JOZEF M. RYDLO

Prezentacia Pavlovej knihy SSS

Niekoľko „exilných marginálií“ pri príležitosti predstavenia siedmej knihy východoslovenského rodáka Ľudovíta Pavlu Klbko vreteníc,
slovenského lekára žijúceho v USA, predsedu Slovenskej ligy v Amerike

Príde ti nechať všetko, čo si ľúbil
s najvrelejším citom. Prvé bôľne rany
vyhnanstva luk ti vsadí by ťa ubil.

Okúsiš, jak je od sĺz príliš slaný
chlieb z cudzích rúk a jak ťažko sa stúpa
po cudzích schodoch, kde si nevítaný.
DANTE ALIGHIERI: BOŽSKÁ KOMÉDIA: RAJ, XVII, 55 – 60
Preložil Gorazd Zvonický

«Utekať, hoci aj na kraj sveta,
zhynúť radšej v priekope popri ceste hladom,
ale utekať pred touto hrôzou, týmto neľudským besnením,
s ktorým som sa nikdy nestretol ani v rokoch prvej svetovej vojny na fronte.
Toto je peklo nenávisti a zloby.
Slováci, čo sa im ústa penia krvilačnosťou.
Kamarát môj, preč, hocikde, hoci aj do africkej džungle,
lebo aj divá zver má viacej citu, než majú títo ľudia.»
JOZEF CÍGER-HRONSKÝ KONŠTANTÍNOVI ČULENOVI

Na trojfarebnej obálke zborníka Slovensko v retrospektíve dejín, ktorý som vydal ešte v časoch hlbokej totality roku 1976 v Lausanne, je napísaná táto myšlienka: „Národ, ktorý nemá právo hovoriť za seba, čaká, aby druhí, ktorí sú slobodní, hovorili v jeho mene.“ Vyslovil ju Martin Mazák, katolícky kňaz-salezián, rodák z Rajeckej Lesnej, slovenský misionár vo Švajčiarsku žijúci v Ženeve, ktorý je už sedemdesiatpäť rokov slovenským emigrantom.
Slovenskí emigranti v našom emancipačnom procese zohrali nezanedbateľnú úlohu. Neradi si to pripúšťame, ale je to tak. Príčin je viacero. Najdôležitejšia je určite tá, že sme sa s „fenoménom emigrácia“ zatiaľ ešte nevyrovnali. Za Uhorska Budapešť čelila ako len vedela indignačným zhromaždeniam, čo organizovali Slováci v Amerike proti jej šovinistickej politike. Po vzniku Česko-Slovenska pre Prahu boli dobrými iba tí emigranti, ktorí sa priam biologicky stotožňovali s politickým čechoslovakizmom. Pražský hrad tieto postoje výdatne honoroval kreslami konzulov, obchodnými koncesiami alebo, keď sa nedalo ináč, ich jednoducho kupoval: Ministerstvo zahraničných vecí to malo v rozpočte…
Skôr ako by bola prvá Slovenská republika dosiahla diplomatické uznanie USA a nadviazala styky so Slovákmi v Amerike, 2. svetová vojna nás neprirodzene zatlačila do dvoch opačných táborov. Slovenskí emigranti v Moskve i v Londýne brojili proti slovenskej štátnej samostatnosti. Prví z pozícií proletárskeho internacionalizmu a mocenských záujmov J. V. Stalina, druhí z pozícií politického čechoslovakizmu a mocenských záujmov Edvarda Beneša. V roku 1945 začala pomstychtivá honba na čarodejnice na najvyššej úrovni. Český generál Ečer dostal prezidentské poverenie zlapať všetkých tzv. slovenských vojnových zločincov. Bol to on, čo priviedol do Bratislavy spútaného v okovách prvého prezidenta Slovenskej republiky dr. Jozefa Tisu.
Po roku 1948 slovenský emigrant bol podozrivý už len preto, že po slovensky hovoril. O únosoch, vraždách, vydieraní a používaní fyzického násilia proti slovenským emigrantom by mohli vydať svedectvo tí prelustrovaní eštebáci, ktorí tieto ohavnosti robili – moci poplatné Zločiny komunizmu na Slovensku o tomto všetkom necudne mlčia. Spomeňme len atentát na prvého slovenského ministra školstva Matúša Černáka, ktorého v roku 1955 na mníchovskej pošte zabila česká bomba.
