Karol Kubík

Slovensko moje...

...a kriví svedkovia proti biskupovi Jánovi Vojtaššákovi

Národný súd / Ľudový súd 1945-1948

Keď Jánovi Vojtaššákovi oznámil zástupca Svätej stolice, že sa má stať spišským biskupom, rozochvel sa: - Veď ja som len obyčajný farár. Nuncius Micara - podľa rozprávania p. Jána Srnu temperamentný Talian - sa s ním roztancoval a so smiechom poznamenal: Pauper Vojtaššák (chudák Vojtaššák). Tak sa začal písať veľký nezmazateľný príbeh. Ako biskup sa politickej činnosti nevenoval a i svojím kňazom zakázal ”také verejné funkcie, ktoré sa... povolaním a dôstojnosťou kňazského stavu nezrovnávajú,” ako ”arizácie..., zárobkové podniky, atď.” (Ale i tak STV pred Vianocami 2002 uviedla voči nemu takéto obvinenie, ktoré seriózne historické práce dávno vylúčili.)
Čo sa týka členstva v Štátnej rade, pred obžalobcom vysvetlil: ”...Za člena Štátnej rady. bol som menovaný... ako reprezentant rím. kat. cirkvi, a to s povolením a súhlasom Svätej stolice v Ríme. Štátnu radu považoval som za stavovskú, a nie politickú. Dôkazom je, že za členov Štátnej rady boli menovaní reprezentanti kultúrnych ustanovizní, napr. MS, SSV, tiež inšpektor ev. cirkvi Dr. Klimo.“
Po fronte roku 1945 ho zbavili na sedem mesiacov slobody.
Po návrate na Vrch Sv. Martina sa pustil do intenzívnej pastorácie. V rámci biskupského zboru zastával čelné miesto v boji o práva Cirkvi, vrátane ľudských a náboženských slobôd (aj pre vtedy prenasledovaných Maďarov a Nemcov.)
V zákulisí však pokračuje príprava na zdrvujúci úder proti nemu.
Trestné oznámenie Povereníctva vnútra (PV) z 30. 8. 1946 (16 mesiacov po uväznení) ho obviňuje v štyroch bodoch:
1. ako podpredseda Štátnej rady nepoužil svoje právo najmä v prípadoch, keď išlo o zákony a nariadenia, ktoré sa priečili základným právam.
2. schvaľoval opatrenia v tzv. židovskej otázke, poťažne schvaľoval vojenské opatrenia... zavedené v boji proti ZSSR.
3. predložil ministrovi vnútra Š. Machovi pamätný spis židovských občanov, aby tým dosiahol vypátranie a potrestanie pisateľov spomenutého pamätného listu.
4. v rozhovore so zvláštnym poverencom nemeckej vlády zatracoval boľševikov... a Anglosasov.
Na tomto základe dňa 5. novembra 1946 vypočúva biskupa obžalobca NS Dr. Ľudevít Rigan. (Tento právnik, ako je známe, patril k trojici žalobcov v procese proti prezidentovi Tisovi. K jeho dobru však nemožno zamlčať, že ako jediný z činiteľov NS sa vyslovil za milosť, lebo obvinenia nepovažoval za 100 % dokázané.)
Nasledovala obžaloba podaná dňa 27. septembra 1947 - aj na ďalších popredných činiteľov Štátnej rady (Ján Drobný, Dr. Bohuslav Klimo-Hájomil, Dr. Jozef Fundárek, Dr. Ján Kovalík-Ustiansky, poťažne aj Dr. Viktor Ravasz, predseda Štátnej rady).
Hneď treba uviesť, že žalobca Národného súdu (NS) neakceptoval body 3 a 4 trestného oznámenia PV. Body 1 a 2 akceptoval iba sčasti, pričom vylúčil schvaľovanie opatrení v ”boji proti ZSSR”. Sám sa Vojtaššák sa k tomu vyjadril takto: „O vypovedaní vojny ZSSR a neskoršie Spojeným štátom americkým a Britskému kráľovstvu... my sme boli informovaní len z verejnej tlače ex post.”

