Július Binder

Učiteľ ekológie ducha

Anton Hlinka 77 ročný

Pri príležitosti jubilea, hoci nie jubilea okrúhleho, ktorého sa dožil vzácny človek, uvažoval som, ako pripomenúť čitateľom člena redakčnej rady Kultúry, významného prispievateľa, ešte stále rektora Slovenskej katolíckej akadémie, osobnosť, akých je na Slovensku málo. Rozhodol som sa urobiť fiktívny rozhovor. Viem, že sa mi nepodarí zachytiť 40 rokov jeho výnimočnej činnosti. Na otázky budem odpovedať citátmi z publikácií, rozhlasových, televíznych relácií, rozhovorov Prof. Antona Hlinku s Gabom Zelenayom, ale najmä pripomenutím osobných stretnutí s jubilantom, ktoré zanechávajú hlboké zážitky.
Nuž, aká je osobnosť tohto znalca duší, vnímavého spoločníka? G. Zelenay vo svojej knihe Osamelý bojovník napísal: Jedni ho spoznali ako smečiara pri volejbale, iní ako kňaza, ktorý vedel fascinovať ľudí v kostole a skupinky mladých ľudí na schôdzkach. Iných upozorňoval na seba častými príhovormi v televízii a zasa iných početnými príspevkami v novinách. Ľudí vzdelaných a vôbec čítajúcich upozorňoval na seba svojimi prekvapujúco početnými knihami.
Moje odpovede budú, o katolíckom duchovnom v hodnosti profesora teológie, uznávanom doktorovi filozofie, psychológovi, spisovateľovi a národovcovi. Bez zveličovania môžem povedať, že je nielen učenlivý, ale aj múdry. Je cieľavedomý a húževnatý, pravdymilovný a pravdovravný, tolerantný, keď treba aj škriepny, vážiaci si ľudí okolo seba. Hrdý na svoj slovenský pôvod a na našu prekrásnu domovinu.
Spomínam si, ako sa plnili kostoly miest a mestečiek, keď sa veriaci dozvedeli, že príde Anton Hlinka. Takto navštívil väčšiu časť Slovenska. Všade mal celovečerné besedy. Poslucháči boli oprávnene zvedaví na toho, ktorého plných dvadsať rokov počúvali z troch zahraničných rozhlasov. Iba oddanosť povolaniu, láska k vlasti a úcta k poslucháčovi či čitateľovi umožnila Hlinkovi toľko a tak múdro a strhujúco oslovovať široké vrstvy národa.
Narodil sa vo Valaskej Belej. Vyrástol V Považskej Bystrici. Pochádza z početnej rodiny Otec sklenár a obchodník. Zbožný človek. Matka horlivá katolíčka - duša rodiny a farnosti. Na súkromné gymnázium Saleziánov v Šaštíne sa dostal omylom a omylom sa dostal i do noviciátu rehole saleziánov v Hronskom Sv. Beňadiku. Bol to však prozreteľný “omyl”.
V období likvidácie reholí a rehoľníkov bol najprv internovaný, po “preškolení” narukoval do pracovného tábora neďaleko Plzne, neskôr na nútené práce. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť. Skrýval sa v Bratislave, Piešťanoch a inde. Po pol roku na príkaz predstaveného ušiel do Talianska. Ovládal už talianský a nemecký jazyk.
V Taliansku študoval teológiu, filozofiu a psychológiu. Ešte pred dosiahnutím doktorátu prednášal vo Viedni filozofiu. Po štyroch rokoch a dosiahnutí doktorátu prijal ponuku prednášať kresťanskú filozofiu v Kolíne nad Rýnom a po niekoľkých rokoch na Sicílii . V Miláne ho zastihla pozvánka pracovať v Rozhlase Slobodná Európa v Mníchove. Za pôvodcu tohto svojho pôsobenia pokladá priateľa prof. Milana S. Ďuricu. Hlinka povzbudzovaný svojím predstaveným, riaditeľom Slovenského saleziánskeho ústavu v Ríme Ernestom Macákom pozvanie prijal. Pracoval tam plných 20 rokov.