Aj Maďari, aj Edvard Beneš, aj komunisti z vlastnej skúsenosti vedeli, čo môže dosiahnuť aktívna emigrácia. Je prakticky nemožné vyčísliť, koľko peňazí a energie vynaložili – a vynakladajú – v Budapešti a v Prahe len na to, aby očiernili slovenských panslávov, ľudákov, separatistov, klérofašistov, pravicových oportunistov, antikomunistov, nacionalistov, antisemitov, mečiarovcov, slotovcov, dzurindovcov…
Čo však vieme o našej emigrácii? Nič alebo len veľmi málo.
Ak pred prevratom hnacou silou za vymanenie Slovákov z maďarského jarma bola Slovenská liga v Amerike, ktorú založil katolícky kňaz z Oravy Štefan Furdek, boj proti komunistickému zotročeniu Slovákov a zápas o znovunadobudnutie štátnej samostatnosti Slovenska viedli Slovenský oslobodzovací výbor (F. Ďurčanský), Slovenská národná rada v zahraničí (K. Sidor, J. M. Kirschbaum). Z nich vznikol Svetový kongres Slovákov, ktorého predsedom bol Štefan B. Roman.
Po 17. novembri 1989, ktorý sa v Bratislave začal o deň skôr, mocenská konštelácia na Slovensku odmietavý postoj k slovenskej emigrácii veľmi nezmenila. Jej názory považovala za rakovinové, pretože prakticky všetci slovenskí exulanti žiadali pre Slovensko štátnu samostatnosť. Novokonštituované hnutia a strany však zaujímali len vychodené emigrantské chodníčky a peniaze.
O politickom zákulisí VPN akiste už ani budúci historik nenapíše viac ako „z prvej ruky“ napísal vo svojich sterilných memoároch Fedor Gál. Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) – za ktoré sa sprvoti postavilo takmer celé slovenské zahraničie – pretože jeho ideologické základy i organizačné štruktúry pripravovali niekoľkí prominentní slovenskí exulanti dávno pred „nežnou revolúciou“ – sa zachovalo k emigrantom najhoršie: V jeden pekný deň JUDr. Františka A. Braxátora, predsedu Klubu kresťanských demokratov v zahraničí, ktorý, samozrejme nie sám, svojou inteligentnou politikou otvoril KDH a jeho bosom cestu do kresťanskodemokratického sveta a k peniazom, Rada KDH zbavila členstva vo svojom grémiu a hodila cez palubu aj celý zahraničný klub KDH. Prečo? Pretože slovenskí kresťanskí demokrati v zahraničí boli jednoznačne za štátnu samostatnosť Slovenska a nebáli sa to povedať aj nahlas… Keď potom noviny Verejnosť rozpútali proti nemu a iným Slovákom v zahraničí podlú kampaň, nik sa ho nezastal. A tomuto poctivému, angažovanému kresťanovi z Nitry puklo srdce. Zomrel. Mohol byť z neho dobrý minister, poslanec alebo aspoň vyslanec…
Ani HZDS sa k emigrácii nezachovalo najprívetivejšie. 17. júla 1992 sa na balkóne budovy SNR na Župnom námestí v Bratislave premiér Vladimír Mečiar ukázal síce aj v spoločnosti predsedu Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného, ale 3. septembra 1992 pri podpisovaní Ústavy SR na štátotvorné snaženia a obete slovenskej diaspóry si nikto nespomenul ani len slovkom.
KSS bola vždy proti emigrantom, nuž nečudo, ak SDĽ kráčala v jej šľapajach. Napokon jej išlo iba o moc a peniaze, a preto ju Slováci v zahraničí nezaujímali.
Najúprimnejšie sa k diaspóre zachovala SNS, ktorá jej poskytla priestor vo svojom týždenníku Slovenský národ. Jej politická sila bola však malá a budúcnosť otázna, splnil sa však jej vytýčený cieľ, ktorý je dnes historickou skutočnosťou: Slovensko je opäť samostatným štátom, tentoraz s demokratickým režimom a medzinárodnoprávne definitívne etablovaný subjekt na mape Európy.