Pamätný spis
Pristavme sa pri 3. bode, podľa ktorého biskup Ján Vojtaššák predložil ministrovi vnútra Š. Machovi ”pamätný spis” židovských občanov, žiadajúcich o pomoc, aby tým ”dosiahol vypátranie a potrestanie pisateľov”.
Nevie sa, kto takto biskupov zákrok v prospech židov prekrútil. Známe však je, že ho zopakoval prokurátor Feješ v roku 1951. ”Úmysel ste mali jasný, oznámiť pisateľov a zariadiť ich zaistenie.” Takéto obvinenie sa však znovu objavilo – a to ešte v absurdnejšej podobe - temer polstoročie neskôr.
V prednáške uverejnenej v zborníku TRAGÉDIA SLOVENSKÝCH ŽIDOV (1992) Yeshayahu A. Jelínek uvádza: ”Podľa Vojtaššáka bol list zaslaný na vyšetrenie Ministerstvu vnútra bez toho, aby predpokladal, že môže anonymného pisateľa ohroziť. Ministerstvo záležitosť naozaj vyšetrilo. Podľa dokumentu... Sprisahania proti republike obrátil sa v marci 1943 starosta židovskej obce... na Vojtaššáka s prosbou o zamedzenie ďalších deportácií... petíciu podpísal, čiže nebolo to anonymné memorandum... Vojtaššák k memorandu pripojil poznámku, že je potrebné prešetriť pisateľa žiadosti. Memorandum bolo skutočne prešetrené a jeho autor exportovaný do Osvienčima s poznámkou “r. u., t. j. ”Rückkehr unerwünscht - návrat nežiaduci.“
Z dokumentov NS vyplýva, že Ústredňa štátnej bezpečnosti po ”pamätnom spise” pátrala, pričom oslovila aj hlavného židovského rabína, ale vec fakticky odložila.
Y. A. Jelínek neuznáva intervenciu biskupa Vojtaššáka v prospech židov. Prečo sa však až tak nehorázne dotýka cti biskupa Vojtaššáka, opierajúc sa o komunistický pamflet?
Z práce prof. R. Letza totiž vyplýva, že brožúra vznikla na príkaz cirkevnej komisie ÚV KSČ za prítomnosti K. Gottwalda. I. A. Petranský usvedčil autorov z podvrhu - vo veci Memoranda slovenských biskupov.
Zostáva nejasná otázka listu biskupa ministrovi, ktorý sa zatiaľ nenašiel. A. Mach uvádza, že sa objavil Beniakovi na stole a nespomína prílohu, ktorú biskup Vojtaššák vo výpovedi nazýva: ”pamätný list” a PV ”pamätný spis...” Tú prílohu mu sekretariát zrejme ani nepredložil, lebo ju zaslal na ÚŠB a Mach postupoval iba na základe Vojtaššákovho listu.
Lepšie osvetlenie vnáša do prípadu spomienka pani Marty Hudákovej, dcéry básnika Valentína Beniaka, šéfa osobného sekretariátu ministra vnútra”.
Začiatkom marca 1943 sa podľa rozprávania M. Hudákovej ohlásil Ladislav Hanus. Na obed nešli do reštaurácie. Marta, keď jej mama musela niekam odísť, im pripravila škvarenicu s oštiepkom. Pri obede nechceli mať nikoho. Z vážneho výrazu otca a hosťa ako aj z útržkov reči, ktoré zachytilo zvedavé dievča, usúdila, že ide o veľmi vážnu vec a domnieva sa, že tu je vysvetlenie záhady, akou cestou list od biskupa prišiel.
Sám biskup o tom hovorí: ”Pamätám sa, že som dostal pamätný list v záujme obyvateľov židovského pôvodu a viem, že ten... bol prejednávaný na biskupskej konferencii, v dôsledku čoho bol vydaný aj pastiersky list... na ministerstvo vnútra mohol byť zaslaný..., aby si jeho obsah povšimli a zjednali nápravu.”
Žalobca NS taktiež neakceptoval ďalšie udanie Povereníctva vnútra (bod 4). Šlo zrejme o výmysel urazeného nemeckého činiteľa.

Štátna rada
Tak sa obžaloba zredukovala na činnosť v Štátnej rade.(Š. r.)
