JOZEF M. RYDLO

Ján Šimko

Roku 1957 mi v nemeckom meste Hale vydali jazykovednú knihu o angličtine 2. polovice 15. storočia. Bola to svetová novinka v svojej oblasti. Kniha mala najväčší ohlas u japonských anglistov, špecializujúcich sa na toto obdobie. Roku 1968 som dostal z Japonska list, adresovaný ešte do Bratislavy, zatiaľ čo ja som už od júla 1967 bol v USA. List mi napísal dovtedy mne neznámy Šuniči Noguči, profesor anglistiky na univerzite v Osake. Odvtedy sa medzi nami vyvinula veľmi čulá a odborne plodná výmena názorov, o čom mi v Kalendári –Almanacu Národného slovenského spolku vyšiel v Pittsburgu roku 2002 dlhý článok. K doterajšiemu vyvrcholeniu došlo r. 1992-3, keď ma japonskí kolegovia, bývalí žiaci profesora Nogučiho, požiadali napísať príspevok do oslavnej publikácie plánovanej na vydanie 24. marca 1993, keď sa náš profesor dožil šesťdesiatky. Táto publikácia vrátane môjho článku vyšla v Cambridgi, čo bolo uznaním hodnoty mojej odbornej anglistickej práce.
Na jeseň toho roku 1993 som sa po návšteve Bratislavy zastavil na dva týždne v Londýne obnoviť si svoje tamojšie známosti. V Anglicku bol vtedy aj profesor Noguči, avšak mal odcestovať krátko pred mojim príchodom koncom septembra. Na moje veľmi príjemné prekvapenie sa však Šuniči objavil v mojom hoteli, a potom sme ešte jeden deň strávili spolu. Odporúčal mi navštíviť aj Cambridge, kde bol vtedy na študijnom pobyte jeho niekdajší poslucháč, lingvista Kazuo Fukuda.
Okrem štúdia prác členov známeho pražského lingvistického krúžku sa Kazuo chcel aj osobne stretnúť so žijúcimi predstaviteľmi tohto jazykovedného zamerania. Sprostredkoval som mu stretnutie so svojimi českými kolegami: v Prahe s profesorom Noskom a v Brne s profesorom Firbasom, teraz už bohužiaľ nebohými. Vďaka môjmu sprostredkovaniu týchto kontaktov profesor Fukudu teraz vyzvali prispieť do medzinárodného zborníka, pripravovaného na vydanie v Holandsku k úmrtiu profesora Firbasa, čo je pre Kazua zaiste veľkým vyznamenaním. Škoda, že do Bratislavy nemohol ísť pre obmedzenia svojho japonského študijného štipendia.
Šuniči Noguči ma potom zoznámil aj so svojim kolegom, Judžim Nakaom, profesorom na univerzite v meste Nagoya. Keď tam slovenská sopranistka Ľuba Orgonášová 20. mája 1996 spievala v Beethonovej 9. symfónii za zájazdu známeho Filadelfského orchestra s dirigentom Wolfgangom Sawallischom, Judži mi poslal peknú programovú knižočku s fotografiou Ľuby a jej japonskou biografiou. O dva roky skoršie pred 28. májom 1994 Judžiho syn, ako správca nagoyského symfonického orchestra, za jeho zájazdu prišiel aj do Bratislavy, odkiaľ mi priniesol dovtedy mne neznámy Bulletin Slovenskej filharmónie a fotografie koncertnej siene v Redute.
V apríli roku 2000 ma príjemne prekvapil správou aj Šuniči o tom, že so zájazdom pricestuje do Bratislavy na krátku návštevu. Bolo to mne vítanou výmenou za pôvodne plánovanú návštevu Viedne, kam na protest proti radikálnej politike Jörga Haidena nešli. Medzinárodnými telefonátmi sa mi podarilo zorganizovať Šuničimu srdečné privítanie v Bratislave 25. apríla. Niet pochyby, že záujem týchto Japoncov o Slovensko vznikol vďaka ich kontaktom so mnou.
Koncom júla 2001 som mal vo Washingtone vzácneho hosťa. Judži Nakao priletel na návštevu svojej v USA študujúcej dcéry –lekárky. Najprv sa však na dva dni zastavil vo Washingtone výslovne s tým, že sa chce so mnou stretnúť. Potom ma požiadal, aby som napísal úvod k jeho pripravovanej knihe svojich štúdií o angličtine 15. storočia, čo je tiež zjavné veľkým vyznamenaním pre mňa.
Medzičasom jedna moja bývala poslucháčka a neskoršie docentka anglistiky na bratislavskej Filozofickej fakulte, Eva Ružičková, dcéra známeho teraz tiež už nebohého významného slovakistu Jozefa Ružičku, presedlala na japonológiu a je teraz členkou novej Katedry jazykov a kultúr krajín východnej Ázie na bratislavskej FFUK. Potom čo som s týmto jej prekvapivým prechodom z anglistiky práve na japonológiu oznámil svojich japonských kolegov, Kauzo Fukuda ma v liste zo 7. decembra 2002 informoval o tom, že ak je medzi slovenskými japonológmi záujem o štúdium v Japonsku, môže sa to uskutočniť na jeho univerzite v meste Niigata a aby sa Eva obrátila naňho. Ja som jej to hneď oznámil a ona sa bezodkladne obrátila naňho. Že tento kontakt má už veľmi kladné a plodné výsledky o tom výrečne svedčí krásny a dojímavý list, ktorý mi Eva Ružičková napísala 24. januára 2003, a kde píše aj toto:
...časový handicap (t. j. v nadväzovaní kontaktov s Japoncami; J. Š.) za nás vlastne prežil niekto, s kým sme ako s dobrým duchom na katedre vôbec nemohli rátať. Úlohu tohto láskavého a štedrého sprostredkovateľa ste vlastne zohrali vy, pán profesor. Takže história našej katedry sa nezačala koncom 80-tych rokov minulého storočia, ale už v rokoch 50-tych, keď ste napísali svoj slovosled..., ktorý vás dostal do... kontaktu s ... kapacitami v oblasti strednej angličtiny v Japonsku... Chcem sa Vám poďakovať... že ste vytrvalo prešľapávali cestu mne, nielen ako profesor na Katedre anglistiky v Bratislave, ale aj dnes generáciám japonológov...
Ján Šimko, Washington D. C