Róbert Schmidt

Karol Sidor

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Za týchto okolností, keď sa predstava stredoeurópskej federácie katolíckych krajín či spoločného štátu Poliakov, Čechov a Slovákov, do ktorej vyústilo Sidorovo polonofilstvo, ukázala byť ako nereálna a v obnovenej ČSR sa počítalo s čechoslovakisticko – centralistickým kurzom, resp. s hrozbou jej boľševizácie, jedinou rozumnou alternatívou, ktorá prichádzala do úvahy, ostávalo udržanie slovenskej štátnej samostatnosti, avšak v novej, Nemcami neskompromitovanej, demokratickej podobe.
Garantmi slovenskej štátnosti „s novou tvárou“ sa mali stať západné mocnosti a koordinátorom týchto snáh slovenské diplomatické kruhy na čele s Karolom Sidorom, ktorý práve svojou neskompromitovanosťou s Nemeckom a rozsiahlymi kontaktmi s cirkevnými kruhmi vystupoval ako významný činiteľ.
Sidor viedol o otázke ďalšieho uznania Slovenskej republiky Sv. Stolicou časté rozhovory s jej zodpovednými predstaviteľmi. Priebežne o tom informoval slovenské ministerstvo zahraničia. Benešova exilová vláda sa totiž veľmi intenzívne usilovala o nadviazanie diplomatických vzťahov s Vatikánom. Sidor v liste Ministerstvu zahraničia zo 4. marca 1944 referoval o rozhovore so štátnym tajomníkom kardinálom Maglionem, v ktorom sa hovorilo o tejto záležitosti. Oficiálne stanovisko Sv. Stolice bolo nasledovné : „ Diplomatické styky so Slovenskou republikou nie sú prerušené, a mohli by byť prerušené len vtedy, keby Slovensko svojou vôľou, alebo podľa uznesenia mierovej konferencie, bolo likvidované ako štát.“ Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve táto prvá alternatíva, keď sa Slovensko likvidovalo vlastnou vôľou, nastala 29. augusta 1944... Nestalo sa tak a Sidor o tom podáva svedectvo : „Skúmal som, či v povstaní nie sú zainteresované aj slovenské vládne kruhy. Myslel som, že slovenská vláda bude v tomto konečnom štádiu vojny pokračovať tak, ako to bolo v Taliansku, kde vláda a ľud prestali byť spojencami Nemcov a postavili sa proti Nemecku. To isté urobilo aj Rumunsko, Bulharsko, ba aj Maďarsko. Všetky tieto štáty sa odpútali od Nemcov a prešli do tábora Spojencov. Na Slovensku bola situácia iná. Povstanie sa robilo síce proti Nemcom, ale bez účasti slovenskej vlády. Povstanie išlo teda aj proti slovenskej vláde. (... ) Tragédia osôb, štátu a národa sa začínala. Vatikán neuznal toto „povstanie“ a jeho vedúcich. Nepokladal za dokázané, že Slovenský štát bol svojou vôľou likvidovaný a udržiaval s ním aj naďalej diplomatické styky.“
Slovenskí diplomati, ktorí reprezentovali vo svete Slovenskú republiku, bránili
do dôsledkov právo slovenského národa na vlastný štát, nesplnili však jednu veľmi dôležitú úlohu : nepripravili v pravej chvíli prechod Slovenska na stranu Spojencov. Túto úlohu teoreticky najlepšie mohli realizovať slovenskí diplomati v neutrálnych krajinách, čo si uvedomoval aj samotný Sidor. Avšak tým, že anglosaskí Spojenci a Sovietsky zväz sa vyslovili za obnovenie ČSR, dokonca uzatvárali zmluvy s Benešovou exilovou vládou, v prípade, že by slovenská vláda a jej diplomati prešli na stranu Spojencov, boli by akceptovali už Spojencami uznané Československo a tým by sa de facto zriekali samostatnosti. Bola to takmer neriešiteľná dilema, ktorá sa stala transparentnou pri uskutočnení povstania. Kým Taliani, Rumuni, Bulhari a Fíni sa pridávali k Spojencom, aby zachránili svoju štátnosť, organizátori povstania vyhlásili obnovenie ČSR. Postavenie Slovenska vo vojne a tým pádom aj akcie slovenských diplomatov boli teda determinované politikou Spojencov, ktorých ciele sa vlastne v povstaní realizovali.