Biskupa Jána Vojtaššáka a Dr. Klimu - zástupcu evanjelickej c. žalujú spoločne: Kladie sa im za vinu členstvo v Š. r. a účasť na zasadnutiach, kde ”zaujali kladný postoj k rozličným... otázkam a prejavom...” a vina sa konkretizuje takto:
a/ ”vzali na vedomie bez námietok osnovu vládneho nariadenie” (týkajúceho sa židovského majetku) a ”vypočuli... referát... predsedu ÚHÚ...”
b/ 26. marca 1942 - po vypočutí zamietavého stanoviska Dr. Jána Balka k vysťahovaniu židov zaujali ”stanovisko vyslovujúc v prvom rade osobitný záujem o skupinu pokrstených Židov.” V prípade nepokrstených ”rozhodli sa doporučiť vláde, aby ... pre vysťahovanie boli vzaté do úvahy dôležité záujmy hospodárske”.
c/ 3. februára 1943 - po vypočutí referátu prednostu XIV. odd. Ministerstva vnútra ho vzali na vedomie a pripojili žiadosť, aby ”bol vydaný vo forme brožúrky” a požiadali Ministertvo vnútra, aby pre pokrstených Židov zriadilo osobitný tábor”.
Podľa žalobcu tým spáchal ”každý jeden z nich trestný čin kolaborantstva”.
O faktickej nulite Š. r. svedčia výroky niektorých jej členov.
Dr. Klimo uvádza, že dali návrh na ústavný Senát, či sa zákon neprotiví Ústave a výsledok bol taký, že si ”nič nepomohli”...
Dr. K. Mederly: ”Dnes ale žijeme také časy, že mnoho ráz predpisy ústavného zákona musia byť odstránené, aby národ mohol žiť.”
Ján Vojtaššák (pred žalobcom NS):...” navonok mala veľké meno, ale v skutočnosti bola bez vnútorného obsahu a nemala žiadnej exekutívy.”
Ivan Kamenec konštatuje: ”Zápisnice odrážajú úplnú bezmocnosť a bezvýznamnosť” Š. r. a cituje Balka: ”nech nám povedia, že sme nímandi”.
Biskup Vojtaššák pred žalobcom NS z 5. novembra 1946 vypovedal: ...“V Š. r. som žiadnu iniciatívnu činnosť nevyvinul až na prípad, keď sa jednalo o prevedenie židovského zákona o vysťahovanie, vtedy som podal z poverenia biskupského zboru mienku, akú... vo svojom pastierskom liste zverejnil v marci 1943”...
“...Osnovy došlých zákonov a nariadení boli iba prezidiálne oznámené... Š. r. v tejto veci prakticky vzaté nemala žiadnej možnosti rozhodujúci zásah urobiť”.
”O vypovedaní vojny ZSSR a Spojeným štátom americkým a Britskému kráľovstvu... sme boli informovaní len z verejnej tlače ex post”.
”Pokiaľ... predseda vlády Dr. Tuka uviedol, že otázka Židov má byť vyriešená postupným vysťahovaním do oblasti Ukrajiny... Š. r. nemala možnosti niečo meniť na behu veci...Čo sa týka mojej osoby, hľadal som vec mierniť, ako to bolo aj v pastierskom liste...roku 1943.”
“...Dôsledne postaviť sa proti akémukoľvek vysťahovaniu pokladali sme za nemožné, vzhľadom na to, že mnoho tisíc slovenských kresťanských ľudí muselo tiež ísť na prácu do Nemecka.”
K zasadnutiu 3. februára 1943, keď Dr. Vašek veľmi idylicky vykreslil situáciu, podľa ktorej Židia ”sú hospodársky zaistení, takže sú splnené všetky ľudské požiadavky a predpoklady”, a uviedol: ”Ani v tom čase nebol som informovaný o tom, že vysťahovaní Židia sú v zlej situácii, resp. že mnohí prišli o život.”
Na margo obvinenia z politickej činnosti biskup uvádza: Ja som nebol členom žiadnej politickej strany, teda ani členom HSĽS. K strane HSĽS mal som len natoľko vzťah, pokiaľ bránila záujmy cirkvi a náboženstva.
