickej rovnoprávnosti medzi občanmi i medzi národmi, vzájomnej rovnosti v menšinových vzťahoch a vzájomnej reciprocity menšinovej politiky v praxi.
V prvom dokumente jeho autori vyhlasujú, že: „Odmietajú princíp reciprocity v riešení otázok národných (!) menšín …“, že „Zaručenie občianskych a k nim prislúchajúcich menšinových práv nemôže byť u nás závislé na politike a praxi iných štátov.“ (!!!) a že „Národom, národným(!) menšinám a etnickým skupinám prislúchajú kolektívne(!!) práva a že z týchto kolektívnych práv vyplývajú každému ich príslušníkovi práva individuálne.“
Týmto dokumentom jeho autori obrátili naruby všetky princípy medzinárodných a medzištátnych vzťahov civilizovaného sveta, ktoré stoja na zásadách vzájomnej rovnosti a reciprocity. Tu treba znova zdôrazniť, že reciprocita je vzájomná rovnosť (Malý slovník cudzích slov, SPV Bratislava 1972, str.507), čiže vzájomnosť, vzájomné zvýhodnenie, alebo medzinárodnoprávne : vzájomnosť … medzi štátmi, poskytovanie výhod … na základe vzájomnosti (Slovník cizích slov, SPN Praha 1966, str.449).
V uvedenom dokumente sú teda minimálne dva výrazné prvky fašistickej ideológie a politickej praxe : odmietanie vzájomnej rovnosti práv medzi národmi a štátmi a agresívne presadzovanie kolektívnych práv pre svoje národnostné menšiny.
Práve uplatňovaním a agresívnym presadzovaním takejto menšinovej politiky a kolektívnych menšinových „práv“ rozbilo fašistické Maďarsko a nacistické Nemecko versaillské usporiadanie Európy a vyvolali druhú svetovú vojnu. A práve preto sa po vojne v demokratickej Európe kolektívne menšinové práva nikde nepožadujú a neposkytujú a menšinové vzťahy štátov sú usporiadané zásadne na princípoch vzájomnej rovnosti a reciprocity.
Druhý dokument kodifikuje presne opačné princípy menšinovej politiky a medzištátnych menšinových vzťahov: „Občania sa môžu slobodne hlásiť k svojej národnosti. O príslušnosti k národnosti sa vedie kataster a zmeny v ňom sa môžu vykonávať len podľa zákona.“, „Každá činnosť smerujúca k odnárodneniu je trestná.“(!!!), „Národnostné menšiny na Slovensku majú právo kultúrne a politicky sa organizovať pod vlastným vedením … môžu so svojím materským národom nadväzovať kultúrne styky, … môžu na verejnosti a v školách používať svoj jazyk podľa ustanovení zákona“ - a to všetko s podmienkou, že „Práva národnostných menšín vyššie uvedené platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej menšiny.“
Teda všetko také demokratické princípy, akými sa riadi menšinová politika a menšinové vzťahy demokratických štátov Európy po druhej svetovej vojne – úplná rovnoprávnosť všetkých občanov štátu bez ohľadu na ich národnosť spolu so zákazom (!!!) odnárodňovania a úplná rovnosť a reciprocita (!!!) vzájomných menšinových vzťahov a menšinovej politiky medzi štátmi.
Žiaľbohu, veľakrát som sa presvedčil, že slovenskí občania, aj tí angažovaní vo vysokej politike, tieto dokumenty nepoznajú, alebo vôbec nechápu význam správnych princípov menšinovej politiky a rovnoprávnych menšinových vzťahov pre pokojné spolužitie našich občanov a pre bezpečnosť a stabilitu nášho štátu. Presvedčil som sa o tom znova aj na nedávnej vedeckej konferencii k desaťročiu SR, kde ani jeden z prednášateľov a poslucháčov nepoznal a nevedel identifikovať uvedené dva významné dokumenty.
A tak príslušné pasáže z nich ponúkam čitateľom ako hádanku, aby identifikovali, o ktoré dva dokumenty vlastne ide a v ktorých rokoch boli na Slovensku prijaté a uverejnené. Pri dnešnej záplave ošúchaných fráz o fašizme a vzletných slov o demokracii bude identifikovanie uvedených dokumentov dozaista veľmi zábavným odhalením a dúfam, že aj poučením.
Správnu odpoveď na túto hádanku sa čitatelia, samozrejme, dozvedia v najbližšom čísle dvojtýždenníka Kultúra.