Ferdinand Klinda

Mozaika sa dopĺňa

Jozef Sivák
(14. 1. 1886 - 27. 1. 1959)

Jozef Sivák patril medzi osobnosti politického a kultúrneho života, ktoré ovplyvňovali spoločenské dianie na Slovensku v prvej polovici dvadsiateho storočia. Rodák z Bobrovca v Liptove vyrastal v prísne rímsko-katolíckej rodine chudobného garbiarskeho robotníka. Rodinné prostredie, náboženské presvedčenie, postupne sa formujúce a upevňujúce národné povedomie akoby predurčovali jeho zaradenie do pravicovo-kresťansko-národného spektra politického diania na Slovensku. V celkovej svojej činnosti vychádzal z princípov rímskokatolíckej morálky a silného národného uvedomenia. Typickými črtami jeho politickej a kultúrnospoločenskej činnosti boli tolerancia, umiernenosť, ale aj silné národné povedomie, cieľavedomosť, túžba po vzdelaní a uplatnenie sa v živote spoločnosti. Tieto charakterové rysy sa prejavovali už v jeho mladosti, kedy bol schopný vďaka húževnatosti a cieľavedomosti prekonať ťažké materiálne podmienky a aj po nútenom prerušovaní spôsobenom nedostatkom financií predsa úspešne dokončiť štúdium na učiteľskom ústave. Povinné vzdelanie na národnej a meštianskej škole, neskôr v učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, prerušované prácou v advokátskej kancelárii známeho mikulášskeho slovenského poslanca v uhorskom parlamente Jána Ružiaka a vyučovaním na katolíckej škole v dedinke Smrečanoch tvorili časový horizont postupného, ale jednoznačného formovania J. Siváka ako ”uvedomelého šuhaja Slováka”. Rodný Liptov, obdiv k jeho prírodným krásam, spevom a zvykom znásobený záujmom o slovenskú literárnu tvorbu a dejiny, rovnako ako silný maďarizačný tlak vplývali nielen na jeho národné uvedomenie, ale vyvolala aj snahu aktívne pracovať v slovenskom prostredí pri posilňovaní národného sebavedomia. Prostredie advokátskej kancelárie Jána Ružiaka, ale hlavne nadviazanie kontaktov s ružomberským správcom fary Andrejom Hlinkom mu umožňovali postupne nadviazať kontakty s národne uvedomelou slovenskou inteligenciou. Advokátska kancelária, kde sa nachádzala ”celá slovenská literatúra v tom čase známa” ako aj neobyčajne rozsiahla knižnica ružomberskej fary poskytoval chudobnému študentovi a nemajetnému učiteľovi možnosť zoznámiť sa a využívať všetku pôvodnú a vychádzajúcu slovenskú literatúru a periodickú tlač. Boli to neobyčajne dôležité doplňujúce zdroje jeho ďalšieho vzdelávania najmä vzhľadom k tomu, že v procese štúdia na meštianskej škole, resp. v učiteľskom ústave sa o národných dejinách, pôvodnej slovenskej tvorbe nemohol dozvedieť takmer nič. Jeho cestu k upevneniu národného povedomia a sebavedomia významne ovplyvnila aj literárna tvorba A. Sládkoviča. P. O. Hviezdoslava ale aj Czambelova publikácia Rukoväť spisovnej reči slovenskej a práce o histórii Liptova.
Od zoznámenia sa s pôvodnou slovenskou tvorbou bol len krok k prvým samostatným publicistickým pokusom. ”Mne práca školská nestačila”-písal J. Sivák- ”lokalizovať sa len na školu nebolo mi dosť, chcel som konať a vykonávať niečo pod svoju povinnosť; poslanie svoje som videl splnené len tak, ak sa rozvinie i na prácu mimoškolskú”. Od organizovania divadelných hier, prednášok pristúpil k opatrným pokusom publikovať svoje prvé literárne pokusy. Bez toho aby si plne uvedomoval dosah a dopad svojich spoločenských aktivít dostával sa do kontaktu s politickou činnosťou národne orientovanej inteligencie. Najmä prostredie ružomberskej fary a všestranné kontakty A. Hlinku poskytovali možnosti spoznávať významných predstaviteľov vtedajšieho slovenského politického a kultúrneho života a udržiavať s nimi styky.
J. Sivák vstupoval do spoločensko-politických aktivít ako neobyčajne mladý, politicky neskúsený a nepripravený bez väčších ambícii uplatniť sa v tejto sfére činnosti. Nemal ani nemohol mať ucelenú predstavu politického programu alebo cieľa svojej činnosti a jeho práca mala predovšetkým osvetový charakter smerujúci k potlačeniu negatívnych tendencií maďarizácie na mladú generáciu a k prebúdzaniu a posilňovaniu jej národného povedomia a sebavedomia.