Čo sa týka stretnutia s Vavrom Šrobárom ohľadne poštátnenia školstva, namietal som, že ”vec bude musieť legálna vláda prejednať so Sv. stolicou.. legálna vláda musí byť nahradená inou legálnou... a dokiaľ sa tak nestalo, legálna vláda je v Bratislave” a spolupracuje ” s každým, kto sa stará o udržanie verejného poriadku”.
V trestnom spise Jána Vojtaššáka sa nachádzajú čiastkové odpisy z desiatich zasadnutí Š. r., ktoré vyhotovili zrejme preto, lebo sa ho nejako dotýkajú. Z nich vyplýva, že aktívne sa zapojil do rokovania iba 26. marca 1942 a 3. februára 1943.
Štátna rada 26. marca 1942 mala podľa programu referát ”vo veci vysťahovania Židov zo Slovenska” od A. Morávka a potom sa prerokúval návrh-protest Dr. Balka.

Pamäti Dr. Balka
Ešte pred opisom rokovania uvedieme úryvky z pamätí Dr. J. Balka.
„Rok 1942. Európa je Nemcami zviazaná do pút od severu až po juh.
...pri príchode z Bratislavy (na začiatku marca 1942) a pri vystupovaní z vlaku na hlavnej stanici v Banskej Bystrici bol svedkom otriasajúcich výjavov. Nemeckí ordneri vláčili z áut a vhadzovali do nákladných vagónov na rýchlo a podivne poobliekaných ľudí: starcov, mužov, ženy a deti. Húfy ľudí na stanici pozerali na to bez slova. Čo sa to tu robí? - pýtam sa známeho železničiara. Berú Židov! odpovedá mi stíšeným hlasom. Stŕpol som. Idem bližšie k vagónu. Pýtam sa jedného z gardistov Čo je to? Kto k tomu dal rozkaz? Gardista myká plecom. Priskočil ku mne akýsi kročkavý ordner a reve na mňa: Neotváraj hubu, lebo aj teba tam budem zamčiť.” (pozn. Dr. Balko bol všeobecne známa osobnosť, menovite v Banskej Bystrici.)
„...ako úder surovou päsťou do tváre znie drsný hlas ordnerského barbara vhadzujúceho dva kýble do vagóna: Z ten kýbel budeš voda piť! Do ten kýbel budeš srat! Zatresnutie dverí vagóna mi znie v ušiach...“
„Pri prerokovaní... sa rozvinula veľmi tuhá a ostrá debata... Pán biskup Vojtaššák zastával dôsledne stanovisko cirkvi... a protestoval proti tomu, že sa v poslednom čase vyvážajú chorí, starci a deti, že sa dokonca trhajú od seba rodiny, a to dokonca aj rodiny pokrstené. Msgr. Pöstény a Msgr. Andrej Marsina zastávali obdobné stanovisko.“
Vo vystúpení na Š. r. Dr. Balko kladie prezidentovi a vláde na tieto otázky:
- či zodpovedá etickomorálnym zásadám ústavy, aby sme pokrstených Židov, t. j .kresťanov vydali za hranice tak ako Židov nepokrstených?
- či je odôvodnené, aby rodiny boli roztrhané a pozbavené rodinného života... keď sa to prieči Ústave...aj zákonu prirodzenému a Božiemu?...
- (pripomína), že dohoda uzavretá údajne medzi Slovenskom a Nemeckom o vysťahovaní slovenských občanov Židov... má byť uzavretá prezidentom republiky...
- na akom právnom podklade majú byť Židia... občianstva pozbavení?
- ak budú tohto občianstva pozbavení zákonne, aké občianstvo nadobudnú a či je tu obava, že nám budú takto vysťahovaní Židia vrátení?
Ďalej Dr. Balko cituje zo žiadosti starostu Ústredne Židov, ktorý navrhuje zapojiť Židov na práce v záujme slovenského hospodárstva.
Z dlhšej rozpravy vyplynulo, že členovia Š. r. vidia problém ako vysťahovalectvo na žiadosť Nemcov, ktoré poškodzuje Slovensko a treba ho robiť v súlade zo zákonom.
Dr. F. Klinda: ”Národohospodárska komisia... prišla k tomu názoru, že dnes je nedostatok pracovných síl... Keď na druhej strane uvážime..., že tu máme podľa slov p. ministerského predsedu jedinú a poslednú možnosť. Židov sa zbaviť... sme toho názoru..., že keď tá príležitosť je, treba tých Židov postupne na jedno miesto vyviesť.
