Premrhaná nádej?

Nedávno sme si pripomenuli 17. november 1989. Hádam nikdy v dejinách Slovákov nenašli dejinné udalosti takú masovú a spontánnu podporu ako práve v tých dňoch a týždňoch pred štrnástimi rokmi. Samozrejme, predchádzala im vôľa ľudí spravovať svoje osudy slobodnejšie, väčšmi v súlade s predstavou o ľudskosti a ľudských právach. Na Slovensku sa túto vôľu verejne a za omnoho dramatickejších okolností dali najavo už 25. marca rok pred novembrovým pražským študentským vystúpením (mimochodom, aj tomu predchádzal verejný protest bratislavských vysokoškolákov na Mierovom námestí 16. novembra 1989). Vtedy, v marci 1988, slovenskí veriaci pretrhli hrádzu odovzdanosti národa do svojvôle totalitného komunistického režimu. Energia, prejavená práve „sviečkovou manifestáciou“ za slobodu svedomia, udala tón a obsah aj slovenskému novembru 1989. Náš národ akoby prežil kolektívnu katarziu a ukázal to najkrajšie, čo v ňom driemalo. Dnes, s odstupom štrnástich rokov, sa to všetko zdá ako sen. Ako ideál lásky a bratstva. Som presvedčený, že to bol výbuch milosti v nás, nahromadený za desaťročia utrpenia. Žiaľ, november 1989 z dnešného hľadiska pripomína už iba premrhanú nádej. Namiesto lásky nastúpil svár. Hodnoty sa dostali pred krivé zrkadlá. Dnes si už nikto z politikov nepamätá, že novembrové udalosti neboli vecou dvoch rečníkov, ba ani anonymného davu, ale jednoty mysle, spoločných cieľov nás všetkých, dokonca (trúfam si to povedať) aj väčšiny radových členov vtedajšej vládnucej strany. Nik z účastníkov početných demonštrácií, na ktorých sa spievalo o láske a kričalo: „Nie sme ako oni!“, vtedy nemohol mať ani potuchy, že o pätnásť rokov jeho národ bude musieť prijať nový diktát, diktát liberálneho trhového mechanizmu a zmenenej geopolitickej situácie vo svete. Kto z účastníkov by bol zostal na námestiach našich miest, keby vedel, že sa ocitne bez práce, že nebude mať na lieky, že stratí akúkoľvek cenu pre politické elity s výnimkou období volebných kampaní? Kto by bol podporil rozpredaj národného bohatstva, ktoré vzniklo aj z jeho daní a odriekania? Kto by sa bol zmieril s vidinou znárodnenia majetku Matice slovenskej? Kto by bol hlasoval za úpadok národnej kultúry ako takej? Kto by bol chcel, aby o ňom rozhodovali politické zoskupenia zrádzajúce volebné programy, ktoré ich vyniesli k moci? Kto by si bol len pomyslel, že „ľudové“ strany budú presadzovať či obhajovať, prípadne niesť spoluzodpovednosť za neľudovú politiku? Kto by vtedy uveril, že vstúpime do NATO, keď sme sa vymanili z vojenského zoskupenia, ktoré bolo vyjadrením diktátu jediného štátu? A uveril by niekto na vtedajších uliciach, keby mu povedali, že Slováci sa budú tou či onou mierou zakrátko podieľať na toľkých zahraničných vojenských akciách od Srbska po Irak? Tých viet s otáznikom by som mohol napísať neúrekom. Boli by to vety plné trpkosti a sklamania a neobišli by vari ani jedinú oblasť spoločenského, politického či hospodárskeho života. A neumenšili by ich trpkosť ani argumenty o slobode, lebo individuálnu slobodu sme síce dosiahli, ale ako sa ukazuje, nevieme ju používať tak, aby sme napĺňali zodpovednú predstavu o našom živote, akú sme formulovali v základnom dokumente nášho štátu – Ústave SR. Ale aby som nebol iba pesimista: som presvedčený, že v dnešnej odnárodnenej, resp. málo národne uvedomelej spoločnosti dôjde v priebehu jednej generácie k obratu. Verím, že z dnešných narýchlo kvasených, ekonomicky a mediálne podporovaných liberálov a kozmopolitov sa o dvadsať rokov stanú uvedomelí vlastenci. Lebo sa nasýtia podenkových podôb konzumného spôsobu života či neživotných ideologických konštrukcií ako všetci ich predchodcovia v predchádzajúcom storočí, ktorí sa nechali opiť falošnými sľubmi o prosperite, ak sa odstráni ten či onen jav, ten či onen vynikajúci odborník alebo skupina od spoločenského vplyvu, a pochopia, že sú aj hodnoty trvalé ako viera, láska, morálka, rodina, vlasť a národ.