Jozef Mihalik

„Cash and go“

Model sociálne orientovaného trhového hospodárstva je pre Slovensko prirodzenejší, než neoliberálne manévre rýchlostnej liberalizácie cestou šokovej terapie

Ukazuje sa, že v súčasnosti reformný proces nie je postavený na pevných princípoch, zásadách a cieľavedomých programoch zvýšenia výkonnosti ekonomiky a rozvoja sociálnej sféry, ktorý by sprevádzal zlepšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Chýba v ňom premyslená ekonomická a sociálna stratégia a funkčná politika. Ide skôr o reformu prerozdeľovania vlastníctva v štáte ako celku, v rezortoch, na regionálnej úrovni a v rámci sociálnych skupín. Aj keď proces zmien vo vlastníckych vzťahoch je súčasťou reformy, nemal by byť centrom snaženia politických strán. (mať dominujúce postavenie v reforme). O to viac, že nie je vytvorená ucelená filozofia zmien v tejto oblasti a nie je dostatočne zvládnutý mechanizmus týchto zmien politicky, ani na odbornej úrovni. Vláda sa uchyľuje k prístupu „cash and go“, snaží sa jedným vziať, a druhým dávať bez zreteľa na prijatý model hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ktorý je obsiahnutý v Ústave SR..
Realitou je, že koalícia ani opozícia dostatočne nezvláda proces transformácie. Pravicová koalícia je zaneprázdnená neustálymi šarvátkami a narýchlo uskutočňuje zmeny na báze nedostatočne zvládnutej rýchlostnej liberalizácii cestou šokovej terapie a slabo pripravenej legislatívy. Často sa uprednostňujú iné než celospoločenské záujmy, kontrolné mechanizmy nefungujú tak, ako by mali a budovanie inštitúcií zaostáva za potrebami reformy. Ľavica sa rozpadla a v podstate nemá na dianie v štáte vplyv. Politické nominácie koalície sa udomácnili na úkor profesionalizmu a všade prítomní nominanti SMK majú z pohľadu jednej menšiny takmer vždy rozhodujúce slovo pri riešení vecí verejných.
Podceňuje sa upevňovanie národnej a štátnej identity a posilňovanie sebavedomia národa a štátu. Je neetické a zavádzajúce, ak publicista v tlači napadne prezidentského kandidáta (F. Mikloška) preto, „že nám servíruje otravnú kampaň pod heslom“: „Iba sebavedomý národ si môže zaslúžiť úctu ostatných národov Európy!“ (T. Ičo, NO 3. 10. 2003). Poučuje prezidentského kandidáta tak, že ide o „vypĺznuté vlastenectvo“ a väčšie sebavedomie národa je čosi, po čom „volajú zakomplexovaní ľudia trpiaci pocitmi xenofóbie“. Publicista si neuvedomuje, že drvivej väčšine Slovákov takéto heslo je blízke a tiež to, že pravdivosť tohto hesla si osvojili a potvrdzujú všetky ostatné členské štáty EÚ. Doterajší, aj noví členovia EÚ. Profesionálna a politická podstata budovania spoločnej Európy si takýto prístup vyžaduje. Chce budovať Európu na federatívnom princípe sebavedomých národov.
Ak reforma nie je uskutočňovaná na základe pevného ideového a profesionálne koncepčne dobre zladeného rámca, nemôže byť dostatočne funkčná, lebo sa nevytvárajú potrebné zdroje na krytie záväzkov štátu voči občanom a nestimulujú sa ľudia k snahám byť aktívnymi aktérmi reformy. To je v SR realitou. Nedostatok zdrojov vedie vládu SR k svetovému unikátu: chce predať budovu SND. Vláda presadzuje doprivatizáciu strategických podnikov, s čím podľa prieskumov nesúhlasí až 82 % občanov a súhlasí iba 12 % (OMV Sro, október 2003). Na Slovensku sa rozmáha korupcia a klientelizmus, klesá životná úroveň väčšiny obyvateľstva, rastie nedôvera voči vláde, NR SR a k politikom. Horšie je, že sa deformuje hodnotový systém spoločnosti, ktorý na Slovensku treba urgentne zdokonaľovať. Podľa prieskumov hrozivo narastá u ľudí pocit neistoty. Vyše 87 % respondentov nie je spokojných s celkovým vývojom v spoločnosti a zmenami, ktoré sa uskutočňujú. Poukazujú na to, že spoločenská a ekonomická situácia v krajine sa uberá nesprávnym smerom. Z EÚ sa množia signály o zaostávaní procesu integrácie v dôležitých oblastiach (čerpania eurofondov a iné). Medzinárodné inštitúcie vytýkajú, že rastie korupcia a klientelizmus (TI konštatuje, že index vnímania korupcie je v SR už tretí rok rovnaký), pričom Slovensko sa v rebríčku korupcie zaraďuje na nelichotivé 59 miesto a pohybuje sa na úrovni takých krajín ako Kolumbia, Peru a Salvador. Dochádza k poklesu relatívne dobrého imidžu Slovenska v zahraničí.