Msgr. A. Marsina: ” K podopretiu návrhu, ktorý prečítal Dr. Klinda, aby bol braný ohľad na Židov, uvádzam, že v Trenčíne vzali z obchodov asi 50 % účastníkov a všelijakých potrebných... nemajú účtovnícke výkazy hotové... Kresťanskí chlapci hovoria, že budú musieť likvidovať... Naproti tomu vidíme, že na ulici potuluje sa mnoho Židov. Týchto mali najprv vziať do tých táborov. Takých prípadov máme x.“

Stanovisko biskupa Vojtaššáka a ďalších
Biskupovi Vojtaššákovi zrejme nie je do reči a reaguje až na výzvu Dr. Balka: ”Stanovisko mojej cirkvi nemôže byť iné ako to, že tí Židia, ktorí sú už pokrstení dávno, pred rokmi z úprimného presvedčenia náboženského... že tí majú byť celkom ináč pokladaní a nesmú byť vzatí pod znenie Kódexu ako ostatní. Našou vlastnosťou by malo byť to, že by títo skutočne boli považovaní za katolíkov, kresťanov a takto pokladaní aj pred zákonom. Jestli ale zákon, Kódex platí a nedá sa obnoviť, tak neviem. Nech nie sú napospas a urážanie Židom títo. Nám bolo povedané, že na takýchto ohľad bude braný, ale vyvezení budú. Budú osve, budú mať svoje školy, svojich duchovných. Či sa to stane, neviem o tom nič povedať.
Uspokojuje nás, lebo nám to povedali. Ktorí sa aj dneska pridržujú pilne, stali sa krstom kresťanmi, tých prosím rozlišovať”.
Je to – podľa dokumentov prvý vstup biskupa počas jeho členstva v Š. r.
Svoje limity zrejme vidí aj zástupca evanjelickej cirkvi Dr. Bohuslav Klimo: ”Túto otázku beriem nie z náboženského hľadiska. Pánu prezidentovi patrí právo milosti a my prosíme... aby to právo častejšie používal.”
Pre charakteristiku doby sú príznačné aj tieto výroky:
Dr. František Šubík-Žarnov: ”Myslím, na túto otázku pozeráme vždy len po stránke náboženskej. Stali sa pokrstení Židia Slovákmi? Nie!” (Tento lekár–básnik intervenoval v III. ríši za kolegu-prvého manžela Ester Šimerovej-Martinčekovej.)
Alebo Dr. K. Mederly:.. Naším záujmom musí byť, aby židovstvo bolo z národa odstránené. Je pravda, že naša ústava vychádza z Bohom daného prirodzeného práva. Dnes ale žijeme také časy, že mnoho ráz predpisy ústavného zákona musia byť odstránené, aby národ mohol žiť. Na druhej strane sú prirodzené práva... Celú túto otázku treba pripraviť tak, aby slovenský národ vždy pred históriou aj za toto mohol niesť zodpovednosť... Túto vec možno posudzovať ako vysťahovalectvo... Keď je vysťahovalectvo, tak celé rodiny vysťahovať. Netrhať rodiny. Za to ani jeden kresťan katolík by pred svojím svedomím zodpovednosť nemohol niesť...Nech vláda takto pripraví otázku podľa medzinárodného práva. Keď daktorý štát si žiada týchto Židov a my ich chceme dať, tak medzi týmito štátmi musí byť riadna medzinárodná dohoda.. Som za to, nech Židia idú, ale riadne pripraveným spôsobom.”
Štátnu radu z 3. februára 1943 zachytáva odpis stenografického záznamu.
Keď prednosta 14. oddelenia Ministerstva vnútra veľmi idylicky vykreslil situáciu, biskup Vojtaššák sa spýtal: ”A vyrobia si na seba? Vydržujú sa sami?“
Keď v diskusii Dr. Vašek oznámil, že “...rafinovanosťou dostali do nešťastia aj niekoľkých našich kňazov”, poznamenal biskup, ”že na jednej gréckokatolíckej fare za jeden deň pokrstili 25 Židov”.