Pre jeho aktivity bolo však neobyčajne dôležité, že už roku 1916 sa od A. Hlinku dôverne dozvedel o nových prúdoch v slovenskej politike, smerujúcich k ”rozchodu” s Maďarmi a k utvoreniu nového štátneho útvaru Česko-Slovenskej republiky. Celková činnosť J. Siváka dostávala nový zmysel, bez ohľadu na to, že ako mladý začínajúci ”politik” do tohto procesu nemohol zasahovať ani nikto ho nežiadal, aby sa konkrétne politický angažoval. Z dôverných rozhovorov s A. Hlinkom vyplynula pre neho predovšetkým úloha pripravovať slovenské učebnice pre základné školy tak, aby po predpokladanom politickom prevrate boli k dispozícii.
Vznik nového štátneho útvaru mimoriadnym spôsobom ovplyvnili aj život v liptovskom regióne. Viacerí bývali národne angažovaní jednotlivci nechceli prijímať v nových pomeroch zodpovedné politické funkcie z obáv, že nejde o trvalý stav a môže dôjsť k reštaurácii monarchie. J. Sivák plne pochopil význam a dôsledky štátneho prevratu pre slovenský národný život a v novom štáte sa začal spoločensky aj politicky angažovať. Popri príprave a dokončení učebníc pre základné školy usporadúval kurzy slovenského pravopisu a priamo vstupoval do politického života. Na zhromaždení Slovenskej ľudovej strany 19. decembra 1918 v Žiline, ktorým sa obnovila činnosť tejto politickej organizácie, zvolili ho za ústredného tajomníka. Súčasne dostal ponuku vykonávať funkciu školského inšpektora v Prievidzi, neskôr redaktora národných novín resp. tajomníka obnovenej Matice slovenskej. Príznačné bolo, že sa rozhodol pre pedagogickú činnosť v Prievidzi.
V poprevratových časoch nebol len nedostatok slovenských pedagógov, ale nebolo ani učebníc, učebných pomôcok v slovenskom jazyku a čo bolo podstatné v okolí Prievidze sa silne pociťovala absencia národného povedomia. V podmienkach hospodársky zanedbaného mestečka sa J. Sivákovi v spolupráci a za výdatnej pomoci miestnych nadšencov podarilo nielen naštartovať vyučovací proces, ale podstatným spôsobom ovplyvňovať kultúrno politický život. Prostredníctvom vydávania regionálneho časopisu Náš kraj, ale aj aktívnou kultúrnou činnosťou, zvyšovaním záujmu verejných činiteľov a verejnosti sa mesto Prievidza nielen rýchle ”poslovenčovalo”, ale aj postupne menilo svoj vzhľad. Keď neskôr v svojich pamätiach spomínal na poprevratové časy napísal: ”Zo zaostalej, zablatenej Prievidze vyrástlo, rozvilo sa mesto nové, pekne upravené, s úhľadnými vilovými štvrťami, vydláždenými čistými ulicami, slovom mesto moderné”.
Pedagogická, kultúrno-osvetová a spoločenská činnosť J. Siváka sa od roku 1919 začala nerozlučne spájať s politickou prácou a kariérou. V tridsiatich troch rokoch bol na návrh A. Hlinku menovaný za poslanca Revolučného národného zhromaždenia za Slovenskú ľudovú stranu. Mladý, bez politických skúseností sa ocitol v radoch poslancov národného zhromaždenia v Prahe. Na pôde parlamentu a v čase kedy sa prijímali rozhodujúce zákony Česko-Slovenskej republiky a predovšetkým ústava nového štátu, získaval prvé politické skúsenosti z ”veľkej” politiky. Súčasne mu Praha ponúkala a umožňovala získavať a rozširovať si teoretické vedomosti o politickej a kultúrnospoločenskej činnosti. Počas pražského pobytu si J. Sivák rozšíril kultúrny obzor, získal nadhľad, v mnohom smere sa zbavil provincionálneho videnia veci, predovšetkým preto, že mladý poslanec Revolučného národného zhromaždenia dokázal plne využiť ponúknuté príležitosti a cieľavedome doplňovať a rozširovať svoje vzdelanie.
Pobyt v Prahe a konkrétne praktické politické skúsenosti pri príprave ústavy a utváraní česko-slovenských vzťahov v štátoprávnej rovine výrazne vplývali na formovanie jeho politických názorov. Rodinné prostredie, pevné a vyhranené náboženské presvedčenie, kontakty s A. Hlinkom, angažovanie sa v ľudovej strane ho a priori zaraďovali do pravicového konzervatívneho autonomistického spektra slovenskej politickej scény. Z hľadiska štátoprávneho usporiadania novej republiky názorové jednoznačne inklinoval k autonomistickému krídlu slovenskej politiky.