Tranzitívne štáty, vrátane Slovenska, sa nachádzajú v zložitej situácii jednak tým, že vrcholí proces integrácie do EÚ a tiež tým, že sa tento proces uskutočňuje v podmienkach globálnej a európskej recesie. Zatiaľ nikto filozofiu, koncepciu a stratégiu tranzitívnej ekonómie a jej hospodárskej a sociálnej politiky dôkladne nevysvetlil a nerozpracoval, aj keď išlo a ide o špecifickú problematiku transformácie krajín z centrálne plánovaného hospodárstva na voľnú trhovú ekonomiku. Pritom ide o zásadnú zmenu spoločenského poriadku, charakter štátov a často špecifických modelov (ciest, smerov) transformácie. Zatiaľ tieto zmeny sa uskutočňujú v rámci transformačnej recesie, ktorá sa v tranzitívnych krajinách v súčasnosti prehlbuje v dôsledku globálnej a európskej hospodárskej recesie.
Transformačný proces nie je až taký úspešný ako politici zvyknú o ňom hovoriť. Bol sprevádzaný veľkými stratami v ekonomike a znižovaním, či stagnáciou v ekonomike a životnej úrovni veľkej časti obyvateľov. Navyše, podľa štúdie spoločnosti Burson-Marsteller (2003) čakajú EÚ po rozšírení o 10 krajín ťažké časy. Rozšírenie sa koná na základe politického rozhodnutia a podľa štúdie únia nie je dostatočne pripravená na prijatie 10 nových členov. Štúdia sa opiera o 30 vysokých úradníkov Európskej komisie. V štúdii sa konštatuje, že dochádza k rozšíreniu aj o krajiny, ktoré nie sú pripravené a prechodné obdobia, aj keď umožňujú dvojročný odklad v niektorých oblastiach, nepomôžu. Novšie údaje Eurostatu (september 2003) uvádzajú, že 10 budúcich členských štátov EÚ, vrátane Slovenska, vytvorilo v roku 2002 HDP, ktorý predstavoval len 4,8 % HDP únie. V prepočte HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily (PKS) dosiahlo 10 nových krajín iba 46 % priemeru únie. Pri vyjadrení v eurách bez ohľadu na kúpnu silu predstavuje táto hodnota len 25 % úrovne EÚ. Na Slovensku je to 48 %, v prepočte na euro to bolo 4 700 eur, čo je 20 % EÚ.
Otázkou je, či sa bolo možné vyhnúť stratám v ekonomike a poklesu v životnej úrovni veľkej časti obyvateľstva v doterajšom období transformácie. Bolo. 1. Ak by sa uplatnili vhodnejšie modely transformácie. 2. Hospodárska a sociálna politika by bola menej spolitizovaná. 3. Ak by sa venovala väčšia pozornosť hlavnej sile rozvoja, ktorou je rozvoj ľudských zdrojov.
Kľúčovou oblasťou je voľba vhodného modelu transformácie. Doterajšie modely, (prístupy, cesty) uskutočňovania hospodárskej a sociálnej politiky vyústili do stavu, že v krajine naďalej prevláda transformačná recesia so všetkými jej prejavmi v hospodárstve a najmä v sociálnej sfére. Z výskumov vyplýva, že pre takú krajinu ako Slovensko je model sociálne orientovanej trhovej ekonomiky prirodzenejší než neoliberálny model rýchlostnej liberalizácie na báze šokových terapií.