O vejári politických formácií, čo nám vládli a vládnu, SOP, SDK, SDKU, SMER, ANO radšej pomlčme: sú to politici, čo milujú slovenský štát do posledného haliera, čo z neho môžu vyťažiť…
Rozpačitý postoj k emigrácii však nie je vlastný iba politikom. Politici iba odrážajú atmosféru, ktorá vládne všeobecne v spoločnosti, vo vede, v kultúre, v školstve a najmä v masovokomunikatívnych prostriedkoch. Slovenská akadémia vied neberie na vedomie ani jednotlivcov, ani organizácie slovenských vedeckých pracovníkov v zahraničí – a ak, tak naozaj len výnimočne. Matica slovenská za onoho času síce usporiadala výstavu exilovej literatúry, na jej vernisáži bol dokonca aj vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko, literatúra a umenie exilu nie je viac terra prohibita, avšak aj naďalej zostáva terra incognita. Spolok slovenských spisovateľov udelil čestné členstvo vari piatim exulantom, lebo riadnym členom sa môže stať vraj iba ten, kto má trvalé bydlisko na území nášho štátu. Veľa sa dnes hovorí o 25 univerzitách a vysokých školách. Prišlo však niekomu na um pozvať aspoň na jednu z nich prednášať slovenských pedagógov zo zahraničia?
Slovenská vysoká škola technická (SVŠT) sa premenovala na Technickú univerzitu v Bratislave, ale jej akademická vrchnosť nikdy nepozvala na návštevu jej niekdajšieho, prvého voleného rektora Antona Bugana, z ktorého sa po vojne musel stať exulant, hoci sa o jej vznik a rozlet pričinil. Prečo? Nebol komunista.
Slovenskí emigranti môžu byť pre našu súčasnosť len prínosom. Dodnes si to akosi nevieme a nechceme uvedomiť, nevytvárame pre to ani elementárne podmienky a čas neúprosne beží. Nie, nepotrebujeme ich doláre, či eurá. Viac ako ich peniaze potrebujeme ich know-how, ich poznatky a skúsenosti. Máme však vôbec zmapované, s kým môžeme rátať? Vieme kde všade a na akej úrovni pôsobia slovenskí ľudia, osoby slovenského pôvodu, naši priaznivci ochotní a schopní vyjsť Slovensku v ústrety radou, skúsenosťou, pozíciou? Vzbudili sme ich záujem? Vzbudili sme náš záujem o nich?
V susednom Maďarsku majú Štátny sekretariát pre Maďarov v zahraničí, ktorého šéf je prakticky členom vlády a aktívne sa podieľa na tvorbe maďarskej zahraničnej politiky. Podobné inštitúcie majú malé i veľké štáty: Poľsko, Taliansko, Belgicko, Írsko, Španielsko… Švajčiarsko používa spolupatričnosť svojich rodákov všade, kde len môže: všetky obchodné, finančné či kultúrne dohody a zmluvy pertraktujú najprv medzi sebou po „krajanskej linke“ a až potom diplomatickou cestou. Francúzsko sa o svojich rodákov stará až natoľko, že Francúzi žijúci v cudzine majú aktívne volebné právo a svojich volených zástupcov v parlamente, ba francúzsky štát im poskytuje aj nemocenské a starobné poistenie! Nemci podporujú aj ten najzapadnutejší krajanský spolok, ba ich starostlivosť o hroby svojich vojakov je príkladná. A čo Židia? Nebyť dvojtisícročnej diaspóry, nebyť ich ‚lobby‘ v USA, Paríži, Buenos Aires, Londýne, či v Budapešti, štát Izrael by nikdy nevznikol.
A Slovensko?
A tak je namieste zopakovať rečnícku otázku ústavným činiteľom, konkrétne predsedovi vlády, tak ako jeho predchodcom: „Kedy Vláda Slovenskej republiky zriadi Štátny sekretariát pre Slovákov v zahraničí?” Dnes naozaj už nestačí sentimentálna, naviac hriešne nekompetentná [ne]starostlivosť o krajanov, ako ju vykonával po ‚nežnej revolúcii‘ Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej, ktorý sa naviac tváril tak, že do nej vôbec nepatrí. Máme Dom zahraničných Slovákov, Úrad zmocnenca vlády Slovenskej republiky pre zahraničných Slovákov, Svetové združenie zahraničných Slovákov, Krajanské múzeum Matice slovenskej, útvary týkajúce sa zahraničných Slovákov v Slovenskej národnej knižnici, v Slovenskom národnom múzeu, možno aj inde, trebárs v SIS, dokonca máme aj katolíckeho biskupa povereného pastoráciou zahraničných Slovákov, ale keď záujemca potrebuje konkrétnu, záväznú informáciu alebo slovenskú knihu či časopis z Dolnej zeme alebo zo zámoria, darmo hľadá na Slovensku, dostane ju skôr z Bukurešti, Filadelfie či Bernu, alebo od protinožcov z Austrálie alebo z Argentíny. Slovenskí politickí i hospodárski a sem-tam aj kultúrni byrokrati vystupujúci v roli prominentov sa prevážajú po svete, míňajú peniaze daňových poplatníkov v drahých lietadlách a luxusných hoteloch, ale zo zahraničia privážajú na Slovensko (v tom lepšom prípade) iba mŕtvych – písomné pozostalosti, knihy, časopisy, archívny materiál tvoriaci naše národné dedičstvo zapadá prachom v stuchnutých pivniciach a ľahne popolom v spaľovniach ako amerických, tak západoeurópskych veľkomiest.