Argumentačne sa opieral o existenciu Pittsburskej dohody z roku 1918, vychádzal z princípu samobytnosti slovenského národa a požadoval pre Slovensko politickú samosprávu. V rámci Slovenskej a neskôr Hlinkovej slovenskej ľudovej strany patril k umiernenému krídlu, pričom okruh jeho teoretickej a praktickej činnosti sa predovšetkým zameriaval na školskú, kultúrnu a kultúrnoosvetovú činnosť. Pripisoval veľkú dôležitosť nielen ”poslovenčovaniu” školstva na Slovensku, ale aj jeho ďalšiemu rozvoju, čo dokumentoval najmä jeho systematický vedený zápas za zriadenie vysokej školy technickej na Slovensku. Mimoriadne sa angažoval aj pri rozvoji cirkevného školstva na Slovensku, za čo ho pápež Pius XI. vyznamenal v roku 1928 rytierskym rádom svätého Silvestra.
J. Sivák po dvojročnom pôsobení v Revolučnom národnom zhromaždení v Prahe na štyri roky prerušil politickú činnosť. Vo voľbách do poslaneckej snemovne v roku 1920 neúspešne kandidoval v banskobystrickom volebnom kraji, pretože Slovenská ľudová strana v tomto obvode získala len dva mandáty, ktoré sa uprednostnene poskytovali duchovným. Po smrti poslanca A. Bobka v roku 1924 sa opäť vrátil do poslaneckých lavíc, kde aktívne pracoval až do rozbitia Česko-Slovenskej republiky v roku 1939. ”Tento najlepšie a najvkusnejšie oblečený muž v pražskom parlamente” bol podpredsedom klubu poslancov HSĽS a v rokoch 1937-1939 podpredsedom poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia Česko-Slovenskej republiky.
Politická činnosť J. Siváka sa nerozlučne spájala a často priamo prelínala s jeho novinárskou, osvetovou a publicistickou prácou. Rozsah jeho záujmov bol neobyčajne široký o čom svedčila skutočnosť, že prispieval do politických periodík Slováka, Národných novín, ale aj do Slovenských pohľadov, Živeny, Krás Slovenska či Včielky. Najmä v druhej polovici 20-tich rokov 20. storočia sa výrazne organizačne angažoval ako redaktor a určitý čas aj ako šéfredaktor Slováka. Bol členom, resp. funkcionárom profesijných organizácií - predsedom spolku slovenských umelcov, pracoval v Matici slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, neustále sa angažoval za utvorenie slovenskej vysokej školy technickej, bol aktívny na kultúrnom, osvetovom, ale aj na národohospodárskom poli. Hlavným motívom jeho politickej a publicistickej činnosti bolo presadzovať líniu strany v riešení slovenskej otázky, v jeho ponímaní predovšetkým samosprávy Slovenska, pričom sa sústreďoval viacej na kritizovanie nedostatkov v školskej a kultúrnoosvetovej činnosti ako v aktívnej politike pri riešení štátoprávnych otázok alebo konkrétnych politických krokov. Je príznačné, že J. Sivák sa politicky ani publikačne neangažoval koncom 30. rokov, resp. k udalostiam nezaujímal politické stanoviská. Jeho umiernený postoj v rámci HSĽS sa prejavoval aj v kritických prelomových rokoch 1938/1939, ale aj v období Slovenskej republiky.
J. Sivák patril k vedúcim činiteľom ľudovej strany, ktorí ovplyvňovali, koncipovali a snažili sa realizovať svoje predstavy o postavení Slovenska v republike. Privítal dohodu politických strán v Žiline 6. októbra 1938, prijatie zákona o autonómii Slovenskej krajiny 22. novembra 1938 ako realizáciu zásad obsiahnutých v Pittsburskej dohode a budovanie slovenskej štátnosti v rámci Česko-Slovenskej republiky. Vo voľbách 18. decembra 1938 bol zvolený za poslanca snemu Slovenskej krajiny a rekonštruovanej autonómnej vláde J. Tisu sa stal 20. januára 1939 ministrom školstva a národnej osvety, ktorú funkciu vykonával až do septembra roku 1944.
J. Sivák v rámci ľudovej strany patril k jej umiernenému krídlu inklinujúc predovšetkým k spolupráci s J. Tisom. Jeho vymenovanie za ministra signalizovalo, že predchádzajúce radikálne metódy, ktoré v tomto rezorte a v politickej činnosti vôbec uplatňoval Matúš Černák nekorešpondovali s líniou umierneného krídla strany. J. Sivák v tomto období požíval aj dôveru ústrednej vlády v Prahe a prezidenta Emila Háchu. Po tzv. Homolovom puči 9. marca 1939, kedy došlo z rozhodnutia ústrednej vlády v Prahe k vojenskému zásahu na Slovensku a k odvolaniu J. Tisu z funkcie predsedu autonomistickej vlády, vymenoval prezident E. Hácha na tento post práve J. Siváka bez konzultácie s nim, vedením HSĽS a predsedom snemu Slovenskej krajiny. Minister školstva zastupoval v prvých marcových dňoch vládu Slovenskej krajiny na slávnostnej korunovácii pápeža Pia XII. v Ríme a ponúkanú funkciu odmietol prijať. J. Sivák tým dokumentoval svoj postoj k zložitým udalostiam v procese vyhlásenia slovenského štátu, ale aj osobný lojálny vzťah k J. Tisovi. Je tiež príznačné, že v tomto období verejne nedeklaroval svoje politické postoje.