Zrejme pod vplyvom veľmi pozitívneho Vaškovho referátu predniesol biskup Vojtaššák najdlhší príspevok za pôsobenia v Š. r., v ktorom pochválil jeho elaborát a navrhol ho rozšíriť ako ”brožované knižôčky”, z ktorých by ľudia ”vytriezveli... zo svojej mienky” z toho, že ”čo sa proti Židom robilo vraj nie je ľudské” a dozvedeli by sa, ” čo dobrého konajú v tých táboroch.”.
Paradoxne, na sťažnosť Dr. Klimku na českú firmu, ktorá zamestnáva Žida, sa jej zastal Dr. Vašek: ”...ten robí ohromné služby Slovenskému štátu. Stavia napr. cesty, robí to v rekordnom čase.”
Zástupca Nemcov si sťažuje, že v Spišskej Novej Vsi arizátori zamestnávajú stále bývalého majiteľa a že ”sekíruje ľudí, zamestnancov...”
V takejto atmosfére sa udialo ďalšie zo zriedkavých vystúpení biskupa: ”V Spišskom Podhradí je Žid. Tam žiaden hospodársky ohľad nie je potrebný. Je to najväčší maďarský boľševik, komunista od dávnych čias. Ľudia sa rozhorčujú, že vraj všetkých Židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu. To bol taxista, práve v prevratových časoch obstaral si sódovku. Je tam stále.”
Po chvíli svoju roztrpčenosť doplnil: ”Poznám ho dobre. To bol prosím najväčší gauner maďarský v Podhradí. Bil sa s Čechmi. Všetkých pobrali, a on je tam.“

Vysťahovalectvo, nie smrť
Nič nenasvedčuje tomu, že by ani Dr. Balko, ktorý pred rokom dramaticky nastolil otázku vysťahovania Židov, čo len tušil tragédiu, ktorá sa – do 3. februára 1943 - odohrala, keď uvádza, že Židov ”tak radi používajú aj na služby do Nemecka, do Gubernátu. Napr. z ľudí, čo z B. Bystrice exportovali, jeden písal z Hamburgu.”
Msgr. Marsina sa sťažuje kvôli skresleným správam týkajúcich sa krstenia Židov a uvádza: ”Čo sa týka toho vysťahovania, chvála Bohu, že sme po tom. Len keby sa nám títo nikdy ani v budúcnosti nevrátili. Nebral sa vždy ohľad na starých a chorých. Mladý, ktorý chodil po ulici, rozťahoval sa po maďarsky, fajčil, pil - ten sa do Žiliny vrátil a takých starých z postele brali..”
K tomu poznamenal Ján Vojtaššák: ”Ten Löwitz, ktorého som spomínal, vo verejnosti hovoril, že má vo vrecku okresný úrad.”
Na výčitku Msgr. Marsinu Dr. Vašek - ktorý zrejme tiež netušil, čo sa stalo - povedal to, čo teraz znie cynicky: ”Starí, nemocní, čo neboli schopní transportu, išli do nemocníc. Samých atlétov nemohli sme brať... My sme pokračovali ľudsky a podľa kresťanských zásad.”
Msgr. Marsina ešte deklaruje, ”že by sa mal robiť v tábore rozdiel medzi tými pokrstenými a nepokrstenými. Tí nepokrstení sa im vysmievajú.”
Predseda Š. r .navrhol ”ešte jeden menší tábor vytvoriť pre tých pokrstených, nech ozaj ukážu svoju katolíckosť. ”Biskup Vojtaššák sa vyjadruje na Š. r. poslednýkrát: „Stálo by to za pokus.“
Dr. Balko kvituje - 3. februára 1943 - že v otázke vysťahovania Židov došlo ”k ústavnému riešeniu” a pýta sa, či ”je riadna medzinárodná dohoda. Ak nie, potom sa nám môžu vrátiť”.
Keď príde znova reč o brožúrke, tu si Dr. Balko zažartuje na konto biskupa Vojtaššáka: ”Keď sa to vydá oficiálne, ani pes to nebude čítať. To sa musí vydať tak: Škandály židovstva na Slovensku, a zhabať!”