Jeho mníchovské rozhlasové reportáže boli s napätím očakávané. V jeho príhovoroch som na malej časovej ploche mal dotyk s moderným katolíckym teológom - mysliteľom, nielen reprodukčným hlásateľom naučených myšlienok. Jedna z reportáží mala nesmierne dramatický priebeh a i významný vplyv na ďalší politický vývoj v Česko-Slovensku. Známa je pod menom “Sviečková manifestácia" (večer na Veľký piatok 1988). Začala sa o šiestej večer, ale správy o jej priebehu do Mníchova prišli neskôr, ako bol čas vysielania k nám. Hlinka si modlitbou ruženca krátil čas čakania na príchod dohodnutých správ z Bratislavy. Keď sa ozval telefón a započúval sa do udalosti, ktorá sa odohrala na Hviezdoslavovom námestí, vzrušený zvolal “Bratislavský Veľký piatok" a hneď začal spracúvať správy z Bratislavy. Len čo bol s nimi hotový, telefonoval ich do Washingtonu, odkiaľ ich niečo pred deviatou odvysielali na Slovensko. Takto sa celé Slovensko, ale aj české krajiny dozvedeli o Veľkom piatku Bratislavy, o jeho pripravovateľoch ešte v ten večer.
Podobné bleskurýchle správy si Slováci vypočuli aj o prípade chlapcov, ktorých chytili pri prenose kníh cez vrchy z Poľska na Slovensko. Odsúdili ich a večer vďaka nebojácnosti informátorov sa Slovensko z Hlasu Ameriky dozvedelo, ako skončil proces, ba i niekoľko zaujímavých podrobností - napríklad originálne svedectvo prítomnej ženy, ktorá po prečítaní rozsudku vstala, podišla k dverám, obrátila sa a nebojácne zakričala: “Bola by som hrdá, keby tí chlapci boli mojimi synmi".
To len ako ilustráciu, že Hlinka vedel z danej situácie vylúpiť to najzaujímavejšie. Celkom tak, ako vie do kázne “vložiť" Božie tajomstvá do takej miery, že sa to chtiac-nechtiac dotkne aj ľudí ľahostajných vo viere. V tomto Hlinka bol a je veľký majster, a to nielen ako kazateľ v kostole, ale aj ako autor mnohých kníh teologicko-filozoficko- katecheticko-náučnej povahy.
Je na mieste otázka, ako môže jeden človek mať toľko záujmov a ladiť ich do jednoty takým spôsobom, aby si neprotirečili, ale aby vytvárali harmonickú jednotu. Ba viac. Práve pri jeho pozorovaní si uvedomujem, v čom spočíva plnosť ľudského života a zmysľuplnosť v ňom. Hlinka inšpiruje podobnú orientáciu života aj ostatným ľuďom. V nej má všetko svoje miesto: Boh a úsmev, rozjímanie a veselosť, ticho a zážitok na vrchoch, čítanie kníh a rozhovory každého druhu.
Hlinka knihy nielen písal, prekladal, ale i pašoval, vďaka medzinárodným, kresťanským aktivistom. Najodvážnejšie mu pomáhali Holanďania, Nemci, Švajčiari a jeho mníchovskí študenti. Vďaka nim sa na Slovensko dostalo asi dvestopäťdesiat titulov kníh a brožúr. Na to mal vlastnú tajnú agentúru a celý rad pomocníkov, ktorí museli mať nielen odvahu, ale aj svätú “prešibanosť”, aby za železnú oponu mohli priniesť duchovnú posilu. Bola to nová činnosť pre Hlinku, riskantná, ale príťažlivá. V priebehu posledných 10 rokov totality vďaka nemeckým, švajčiarskym a holandským protestantom dostalo na Slovensko asi 100 000 náboženských kníh v slovenčine. Peniaze na to v najväčšej miere dostával od organizácie Richarda Wurmbranda, evanjelického pastora, konvertitu zo židovstva. Hlinku s ním spájalo hlboké priateľstvo. Túto činnosť vykonával až do návratu do vlasti.
Hlinka sa vrátil do vlasti po 40. rokoch, presne na deň - 2. augusta 1991. Pre Hlinku bolo nemysliteľné, aby sa po páde komunizmu nevrátil do vlasti. Vrátil sa a bolestne sa ho dotklo, hoci to nedáva najavo, že nebol o jeho skúsenosti či vedomosti záujem u spolubratov. Kňaz s viacerými doktorátmi, so skúsenosťami a rozhľadom v medzinárodných vzťahoch, s kontaktmi najmä na Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, blízky ekumenizmu, ,so znalosťou svetových jazykov, mohol byť na prospech slovenskému kresťanstvu.