Medzinárodnopolitická a vojenská situácia na začiatku roku 1945 sa pre ďalšie udržanie Slovenskej republiky vyvíjala nepriaznivo. Sovietske vojská postupne obsadili celé východné Slovensko. Ako spomína Sidor, v tom čase sa navrhovalo hľadať kontakt so sovietskymi a spojeneckými diplomatickými zástupcami, ktorí sa nachádzali v Ríme a v Berne. Aj slovenská vláda bola o týchto návrhoch informovaná. Až po mesiaci však predseda vlády Štefan Tiso telegramom odpovedal : „Vyčkať, na návrhy odpovieme neskôr.“
V skutočnosti na začiatku roku 1945 Slovenskú republiku uznávali de iure tieto neutrálne krajiny : Vatikán, Švajčiarsko, Španielsko a Švédsko. Postupne sa počet týchto štátov znižoval. Najprv prerušilo diplomatické styky so Slovenskom Švajčiarsko, potom Švédsko a Španielsko a napokon aj Vatikán.
Ešte predtým však pre potrebu Sv. Stolice lepšie sa orientovať v problematike vzťahov Slovákov a Čechov, vypracoval Sidor memorandum adresované pápežovi Piovi XII. Poukázal v ňom na viacero politických faktorov, najmä na vzrastajúce slovenské národné a štátne povedomie, ktoré nemožno už viac negovať. Doslova sa tam hovorí : „ Slováci chcú, aby tí, ktorí budú preberať zodpovednosť za pokoj v Európe, hneď po skončení vojny objektívne preskúmali pomery na Slovensku. Nech sa pod kontrolou nestrannej medzinárodnej komisie dá slovenskému národu možnosť vyjadriť sa k týmto dvom otázkam : 1. Či sú Slováci za znovuvytvorenie ČSR, alebo sú za udržanie Slovenskej republiky. 2. Či sú Slováci za spojenectvo so ZSSR, alebo sú za federáciu štátov spolu s Českom, Maďarskom, Poľskom, Rakúskom, prípadne s baltskými a balkánskymi štátmi. “
Sidor v tomto memorande vyjadruje istotu, že Slováci by volili udržanie Slovenskej republiky a vyjadrili by sa za členstvo v predpokladanej stredoeurópskej federácii, ktorá mala byť zárukou stability medzi Východom a Západom.
Po kapitulácii Nemecka bolo slovenské vyslanectvo vo Vatikáne posledným diplomatickým zastupiteľstvom Slovenskej republiky v zahraničí, a to aj napriek tomu, že 8. mája 1945 sa aj slovenská vláda vzdala veliteľstvu americkej armády a podrobila seba a svoju politiku jej rozkazom.
Karol Sidor ešte niekoľkokrát intervenoval vo Vatikáne vo veci slovenských utečencov, vrátane členov slovenskej vlády a prezidenta, ktorí sa nachádzali na území Rakúska a Bavorska a pre ktorých žiadal ich rešpektovanie spojeneckými vojenskými orgánmi. 30. mája 1945, teda tri týždne po skončení vojny v Európe mons. Tardini prijal Sidora na audiencii, počas ktorej mu povedal, že podľa mienky Sv. Stolice Slovenská republika prestala existovať. Sidor zastával názor, že slovenský štát existuje aj napriek tomu, že jeho vláda je v exile a že podobné exilové vlády Vatikán uznáva Tardini mu však oponoval, že tieto vlády nikdy pred nikým bezpodmienečne nekapitulovali, ako to urobila slovenská vláda, keď predtým opustila svoje územie a vyhlásila, že sa i v politike podrobuje veleniu americkej armády, teda už nie Slovenskému snemu.
Koniec druhej svetovej vojny, ako aj oslobodenie Talianska, Sidor prežil vo Vatikáne, kde sa z vyslanca stal politickým emigrantom. Na Slovensku ho totiž Národný súd v roku 1947 v neprítomnosti odsúdil na 20 rokov väzenia.

Sidor – politický emigrant
Politicky sa slovenský povojnový exil čoskoro polarizoval na dva hlavné tábory zoskupené okolo Karola Sidora a Ferdinanda Ďurčanského. Ďurčanský a jeho prívrženci v Slovenskom akčnom výbore (neskôr Slovenský oslobodzovací výbor) vychádzali z teórie kontinuity Slovenskej republiky 1939 – 1945, boli ochotní znášať dôsledky vo vojne porazeného štátu, ak by mierová konferencia jej existenciu potvrdila, a okrem toho kalkulovali s rastúcim napätím medzi Západom a Východom, ktoré podľa ich predstáv malo vyústiť do tretej svetovej vojny, čím by sa vytvorila v Európe nová situácia aj pre Slovensko.
