Jozef Maculák

Nový terminologický slovník kresťanstva

František Vnuk: Príručný slovník kresťanstva.
Bratislava : Smaragd, 2003

Príručný slovník kresťanstva je na Slovensku prvým pokusom svojho druhu prezentovať odborne spracovaný prehľad termínov z tejto oblasti v necirkevnom vydavateľstve. Treba vyzdvihnúť úsilie autora, ktorý sa podujal zostaviť prehľadný lexikón základných pojmov, súvisiacich s náboženstvom, no najmä s kresťanstvom. Slovník zapĺňa istú medzeru, ktorá tu existuje v profánnej literatúre. Teológia je pre väčšinu čitateľov nepoznanou, ale zaujímavou disciplínou, o ktorej existuje veľa skreslených a deformovaných predstáv, zapríčinených ateistickou propagandou minulých desaťročí, ale aj publicistickou, často neprajnou náboženstvu. V úvode autor vidí cieľ a zmysel svojho slovníka aj v tom, aby sa náboženská literatúra stala pre neteológov menej cudzia, viac pochopiteľná a v konečnom dôsledku užitočná.
Práca F. Vnuka presahuje popularizačnú úroveň a dosahuje parametre odbornej publikácie, a tak môže u mnohých vzbudiť hlbší záujem o túto problematiku. Treba iba dúfať, že oficiálne cirkevné ustanovizne prIjmú túto záslužnú prácu zhovievavo a nebudú ju brať ako zásah do svojich kompetencií.
Autor musel vo svojej priekopníckej práci zápasiť s celým radom problémov. Teologická terminológia, nevynímajúc ani katolícku, patrí napriek svojej starobylosti k najrozkolísanejším odborným terminológiám, a to takmer vo všetkých jazykoch. O slovenčine to platí dvojnásobne. Toto malo vplyv aj na recenzovanú publikáciu. Slovník obsahuje aj heslá, v ktorých autor narazil na problematiku písania veľkých písmen, lebo v náboženskej terminológii je ortografická rozkolísanosť dosť značná.
Čo treba zvlášť oceniť, to je pomerne široký záber autora, ktorý presahuje teológiu, resp. biblistiku, a obsahuje aj interdisciplinárne pojmy religionistiky, histórie a politológie. F. Vnuk sa pokúsil spracovať heslá výstižne, zrozumiteľne a zároveň tak, aby spĺňali kritériá súčasného slovenského spisovného jazyka. Ako príklad možno uviesť termín Svätý Duch. V odbornej literatúre a publicistike sa stretávame aj s inými variantmi tohto združeného pomenovania, ktorým sa v kresťanstve označuje tretia božská osoba, možno sa stretnúť s podobami Svätý duch, Sv. Duch, Duch Svätý, Duch svätý, skrátene Duch sv., ale aj inými. V slovenskej rímskokatolíckej a protestantskej cirkevnej terminológii sa používa prevažne podoba Duch Svätý. Písanie veľkých písmen v tomto združenom pomenovaní je správne, lebo ide o vlastné meno osoby, pri ktorom sa zohľadňuje znak úcty. Treba však vyzdvihnúť, že autor v slovníku použil vhodnejší slovenský tvar Svätý Duch a tým v súčasnosti čiastočne prispieva k ustáleniu správnych tvarov v rozkolísanej cirkevnej terminológii. Táto podoba vlastného mena má analógiu aj v iných jazykoch, napr. v angličtine Holy Spirit (Then he breathed on them and said, „Receive the Holy Spirit.“ (Jn 20.22)), v nemčine der Heilige Geist (Nachdem er das gesagt hatte, hauchte er sie an und sprach zu ihnen: Empfangt den Heiligen Geist! (Joh 20,22)), v maďarčine Szent Lélek, ale aj v takom pôvodnom jazyku kresťanstva, akým je gréčtina – Hagios Pneuma. Závislosť od latinčiny je preto slovosledne neopodstatnená: Spiritum sanctum – Duch svätý (Haec cum dixisset, insufflavit et dixit eis: Accipite Spiritum sanctum. (Jo 20, 22)). Zo syntaktického hľadiska stojí v slovenčine zhodný prívlastok pred nadradeným vetným členom, v tomto prípade pred substantívom, t. j. Svätý Duch (v takom slovoslede to možno nájsť už v cyrilo-metodských literárnych pamiatkach). Opačný, čiže inverzný, slovosled je možný v osobitnej odbornej terminológii, napr. kyselina dusičná, a v umeleckej literatúre ako básnický prívlastok (epiteton ornans), napr. ľud môj čarokrásny. Označenie Duch Svätý je už zastaraný a v daktorých súvislostiach nezrozumiteľný, napr. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého... (Mt 28, 19). Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.“ (Jn 20, 22). Iba v málo prípadoch možno v evanjeliách nájsť spojenie Svätý Duch, napr. Veď sám Dávid hovorí vo Svätom Duchu... (Mk 12, 36). Tým sa nám tiež potvrdzuje istá variabilnosť v používaní tohto združeného pomenovania v tom istom texte. Sväté písmo môže byť istou normatívnou predlohou pre celú odbornú teologickú, ako aj ostatnú náboženskú literatúru, ale v profánnych textoch by sa mali dodržiavať základné pravopisné a gramatické pravidlá, ktoré platia v súčasnej spisovnej slovenčine.
V recenzovanej práci sa vyskytuje ustálený cirkevnopolitický výraz Svätá stolica (Pravidlá slovenského pravopisu, 2000, s. 422), ale v nesprávnej pravopisnej podobe Svätá Stolica (s. 270, 300).
Rovnako sa v spisovnom jazyku ustálilo označenie Sväté písmo (Pravidlá slovenského pravopisu, 2000, s. 325) namiesto staršej podoby Písmo sväté. V slovníku sa vyskytuje nesprávna pravopisná podoba Sväté Písmo (napr. na s. 33, 48, 60, 76, 270). Správne terminologické výrazy by sa mali jednoznačne odzrkadliť vo všetkých textoch.
Pozitívne treba hodnotiť autorovo úsilie, že tvary termínov, pochádzajúcich z gréčtiny a latinčiny, uvádza okrem slovenskej podoby aj v pôvodnom jazyku. Daktoré grécke tvary sa však uvádzajú iba v prepise do latinky, iné v latinizovanej podobe a ďalšie už v poslovenčených tvaroch. Nazdávam sa, že požívanie poslovenčených tvarov, ak pravda existujú, napr. akatist (v gréčtine akathistos) je progresívne. Viaceré termíny sa zhodujú s aktuálnym vydaním Slovníka cudzích slov a Katechizmu Katolíckej cirkvi v záujme toho, aby sa predišlo použitiu zastaraných tvarov, v súčasnej slovenčine nepoužívaných, resp. pociťovaných ako nenáležité, napr. obcovanie svätých namiesto spoločenstvo svätých. V práci autor uvádza prepisy tvarov z hebrejčiny nielen v podobe slovenskej transkripcie, napr. Jochanan čiže Ján, ale aj grécky a latinský tvar Joannes.
Je pochopiteľné, že v publikácii cítiť subjektívny postoj, ktorý sa prejavuje ako pohľad vzdelaného intelektuála na danú oblasť. Slovník obsahuje 2 200 hesiel, ktoré sa vzťahujú na jednu z oblastí slovenskej jazykovednej terminológie – na kresťanské a v širšom zmysle aj náboženské pojmy a na frazeologické spojenia. Vyskytujú sa tu aj dogmatické a vieroučné heslá, kde sa však v zásade autor drží dikcie slovenského vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi alebo oficiálnych dokumentov iných cirkví.
Slovník má okrem heslovej časti aj deväť príloh: zoznam pápežov a protipápežov, prehľad 21 ekumenických koncilov, pôvod a historický vývoj sviatkov a slávností cirkevného roku, územnú organizáciu Katolíckej cirkvi na Slovensku, zoznam cirkví a náboženských spoločností na Slovensku, náboženské rozvrstvenie sveta, encykliky pápeža Jána Pavla II. a prehľad jeho zahraničných pastoračných ciest. Autor prácu okrášlil základnými kresťanskými modlitbami, antifónami a pod.
Vnukov Príručný slovník kresťanstva prehľadným spôsobom ponúka slovenskej odbornej aj laickej verejnosti terminológiu jednej z oblastí spoločenského života, ktorá prešla stáročným vývojom, poznačeným nánosom zastaraných, zmeravených, z hľadiska súčasnej spisovnej slovenčiny často nekorektných tvarov. Tento slovník je aj istou výzvou na spracovanie komplexného slovníka kresťanstva.