Nezanevrel, pokračoval v tom, čo robil v exile. Vedel, že má šancu u veriacich, a preto vyšiel v ústrety ich potrebám tak, ako sa mu to zdalo najvhodnejšie, ale najmä najúčinnejšie: omšou s kázňou a mnohohodinovými besedami vo veľkých halách miest. Takto prešiel veľa miest a mestečik Slovenska. Aj rozhlas mu niekoľko rokov štedro udeľoval celé desiatky minút na prednášky. Bol predovšetkým kňaz a chcel sa venovať výlučne iba záujmom duchovno-mravnej výchove a či prevýchove veriacich či potenciálnych veriacich.
Hneď po prvých týždňoch pobytu vo vlasti začal pracovať na založení Slovenskej katolíckej tlačovej služby (Skates). Keď zistil, že nedosiahol potrebnú spoluprácu, nepokračoval s touto potrebnou a jedinečnou službou cirkvi a jej pastierom.
Hlinka založil v roku 1993 Slovenskú katolícku akadémiu v Bratislave a stal sa jej rektorom. Nadviazal kontakty s najslávnejšou inštitúciou tohto druhu na svete s Bavorskou katolíckou akadémiou. Slovenská katolícka akadémia organizovala prednáškové kurzy a diskusie. Aj táto Hlinkova iniciatíva po troch rokoch skončila. Štyridsať rokov nútenej izolácie zanechalo svoje stopy na relatívne dobre pripravenej skupine katolíckych teológov, filozofov, sociológov, právnikov, vyštudovaných ešte v 30-tych a 40-tych rokoch dvadsiateho storočia. Novej generácie v týchto vedných odboroch nebolo. Hlinka predsa len dúfal, že medzi staršími aj po 40-tich rokoch sa predsa nájde aspoň pol tucta na tieto úlohy pripravených a didakticky flexibilných ľudí. Nebolo. Po niekoľkých mesiacoch ostal prakticky sám.
Formálne Hlinka ako rektor Slovenskú katolícku akadémiu nezrušil. Čaká na “hviezdny moment", kedy sa nájdu pokračovatelia a táto inštitúcia sa znova ujme kormidla, aby zasievala ľuďom, ktorí majú uši na počúvanie a srdce ochotné aspoň raz za týždeň vedomosti o niektorom aspekte širokej témy “kresťanský svetonázor". Hlinka teda tento sen ešte nedosníval. Tento moderný bojovník cez rozhlasové vysielače a knihy, brožúry a letáky sa pre tento neúspech neutiahol do ústrania. Pokračoval v prednáškach v Slovenskom rozhlase a prihováral sa ľuďom v televízii plných šesť rokov.
“Zmena” na politickej scéne Slovenska ukončila túto jeho činnosť. Hlinka zmizol z verejnoprávnych masovokomunikačných prostriedkov, kde slovo a obraz vytvárajú často nezabudnuteľný zážitok, ak prednášateľ má čo povedať poslucháčom. V súčasnosti “má možnosť” v cyrilo-metodovskej Nitre - vďaka (evanjelickému) vedeniu súkromného rozhlasu - oslovovať poslucháčov a posiľňovať ich ducha.
V jednom príhovore sa vyznáva: Tie najdôležitejšie veci v mojom živote som nikdy neplánoval sám. Konštatuje, že réžiu v základných momentoch jeho života mal ten, ktorý všetko vie skôr, ako sa to uskutoční. Preto jeho odpoveď je neočakávane krátka. Budem pokračovať v tom, čo práve robím. Ak On, Veľký a Vznešený Pán a Boh bude chcieť odo mňa ešte i v tomto veku ,pracovať pre Jeho ciele, tak mi to ponúkne. Odpoviem mu, som Ti k dispozícii, Pán môj a Boh môj.
Hlinkovo najväčšie dielo OZVENA SLOVA! Je dôkaz jeho neúnavného myslenia, štúdia a formulovania. Na vyše dvoch tisícoch strán otvára ľuďom taje života a smrti. Všetko súvisí so všetkým, jedna kapitola osvetľuje druhú a potvrdzuje jej pravdu. Človek sa cíti na ceste k nekonečnu a v neotrasnej nádeji prežíva časný život s jeho zábleskmi večnosti.