J. Sivák v období Slovenskej republiky významne ovplyvňoval rozvoj školstva a do značnej miery aj celkový kultúrny život v štáte. Mal významný osobný podiel, že došlo k dobudovaniu, resp. bezprostrednému realizovaniu dlhodobých požiadaviek slovenskej inteligencie na zriadenie vysokej školy technickej, vysokej školy obchodnej, posilnila sa sieť gymnázií a stredných škôl. Podporoval vydavateľskú politiku Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, vydavateľstva Tranoscius, ktoré sprístupňovali slovenskému čitateľovi preklady klasikov svetovej literatúry. Mal bezprostredný osobný vplyv na založenie inštitucionálnej základne vedy na Slovensku; vzniku Slovenskej akadémie vied a umení. Podporoval úsilie slovenských vedcov a najmä profesora Nováka, ktorí pochopili význam položenia inštitucionálnych základov slovenskej profesionálnej vedy. Táto skutočnosť sa plne prejavila v jeho prejave v Sneme Slovenskej republiky 2. júla 1942, keď definoval zmysel a ciele novotvoriacej sa inštitúcie slovami: ”Ak v doterajšom našom kultúrnom živote znamená tento čin najväčší národný pomník a pamätník našej kultúrnej zrelosti a životaschopnosti, bude znamenať dozaista i so stanoviska ďalšieho vývinu a organizácie slovenskej kultúrnej tvorby na poli vied a umení nielen dôležitý medzník ale priamo počiatok novej éry”. J. Sivák si plne uvedomil aký význam má položenie organizačných základov vedy pre budúci rozvoj vedeckého a kultúrneho života na Slovensku, keď zdôrazňoval: ”Mať akadémiu vied a umení prikazuje naša vedecká nevyhnutnosť, preto zriadiť ju je národnou povinnosťou”. Vychádzajúc z tohto presvedčenia jednoznačne reagoval na dobové spory o tom či Matica slovenská alebo novotvoriaca sa inštitúcia má budovať perspektívne základy organizácie vedy na Slovensku. Svoj postoj v spomínanom prejave v Sneme Slovenskej republiky formuloval slovami: ”Matica združuje celý národ, ale akadémia len vyvolených národa, čiže šľachtu ducha: učencov, umelcov a vedeckých pracovníkov vôbec”. Založením Akadémie vied a umení ”predstavujeme sa celému vzdelanému zahraničnému svetu. Včleňujeme sa tak dôstojne ako rovnocenní do medzinárodného kultúrneho spoločenstva”.
J. Sivák počas vykonávania funkcie ministra školstva a národnej osvety výrazne ovplyvňoval politicko kultúrne a ideologické zameranie vyučovacieho procesu. Po ”revolučných” opatreniach predchádzajúceho ministra Černáka prejavujúce sa často neodvodneným, drastickým odstraňovaním a prakticky vyháňaním českých pedagógov a mimoriadne vedeckých pracovníkov z vysokých škôl, rozhodovaním miestnych funkcionárov Hlinkovej gardy o tom aká literatúra môže a nesmie byť v školských knižniciach sa situácia postupne stabilizovala. V školskej výchove sa presadzovala jednostranná a ideologicky zameraná kresťanskokatolícka výchova, boj proti šíreniu ”bezverectva, myšlienky smerujúce k upevňovaniu existujúce autoritatívneho režimu, glorifikácii historickej úlohy HSĽS, zaviedlo sa povinné vyučovanie náboženstva a pod. Na druhej strane ale nedošlo k prieniku ideológie národného socializmu do vyučovacieho procesu. S dôrazom práve na túto skutočnosť žiadal predseda vlády Slovenskej republiky Vojtech Tuka prezidenta J. Tisu v októbri 1944, aby odvolal J. Siváka z funkcie ministra a nahradil ho Karolom Murgašom, pretože pri vyhlásení národne socialistického programu sa choval ”veľmi zdržanlivo”. J. Sivák práve vďaka podpore prezidenta vykonával svoju funkciu až do septembra 1944.