Záujem o slovenskú emigráciu, vzťah ku krajanom musí byť na profesionálnej úrovni, politicky dômyselne premyslený a mať kontinuálny charakter, pretože štátny záujem je stály záujem štátu a ten si nemôže nikto stranícky privlastňovať.
Je nepochybné, že je v záujme samostatného slovenského štátu mať pozitívne kontakty s našou diasporou — a zmapovať zahraničných Slovákov a dnes už aj Slovákov v zahraničí tak, aby boli konkrétnym prínosom pre Slovenskú republiku. Je najvyšší čas na to, aby sme si my doma uvedomili, že náš štát aspoň symbolicky patrí aj tej tretine nášho národa, čo „hnaná žitia nevôľou“ zapustila korene v šírom svete. Naši rodáci vkladajú do Slovenska veľké nádeje, veď sa uskutočňuje aj ich sen. Strašiť nás tým, že emigranti chcú za nás rozhodovať je naivnosť a nezmysel. Prijmime pomoc od tých, ktorí nám pomôcť vedia, môžu a chcú. Urobili a robia tak iní, prečo by sme tak nemohli urobiť aj my? Šéfom diplomacie jednej z pobaltských republík je či bol emigrant. Juhoslovanský premiér prišiel riešiť vojnový konflikt až z USA. V Česku boli ministrami kultúry, zahraničných vecí aj podpredsedom vlády prominentní emigranti, predsedníčkou Najvyššieho súdu ČR sa stala tiež emigrantka, nehovoriac o diplomatoch… Na Slovensku sa kvalifikovaný emigrant nemôže stať ani vysokoškolským profesorom, ani vedeckým pracovníkom v SAV, či riaditeľom SNK alebo SNA… Prečo by sa Slováci nemohli oprieť o svoju diaspóru? Na koho sa máme spoliehať, o koho sa máme oprieť, ak nie o seba samých? Nie, nepotrebujeme predsedu vlády z Ontária či z Kalifornie. Ani ministrov. Našej politickej vrchnosti by sa však určite zišlo niekoľko slovenských zahraničných poradcov-odborníkov, ktorí by na naše domáce pomery hľadeli inými než našimi totalitou i posttotalitou zatienenými očami.
Prečo nám nemohli pomôcť veteráni slovenskej diplomacie ako napr. Jozef A. Mikuš, Jozef M. Kirschbaum, Arvéd Grébert zo Ženevy, ktorí pre Slovensko a jeho miesto vo svete vykonali všetko, čo mohli. Poslední dvaja už nie sú medzi živými a tretí stoicky čaká na rodnej Orave „sestru smrť“. Keď Vladimír Mečiar rozdával úrady, mohol to robiť citlivejšie a premyslenejšie. V UNESCO nás nemusel reprezentovať profesor s normalizátorskou minulosťou, do Ottawy bolo zbytočné posielať spisovateľa, do Bernu by sa bol lepšie hodil finančník alebo obchodník ako jazykovedec a v Ríme naše záujmy nemusel zastupovať práve evanjelik s boľševickým životopisom. Napokon, prečo by sme pri reprezentácii a obrane našich štátnych záujmov nemohli počítať aj s našou emigráciou? Prečo sa nemohol stať napríklad podnikateľ Igor Uhrík šéfom slovenskej misie pri OSN v New Yorku? Škandinavista Ivan Čičmanec aspoň chargé d’affaires Slovenskej republiky v Nórsku? Alebo osobný priateľ prezidenta Talianskej republiky slovenským vyslancom v Ríme? Vystupovanie, ochota, vzdelanie, poznatky, rozhľad a predovšetkým kontakty, čo napríklad títo traja Slovensku nie neznámi slovenskí emigranti mali i majú, sú pre nový, vznikajúci štát nezaplatiteľné. A našli by sa aj ďalší, ktorí nemilujú svoju rodnú vlasť do posledného haliera, čo z nej môžu vyťažiť.
