Ján Maršálek

Láska nikdy nezanikne

Rozhovor s básnikom Petrom Chorvátom Ján Maršálek: - Poznáme sa už roky, preto viem, že sa úprimne usiluješ žiť ako kresťan. Čo pre teba znamená viera? Peter Chorvát: - „Otče, daj mi takú vieru, ako Synovi, takú vieru, čo ma k tebe obnoví“ – na tento text antifóny mi prišla zo strany teológa pripomienka, že Kristus dostal vieru nie ako Boh, ale ako človek (a preto by to takto nenapísal). Ale veď práve o to ide! No nechcem miasť ľudí, teda upresňujem svoj protihlas. Viera je pre mňa výzvou. O akú výzvu ide, dočítame sa v evanjeliu podľa Jána, v závere Ježišovej rozlúčkovej reči: „Teraz veríte? ...ja som premohol svet!“ Ďalšie spresnenie je v tom, ako možno chápať tieto slová. Že Kristus premohol svet a je víťazom aj nad smrťou (čo je), alebo si ich zosobniť, premôcť svet v sebe, a tak ísť cestou k pravde, k životu? Stanú sa výzvou dokázať to tiež, chcieť to dokázať. Isteže, nie vlastnými silami, ani dobyť svet mocou, vedomosťami či umením. Čím? Tým jediným, čím svet môže – a má – byť premožený. Láskou. Blázon, rúhač, luhár, burič, reformátor, prorok, spasiteľ? To napadne človeku, keď si uvedomí, čo Ježiš hovorí. Ak mu uverí, vyhral. Pritom viera je milosť, dar, nezaslúžený dar. Dar, výzva a výhra. Maršálek: - V jednej svojej dávnej básni (O svetle) píšeš: „My chápeme hľadanie ako zákon.“ Zaiste, hľadanie je v živote človeka dôležité, ale záleží aj na tom, čo hľadáme. Vyplýva mi z toho ďalšia otázka: Čo treba hľadať, aby to stálo za to? Chorvát: - Tá moja dávna báseň má fyzikálny podtext a pýta sa, čo je za ním. Hovorí o svetle, ktoré je fyzikálnou veličinou. Predstav si jediný lúč, prechádzajúci kvapkou vody, dopadajúci na zem. Myslíš si, že jeho dráha je priamkou? Nie. Pri prechode do iného prostredia sa láme – v kvapke ku kolmici a keď ju opúšťa, tak od kolmice. Na svojej ceste je dvakrát zlomený, vyhmatáva najkratší čas, za ktorý prejde danú dráhu (jeho rýchlosť je v rôznom prostredí rôzna), nejde najkratšou trasou, ale „skrat(k)ovým oblúkom“, a predsa – alebo preto? – splní to, čo má. Ako to vie, má nejakú svetelnú inteligenciu, či mu stačí cieľ a daná vlastnosť (rýchlosť šírenia), ktorú nesmie porušiť; spôsob dosiahnutia, zjednotenie toho všetkého, si už nájde, vyráta, vycíti, vyhmatá, vyhľadá? A to, čo nachádza – musí nachádzať – chápeme my ako zákon? Sme svetlo, ktoré porušuje zákon len preto, že mu je daná až taká sloboda? Svetlo, ktoré osleplo v stálom sebavidení? (parafráza Holana). Je naozaj dôležité, že treba hľadať a čo hľadať? Vieme to? Alebo to vie lepšie niekto iný? Čo stojí za to, je hľadať to, čím sa nedá ísť proti sebe, späť, naopak, ale k cieľu. A ten je mimo nás, presahuje nás. Maršálek: - Tvoj pracovný, záujmový, tvorivý záber je pomerne široký. Pracuješ s počítačmi, venuješ sa literatúre, obľubuješ turistiku… Aké miesto v tomto diapazóne zastáva poézia? Ako ju vnímaš v čase globalizácie a prudkého rozvoja informačných technológií? Chorvát: - Záleží na ľuďoch. A ľudia, najmä mladí, informačnú technológiu využívajú aj na poéziu. Na internete (redukujem naň pojem informačné technológie) možno nájsť okolo 40 000 slovenských stránok týkajúcich sa básní (nie všetky prezentujú tvorbu ako takú). Dosť, či dosť málo? Samozrejme, rozhodujúca je kvalita. Ako a čo žijú (obratne som skĺbil poéziu so životom a vymedzil tak jej rozsah). Pozri sa do seba, porozhliadni sa navôkol, opýtaj sa, či ich to „ako a čo“ napĺňa. Buď absolútne nekompromisný najmä voči sebe a dostaneš tak odpoveď aj od nich. Skutočne, naozaj nás napĺňa to, čo máme, vlastníme, čo je naše, čo sme dokázali, dosiahli, spoznali, objavili, vynašli, vyviedli? Že máme milión, že zabehneme 100 m za 9 sekúnd, že prvý porazí na nulu druhého, že jednotlivec oklame celú spoločnosť? Závidíme, obdivujeme, snívame. To žijeme? Neklameme sa? Rozhodujúci v konečnom účtovaní pre nekonečno (= večnosť) je ale úmysel, s akým pristupujeme k tomu či onému. Pokúšam sa (krásne povedané!) o to aj v poézii. Anna Amadina napísala pre pripravovaný Liturgický spevník úžasnú antifónu, digest Pavlovho hymnu o láske: „Pominie všetko poznanie a iba láska ostane.“ Priznanie si tohto faktu a konanie podľa neho je jediná istota, ostatné sú iba naše domnienky, predstavy, pocity. Skúsme – napr. poéziou (životom, všetkým) – vrátiť Darcovi dary, ktoré sme dostali, a tým ich, paradoxne, získať. Stačí tomu len uveriť. Závislosť od Boha je skutočnou slobodou. V ňom sa nachádzame. Sme a nachádzame sa. Maršálek: - Na čom v súčasnosti pracuješ, o čom premýšľaš, čo ťa ťaží a z čoho máš radosť? - Chorvát: Jedna, dve, tri, štyri – otázkami len tak hýriš. Skúsim to isté odpoveďami. Píšem, pracujem na poézii o živote (životnej poézii?), premýšľam o Bohu, ťaží ma, že som sa ním dal použiť a mám z toho radosť. Palindromodlitba neláme ma len že nemáme než Z od A do Z činím i nič mám . ... a nemá ho Boh amen Jednota Dobrý Bože, kde som sa to ocitol? V plantavej smršti vyznavačov pohostinnej pravdy, medzi uctievačmi poctivých pocitov? Múdry Bože, neľútostne udri, prosím. A môžeš aj pod pás. Za koho si? Za seba? Či za nás? Transsvadobná Dnes udeje sa, čo sa stalo dávno – keď svetu bolo len pred prvým ránom a Duch Boží riekol: Tak sa staň. A láska je vždy odpoveďou: Áno. Všetko Sedím… pri vode. Pozerám… do vzduchu. Dýcham… žiarivé slnko. Som... na konci s dovolenkou. Keby som sa vrátil domov, do svojej rodnej zeme, bol by som naozaj... Konečne v nebi. Ďakujem, Otče. Dávaš mi na cestu Synovo čisté víno, Synove radostné chleby. Dávaš mi na cestu s chvejivou nehou JeHo Samého. Dovetok Stačilo Slovo, nie pár viet, Boh sa nám dáva – vzniká svet... ...človek je Božou obetou. A láska? Bohu odpoveď.