Treba analyzovať, do akej miery hybridný model Washingtonského konsenzu (liberalizovať čo najrýchlejšie a v najväčšom rozsahu, privatizovať rýchlo všetko, čo sa dá a uplatňovať reštriktívnu fiškálnu a menovú politiku), ktorý spočíva na neoliberálnych princípoch a metóde šokových terapií, bol ten najvhodnejší pre tranzitívne krajiny SVE, vrátane SR. Séria recesií a kríz v hospodárstve a sociálnej sfére v štátoch SVE ukazuje, že nejde o najvhodnejší model transformácie.
Chceme zdôrazniť, že nie sme proti liberalizácií, ale iba proti nezvládnutej rýchlostnej liberalizácii, ktorá doviedla hospodárstvo a najmä sociálny systém do vážnych problémov. Sú krajiny, ktoré zvládli vyššie tempo liberalizácie a dokázali vybudovať konkurencieschopné ekonomiky nasmerované na globálny trh. Sú to napríklad Slovinsko, Írsko, Nový Zéland aj iné. Slovensko medzi ne nepatrí.
Treba sa opýtať, prečo. Možno uviesť najmä tri dôvody. Prvým je, že sa experimentuje s voľbou modelov reforiem, ktoré sa neustále menia. Druhou je spolitizovanie ekonomiky a tretím, že došlo k devastácii ľudských zdrojov a k poklesu úrovne hodnotového systému. Namiesto toho, aby sa položil hlavný dôraz v reforme na intelektuálny rozvoj ľudských zdrojov a posilňovanie hodnotového systému, obidve tieto oblasti sú na chvoste dôležitosti.
1. Riešenie treba vidieť v modeli budovania sociálnej Európy, ktorý EÚ presadzuje od amsterdamskej zmluvy (1999), ktorá zdôraznila ekonomickú orientáciu EÚ ako sociálne orientovanú trhovú ekonomiku. Sú návrhy na zakomponovanie tohto modelu aj do Ústavnej zmluvy EÚ. Väčšina kandidátskych krajín sa hlási k uplatňovaniu modelu sociálne orientovaného trhového hospodárstva v rámci novo formovanej spoločnej hospodárskej a sociálnej politiky EÚ .
2. Slovensko zatiaľ posilňovaním pravicovej politiky vlád politického cyklu od 1998 - dodnes sa koncepčným zámerom EÚ budovania Sociálnej Európy skôr vzďaľuje ako približuje. Vstup SR do EÚ hovorí, že by malo ísť o podporovanie spoločnej hospodárskej a sociálnej politiky EÚ. V SR sa napriek orientácii zapísanej v Ústave SR (na sociálne orientovanú trhovú ekonomiku), praktizuje neoliberálny model ekonomickej a sociálnej orientácie, ktorý sa od cieľov a zámerov EÚ vzďaľuje.
3. Tým SR sa dostalo znovu na križovatku ciest vo voľbe hospodárskej a sociálnej politiky.
V hre je aj prikláňanie sa krajiny k európskej, alebo k americkej ceste rozvoja. Ide o zápas ideí, prístupov a metód riešenia ekonomických aj sociálnych problémov na základe neoliberálnej ekonomickej politiky a šokovej terapie odporúčanej stratégiou Washingtonského konsenzu (WK), alebo voliť cesty transformácie ekonomík na základe sociálne orientovanej trhovej ekonomiky. Problémy v oboch prístupoch sa zauzľujú vtedy, keď sa majú riešiť problémy sociálnej sféry. V prvom prístupe, ktorý je bližší americkej ceste rozvoja, sa rýchlo prehlbuje sociálna nerovnosť, v druhom prístupe, ktorý je bližší európskej ceste rozvoja sa praktizuje väčšia úroveň sociálnej kohézie a solidarity, pričom dochádza k problémom, ktoré môžu vyvolať deficity verejných financií. Ukazuje sa, že v oboch prístupoch je žiaduce uskutočniť kvalitatívne zmeny v sociálnom rezorte tak, aby na vyššej úrovni a s väčšou dávkou liberalizačných opatrení sa postupne menila sociálna situácia obyvateľstva k lepšiemu.