Nebojme sa emigrácie, máme jej za čo byť vďační! Čaká nás veľká, no vďačná úloha. Urobiť zo Slovenska slobodnú, prosperujúcu domovinu všetkých Slovákov a Sloveniek roztrúsených po celom svete. Je to naša povinnosť. I vďaka. Za to, že nemlčali vtedy, keď národ musel v červenej klietke spievať – a nie od radosti.
Málokto si dnes v našej spoločnosti uvedomuje, že najakútnejšou otázkou slovenskej kultúry je jej sceľovanie. Od krachu červenej totality nás delí temer poldruha desaťročia, od agónie „Československa“ a obnovenia Slovenskej republiky uplynulo už vyše desať rokov, ale v slovenskom kultúrnom kontexte sa len pomaly zapĺňa tabula rasa, ktorú po sebe zanechali komunistickí vykonávači moci. Na svoje miesto, ba na svoj návrat do našej národnej kultúry čaká nejeden kľúčový, zo slovenských koreňov vyrastajúci odborník, vedec, literát, umelec, kňaz, historik, politik, ekonóm, ktorý „hnaný žitia nevôľou“ ocitol sa v krážoch vyhnanstva, na utečeneckých chodníkoch, v emigrácii.
Kedy sa do nášho pozitívneho vedomia konečne dostanú Paľo Bohuš, Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Eugen Vesnin, Gorazd Zvonický, Andrej Žarnov, Tomáš Belejčák, Peter Klas, Ján Okáľ, Stanislav Mečiar, Eugen Löbl, Štefan Schwartz, Koloman Sokol, Stano Filko, Stano Dusík, Tibor a Peter Kovalikovci, Jaroslav Pelikán, Štefan Polakovič, František Vnuk, Štefan Roman, Michal Lacko, Andrej Grutka, Štefan Náhalka, Jozef Tomko, Jozef Heriban...? Aby sme spomenuli len tých najvýznamnejších, dnes zväčša už mŕtvych. Vieme, že „tretina Slovákov žije v zahraničí“, ale kto, kedy, ako a čo pre „národ pod Tatrami“ urobil, to vie zodpovedať len pár vymierajúcich odborníkov... Príležitostne sa meno niektorého z exulantov aj objaví na stránkach určitých novín a časopisov, ale systematický záujem absentuje, skôr sa možno stretnúť s vyzývavým až výbojným odporom voči všetkému, čím ‚emigranti‘ narúšajú ‚naše kruhy‘ — „kauza“ knihy Dejín Slovenska a Slovákov profesora Milana S. Ďuricu je tým najlapidárnejším dôkazom.
V našich knižniciach záujemca darmo hľadá niekdajšie libri prohibiti, či knihy umlčaných autorov — dodnes nevyšlo u nás jedno jediné porevolučné vydanie knihy Paľa Bohuša, Ignáca Zelenku, Stanislava Mečiara, ani len Trýzeň svedomia Eugena Löbla, slovenské svedectvo protagonistu o stalinistických procesoch, či Zodpovedná spoločnosť Štefana Romana, odvážny projekt hospodárskeho usporiadania modernej spoločnosti. Tvorbu slovenskej diaspóry nemáme ani len bibliograficky zachytenú a jej knihy, noviny a časopisy chýbajú aj vo fondoch Univerzitnej knižnice v Bratislave, aj vo fondoch Slovenskej národnej knižnice v Matici slovenskej, o iných bibliotékach ani nehovoriac, a o ich tvorbu nejaví minimálny záujem ani Literárne informačné centrum.
Slovensko nie je ani také rozsiahle, ani také bohaté, aby si domáci slovenskí vzdelanci mohli dovoľovať prepych nebrať na vedomie výsledky, ku ktorým dospeli ich kolegovia v zahraničí. Napriek tomu pri skúmaní našej minulosti, predovšetkým našich národných dejín, dochádzalo k najhrubším deformáciám. Ich výsledkom je, že v súčasnosti drvivá väčšina Sloveniek a Slovákov nemá ani objektívne, ani primerané vedomosti o dejinách a kultúre svojho národa. Ak aj Slováci nestratili historické povedomie a si po polstoročí znova uvedomujú, že musia „obsadiť a zaujať miesto aké im podľa ich síl a schopností patrí“, chýba im zmysel pre dejiny, ktorý majú zabudovaný vo svojich génoch nielen veľké národy ako Taliani, Francúzi alebo Poliaci, ale aj menšie a malé národy ako Maďari, Fíni, či Gréci alebo Appenzellčania, Berňania alebo Vaudčania či Tičínčania vo Švajčiarsku. Vzťah k dejinám nemožno nadekrétovať, možno ho len zaštepiť a pestovať, a to je program nie pre jedno pokolenie, lež pre generácie.