Hlinka ako znalec pomerov v časti krajín EÚ popísal v knihe OZVENA SLOVA I, v stati Viera obnoví svet, stav v akom sa nachádza táto časť sveta, kde sa chystáme odovzdať našu budúcnosť. Nachádza riešenie ako zostať i v EÚ verní kresťanským koreňom nášho národa: Dvadsiate storočie je za nami a s ním pravdepodobne aj jedna historická epocha európskej kultúry a civilizácie. K tomuto úsudku oprávňuje celý rad meniacich sa prvkov. Všíma si duchovný rozmer, ktorý tvoril podstatu, dušu toho, čo sa nazýva európska kultúra.
Z verejného, ba i súkromného života prevažnej väčšiny krajín tohto kontinentu sa kus po kuse strácajú zvyšky kresťanskej tradície. Každá generácia je na ne chudobnejšia a nachádzame sa v dobe, v ktorej sa chce vyplniť vákuum po nej a vytvoriť čosi nové: kultúra bez kultu, mravnosť bez mravnosti, ideály bez duchovnej dimenzie, charakter bez vyššej motivácie, poriadok bez zákona, dokonca i akési náboženstvo, ale bez obety a úcty k Bohu, ba i kresťanstvo, ale bez Krista - Bohočloveka.
Zdá sa, že stojíme na prahu dvoch civilizácií. Tá, ktorá vraj začína na troskách starej, prináša prvé plody: rodinu bez poslušností voči rodičom, verejnú moc bez mravnej autority, ekonómiu bez etiky, technický pokrok bez zodpovednosti, umenie bez ohľadu na hodnoty, školy bez výchovného úsilia ,a pod.
Nová civilizácia sa ešte neujala na celom európskom kontinente a vo všetkých životných rozmeroch. Duch však, ktorý z nej vanie, neveští nič dobré: Kultúra už nekultivuje a nezošľachťuje, vzdelanie sa stáva prameňov skepsy, pokrok prináša výpredaj skutočných hodnôt, veda kladie človeku pasce, umenie mu stavia pred oči zrkadlo, aby kontemploval nezmyselnosť svojho života, a mládež stráca inštinkt pre zdravé novoty a tonie v existenciálnej úzkosti, ktorá má v dejinách ľudstva sotva obdobu.
Ľudia tejto prechodnej supermodemej doby tretieho tisícročia robia dojem bytostí bez ťažiska, akýchsi kozmonautov stratených v temnom vesmírnom priestore, kde nieto ani mravne ani nijakej mravnej gravitácie.
Prirodzene, že zoči-voči tomuto pošmúrnemu obrazu našej doby sa vďaka, Bohu, ešte stále početní ľudia dobrej vôle znova a znova spytujú: Dá sa táto naša Európa, spoločná vlasť toľkých schopných národov, ešte zachrániť a priviesť k rozkvetu? A ak je to možné, čo podniknúť? Ľudia dobrej vôle, toto svedomie sveta, si musia uvedomiť, že správnu odpoveď na danú otázku dá len ten, kto pozná skutočné príčiny skutočného stavu, v ktorom sa nachádzame. Obdoba s lekárskou praxou je dokonalá. Ani tu nie je možné stanoviť terapiu. ak sa neurčí presne diagnóza. Kde má teda pôvod, hlbokú príčinu chradnutie, ba dokonca relatívne rýchly zánik európskej kultúry (slovo kultúra sa tu berie v tom najhlbšom a najširšom zmysle slova)
Azda niekoho prekvapí, pokračuje Hlinka, keď dáme definovať príčinu prorokovi spred asi 2500 rokov. Aj on pozoroval rozklad kultúry a kultu svojho národa, predvídal jeho katastrofu a vysvetlil prečo to všetko naň muselo doľahnúť. Bol to prorok Jeremiáš.
Dvoch ziel sa dopustil môj ľud volal po uliciach Jeruzalema , opustil mňa, svojho Boha, prameň živých vôd, aby si vykopal cisterny, ktoré nemôžu udržať vodu. Ako sa hanbí prichytený zlodej, tak sa hanbí dom Izraelov, oni, ich králi a kniežatá, aj ich kňazi a proroci, drevu hovoria: 'Otcom si mi' a kameňu: “Ty si ma zrodil.” Ku mne si obrátili šiju, nie tvár , ak ich však stihne bieda, volajú: “Povstaňže a zachráň nás!” Nuž kdeže máš bohov, čo si si narobil? Nechže vstanú, či ťa zachránia v biede? Veď koľko Ien máš miest, toľko máš aj bohov, Júda!" (Jer 2,13.26-38).