4. Globálny ekonomický vývoj dosiaľ ovplyvňujú najmä americká a európska cesta rozvoja. Analýza vývoja rastu globálnej ekonomiky ukazuje, že po „roku hojnosti 2000“ nastal pokles ekonomického rastu a svetová ekonomika sa posunula v roku 2001 k recesii. Náznaky oživenia v USA prišli v roku 2002, s korekciou lepšieho výhľadu rastu globálnej ekonomiky v roku 2003. Sú lepšie pre USA a horšie pre EÚ. Priebeh vývoja od prosperity k recesii, ktorý ovplyvňuje aj ekonomický vývoj v krajinách SVE, vrátane SR, ukazuje graf.
V EÚ nastal pokles HDP v roku 2001 na 1,6 % a v roku 2002 na 1,1 %. Výkonnejšia časť EÚ eurozóna sa posunula na okraj recesie. Došlo k poklesu HDP v roku 2001 na 1,4 % a v roku 2002 na 0,8 %. Pokles v eurozóne pokračuje aj v roku 2003. Ekonomický rast sa odhaduje iba na 0,5 %. V USA zaznamenali po poklese, ktorý bol v roku 2001 na úrovni 0,3 %, podstatnejší nárast. V roku 2002 na 2,4 % a v roku 2003 sa očakáva tiež 2,6 % rast. V roku 2004 sa očakáva zlepšenie ekonomického rastu v EÚ aj v USA. S priaznivejším dosahom aj na krajiny SVE, vrátane Slovenska.
Načrtnutý vývoj ovplyvňuje aj ekonomický a sociálny vývoj v prístupových krajinách vrátane Slovenska. Do značnej miery mal vplyv aj na vajatanie medzi európskou a americkou cestou rozvoja.?Možno že relatívne úspešnejší model americkej cesty rozvoja spôsobil, že viaceré tranzitívne štáty, vrátane Slovenska chcú kopírovať americkú cestu rozvoja a usilujú sa ju zasadiť do rámca ešte nedostatočne trasformovaného ekonomického a sociálneho prostredia.
V minulej dekáde v celej strednej a východnej Európy prevládla transformačná recesia a v modifikovanej podobe pokračuje aj teraz. Výskumy ukazujú, že k recesiám v tranzitívnych krajinách značnou mierou prispelo to, že sa vo viacerých z nich striedavo uplatňoval model Washingtonského konsenzu (WK). Ide najmä o uplatnenie radikálnej reformy neoliberálnou cestou šokových terapií (metódou veľkého tresku) odvodenej od modelu washingtonského konsenzu.
Uplatňovanie Washingtonského konsenzu sa uznáva doteraz ako ekonomický model vo svetovej ekonomike, najmä v tranzitívnych a reformných krajinách. Spočíva na troch jednoduchých princípoch s ďalekosiahlymi následkami: liberalizovať ekonomiku do najvyššej možnej miery a čo najrýchlejšie, privatizovať všetko, čo sa dá, a uplatňovať reštriktívnu fiškálnu a monetárnu politiku. Bol prijatý v 50-tych rokoch (konsenzom MMF, Svetová banka a Ministerstvo financií USA) na riešenie nových problémov spojených najmä s ekonomikami rozvojových krajín.
Presadzovali ho najmä MMF, SB s podporou USA a neoliberálnych politikov a ekonómov. Neskôr sa uplatnil aj v reformných krajinách Latinskej Ameriky, Ázie a bol prijímaný ako model aj v mnohých ekonomicky vyspelých krajinách. Často aj preto, že jeho uplatňovanie umožňovalo možnosť veľkých zárobkov. Model WK sa tešil veľkej priazni v bývalej ČSFR (1990-1992). Jeho protagonistami boli V. Klaus, V. Komárek a T. Ježek, ktorí sa postupne stali kritikmi MMF a SB, ktoré WK presadzovali. Česko v osobe Viktora Koženého, prezidenta Harvardských investičných fondov a Harvardského priemyselného holdingu, do ktorého sa fondy zlúčili, darovalo svetu v rámci obohatenia rýchlostnej liberalizácie vynález – tunelovanie, ktorý sa s „úspechom“ praktizuje vo všetkých krajinách SVE. Od roku 1997 je Holding v likvidácii, Kožený odišiel na Bahamské ostrovy s 30 miliardami Kč. V Čechách aj na Slovensku zostalo 250 tisíc poškodených akcionárov, ktorí naleteli heslu V. Koženého – istota desaťnásobku.