Základným predpokladom pozitívnej percepcie národných dejín a kultúry je úroveň ich poznania. Žiaľ, napriek tomu, že na Slovensku je úctyhodný počet profesionálnych historikov, literátov i umelcov, sústavné obmedzovanie slobody bádania, myslenia a umeleckej tvorby a zásadné znemožňovanie vzájomnej výmeny vedeckých poznatkov a kultúrnych dobier v uplynulých desaťročiach spôsobili, že celkový obraz slovenských dejín a kultúry nie je dodnes ani úplný, ani objektívny, lež stále poplatný marxisticko-leninskej interpretácii histórie, jedinej filozofickej koncepcii, ktorú komunistický systém moci pripúšťal a pestoval, pretože ju považoval za vedecký svetový názor.
Štúdiu slovenských národných dejín a tvorbe slovenských kultúrnych hodnôt sa však nevenovali len historici kultúrni tvorcovia na Slovensku, ale aj tí, ktorých nežičlivosť domoviny primäla odísť do dobrovoľného vyhnanstva a hľadať obživu v cudzine. Nebolo a nie je ich mnoho, ich prínos je však nezanedbateľný, pretože sa zvyčajne spracúvaniu tých námetov a problémov, ktoré na Slovensku boli buď tabu, buď zakázané alebo neboli v politickom záujme. Výsledky tejto tvorby verejnosť na Slovensku i odborníci zväčša nepoznajú alebo len veľmi málo, pretože ich publikácie patrili donedávna medzi prohibitnú literatúru, ktorej štúdium a šírenie podliehalo paragrafom trestného zákonníka. A keď ju aj poznajú, tak ju buď prekrúcajú, alebo ignorujú, pretože ich marxisticko-leninská minulosť ich v ich dialektike stále splnomocňuje na mocenský monopol pravdy a jediný, nespochybniteľný, dokonca ‚vedecký‘, rozumej inkvizičný výklad minulosti.
Slovenská kultúra je len jedna, nedeliteľná. Ak tu až donedávna boli jej dva varianty, domáci a zahraničný, tak to nebol výsledok prirodzeného rastu, ale iba výsledok nenormálnych a nešťastných pomerov, keď kultúra, ako všetko ostatné, bola zapriahnutá do služieb cudzej komunistickej ideológie, ktorá často úplne znetvorila jej ľudský charakter. A ak ju niekto ešte i dnes vedome nielen delí, lež vydeľuje na ‚domácu‘ a ‚zahraničnú‘, koná tak vedome proti celistvosti našej literatúry a ju falšuje, lebo v rokoch, keď sa nad Slovenskom vznášalo strašidlo komunizmu, najmä v rokoch päťdesiatych i v rokoch ‚normalizácie‘, – povedané aj slovami Františka Vnuka – autentickú slovenskú kultúru vytvárali slovenskí umelci a vedci len v diaspóre.
Ak siahneme ešte aj dnes po dosiaľ stále jedinej encyklopedickej príručke o slovenskej literatúre Encyklopédii slovenských spisovateľov — bola publikovaná pred pätnástimi rokmi, žiaľbohu okrem dvoch slovníkov, ktoré za ňou zaostávajú, doteraz nevyšlo nič novšie — opätovne zistíme, že v nej absentujú nielen heslá o tých tvorcoch kultúrnych dobier, ktorí v uplynulých desaťročiach ušli pred zlobou komunizmu do dobrovoľného vyhnanstva, kde žili, tvorili a zväčša zložili i kosti, ale aj o tých, ktorí sa v uplynulých päťdesiatich rokoch trvalo zapísali do kultúrneho, zvlášť literárneho života slovenských enkláv v Rumunsku, Maďarsku a v Juhoslávii. Túto smutnú skutočnosť chtiac-nechtiac pochopíme, pretože encyklopédia vyšla ešte v roku 1984, keď jej zostavovatelia iniciatívne pokračovali vo vylučovaní zo slovenského kultúrneho kontextu tie spisovateľské osobnosti, „ktorých – Karol Rosenbaum scripsit – reakčné politické postoje, spočívajúce na ideológii ľudáckeho klérofašizmu, antikomunizmu či pravicového oportunizmu, priviedli k občianskej zrade našej vlasti a k politickej emigrácii….“.