Ľudia okolo Sidora v Slovenskej národnej rade v zahraničí, najmä bývalí diplomati v neutrálnych štátoch, poznali situáciu lepšie a boli realistickejší. Neverili vo vojnový konflikt, ani kontinuitu vojnovej Slovenskej republiky, pretože si uvedomovali fakt, že Spojenci ju už v r. 1941 – 42 prakticky prestali uznávať. Skôr verili, že vývoj na Slovensku a uplatnenie slovenských národných práv budú realizované v širšom európskom kontexte, o čo sa aj všemožne, v rámci možností, usilovali. (SNRvZ videla budúcnosť Slovenska ako demokratického štátu v konfederácii, či už s českým národom alebo v širšom federatívnom stredoeurópskom rámci.) Sidor bol ďalej na rozdiel od Durčanského presvedčený, že povojnový stav potrvá aj desaťročia a že slovenský zahraničný odboj musí postupovať rozvážne a premyslene, upozorňovaním demokratického sveta na slovenskú situáciu pod komunistickým režimom. Bol za legálnu politickú prácu na parlamentnej pôde a hoci nesúhlasil s povojnovým vývojom v Česko-Slovensku, vychádzal z presvedčenia, že emigrácia nemôže viesť politickú opozíciu doma, lebo by ju tým kompromitovala. V početných memorandách, ktoré SNRvZ (v Ríme) adresovala západným vládam poukazovali jej hlavní predstavitelia ( K. Sidor, P. Prídavok, J. M. Kirschbaum a i. ) na právo Slovákov na sebaurčenie a informovali západný svet o situácii na Slovensku. Boli možno prvými exulantmi, ktorí pripomínali Západu, že Benešova ľudová demokracia je prvým krokom k prevzatiu všetkej moci komunistami.
Po roku 1948, keď komunisti prevzali moc v Československu a na Západ prišla ďalšia emigračná vlna, sa väčšina americko-slovenských a kanadsko-slovenských organizácií pridala k Sidorovmu smeru a uznávala SNR v Z za jedinú reprezentantku slovenského politického exilu, čo spory medzi oboma smermi a ich prívržencami ešte viac vyhrotilo. K upokojeniu týchto vzťahov došlo až po predčasnej Sidorovej smrti.

Rekviem za Karola Sidora
Sv. stolica odmietla vydať K. Sidora česko-slovenskej vláde. Vatikán opustil až vo februári 1950. Jeho životná trajektória, ktorá vo veľkej miere odrážala peripetie vývinu slovenskej spoločnosti, sa skončila v Montreale 20. 10. 1953.
Karol Sidor bol nepochybne rozporuplnou postavou slovenského politického života. Isté je tiež, že jeho zásadné postoje budú ešte dlho vyvolávať veľa polemík a diskusií. Aj napriek týmto, a isto aj mnohým iným, skutočnostiam je však nesporné, že osobnosť Karola Sidora vo svojej celostnej podobe, s negatívami i pozitívami človeku vlastnými, si zaslúži, aby sme sa pri príležitosti budúcoročného okrúhleho výročia jeho smrti pristavili a zamysleli... A možno i položili otázku : Nezaslúži si tento človek, aby sme mu venovali snáď i niečo viac než len pietnu spomienku ? Pouvažujme...
V súvislosti s Karolom Sidorom je z hľadiska objektívnosti tejto práce neprípustné a nekorektné vyhnúť sa tým dvom okruhom jeho politického života, ktoré dodnes vyvolávajú najviac otáznikov a pochybností, a to jeho postoju k židovskej otázke a pôsobeniu v Hlinkovej garde.
Jednými z najspornejších a najdiskutovanejších boli práve jeho postoje a vyjadrenia týkajúce sa riešenia židovskej problematiky na Slovensku. Nemožno ich podceňovať, no na druhej strane ani preceňovať, keďže verbálne zapadali do kontextu doby, v ktorej boli prezentované, a do praktickej polohy sa počas Sidorovho aktívneho pôsobenia, vo svojej neskoršej tragickej podobe, nedostali. Toto konštatovanie samozrejme Sidorove počiatočné antisemitské nálady nijako neospravedlňuje, len sa snaží poukázať na fakt, že v tomto hektickom období to nebolo nič nezvyčajné.