Skutočne je to odpoveď na osudovú otázku o príčine smrteľnej krízy európskej kultúry, ale aj spoločenskej a osobnej biedy vo všetkých jej rozmeroch a formách? Má pravdu Jeremiáš a s ním veriaci tohto kontinentu? Stále hrozivejšie narastajúca duchovná púšť a kto to môže popierať? má skutočne pôvod v tom, že obyvatelia Európy zanechali prameň živej vody , Boha?
Tento obraz môže pochopiť iba ten, kto videl púšť alebo sahel. Len ten vie, čo znamená živá, pramenitá voda. Tam, kde sa nachádza, tam je život, existenčná istota, pohoda, zelené údolia, úrodné polia, radosť zo života. A naopak, všetko sa postupne stráca s ubúdaním vody. A keď raz prestane tiecť , všetok život vyhasne.
Netreba byť ani prorokom ani jasnovidcom, ale jednoducho mysliacim človekom, aby sme uhádli, že kríza nášho kontinentu je krízou duchovnou, a nie materiálnou, ekonomickou, organizačnou alebo neviem akou. A duchovné krízy sa môžu riešiť iba na úrovni ducha. A duch žije tak z Boha ako rastlina, zviera, ba i človek z vody .Boha, vieru, náboženstvo nemožno v ľudskej spoločnosti nahradiť ničím, tak ako nemožno na púšti nahradiť vodu ničím iným ani zlatom ani drahokamami ani olejom. Ak spoločnosti chýba Boh, prameň živej vody, nech sa nik nečuduje, že krajiny a mestá, elegantné byty a záhrady, rodiny a srdcia ich príslušníkov sa premenili na púšť. Kdekol'vek sa vylúči Boh, vždy sa vytvára stav, v ktorom je nemožná spása , cituje Hlinka kardinála Meisnera.
Ale človek spoznáva, že Boh je živou vodou, nielen vtedy, keď sa život spoločnosti alebo jeho vlastný premení na púšť, ale i vtedy, keď vidí, že Boh postupne mení jeho dušu z nehostinnej púšte na zelené pole, na záhradu.
V jednom zo svojich prvých prejavov Svätý Otec Ján Pavol lI. vyzval svet, aby sa nebál prijať Krista. Prízvuk a hlas pápeža, vyslovujúceho túto výzvu, pripomínal starozákonných prorokov, ktorí sa obracali na svoj ľud v mene Božom. Nebojte sa vstupu Krista do vášho života, zmýšľania, srdca, osobných plánov a rozhodnutí! On neohrozí váš život. On je prameňom živej vody.
Nebojte sa! To je to správne slovo. Človek má strach z Boha, z Krista. Lebo ho nepozná. Posudzuje ho z hľadiska pozemskosti.
Veru, až keď vstúpime do Božieho domu, keď už budeme stáť na pôde Božej, keď budeme v Bohu a on v nás, keď budeme s ním v úzkom styku, až vtedy spoznáme, kto je Boh a čo znamená pre život človeka a celého ľudstva. Iba vtedy dáme plne za pravdu prorokovi Jeremiášovi, iba vtedy spoznáme, že Boh je pre človeka asi tým, čím živá, pramenitá voda pre púšť.
Zoči-voči týmto obrazom a podobenstvám každý z nás tuší a azda i ochotne súhlasí, že Boh je skutočne priateľom, nezištným dobrodincom človeka, že je pre človeka dobré a spásonosné pozvať ho do svojho života, ba viac, vykročiť po jeho ceste. Ale Ien čo príde domov a začne “Boj o existenciu", hneď sa vráti stará nedôvera, úzkosť, nechuť.
A čo sa týka iných, rozvratníkov a teroristov, politických extrémistov a gangstrov, násilníkov a podvodníkov, skrátka sveta, takto ho opísal na začiatku jeho úvahy:
Tu naša malomyseľnosť dosahuje vrchol. Tu sa už nedá nič robiť, povieme si. Kamsi sa rútime. Zachráňme, čo sa dá. Viera , je ilúzia, skutočný svet spočíva na iných základoch.