Aké podenkové kritériá však sledovali autori reprezentatívneho projektu Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied Čítame slovenskú literatúru, keď v troch objemných zväzkoch vydaných v Bratislave v rokoch 1997 – 1998 so štedrou podporou Nadácie Open Society Fund nespomínajú napr. takého autora, akým je Štefan Sandtner, ktorého básnické dielo ukulo dlhoročné väzenie, či „katolíci“ Ján Motulko, Rudolf Dobiáš a Michal Chuda, „ľudák“ Milo Urban, alebo „dubčekovec“ Pavol Števček, keď z celej plejády exilových autorov spomínajú len „osem statočných“, ktorými sú Jozef Cíger-Hronský, Rudolf Dilong, Pavol Hrtus Jurina, Leopold Lahola, Stanislav Mečiar, Ladislav Mňačko, Karol Strmeň, Andrej Žarnov a keď úplne mlčia o slovenských literátoch zo slovenských enkláv v Srbsku, v Rumunsku a v Maďarsku? Vari slovenskú literatúru uplynulých desaťročiach poznamenaných komunistickou totalitou tvorili a tvoria len tí spisovatelia, ktorí vyhovujú podvojným námerám zostavovateľov tejto antológie? Vari slovenskú literatúru nevytvárajú všetci tí, kdekoľvek žijúci autori, ktorí v slovenčine umelecky stvárňujú kultúrne hodnoty?
Literárna tvorba slovenských autorov z Dolnej zeme, akými sú napríklad Michal Babiak, Michal Babinka, Viera Benková, Paľo Bohuš, Miroslav Demák, Michal Harpáň, Víťazoslav Hronec, Miroslav Dudok, Pavel Mučaji, Juraj Tušiak z Juhoslávie, Ivan Miroslav Ambruš, Dagmar Mária Anoca, Pavol Bujtár, Ondrej Štefanko z Rumunska, Juraj Dolnozemský, Imrich Fühl, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Alexander Kormoš, Gregor Papuček z Maďarska – a dnes možno už i z Česka (Andrej Stankovič, Jozef Junas) – sa do kontextu slovenskej literatúry prakticky nedostáva a stále o nej platí tragické konštatovanie Vojvodinčana Michala Babiaka: „Málo je literárnych obcí na svete, ktoré sa tak indiferentne správajú voči všetkému, čo sa deje v ich národnej literatúre mimo hraníc národného štátu, ako je to prípad so slovenskou literárnou obcou.“ – Ak pozornosti zostavovateľov ušli také knihy ako práca Petra Andrušku Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme (Bratislava 1994), alebo Slovník slovenských spisovateľov Dolnej zeme Juhoslávia, Maďarsko, Rumunsko. (Bratislava 1994), tak nečudo, že nechali bez povšimnutia aj Bibliografiu slovenskej knižnej tvorby v Juhoslávii 1918 – 1977, ktorú v roku 1993 vydal v Novom Sade Víťazoslav Hronec, či príspevok Ondreja Štefanka “Bibliografia výskumov dejín, kultúrneho dedičstva a života rumunských Slovákov a Čechov. Rumunské zdroje.”uverejnený v 13. zväzku literárneho zborníka rumunských Slovákov Variácie, ktorý vyšiel v roku 1994.
Je poburujúce konštatovať, že v praxi slovenského literárneho diania akoby aj poldruha desaťročia po „zamatovej revolúcii“ platila inkvizičná anatéma režimistického kritika, ktorú nad dielami slovenských exulantov vyniesol ešte v roku 1970 Ivan Kusý: „Takéto práce súvisia s našou socialistickou literatúrou len jazykom – je to iná kultúra, iná literatúra... treba s ňou bojovať ako nepriateľskou” Kedy sa títo a ďalší slovenskí spisovatelia stanú nielen teoreticky ale aj fakticky samozrejmou súčasťou slovenskej literatúry?