Sidor a židovská otázka
Židovská otázka v podobe problému dotýkajúceho sa takmer všetkých oblastí verejného života a čakajúca na nejaký spôsob riešenia sa vo svojej modernej podobe objavila na Slovensku približne v poslednej tretine 19. storočia. Na akútnosti a nebezpečnosti, čo sa týka možných alternatív jej riešenia, však nabrala až v druhej polovici 30. rokov 20. storočia, inšpirovaná udalosťami v okolitých štátoch. Židovská otázka sa stala jednou z najaktuálnejších a najdiskutovanejších spoločenských tém. S ňou samozrejme súviseli aj možné spôsoby jej riešenia.
S jedným takýmto riešením, na svoju dobu však zrejme nereálnym, ktoré vzbudilo najviac rozruchu, prišiel na pôde parlamentu v roku 1937 práve K. Sidor. Navrhol hromadné presťahovanie židov do Birobidžanu, čo by bolo bývalo, optikou súčasníka, pomerne drastické vyústenie židovskej otázky, na druhej strane však v porovnaní s jej neskorším riešením, na priebeh ktorého už Sidor nemal žiadny vplyv, to bola rozhodne tá optimálnejšia alternatíva pre obe strany.
O pár rokov neskôr, v úplne zmenených politických podmienkach, sa podobné návrhy stávali už desivou skutočnosťou, ktorej tragické dôsledky ich niekdajší predkladatelia nemohli predvídať. Udalosti z jesene roku 1938, resp. z jari 1939 v Česko-Slovensku a na Slovensku posunuli židovskú otázku a názory na jej riešenie do celkom novej polohy.
Na autonómnom Slovensku mal zákonodarnú moc Snem Slovenskej krajiny, zvolený 18. decembra 1938. K. Sidor sľúbil už na predvolebnej schôdzi v Pezinku, že „prvému slovenskému parlamentu pripadne úloha vyniesť zákony, ktorými sa na Slovensku vyrieši otázka židov“. Prv než však snem mohol schváliť nejaké protižidovské zákony, museli sa sformulovať ich návrhy. Na koordináciu práce tohto problému zriadila slovenská vláda 23. januára 1939 komisiu pre riešenie židovskej otázky, tzv. komitét, na čele s K. Sidorom. Už koncom januára 1939 sa Sidor nechal počuť, že návrh židovského zákona „bude asi o dva týždne predložený verejnosti“. Termín dodržaný nebol, no aj napriek tomu J. Tiso na prvom pracovnom zasadnutí snemu 21. februára 1939 sľúbil, že riešenie židovskej otázky „je už vecou najbližších dní“.
O práci tohto komitétu píše G. F. Kennan – v tom čase tajomník U. S. vyslanectva v Prahe – vo svojom hlásení zo 17. februára 1939 takto : „Medzičasom ustanovila slovenská vláda komisiu pod vedením K. Sidora, vedúceho činiteľa Hlinkovej strany a zástupcu predsedu ústrednej vlády. Úlohou komisie je vypracovanie dekrétov týkajúcich sa židovského problému. Ako sa dozvedám, práce tohto komitétu sú už prakticky skončené a výsledky sa majú zverejniť v dohľadnej budúcnosti. Je ťažko predpovedať, aké budú tieto výsledky. Členovia komitétu už naznačili, že opatrenia, ktoré sa uvedú do praxe, budú kompromisom medzi „rasovým“ a „kresťanským“ konceptom riešenia židovského problému. Pravdepodobne sa zavedie princíp „numerus clausus“ do sféry slobodných povolaní a kultúrneho života a uplatnia sa určité obmedzujúce opatrenia na maloobchodnú činnosť židovských firiem.“
Ešte 5. marca 1939 sa konala posledná schôdza komitétu (po vzniku slovenského štátu prestal existovať), kde F. Ďurčanský, A. Mederly a P. Teplanský podali návrh židovského zákona s tým, aby sa na najbližšej ministerskej rade urgovalo jeho rýchle prerokovanie. O dva dni neskôr vláda skutočne rokovala o zákonnej predlohe vypracovanej komitétom a pridelila ju legislatívnemu oddeleniu predsedníctva vlády.
Podľa I. Kamenca Slovenský snem ani komisia (komitét – pozn. R. S.) nemali možnosť prijať nejaké konkrétne protižidovské opatrenia len pre krátkosť času.