Viera je vraj prvou teologickou cnosťou. Hej, ale iba Iogicky. Lebo na začiatku vždy stojí Iáska. Ona je abecedou kresťanskej náboženskosti. Je prvotným cieľom náboženskej výchovy detí a vyučovania konvertitov .Je začiatkom náboženského prehlbovania a jeho dokončením.
Veľmi dobre to pochopili niektoré nekatolícke cirkevné spoločenstvá, ktoré vedú svojich členov k tomu, aby sa s neobmedzenou platnosťou rozhodli pre voľbu Ježiša Krista za “svojho osobného Spasiteľa". O tejto formule možno diskutovať , ale to, čo sa za ňou skrýva, je vo väčšine prípadov skutočná náboženskosť, hraničiaca často s hrdinskosťou.
Ježiš, môj, aj môj Spasiteľ , môj, mojej osoby, teraz tu, napriek môjmu charakteru, mojim slabostiam, v rámci mojich životných okolností, prostredníctvom úspechov i starostí, chorôb i zdravia, zármutkov a radostí, priateľov i nepriateľov. Ježiš, ku ktorému mám vzťah ako snúbenica k . snúbencovi.
Kto by ohrnul nos s námietkou, že tu ide o akýsi druh sentimentalizmu, nech, sa len rozpomenie na trikrát opakovanú Ježišovu otázku na adresu Petra: “Miluješ ma?" Stalo sa to podľa svedectva evanjelistu Jána, na konci Ježišovej prítomnosti vo viditeľnom svete, pred jeho odchodom. Z tejto okolnosti možno vyvodiť, že nielen začiatok kresťanského života, ale aj jeho zavŕšenie, jeho dokonalosť spočíva v spoznávaní priatelení sa, v láske k Ježišovi Kristovi.
Ak budete mať vieru, všetko vám bude možné, povedal Ježiš. Vieru v Boha skrze neho. Apoštoli touto vierou preporodili dekadentný svet národov rímskeho impéria, skultivovali barbarské kmene za sťahovania národov, vytvorili kultúru, ktorá spolu s pretvorenou grécko-rímskou kultúrnou tradíciou dala základ tomu, čo dnes nazývame kultúrou európskou. Táto viera, viera ľudí spasených skrze Krista a oddaných jeho ideálom, premôže aj barbarstvo nového typu v kresťanskej Európe nazačiatku 21. storočia. Len táto viera, lebo “v nikom inom , niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení” (Sk 4,12).
Na Hlinkovej spisbe je zaujímavé to, že nadprirodzené neumenšuje, neznehodnocuje to časové a naopak. Nečudo, že sa tento spisovateľ bez ťažkostí prenáša do sféry života so všetkými jej vlastnosťami a zaujíma postoje na riešenie životných problémov bez protirečenia s tým, čo je mimočasový. život. Naopak, tento je predpokladom plnohodnotného života pozemšťana. Nadprirodzeno sa dokonca javí ako jediný predpoklad sporiadanej časnej existencie.
Na potvrdenie toho slúži napríklad Hlinkovo štyristostranové dielo Každý sa môže zmeniť. Aj sedemstostranové dielo Slovo do týždňa, typické pre Hlinku. Cítiť tu jeho zakotvenosť v pozemskom živote až po krk. Práve z tejto perspektívy ľudského tvora čerpá argumenty, že život je síce často do zúfania ťažký, ale že je v harmónii spoločenského nažívania nielen znesiteľný, ale i relatívne šťastný. I keď nie úplne. Pripomína, že Zem totiž nie je definitívnou vlasťou človeka.
Uprostred veľkých duchovných súbojov Hlinka nestrácal pôdu pod nohami a zmysel pre bratskú pomoc medzi ľuďmi, ktorí majú problémy alebo sú si sebe samým tým najväčším handicapom. Preto je celkom taký triezvy pri hľadaní cesty, ako prepašovať tie najlepšie výdobytky ducha zhmotneného do kníh a kaziet, prípadne rádioprijímačov. Pašuje Ducha, lebo to trochu šťastia vždy predpokladá prítomnosť “Jeho”.
Ľudia vycítili a cítia v Hlinkovi učiteľa, vodcu, radcu, pomocníka, brata a človeka, blízkeho Bohu, prameňa nekonečného života. A toto všetko orientoval v službách nie abstraktným ľuďom, ale tým, ktorí sú mu najbližší a ktorí potrebujú najväčšiu pomoc. Im venoval to najdrahšie v živote: Um, čas, lásku.