Tolerancia, umiernenosť a kultúrna rozhľadenosť J. Siváka sa prejavila aj v jeho postoji k ”riešeniu” židovskej otázky v období existencie vojnovej Slovenskej republiky. Vo funkcii ministra školstva zachránil mnoho židovských učiteľov, funkcionárov a zamestnancov židovských náboženských obcí pred deportáciami a udeľoval pracovné legitimácie aj učiteľom, ktorí nespadali pod ochranu ministra. Ako člen ministerskej rady ”informovali ste nás o každom protižidovskom opatrení vlády a o nastávajúcej deportácii a tým ste nám umožnili podniknúť protiopatrenia a zachrániť ľudské životy. Sám ste zaujali v ministerskej rade odvážne a mužné stanovisko proti deportácii a pokúšali ste sa zachrániť to, čo sa dalo” konštatoval v liste J. Sivákovi roku 1946 predseda Ústredného sionistického zväzu pre Slovensko Oskar Neuman. Rovnako v liste zástupcov Ústredne židov, židovských náboženských obcí z 10. septembra 1944 sa zdôrazňovali tieto zásluhy J. Siváka: ”Z príležitosti Vášho odchodu spomíname ešte raz, čo ste v chvíľach najväčšieho nebezpečenstva a nasadením Vašej osobnej bezpečnosti vykonali v prospech osudovo prenasledovaného židovstva a to tým viacej, keďže všetko čo ste urobili, vykonali ste naprosto nezištne, vedený len porozumením, láskou a súcitom k svojim spolublížnym”.
Po odchode z vlády v septemri 1944 sa J. Sivák stiahol do súkromia. Politicky sa neangažoval a ani po zániku Slovenskej republiky neodišiel z viacerými ministrami a funkcionármi HSĽS do emigrácie. Ako prominentný politik bol však postavený pred Národný súd, ktorý mu vymeral trest odňatia slobody na dva roky. Výška trestu bola fakticky totožná s dĺžkou vyšetrovacej väzby. Po vypršaní trestu pracoval krátko v Západoslovenských tlačiarňach ako pokladník.
J. Sivák v procese odbornej, osvetovej a politickej činnosti ovplyvňoval kultúrny rozvoj na Slovensku a v období Slovenskej republiky činnosť celého slovenského školstva. Od obnovenia ľudovej strany bol jej členom a dôležitým funkcionárom, pričom pri riešení slovenskej otázky zastával umiernené stanovisko. Inklinoval k predstavám a politickým postupom J. Tisu, pričom niektoré svoje postoje a názory verejne neprezentoval. Rovnaké pozície zastával aj vo funkcii ministra školstva a národnej osvety v rokoch 1939-1944, keď v jeho práci jednoznačne dominovali odborné problémy pred politickými postupmi a stanoviskami. Na druhej strane ako člen vlády Slovenskej republiky niesol spoluzodpovednosť za jej činnosť, aj keď na druhej strane protestoval a nesúhlasil s jej viacerými rozhodnutiami. Svojou činnosťou, aktivitami, nápadmi, neúnavnosťou, ale hlavne serióznym postupom vplýval na kultúrny rozvoj na Slovensku a za Slovenskej republiky na rozmach slovenského školstva a mimoriadne vysokých škôl a na založenie inštitucionálnych základov slovenskej vedy.


Jozef Sivák: Z mojich pamätí
Matica slovenská, 2003, strán 349
Úvodná štúdia a výber dokumentov Valerián Bystrický
Doslov Mária Sucháňová rod. Siváková

V spomienkovej literatúre ožívajú dejiny, znázornené v osudoch konkrétnych ľudí. Práve tieto pohľady, síce osobné, ale s váhou očitých svedkov, vedia dodať ľudský rozmer strohým údajom z archívov, a nielen ich doplniť a sprítomniť, ale neraz aj poopraviť oficiálny výklad, poplatný tendenčnému videniu toho-ktorého režimu. Ako nás učí skúsenosť, aj historici, hlavne „štátni“, v úsilí betónovať svoje posty, radi obchádzajú tie fakty (a obdobia) slovenských dejín, ktoré nevyhovujú vládnej, či vlastnej politickej krvnej skupine. Publikované pamäti nám ich približujú.
Kniha pamätí slovenského národovca Jozefa Siváka je svedectvom o prelomovom období začiatku 20. storočia, keď Slovensko, oslobodené od maďarského zajatia, vstúpilo do svojej novej, česko-slovenskej štátnosti. Hoci Sivákov text končí rokom 1924 (pokračovať mu nedopriala smrť), je hodnotný a poučný tým, že osobný život autora je iba vinúcou sa zlatou niťou v spleti opisu spoločenských a politických udalostí: Čitateľ získava panoramatický obraz časov, ktoré priniesli Slovákom mnoho utrpenia, potom nádejí, nakoniec sklamania. Nachádza aj mnoho paralel s časmi a udalosťami, ktoré nasledovali.
Jozef Sivák vďačí celý svoj intelektuálny a spoločenský, neskôr aj politický vzostup vlastnej usilovnosti, cieľavedomej práci pre národ a hlbokej viere, ktorá mu nielen pomáhala zdolávať osudové úskalia, ale bola základom jeho mravných hodnôt, cti, nepodkupnosti a humanizmu, ústiaceho napokon do angažovanosti za záchranu existencie a životov mnohých perzekvovaných (hlavne českých a židovských občanov v období Slovenského štátu).