Model WK ukázal, že má značné slabiny ako v tranzitívnych ekonomikách, tak aj vo vyspelých trhových ekonomikách. Podľa britského denníka Financial Times, ak si chce washingtonský konsenzus zachovať autoritu vo svete, musia sa v jeho fungovaní urobiť zmeny. Vzťahuje sa to tiež na tranzitívne krajiny.
Transformačná recesia v tranzitívnych krajinách, ktorá pokračuje, je nový problém, ktorý vyžaduje iné prístupy riešenia než je aplikácia prístupu Washingtonského konsenzu z 50-tych rokov. Napriek tomu sa tento model v SR uplatňuje doteraz.
Model WK sa na Slovensku uplatnil v ČSFR v rokoch 1990-1992 a znovu po voľbách roku 1998. Po osamostatnení SR v roku 1993 sa upustilo od modelu WK. Do roku 1998 sa uplatnil model sociálne orientovanej trhovej ekonomiky. Po voľbách 2002 pokračuje v agresívnejšej pravicovej orientácii s negatívnym dosahom na ekonomiku a najmä sociálnu sféru. Porovnanie výsledkov oboch modelov ukazuje, že model sociálne orientovanej trhovej ekonomiky bol úspešnejší.
Voľnoliberálny smer budovania slobodnej trhovej ekonomiky, ktorý sa uskutočnil v rokoch 1991-1992 pod tézou: liberalizovať do najväčšej možnej miery, privatizovať tak rýchlo, ako je to možné a udržiavať úspornú fiškálnu a monetárnu politiku“ cestou uplatňovania šokovej terapie, viedol k veľkým problémom v oblasti zamestnanosti, inflácie, poklesu HDP a reálnej mzdy. Ukazujú to aj údaje o týchto ukazovateľoch za roky 1989 až 1993 (rok 1989=100%). Za toto obdobie klesol HDP na 68 %, miera nezamestnanosti sa zvýšila z 0 na 14,4 %, ceny potravín sa zvýšili na 206 %, ceny priemyselného tovaru na 261 %, životné náklady zamestnancov vzrástli na 242 %, dôchodcov na 231 % a reálne príjmy obyvateľstva klesli na 62 %.
Potom sa uplatnil model „sociálne orientovanej trhovej ekonomiky“ a ekonomický smer „ inštitucionálna graduálna (evolučná) ekonomika“. Uplatnenie tejto cesty prinieslo prevažne priaznivé ekonomické a sociálne výsledky (HDP za 4 roky rástol priemerne o 6 %, miera inflácie bola na úrovni 6 až 7 % a miera nezamestnanosti dosahovala 12 až 13 %). Súčasne sa vytvoril problém vonkajšej a vnútornej nerovnováhy.
Po voľbách 1998 sa od tohto modelu ustúpilo a dala sa prednosť hospodárskej politike riešiacej problémy nerovnováhy v hospodárstve a zameranej na dosiahnutie konkurencieschopnosti. V reforme opäť prevládol voľnoliberálny ekonomický smer na báze šokovej terapie, čo sa v zahraničí o Slovensku už bežne hovorí.?Kľúčový problém je v tom, že nízky schodok platobnej bilancie, ktorý sa presadzuje, možno ľahšie dosiahnuť vďaka recesným prejavom v ekonomike a reštriktívnemu rozpočtu (ako tomu bolo v ČR roku 1997 a 1998), čo stavia otázku oživenia ekonomiky do úzadia. Oživiť ekonomiku na strane dopytu je preto riskantné. Tento problém nebol ani predošlou ani novou vládou zvládnutý.
Svedčí o tom aj to, že slovenská ekonomika dlhodobo (napriek čiastkovým pozitívnym výsledkom) balansuje na pokraji posunu k recesii a sociálna sféra sa dostala do krízy. Na program dňa sa dostáva otázka znovuoživenia ekonomiky. (Podrobnejšie pozri v knižnej novinke autora: J. Mihalik: Medzinárodná komparácia sociálno-ekonomického rozvoja a integrácia SR do EÚ – Znovuoživenie ekonomiky v recesii, IRIS 2003).

Jozef Mihalik
(profesor na Trnavskej univerzite).