Napriek celej tejto činnosti a bojom na všetky strany Hlinka za posledných dvanásť rokoch obohatil slovenských čitateľov o diela unikátnej povahy. Na prvom mieste kniha “Každý sa môže zmeniť ”, ktorá čo do obsahu nemá páru v svetovej literatúre.
Doc. ThDr. Andrej Dermek v úvode ku knižke napísal: Anton Hlinka, ak to vezmeme presne, sa vo svojej knihe pokúša o návrat k Tomášovi Akvinskému k dielu Secunda Secundae. Preto všetci, ktorí berú vážne autenticky ľudské a kresťanské hodnoty, mali by siahnuť po tejto knihe.
V stati Láskanie dáva návod, ako chápať základ viery lásku: Je nepochybné, že láska ďaleko presahuje svoju špecifičnosť do jednotlivých príkazov či zákazov. Nie všetci sú však schopní s presnosťou vyvodiť zo zákona lásky všetko, čo. vyžaduje láska medzi ľuďmi -ako nestačí na cestách, uliciach a diaľniciach napísať “Milujte sa navzájom", ale sa to rozpíše, resp. rozkreslí do slov a symbolov .Láska sa vyjadrí tým, že všetky tieto dobre premyslene špecifiká lásky k blížnemu pri jazde človek uskutoční Keď Ježiš hovoril o “svojom", “novom" zákone “Milujte sa navzájom", dodal: “Ako som ja miloval vás". Človek sa takto akoby odieval do Krista, menil sa na neho, konal ako on. To mal na mysli mystik (Angelus Silesius), keď povedal ,:človeče, čo miluješ, v to sa premeníš. Staneš sa Bohom, ak miluješ Boha (a v Bohu blížnych), staneš sa zemou, ak miluješ zem".
Nie je to príliš veľká požiadavka, najmä ak sa vezme do úvahy , koľko hrubosti, neslušnosti, nespratnosti, netrpezlivosti, nesvornosti, hnevu, nenávisti atď. panuje vo svete, ba i v rodinách. Odpoveď je jednoduchá: Láska je odmenou lásky v tom zmysle, že pretvára nemilovateľného na milovaniahodného, a kto je milovaniahodný, ten bude mať -v nádeji -všetky vlastnosti, ktoré robia človeka príťažlivým. Lebo my podľa príkladu Ježiša (Mária Magdaléna: Lk. 7 , 36-50) nemilujeme vždy človeka, aký je, ale akým sa stane. Inak by sme upadli do absurdity, že milujeme niečo zlé.
Spoločenskú angažovanosť, zaraďuje na popredné miesto sociálnych cností. Považuje za veľké zlo ľahostajnosť voči osudu iných, najmä na pomoc odkázaných, a nezáujem o veci verejné. Považuje za nutnosť doceniť etickú záväznosť spoločenskej angažovanosti a nutnosť spolčovania sa s cieľom vytvoriť hrádze proti sekulárnym katastrofám ako komunizmus, fašizmus, konzumizmus, liberalizmus a im podobné. Účasť na aktívnej politike považuje za druh služby, vyžadujúcej si maximálnu ľudskú zrelosť. Veď ľudia, ktorí sú na svietniku, hádžu tieň už tým, že sú vysoko. Už Platón načrtol profil vládcov a označil za kráľovnú všetkých cností prezieravosť, s čím sa Hlinka stotožňuje.
Spoločenská angažovanosť politikov nesie so sebou veľké riziká. Peniaze, moc a sláva. Keď končí vedomie povinnosti - služby, začína neskrotná ctižiadostivosť, kde končí pocit zodpovednosti a začína vypočítavosť koristníka. Nesmie stvrdnúť srdce pýchou, mocichtivosťou.
Podobne možno uvažovať o štyroch zväzkoch knihy “Slovo do týždňa". Aj takúto publikáciu na sedemsto stranách by sme darmo hľadali vo svetovej literatúre. Veď kto už dnes má odvahu písať na tému “Človek a jeho záväzky voči sebe a spoločnosti”? A čo povedať o Hlinkovom najrozsiahlejšom diele 2000 strán na tému: Záväzky človeka voči svetu, sebe, spoločnosti a Bohu. Je to sedem kníh s nadpisom Ozvena slova. V nich sa kresťan filozof a vedec obracia na svojich čitateľov nie priamo so slovom Božím, ale jeho mnohorakou ozvenou v živote človeka ako jednotlivca a člena spoločnosti.