Prvé kapitoly sú venované detským rokom a opisu pomerov na Liptove (Liptov zaznávaný a obchádzaný). Autor tu prejavuje pozoruhodné literárne nadanie, štylisticky vybrúsené znalosťou vtedajšej slovenskej krásnej literatúry a osobným stykom s velikánmi národnej kultúry. Sem spadá stretnutie a spolupráca s Andrejom Hlinkom, čo meritórne ovplyvnilo celú ďalšiu Sivákovu životnú dráhu. Stále existenčné problémy slovenskej tlače, útlak slovenského elementu zo strany maďarizačnej mašinérie a poznanie potreby písaného slova pre zachovanie a podporu národného cítenia, ho už ako študenta nabádali nielen k vlastnej literárnej činnosti, ale aj k vytváraniu podmienok pre ňu. Už od čias svojich štúdií na gymnáziu a učiteľskom ústave, opätovne prerušovaných materiálnymi starosťami, pracuje ako učiteľ, osvetový pracovník, autor, korektor, tlačiarenský metér, neskoršie redaktor, začas i šéfredaktor (denníka Slovák), zakladateľ, vydavateľ mnohých publikácií, predovšetkým desiatok školských učebníc, ktoré sú dodnes nedoceneným prínosom pre rozvoj slovenského školstva v novej republike.
Osobitne impresívne sú state, mapujúce predvojnový život, kedy politický tlak maďarskej vrchnosti cez volebné manipulácie a ovládnutie aj cirkevného školstva vyústil do zúfalého postavenia Slovákov vo vlastnej zemi. Obdobie po násilnej smrti arcivojvodu Františka Ferdinanda (1914), v ktorom videli Slováci nádejného zástancu svojich práv, a po vypuknutí I. svetovej vojny, nazýva autor Obdobie defetizmu a bezradnosti.
„ Výsledok volieb (1910) bol prežalostný. Hlinkovo veštenie sa splnilo: prešli len traja slovenskí kandidáti (Skyčák, Juriga, Dr.Blaho). V Ružomberku prepadol Bajor a v susednom Mikuláši Metod Bella: tu zvíťazil vládny Zsilinszki. Pre volebné reči Bajora neskoršie aj odsúdili na štyri mesiace štátneho väzenia… No najviac sklamal pri voľbách Milan Hodža, ktorý - sediac na dvoch stoličkách – padol na zem. Kandidoval v Senici a vo Vrbovom a hoci vo svojom časopise vyzýval vo volebnom boji vytrvať a nepoddať sa, on bol prvý, čo opustil volebné pole bez boja a donútený okolnosťami sa vzdal kandidatúry….Volebný výsledok, pravda, ani nemohol byť iný. Hoci už mali všelijaké skúsenosti z minulosti, naivní, dobromyseľní slovenskí politici začali pred voľbami paktovať s vládou – kým neprepaktovali všetko a neprišli o mandáty….S akou radostnou nádejou hľadela slovenská verejnosť do budúcnosti po voľbách 1906, taká beznádej, skleslosť, deprimovanosť, rozladenosť zaľahla na slovenské duše teraz po prehratých voľbách. A čo je najhoršie: miesto toho, aby Slováci hľadali, skúmali príčiny svojich neúspechov, hľadeli odstrániť chyby a omyly, povzniesť sa nad otravnú provinciálnu malichernosť a nad známy žabací horizont, spojiť svoje sily a postaviť sa na odpor bezohľadnému náporu, zajedení, zažratí sami do seba začali útočiť proti sebe, opovrhovať sami sebou, bagatelizovať sa vzájomne, napádať sa, znevažovať po čiernu zem. Slováka poštvať proti Slovákovi nebolo by sa podarilo lepšie ani na osobitnú objednávku nepriateľa…. V tomto boji neobstál nikto. I najlepší z najlepších upodozrievali sa z národnej zrady a inej nečestnosti…Slovák Slováka udával a ničil, vláčil po súdoch, takže zasadať museli čestné súdy národovcov…..Brat rozišiel sa s bratom, priateľ s priateľom, ako sa rozísť musel i Hlinka s Dr. Vavrom Šrobárom….Šrobár pridlho bol v Prahe, dal sa strhnúť a podľahol: Praha otrávila Šrobára. Doktríny a teórie, čo sa dnes k nám importujú, nie sú pre Slovákov, hoci by bol pokrokovejšie nad všetky pokroky sveta: ináč, sami rozvážnejší Česi ich odsudzujú…Osobitnou kapitolou, a to veľmi smutnou, bola kampaň slovenskej tlače proti Slovákom. So všetkým utekalo sa hneď do novín a rozmazúvalo verejne. Časopis štval voči časopisu, noviny búrili proti novinám….Hotová tragédia malého, ubitého, porobou duševne deformovaného, nevyspelého národa! A stav sa nezlepšoval. Naopak, nezmieriteľná, nezhasínajúca zášť akoby bola vybičovaná ktovie koho zásluhou i záľubou, zámerne dráždená, podnecovaná, umelo udržiavaná i živená, aby sa rozhárané, rozvadené, rozožraté duše slovenské nejako nespamätali, neprecítili a nesplynuli…Prirodzene, na druhom brehu, čiže kde sa inscenovali, vymýšľali, osnovali a schvaľovali protislovenské plány a útoky, kde sa každému slovenskému nezdaru a úpadku tešili, pričiňujúc sa, aby neúspech bol totálny, pravdaže jasali nad tým, čo zavládlo medzi Slovákmi. Nič si predsa tak neželali ako rozvrat a zmätok, nič než rozkolníctvo, čo rozdrobilo, rozložilo, oslabilo slovenský národný život.“
Pri písaní týchto trpkých slov Sivák možno netušil, že osudová vlnovka utrpenia, nádejí a sklamania postihne každú nasledujúcu generáciu. A že každá žiaľbohu zareaguje podobne sebazničujúcim spôsobom, vedúcim k strate a decimovaniu najlepších ľudí: v rokoch štyridsiatych, šesťdesiatych, osemdesiatych, aj v súčasnosti.
