Ján Švidroň

Mediálna ekológia a autorské právo

Na svojom decembrovom zasadnutí sa slovenský parlament má opäť raz zaoberať problematikou autorského zákona. Od prijatia legislatívneho zámeru na jeho prípravu v roku 1994 operatívnou poradou ministra kultúry (vtedy Ľ. Roman) stále nie je vo všeobecnom povedomí, že autorský zákon nie je iba základným zákonom pre oblasť vedy, kultúry a médií, ale má aj významné ekonomické aspekty, ktoré sa týkajú celej spoločnosti.
Slovenská kultúra narieka na nedostatok ekonomického pokrytia jej aktivít zo štátneho rozpočtu, ale akosi nikto sa nevracia k zdôvodneniam predchádzajúceho ministra kultúry Milana Kňažka pred prijatím novely č. 234/2000 Z. z. autorského zákona č. 383/1997 Z. z., ktorý tvrdil, že jej neprijatím budeme „riskovať, že materiálna úroveň našej kultúrnej obce sa prepadne ešte o poschodie nižšie“.
Kam sa ešte môže slovenská kultúra prepadnúť, keď už aj novostavba SND bola určená na látanie dier v štátnych príjmoch? A to po 13-tich rokoch všelijakých privatizácií!
A pritom sa verejnosť vôbec nezaujíma o to, čo sa deje s peniazmi, ktoré na základe platného autorského zákona vyberajú organizácie tzv. kolektívnej správy (Slovgram, SOZA atď.) podľa § 21 ods. 5 až 8 autorského zákona v znení jeho novely z roku 2000 (tej, ktorú verejne podporoval Milan Kňažko napríklad aj proti rozumným názorom vtedajšieho poslanca NR SR Jána Budaja).
A teraz chce Ministerstvo kultúry presadiť v prospech „autorov“ ešte viac príjmov, vyberaných prostredníctvom tzv. organizácií „kolektívnej správy“, bez súčasného usilovania sa o zavedenie účinnej verejnoprávnej kontroly nad nimi!
Stojí za pozornosť vrátiť sa k pozoruhodne nekvalifikovanému, demagogickému článku predchádzajúceho ministra kultúry Milana Kňažka (kriticky som na to upozornil už vo vedeckom časopise Právny obzor č. 6/2000) aj z toho hľadiska, prečo si čelný predstaviteľ ústredného orgánu štátnej správy zvolil na verejné prezentovanie svojho stanoviska, ktorým sa postavil na stranu organizácií tzv. kolektívnej správy práv podľa autorského zákona, bezprostredne pred rokovaním parlamentu o návrhu uvedenej novely, súkromné médium (Nový čas, 15. 6. 2000, str. 3) a neposkytol ho ako z mediálneho hľadiska „nestranný“ minister verejnoprávnej tlačovej agentúre TASR, ale to už nie je ani tak dôležité.
Nikto si však nevšimol, že „občianske združenia“ (nimi sú totiž tzv. organizácie „kolektívnej správy“) sa touto novelou dostali do nadradeného postavenia voči podnikateľom s rozmanitou modernou technikou. O ďalších peniazoch vyberaných na základe autorského zákona nehovoriac.
V línii celého radu svojich doterajších článkov k problematike autorského zákona, uverejňovaných od roku 1993 nielen v odborných právnických periodikách Právny obzor a Justičná revue, ale aj v rôzne orientovanej periodickej tlači, rád by som vytrhol slovenskú vedeckú, kultúrnu a mediálnu pospolitosť zo stále trvajúceho „spánku Šípkovej Ruženky“ (o tuhočiznom spánku „Sitnianskych rytierov“ nehovoriac) tým, že dávam na uverejnenie redakcii dvojtýždenníka KULTÚRA svoj list, poslaný v týchto dňoch elektronickou poštou predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky a ďalším poslancom slovenského zákonodarného zboru. Tento list som poslal na vedomie aj do iných periodík, ale jedine KULTÚRA prejavila o problematiku môjho listu záujem.
Keď už nič iné, dúfam aspoň v to, že tentoraz prerokovávanie návrhu nového autorského zákona sa stretne s výraznejším záujmom verejnosti. Inak – nenadávajme na nedostatok peňazí na slovenskú kultúru a riešme jej ekonomické problémy hoci aj predajom novostavby SND, ako to nedávno navrhoval aj jeden popredný slovenský literát...


Vážený pán predseda NR SR,
vážení páni poslanci,

v decembri bude NR SR prerokovávať návrh nového autorského zákona. Chcem upozorniť aj ďalších poslancov NR SR (bez ohľadu na politické spektrum súčasného zloženia NR SR, ktoré z odborného hľadiska nepokladám v tejto závažnej zákonnej úprave za prvoradé, lebo sa dotýka všetkých), o ktorých sa domnievam, že sú schopní rozumieť ekonomickým dopadom navrhu MK SR lepšie, ako bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová, ktorá moje osobné upozornenie z roku 2000 na lobistické pozadie prijatia § 21 ods. 5 a osobitne § 21 ods. 8 zákona č. 383/1997 Z. z. v znení zákona č. 234/2000 Z. z. ignorovala (na môj doporučený list nereagovala - bližšie Právny obzor, 2000, č. 6, str. 459; ďalšie rozvinutie právnovedeckej kritiky Právny obzor, 2001, č. 5, str. 404 a nasl.).
Návrh súčasného znenia uvedených ustanovení platného znenia autorského zákona verejne obhajoval predchádzajúci minister kultúry Milan Kňažko okrem iného s tým, že bude viac na kultúru. Osobitne si zaslúži pozornosť jeho článok uverejnený v Novom čase 15.6.2000 (bezprostredne pred rokovaním parlamentu o prvej novele autorského zákona).
Nad organizáciami tzv. kolektívnej správy práv podľa autorského zákona však nikdy nebola ustanovená účinná verejná kontrola a neexistuje verejnoprávne založené sledovanie transparentnosti ďalšieho nakladania so značnými objemami peňazí, ktoré na základe AZ vyberajú už aj od subjektov, ktoré s používaním autorských diel a s autorskými právami nemajú nič spoločné, hoci medzinárodné záväzky na tomto úseku má štát. Pričom chcú vyberať stále viac...
Ako sa mohol slovenský zákonodarný rozum uzniesť na zákone, na základe ktorého "občianske združenia" mimo akejkoľvek verejnoprávnej kontroly majú právo žiadať celoplošne od podnikateľov dokonca obchodné informácie, ktoré môžu byť predmetom obchodného tajomstva a sú nekalosúťažne zneužiteľné, pod právne neuveriteľnou sankciou zakotvenou v § 21 ods. 8 AZ, to ponechávam na Vašu kritickú úvahu. Toto ustanovenie by malo byť nepochybne zrušené ako prvý krok k lepšej autorskoprávnej a mediálnej kultúre v Slovenskej republike.
Až potom možno začať hovoriť o serióznej príprave nového, post-postmoderného slovenského autorského zákona.

S úctou
Prof. JUDr. Ján Švidroň, CSc.