Som presvedčený, že s podobnými závermi sa nezaujatý pozorovateľ môže stotožniť len veľmi ťažko. Na skutočnosti, že v čase autonómie na Slovensku nevyšli žiadne protižidovské zákonné normy (známych je niekoľko návrhov zákonov, resp. vládnych nariadení, ktoré sa zaoberali židovskou otázkou) sa totiž muselo nevyhnutne podieľať viacero okolností než len časový faktor. A to buď nebola v slovenských vládnych kruhoch vtedy ešte celkom jasná koncepcia riešenia židovskej otázky, alebo jednoducho celý ten politický rozruch okolo tohto problému a potreby sa ním urýchlene zaoberať mal v tomto období viac propagandisticko–verbálny než reálny účel.
Osud K. Sidora po 14. marci 1939 je známy. Stal sa vyslancom SR vo Vatikáne.
Sv. stolica niekoľkokrát protestovala práve cez neho vo veci slovenských židov a riešenia ich otázky. Najprv to bol naliehavý protest proti nariadeniu 198 / 1941 Sl.z., potom oficiálna nóta protestujúca proti deportáciám slovenských židov a neskôr nasledovali ďalšie. K. Sidor si celkom jednoznačne uvedomoval – na rozdiel od slovenskej politickej reprezentácie doma – závažnosť vatikánskych intervencií, a preto cestoval do Bratislavy, kde hovoril o veci s J. Tisom i V. Tukom. Žiadal o urýchlenú odpoveď na dve vatikánske nóty i prehodnotenie príprav deportačnej akcie. Všetko bolo márne, intervencie nepomohli, deportácie sa rozbehli...
Nespochybniteľné je jedno, a to sme naznačili už vyššie: Sidorov počiatočný verbálny radikalizmus v súvislosti so židovskou otázkou sa vo vatikánskych podmienkach definitívne mení, o čom podáva v publikácii Po stopách tragédie svedectvo aj I. Kamenec : „Najväčšie pochopenie (príslušníci ilegálnej skupiny Ústredne židov na Slovensku – pozn. R. S.) našli u významných hospodárskych činiteľov (I. Karvaš, P. Zaťko), u ministra školstva a národnej osvety, u väčšiny vysokých cirkevných predstaviteľov. Z vládnych predstaviteľov sa snažili aspoň čiastočne pomáhať ohrozeným osobám ministri G. Fritz, J. Stano, M. Pružinský. Z poslancov sa najviac spomínajú mená M. Sokol, K. Mederly, P. Čarnogurský, F. Bošňák, J. Balko,... Pomoc čiastočne prichádzala aj od slovenského vyslanca vo Vatikáne K. Sidora.“ Na škodu veci však je, že aj keď pomoc týchto ľudí nebola motivovaná finančne a mala temer vždy iba individuálnu formu, nikde a nikdy sa problém deportácií nepostavil ako zásadná morálna vec štátu a jeho režimu. Otázka však znie, či to vôbec bolo možné...

Sidor a Hlinkova garda
Po vyhlásení autonómie Slovenska 6. 10. 1938 sa Karol Sidor stal veliteľom Hlinkovej gardy. Nebola to náhoda, veď ako prívrženec radikálneho krídla v HSĽS stál pri jej zrode. Garda mala byť podľa jeho predstáv pomocným orgánom zabezpečovania prechodu od centralistického politického spôsobu vládnutia k autonómii Slovenska.
Samotná myšlienka založenia HG, v jej pôvodných intenciách a predpokladaných cieľoch, nebola zlá, dá sa povedať, že v danej dobe bola priam žiaduca, i keď je samozrejme na škodu, že jej charakter, vnútorná štruktúra, programová náplň i členská základňa sa postupne menili až nadobudli úplne novú podobu.
Prvé jednotky HG boli zakladané na spolkových princípoch vzápätí po autonomistickej manifestácii 5. júna 1938. Prvá skupina HG vznikla v Trnave 2. 8. 1938. HG sa vytvárala bez príkazu vedenia HSĽS ako spontánny prejav časti mladej generácie nespokojnej s existenciou politických strán.
Po vyhlásení autonómie Slovenska počet jej členov prudko stúpal. Príčinou bola politická kríza, pasivita armády a četníctva po Mníchovskej dohode a odhodlanie chrániť autonómiu a celistvosť Slovenska v konfrontácii s Prahou, no najmä proti maďarskému revizionizmu. Nariadením autonómnej vlády z 28. októbra 1938 sa HG stala jedinou brannou polovojenskou organizáciou. Až do začiatku r. 1939 nebola vyzbrojená. Hlavným veliteľom bol doživotne menovaný K. Sidor.