Ďalšie kapitoly prinášajú mnoho zaujímavých reálií o činnosti slovenských mienkotvorných osobností, o spolupráci Hlinku s Rázusom a českými priateľmi, najmä s Kolískom, o zahmlievaných okolnostiach okolo Martinskej deklarácie 30. októbra 1918 a následných zákulisných ťahoch budapeštianskej vlády, sľubujúcich Slovákom autonómiu, do ktorých sa dal vtiahnuť aj Hodža. Sivák je vo svojich Pamätiach vždy korektný, neočierňuje a neklebetí, aj u svojich politických odporcov iba rozoberá a hodnotí dopad ich činnosti pre národ. Nevyužíva slabiny protivníkov pre vlastné tendenčné tvrdenia: nešpekuluje o okolnostiach Štefánikovej tragickej smrti, ani o nehoráznom väznení Hlinku a iných slovenských činiteľov československou vládnou mocou, keď sa opovažovali odvolávať sa na Pittsburghskú dohodu. Tým hodnovernejšie potom vyznievajú Sivákove svedectvá o práci a o neprajných pomeroch v pražskom parlamente, ktorého bol dvakrát členom ako poslanec Ľudovej strany.
Predsa však, svoju životnú úlohu nevidel v politike (kapitola Len od politiky najďalej), ale v činorodej práci školskej a osvetovej. Kapitoly venované jeho pôsobeniu v Nitre a v Prievidzi svedčia o Sivákovi ako o zanietenom a všestrannom činiteľovi, ktorý sa nebránil žiadnej práci. Poznajúc význam osvojenia si správnej slovenčiny, čo v maďarských školách nebolo možné, dokonca organizoval a prednášal na vtedy tak potrebných pravopisných kurzoch pre širokú, najmä úradnícku verejnosť. Povojnové pomery v Prievidzi, ktoré opisuje autor, možno prirovnať k situácii v mnohých iných slovenských mestách a urobiť si obraz jednak o problémoch nových životných a spoločenských pomerov na Slovensku, ale aj o ťažkostiach a o záslužnej práci tých, ktorí ľud v národnom duchu podporovali a viedli. Sivák bol natoľko zaujatý svojou praktickou činnosťou, že opakovane odmietol aj prestížny post tajomníka Matice Slovenskej, ktorý mu ponúkal Škultéty. Videl väčší osoh pre národ vo svojej vtedajšej práci a tomu podriadil všetko svoje konanie. Napokon ho okolnosti rastúcej diskriminácie Slovákov v novej republike a Hlinkovo naliehanie donútili k nechcenému, ako uvádza v kapitole A predsa v osídlach politiky. O reálnej právomoci slovenských administratívnych orgánov v Československu píše:
„ No nás bližšie zaujíma ministerstvo pre správu Slovenska….Akýmsi nedorozumením sa zaplietlo do kompetenčného sporu s ministerstvom vnútra, v dôsledku čoho požiadalo Najvyšší správny súd, aby spor rozhodol. A stalo sa. Súd vypovedal, že minister s plnou mocou pre správu Slovenska, vybavujúc určité správne akty, nekoná z vlastnej kompetencie, ale len z titulu plnej moci danej mu jednotlivými ministerstvami, a že svoje ministerstvo zastupuje len ako splnomocnenec alebo substitút. Táto decízia, pravda, neprekvapila, ani nič nového nepovedala: plná moc bratislavského ministerstva bola odprvu imaginárna, domnelá, Šrobár sa o to postaral. Jednako, ako rozhodnutie, to hádam ministra Kállaya sklamalo, asi len preto, lebo sa nazdal, že má iba jedného nadriadeného: ministra vnútra, kým teraz vyrieklo sa úradne, že má vlastne toľko predstavených a šéfov, koľko je ministerstiev v Prahe ! Za Kállayovej éry rozbujnel sa centralizmus ako plevel a udúšal, hubil život slovenský – a Slovákom vlastencom, ktorí dovolili si ozvať sa proti tejto skaze, dostalo sa pohanenia, potupenia takého bezpríkladného, ako nikdy predtým….Prínosom veľkého morálneho významu bolo, že statočný Martin Rázus, ev. farár a básnik v Moravskom Lieskovom, pridal sa na stranu autonomistov, ba išiel ešte ďalej: verejne hlásal a exponoval sa za spoluprácu, za kooperáciu katolíkov s evanjelikmi autonomistického presvedčenia. Pravdaže, stal sa obeťou nenávisti centralistov aj on: upadol do nemilosti a kliatba Prahy v plnej miere postihla aj jeho: vyhlásili ho za maďaróna, zradcu a štátu nebezpečného odbojníka.“