Tieto knihy privítali tí ľudia, ktorí berú vážne svoje ľudské a nadprirodzené povolanie. Na veľkú škodu tohto šarvátkami zdeptaného národa nenašlo však ozvenu u tých, ktorí majú najväčšie možnosti odporúčať tým, ktorí to najviac potrebujú. Iste nie zo zlej vôle, ale z nepochopenia, že sa zle zorientovali.
Napriek tomu všetkému Hlinka nezanevrel na nikoho a je ochotný vždy a s každým o všetkom hovoriť;. Už je na čase, aby si to uvedomili tí, ktorí ešte stále majú veľké možnosti oslovovať široké vrstvy veriacich.
Ide o knihy, ktoré napriek ich náročnosti sú schopní s úžitkom čítať, aj tí bez zvláštneho vzdelania. Túto väčšinovú vrstvu obyvateľstva je však potrebné získať pre hlbšie kresťanské a občianske vzdelanie, inak im agresívnosť televízie, novín a časopisectva vyrazí z hlavy a srdca i to posledné, čo ešte z kresťanstva vedia či preciťujú. A to im okrem iných spisovateľov ponúka aj Hlinka svojimi originálnymi myšlienkami v sérii kníh.
Ak je pravda, že nielen ľudia, ale aj knihy majú svoje osudy, tak to platí aj o knihách Antona Hlinku!
Zostáva zodpovedať ešte jednu otázku, ktorú sa snažím položiť Hlinkovi často. Čo si očakával a čo sa splnilo po páde totalitného režimu: Tak ako doteraz odpovedám bez jeho priameho vyjadrenia:
Bol presvedčený, že vznikne silný politický subjekt, národne a kresťansky orientovaný. Bude mať voličskú základňu, ktorá mu umožní vládnuť bez “voľby menšieho zla.” V Kristovom sociálnom programe. Prestanú škriepky, kto je väčší, prioritou bude národ, národné. Nebudeme sa odcudzovať, kto sa odcudzil sebe, ten stratil kontakt so sebou, záujem o seba, ba vládu nad sebou. Nasadil si okovy, z ktorých sa tak ľahko nevymaní. Niekoľkonásobne to platí o tom, či o tých, čo sa odcudzili národu. Prízvukuje: treba bojovať proti zlu, zlu v sebe samom .
“Ústavne zaručiť demokratický politický poriadok však neznamená, že v krajine hneď zavládne tolerancia .Preto treba zaručiť aj ochranu niektorých nedotknuteľných hodnôt demokracie, spoločné dobro, právo na slobodu, spravodlivosť, verejný poriadok, ale i na chlieb apod." Oponuje aj niektorým všeobecne užívaným, pritom zvulgarizovaným tézam, ako napr ." všetko čo nie je zakázané, je dovolené." U nás to neraz odznelo aj v parlamente.: "Nie všetko sa smie, čo sa môže. To by mala byt' devíza práve demokracie. Nie všetko, čo máme v moci urobiť , možno aj napísať , povedať, predvádzať (v televízii, na javisku, v škole atď). Ak to niekto nerešpektuje, ohrozuje alebo narúša občianske práva a stáva sa netolerantným, nech by konal hneď v mene demokracie. Ak si dajaký národ dá nahovoriť, že tolerancia znamená dať sa ohlupovať, deptať a priviesť do stavu apatie, môže v priebehu jednej generácie stratiť svoju identitu. ...Ten, kto sa usiluje o autentickú toleranciu, môže zavše občas aj chybiť. Kto je však netolerantný, robí chyby vždy .Netolerantnosť vlád, alebo masmédií dolieha na národy ako mora, ale falošná tolerancia voči zjavnému zlu a nepravde je začiatkom duchovnej degenerácie a totálneho mravného rozkladu."
Kresťania Európy by mali pochopiť svoju úlohu v tvoriacom sa spoločenstve, vtlačiť mu mravnú pečať, nepripustiť vyprchanie ducha vteleného Slova.
Profesor teológie, doktor filozofie, otec Anton Hlinka, šír ešte dlho ekológiu duše, zostaň inšpirujúcim morom, ktoré nadchýna, prehlbuje a dvíha ľudského ducha.