Je pravdou, že HG obsahovala prvky miestami výbojného, netolerantného hnutia. Podnecovala a súčasne vykonávala represívne zákroky proti odporcom nového režimu. Dostala na starosť ideologickú „ prevýchovu “ obyvateľstva, najmä „ nábožensko-mravnú a vlasteneckú výchovu “. Presadila do praxe niektoré diskriminačné opatrenia, zvlášť proti Čechom, Maďarom, tzv. Čechoslovákom, komunistom a i. To všetko pod vedením K. Sidora, ktorý ako jej hlavný veliteľ niesol či už priamu, alebo nepriamu zodpovednosť za jej chod a aktivity. Kádrové zloženie HG dávalo tiež veľmi dobré predpoklady na presadzovanie a uskutočňovanie protižidovských opatrení. V garde sa totiž od počiatku jej pôsobenia grupovali aj ľudia cítiaci vhodnú príležitosť využiť novú politickú konšteláciu na rýchlu osobnú kariéru i hmotné obohatenie sa.
Je na škodu veci, že K. Sidor váhou svojej osobnosti nepresadil „kľúč“ pri výbere budúcich adeptov na vstup do HG, ktorý by zamedzil možnosti stať sa jej členom komukoľvek.
Na druhej strane je však potrebné vidieť aj tú skutočnosť, že v čase, keď sa najradikálnejšia skupina aktivistov v HG okolo Macha, Ďurčanského a Murgaša začína úplne stotožňovať s nemeckým modelom národného socializmu, K. Sidor mierni slovník a gardistickú uniformu nahrádza civilným žaketom.
O tomto dôležitom životnom zlome K. Sidora sme sa už zmienili. Jeho počiatky siahajú do prvej tretiny roku 1939. V marci 1939 sa K. Sidor dostáva už do otvorenej roztržky so svojím osobným tajomníkom K. Murgašom, náčelníkom štábu HG. Ich vzájomný pomer prešiel v marcových dňoch ťažkou krízou, z ktorej sa už nikdy nedostal. Murgaš sa veľmi ostro postavil proti Sidorovi už 10. marca, keď nazval Sidorovo prijatie ministerského predsedníctva „ Karolovou nie prvou, ale poslednou zradou “. O tri dni nato Sidor pozbavil Murgaša funkcie náčelníka HG a nahradil ho P. Čarnogurským, čo svedčí o Sidorovej snahe upokojiť situáciu a definitívne zmeniť kurz HG návratom späť, k jej pôvodným hodnotám a ideálom.
Aj viedenský rozhlas, ktorý od jesene 1938 pomáhal budovať Sidorovu popularitu, 11. marca 1939 mení pod vplyvom udalostí posledných 24 hodín tón: „ Sidorov postup vzbudil v celej slovenskej verejnosti veľké udivenie. Pripomína nám to opäť kritické septembrové dni, kedy Sidor tiež mal svoj prejav. ( Mienil sa tým Sidorov prejav z 23. septembra 1938, krátko pred mobilizáciou, v ktorom Sidor zdôrazňoval ľudácku lojalitu ČSR – pozn. R. S. ). Medzi množstvom slov jeho včerajšej reči chybovali však dve slová: Česi a Židia... Zo slovenskej strany nemožno Sidorov postup hodnotiť inak ako zradu... Tradícia slávnej Hlinkovej gardy spočinie teraz na pleciach energického náčelníka štábu Karola Murgaša, ktorý nádeje gardistov v celej krajine nesklame.“
Prognózy z Viedne sa angažujúceho F. Ďurčanského sa však nenaplnili, Karol Murgaš bol zo svojej funkcie odvolaný, a naopak, bol to práve K. Sidor, ktorý aj v týchto ťažkých marcových dňoch udržal HG na uzde. A treba povedať, že to nebolo jednoduché, keďže medzi gardistami mali v tomto období už značný vplyv a autoritu radikáli otvorene sympatizujúci s nacistickým Nemeckom.
Sidorova politická púť s Hlinkovou gardou, pri zrode ktorej stál, sa pod vplyvom udalostí definitívne rozchádza 14. marca 1939, keď sa Sidor vzdáva funkcie jej doživotného veliteľa.