Svoje dojmy z nástupu poslaneckého mandátu v Prahe 18. novembra 1924 líči takto:
„Ale čo najviac zarážalo: v zákonodarnom zbore napočítal som vyše dvadsať politických strán a stránočiek - vzájomne sa hašteriacich a nenávidiacich. Po jednotnom Slovenskom klube nebolo viac ani stopy! Rozpadol sa a rozsypal dávno. Slovenskí poslanci, rozptýlení kadekde po všelijakých stranách prichodili mi ako rozviazané snopy, víchricou rozhádzané, rozmetané po cudzích poliach. Zo Slovenska dostalo sa po voľbách do Snemu 58 poslancov, z ktorých temer polovica prešla do opozície, medzi nimi i poslanci Ľudovej strany: museli to urobiť, ak len nechceli, aby upadli do podozrenia, že zradili záujmy národa. Nebola to, pravda, opozícia proti republike, ako sa to zlomyseľne vykladalo, ale proti absurdnému protislovenskému režimu, nastolenému koaličnou vládou. ….Svoj postup naša strana aj náležite odôvodnila….Krivdy páchané na Slovákoch sa neodčiňujú, náprava neprichádza, osobitosť národa sa neuznáva, žaláre sú roduvernými Slovákmi preplnené: Slovák ani na Slovensku ku chlebu prísť nemôže, daňový systém na Slovensku je nespravodlivý, pozemková reforma sa zneužíva na obohacovanie jednotlivých vládnych činiteľov a neslúži na hospodárske povznesenie ľudu. Terajší vládny režim európsku verejnosť systematicky zavádza a každé volanie po náprave odmieta s cynickým úsmevom. Suverénny národ slovenský prežil ukrutný útlak v bývalom Uhorsku, víťazne prežije aj v našej republike nápor poblúdilého čechoslovakizmu, tohto divého výhonku vládneho režimu.“
Kniha pamätí končí zbierkou dokumentov, ktoré čiastočne siahajú až do štyridsiatych rokov a do povojnového obdobia. Sivák sa stal ministrom školstva v Slovenskom štáte, po jeho zániku neodišiel do zahraničia, súc si vedomý, že v demokratických podmienkach sa nemá čoho báť. Národný súd ho odsúdil na tri roky väzenia a v päťdesiatych rokoch ho spolu s rodinou vysťahovali v akcii B. Jeho pozostalosť, medzi inými dokumentmi aj rukopis predčasne ukončených pamätí zachránila jeho emigrovaná dcéra Mária Sucháňová.
Jozefa Siváka som osobne poznal. Bol to distingvovaný pán rovnej vysokej postavy, s bielymi vlasmi. Imponoval umiernenosťou gestiky, duchaplnosťou a nevnucujúcou sa presvedčivosťou.. Nestaval sa do popredia, nikdy mu nešlo o pocty, o materiálne či politické postavenie. Vo súčasnom vedomí ľudí paradoxne nefiguruje medzi slovenskými prominentmi. Predsa však, ako pravý šľachtic ducha, tam patrí. Je jedným z najzaslúžilejších Slovákov, národné záujmy stáli u neho vždy na prvom mieste. Pritom, ako kresťan, ich nepovyšoval nad hranice spolupráce ľudskej, národnej či konfesnej. O rýdzosti jeho charakteru nepochybovali ani jeho odporcovia. Hodnotu jeho osobnosti si ctia aj po šesťdesiatich rokoch najmä tí, ktorým mal príležitosť pomáhať v hraničných ľudských situáciách.
Na konci jeho života sa ešte nebrieždilo k lepším časom. Vo svojej viere v dejinné poslanie Slovákov si iste nevedel predstaviť, že aj v slobodných podmienkach národnej existencie sa ako Svätoplukova kliatba znova prejavia negatívne vlastnosti slovenských verejných činiteľov a že rozoštvávanie, vzájomná nenávisť, sebapodceňovanie a servilita voči cudzím záujmom dosiahnu porovnateľné rozmery ako v dobách, o ktorých píše autor. Pamäti Jozefa Siváka by mali byť nielen zaujímavým čítaním, ale aj poučením a dôvodom na spytovanie svedomia.