Zlata Matláková

Božia ruka tichá

tak smutno

kráčam so sklonenou hlavou
po nijakej ceste
dodnes
popredu navlhčené oči
nie sú predzvesťou plaču
znamenajú očistu
zdanlivú clonu
lebo v skutočnosti
nikoho nevpustím na púštne dno
rozdrobený smútok
a upažený On
s kvapôčkami krvi
na pribitej dvojruke
On môže
ja si trúfnem
iba vstúpiť do jeho tieňa

večera

plávam naklonená nabok
ničoho nie je veľa
mnohé je horšie
počujem tridsať mincí
ako Ty
Pane
naďalej podávam jedlo
a nápoj
lebo súvisím s odpúšťaním


túžba

môcť tak
priblížiť sa k miestu
na ktorom
Pane
oslovuješ staviteľov
Noemových árch
a počkať na všetkých
čas ľudí je rozbitý
o pobrežné skaly
čo s veľkou námahou ťahajú k brehu
iba siete plné vĺn


trojkráľová

smútok možno krájať
ostrou hviezdou
prichytávam sa
plášťa tretieho kráľa
po zlate
a kadidle
som voňavou živicou
v úklone
a oboma očami v Svetle


osud

len tam
kde práve som
sa môže odohrávať búrka
oziabe
vyklamané veštecké kamienky
bez svetla
nedeľná noc s polovičnou tmou
úžasne ťažká
ľahké nemôže byť
skutočné


chladno

vietor pohŕda
skrytou tvrdosťou
útulkom
v zlom počasí
je krkavcov hlas
lebo ten je v zime
blízko obydlia
možno i pri jaskynke
s narodeným Dieťatkom


vianočná prechádzka

mením sa
na nepatrnú bytosť
trhlina nie je možnosťou odísť
je ľadom v ľade
sneh si ma berie
do liečivých rúk
stav pomáhania
jasnovidno
jasnozbožne
až do Polnočnej


príťažlivosť

vychádzajú nečakané veci
nechty z prstov
len mäkko
dotykov je tiež Desatoro
vzdávam sa tela
v mihotaní
medzi opačnými koncami
slnkohry


štedrovečerná

havrany sa zlievajú
do netichej zimy
a kratučkého tieňa
posledné orechy
tiež počierno
v škrupinách
vianočné sviečky
nahé ako Dieťa
prikrývam
neurčenou modlitbou


viera

Božia ruka tichá
nad provizórnym strachom
som šikmým lúčom
v snežnej
aj v listovej farbe
súvisím s výdychom
i s tieňom odmlky