Vladimír Balko

Cirkev a jej zástoj v politike

Váš názor
Má cirkev vstupovať do politiky ?

Od čias posledných 40 rokov, keď komunistická totalita vykázala cirkev a kresťanov do prísne kontrolovaného teritória kostolov, cintorínov, resp. súkromia, pretrváva u mnohých v nás ešte stále odvtedy vnútený názor, že cirkev a kresťania majú právo vystupovať len v tomto vymedzenom teritóriu. Akonáhle sa verejne cirkev alebo kresťania ozvú, zdvihnú sa výstražné prsty minulosti, ktoré poukazujú na "čiernu totalitu" , " politický katolicizmus" a "politický klerikalizmus". Tento výstražný prst sa opätovne snaží odsunúť cirkev a kresťanov do vykázaného „geta“. Keď si však pripomenieme význam slova "politika", čo v zrozumiteľnej reči značí " vec verejná", treba sa nám spýtať, či cirkev a kresťania participujú na všeobecných právach ostatných ľudí. Podľa čoho potom majú niektorí ľudia (napr. súčasní a minulí komunisti) právo zasahovať do správy vecí verejných. Navyše, podľa akých zásad toto právo strácajú? Kto teda chce odsunúť cirkev či kresťanov zo spoluúčasti na verejnom živote? Reálna situácia u nás svedčí o tom, že cirkev a kresťania si ešte len budú musieť vydobyť právo stať sa morálnou autoritou v živote našej krajiny.
Objavujú sa u nás, v dnešnej dobe, aj snahy navliecť cirkev do národného kroja. Je tu aj snaha vytlačiť iné etnické celky v štáte z vlastenectva, okrem dominantného národa. Pred nedávnom zaznel u nás varovný hlas pápeža Jána Pavla II, ktorý počas návštevy na Slovenku okrem iného prehlásil : “vlastenectvo áno, nacionalizmus nie..."!
Dnes nevyhnutne potrebujeme vyriešiť problémy etnických menšín v zmysle hesla: " in pluribus, unum ". Budeme na Slovensku v dohľadnom čase schopní ponúknuť našim " pluribus " možnosť, aby mohli prejaviť úprimný záujem a snahu o spoločné " unum "?!
V dejinách pokusy o " znárodnenie" cirkví skoro vždy skončili deformáciou všeobecného posolstva obsiahnutého v Kristovom odkaze a vytvorili z neho skreslenú, grotesknú podobu.
Zostáva nám ešte zaujať postoj v otázke „ cirkev a politika“ . Cirkev a kresťania neprestali aj v zlých časoch participovať prostredníctvom svojich členov v takých zoskupeniach, akými boli „odborové zväzy (dnes KOZ)“, Matica Slovenská (MS), tzv. „politické strany“ a iné spoločenské organizácie. Tie si totiž vždy nárokovali, aspoň čiastočne, vstupovať do vecí verejných, hoci aj svojským, špecifickým spôsobom. Prečo by potom dnes cirkev a kresťania nemali mať v novej spoločenskej situácii právo vstupovať do vecí verejných? Bolo by snáď vhodné vymedziť okruh otázok, v ktorých by cirkev a kresťania ako takí mali právo, či dokonca povinnosť zaujímať postoj, vyslovovať názor, alebo vystríhať.
Spomínam si na kdesi vyslovený názor: "cirkev by sa nemala miešať do politiky s malým "p", no nikdy by nemala absentovať v otázkach "politiky s veľkým "P". Pričom pod politikou s malým "p" treba rozumieť tzv. "partajpolitiku". No pod politikou s veľkým "P" treba rozumieť oblasť: etických, mravných a demokratických hodnôt, otázok svedomia ako aj oblasť všeľudských a občianskych práv.
Je prekvapujúce, akú dojemnú starostlivosť prejavujú dnešní odporcovia Cirkvi o jej členov, ktorí sa svojimi postojmi radikálne dištancovali od morálnych kritérií, ktoré Cirkev považuje za kľúčové. Keď však Cirkev vyhlási, že ten, kto sa svojimi postojmi vedome odklonil od učenia Cirkvi, že sám seba „de facto“ exkomunikoval, vtedy protivníci cirkvi dvíhajú výstražne prst a tvrdia, že sa Cirkev chce vracať do stredoveku! Pritom v každom bežnom „klube“ v prípade, že člen vedome poruší regule svojho klubu, spoločenstvo klubu takého člena zo svojho stredu vylúči – „exkomunikuje“. V takých prípadoch, každý iný človek postoj klubu považuje za normálny a nikto sa nad tým nepohoršuje.
Nezaujať dnes postoj v otázkach tzv. politiky s veľkým „P“ mohlo by znamenať podporu zla, či dokonca jeho umocnenie. Nereagovať v otázkach politiky s veľkým "P" znamená často pôsobiť priamo proti posolstvu, ktoré sa kresťanstvo nárokuje niesť a snaží sa ponúkať v priebehu vekov ľudstvu !