Do dnešných dní život a diela tých slovenských spisovateliek a spisovateľov, ktorí z akýchkoľvek príčin žili, tvorili a publikovali mimo územia Slovenska, zostávajú terra incognita. Hoci ich diela nepatria viac medzi libri prohibiti, zostávajú prohibitnou literatúrou. Prečo? Pretože ich práce nie sú k dispozícii ani v kníhkupectvách, ani v knižniciach, o edičných plánoch vydavateľov ani nehovoriac. Matica slovenská odviedla nezanedbateľný kus priekopníckej práce, ale z vynaloženého úsilia zostalo len účelové torzo. Niečo urobil aj Petrus, aj Vydavateľstvo SSS, aj Vydavateľstvo Don Bosco. Dosiaľ sa však nikto nepodujal systematicky sprístupniť kľúčové práce týchto slovenských literátov, básnikov, prozaikov, filozofov, historikov, bez ktorých si ucelený a teda objektívny pohľad na uplynulé polstoročie našej kultúry vonkoncom nemožno predstaviť, veď jestvuje len jedna jediná slovenská literatúra, tak ako jestvuje len jedna jediná slovenská reč, jeden jediný slovenský národ — historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí so spoločným jazykom, územím, hospodárstvom, históriou, kultúrou a psychikou.
V mapovaní bielych miest sú susedné národy oveľa ďalej. Ak v Maďarsku, Poľsku či Česku a koniec-koncov i v Nemecku alebo v Rusku jestvovala evidentná symbióza medzi tým, čo môžeme nazvať domáca literatúra a tým, čo sa zvykne nazývať emigrantská literatúra, tak na Slovensku môžeme hovoriť skôr o antibióze, pretože – na rozdiel od iných národov, opierajúcich sa o dlhoročnú skúsenosť vlastnej štátnosti –, v kontexte súčasnej slovenskej kultúry spolužitie, navzájom prospešné, trvalé a nevyhnutné, spolužitie dvoch entít, ktoré sú od seba závislé a majú z neho osoh, je dnes iba chabou ozvenou nenávratna a vzdialenou nádejou budúcna. V Poľsku problém zahraničných poloník prakticky nejestvuje, rovnako v Maďarsku, kde zahraničné hungariká predčili ideologickú segregáciu.
Od novembrového prevratu v 1989 uplynulo už 14 rokov, od obnovenia Slovenskej republiky desať a len niektorí proskribovaní autori sa pomaly vracajú do školských osnov, do čítaniek, do učebníc, do príručiek sporadicky aj do éteru, do rozhlasových relácií a televíznych filmov.
Jedným z nich je východoslovenský rodák, Ludovít Pavlo, slovenský lekár, predseda Slovenskej ligy v Amerike, ktorého siedmu knihu Klbko vreteníc dostal do rúk slovenský citatel nedávno. Som rád, že Ludovít Pavlo sa dožil chvíle, ked sa naplna zmysel slovenských dejín, ktorým nie je nic inšie než „túžba po spravodlivosti“. Pre neho a pre mnohých dalších, ktorí odišli do „dobrovolného“ vyhnanstva, lebo – povedané slovami Alexandra I. Solženicyna – odmietli slúžit svetu klamstva, nenávisti a triedneho boja, borba za obnovu štátnej samostatnosti Slovenska sa stala zmyslom života. Prišlo mu „zanechat všetko, co lúbil s najvrelším citom“. Stal sa z neho beženec, „clovek-milión“, ktorý neraz okúsil „jak chutí chlieb z cudzích rúk“ i „ako sa stúpa po schodoch, kde si nevítaný“. On sám najlepšie vie, a s ním i my všetci, ktorých cervená posadnutost zbavila práva na vlastnú tvár, na slovenský domov, že nie je ani prvým, ani posledným utecencom... Clovek vo veku Ludovíta Pavla si každý den uvedomuje, že s Božou pomocou žil intenzívnym životom a jeho ideály sa naplnili, vie však i to, že patrí medzi tých idealistov, ktorých slovenský historik zaradí medzi príslušníkov obetovanej generácie.
Keď som bol pred pár dňami po 35 rokoch po prvý raz v Prahe, v knižnici Libri prohibiti, o ktorej slovenskí exulanti i disidenti môžu iba snívať, našiel som tieto verše českého autora, ktoré akoby boli echom celoživotného osudu Ľudovíta Pavla:

Exil, to není konto v bance
v závětří člověk žijící
Exil je domov někde v dálce
list suché hlíny v krabici

Exil je duše za mřížemi
při plné míse života
exil je láska k rodné zemi
která ti v žilách klokotá

Exil je touha v křídlech ptáka
když raněn křičí u země
exil je mošna u tuláka
kterou jen smrt mu odejme

Exil je život silných stromů
žít v bouři – ne hnít v úkrytě
exil je pozdný návrat domů
se štítem nebo na štítě!