Svetloslav Veigl

Ebenova hora

Odkiaľ som
a kam idem?
Načo som,
ak nikam neprídem?

Ševelia o tom listy,
buráca hrom.
Cez obzor hmlistý
staviam si dom.

Ševelí o tom luna,
jej tajomný svit
i láska prvá,
jej čarosvit.

Ševelí o tom radosť,
ševelí smútok,
zlý čin
i každý dobrý skutok.

Ševelí voda
u Božích múk,
keď zlý duch v nás hlodá
jas rozkvitnutých lúk.

Ševelí o tom riava
i Čierna Voda,
čo krídla dáva
tajným snom lodivoda.

Ševelia o tom nivy
i bolesť sama,
vykupovanie viny,
života večná dráma.

Ševelí hĺbka mora,
nebeská báň,
keď praská zemská kôra
a plače plachá laň.

Ševelí o tom duša,




obraz boží,
veky v nej zrážajú sa,
zrno sa zázračné množí.

Ševelia o tom stromy,
ich krásny dych
i dážď a hromy,
úsmev i každý vzdych.

Ševelí pažiť, ševelia riasy.
Kdeže sa podeli naše mladé časy?
Žijú, v nás obraz svoj chránia.
Opadnú dni naše znenazdania.

Míňa sa v ševelení
celý svet, púšť i oáza,
v rúhaní i pri modlení.
spálený puk i okrasa.

Ševelí o tom tráva,
ševelí duše bôľ
i nebotyčná riava
letiaca z pyšných hôľ.

Ševelia o tom kvety,
ševelí o tom slnko,
ševelia deti
i všetci svätí

i vesmír celý,
celá zem,
sasanky, skorocely.
Cítim to, viem.

Ševelia o tom včely,
Murko i Minka,
život vrelý
i každá omrvinka,

čo padá zdola, zhora,
v nich spieva, dýcha
ebenova hora.
Verím v Boha.


Všetko má svoje slnká

Mračná sú ťažké,



lež za nimi slnko žiari
tak ako v láske –
vidím ti bôľ na tvári.
Nedaj si srdce spáliť
chimériami.

Všetko je dočasu,
všetko sa vráti
na samý počiatok
do úvrati.
Všetko má svoje slnká
i svoje noci.
Hľa, voda žblnká
na úbočí.

Pod oknami doma
je tvoja roľa.
Za noci tmavej
ktosi ťa volá.


Hľadanie slnka

Hľadám ťa, hľadám stále,
najväčšie jablko i zrnko celkom malé
v najväčších záhradách, v najmenšom domku.
Nachádzam tvoju tvár iba v malom zlomku.

Chodím jak o barlách
zmietaný víchrom,
čo duje nado mnou
v podlubí príkrom.

Hľadám ťa, hľadám, hľadám ťa v túhe.
Na konci cesty nájdem ťa v dúhe.


Ktosi ťa volá

Ktosi ťa volá
keď v šírom svete umierajú deti od hladu
ktosi ťa volá
keď bratia a sestry uschýňajú od chladu
sŕdc čo vidia iba mamonu
ktosi ťa volá
keď vojak na bojisku umiera
ktosi ťa volá




keď víchor kvet za kvetom z duše odvieva
ktosi ťa volá
keď odhodené dieťa zakrývajú azalky
volá ťa
kto nemôže sa vyzliecť z kazajky
volá ťa
kto žízni po kvapke nežnosti
volá ťa
kto stojí už pred bránou večnosti
volá ťa
kto stratil už celý svet kto stratil nádeju
volá ťa
kto na srdci si stíska perlu nájdenú
volá ťa
kto sa zvíja v kŕčoch ohnivých
volá ťa
komu hruď zviera zadrhnutý vzdych
volá ťa
cez koho rozbúrená riava prevalila sa
volá ťa
koho už zalieva krv belasá
volá ťa
kto bolestne pod ťarchou viny stone
volá ťa
koho už obkľúčili smrtné tône
volá ťa
kto už v lásku never
volá ťa
kto márne stojí u dverí
volá ťa
kto stráca svetlo z duše
volá ťa
kto trhá trpké oskoruše
volá ťa
koho zákerná nemoc škrtí
volá ťa
kto prekročil už bránu smrti

Ktosi ťa volá


Prichádza ako vánok

Prichádza z výšin ako vánok
niekedy ako oheň
za noci tichej večer i ráno
na svoje slzy si spomeň




len čo otvára sa
večnému prúdeniu je skrytá krása
v ktorej sen lásky pláva
v ozvene diaľok požehnaná láva
prichádza z výšin ako večný jas
niekedy ako plameň
za noci večer i zrána budí nás
vzdychy za slzy si zameň
čo skleslé je oživuje
chrám v duši pripravuje
z neho má oheň každá pravá láska
dvíha nás keď je chvíľa ťažká
otvára záhrady kde rastú zlaté tuje
keď búrka zloby dych nám zastavuje
všetko čo krásne je sa z neho tvorí
tajomstvom žiaria jeho nebotyčné dvory
Pod jeho dychom kvitnú sny zem rumenie
v ňom horí pravda každé pravé umenie


Cudzí vo vlastnom

Tí, čo majú,
poskakujú v megalománii
ako prskavky.

Pravda a právo visia
na zajačom chvoste.

Tí, čo majú,
mali by slúžiť.

Ak neslúžia,
sú cudzí sami sebe.


Bez slnka

Bežíme v tme opreteky
za belasým
neskutočným motýľom.

Trháme klásky,
i keď sú ešte nedozreté,
dychtivo.

Bez slnka
je i plná náruč prázdna.



Dokedy

Slovo z vesmíru,
ktoré bolo na počiatku,
ozýva sa
vo dverách domov.

Zhluk národa mu tlieska.
Čujú, lež trestuhodne mlčia.
V ústach majú lož
a srdce načúva
iba pískaniu zblúdeného vetra.

Dokedy bude
tráva svieža, zelená
a kvety vôňu svoju podržia?


Stále sme na jednom mieste

Letíme o závod
a stále sme na jednom mieste.
Ustavične sa nalievame
a stále sme smädní.
Hľadáme oázu
so živou vodou.

A nosíme ju hlboko v sebe.