Dramatický zlom
Čoskoro však už Dr. Balkovi nie je do žartu. Situácia sa dramaticky mení a v jej dôsledku vychádza 8. marca 1943 Pastiersky list biskupov, ktorý inicioval Dr. Balko. Vo svojich pamätiach uvádza, že pred zasadnutím Š. r. 5. marca 1943 ”bez predbežného ohlásenia navštívil židovský... tábor... prvá otázka Židov je, či nebudú deportovaní...”
„Hneď pred začatím (Š. r.) som vyčítal predsedovi, že ...len trpne vypočúvame, ako slamení pajáci... Viem, že Židia boli nepriateľmi nášho národa. Nuž a či ja ako veriaci katolík a kresťan môžem zaujať iné stanovisko, ako je ”Miluj blížneho svojho. ”..a ”Milujte aj svojich nepriateľov?”
”Za takého stavu som sa začiatkom marca 1943 dôverne dozvedel, že bez ohľadu na platné zákony a predpisy majú na Slovensku vyviesť všetkých Židov...”
(To ”dôverne dozvedel” je zámerný “únik informácie” zo strany ministra A. Macha. Ten zrejme pritom vychádzal z intervencie biskupa Vojtaššáka, ako to vyplýva z publikácie ”Pred súdom národa”. Správu odovzdal Dr. Balko biskupovi Škrábikovi, ktorý koncipoval návrh pastierskeho listu.
Po obdržaní obžaloby prechádza biskup Vojtaššák do aktívnej obrany..
V priebehu roka 1947 i viacerí svedkovia vyvrátili obvinenie z kolaborácie.
Svedok Dr. Matúš Grúň (Armin Goldštein) uvádza, ako sa stal ústavným lekárom Vysokej školy bohosloveckej a Rím. kat. učiteľského ústavu. Na intervenciu ”obvineného Jána Vojtašáka” u vtedajšieho ministra zdravotníctva Dr. Tisu dostal miesto obvodného lekára, hoci bol ”židákom”.
Dr. Zoltán Schwarz, teraz Černý, v Ústí n/L. vypovedal ako jemu - zubnému lekárovi v Levoči - pacient, ”vtedajší biskup Ján Vojtaššák... po vzniku tzv. Slovenského štátu”, zariadil, že mu ”bolo vrátené oprávnenie na liečenie poistencov”.

Začínajúce sa inferno
V novembri 1946 zasiela biskup Národnému súdu doklady, ktoré svedčia o tom, že ”nikdy nebol nemeckým kolaborantom, alebo obdivovateľom”. Zásadne odmieta retribúciu! ”Bol som členom Štátnej rady, pretože som v tom povolaní a poslaní nič protizákonného nevidel. Moje členstvo v nej bolo čestnou funkciou a nemôže byť kvalifikované za protizákonné nijakým nariadením ex post”.
Na ďalšom vypočúvaní 24. apríla 1947 v Spišskom Podhradí uviedol, ako pomáhal rasovo prenasledovaným osobám, medzi nimi kaplánovi Edmundovi Petrovi Bardošovi, ktorého prepustenie dosiahol pomocou Dr. Jozefa Tisa. Pomohol aj jeho bratom, ktorí tak mohli naďalej pôsobiť ako lekári.
Začiatkom roka 1948 – 7. januára rozširuje Povereníctvo vnútra obžalobu. (Už prebehol ”malý február”. Po uzurpácii moci Komunistickou stranou vybíjali príslušníkom katolíckeho krídla Demokratickej strany zuby a spôsobovali iné ťažké zranenia.- Jozef Staško, Imrich Kružliak...)
Povereníctvo žiada obviniť biskupa, že ”venoval pre ciele HSĽS pol milióna Ks”, ako biskup neváhal arizovať”, odoprel uznať ministrovi Šrobárovi československú vládu”, účastníkov SNP označoval za ”lupičské partizánske bandy”, v liste gymnáziu v Levoči sa údajne vyjadril ” o svojom nesociálnom postoji voči zamestnancom” a ”stotožňoval sa s prenasledovaním občanov českej národnosti”, ”nariadil... duchovným... jeho diecézy, aby napísali... osvedčenie vernosti Slovenskému štátu.“
Skúmaný trestný spis neobsahuje doklad o tom, ako sa s udaním naložilo, ale už cítiť, že na Slovensko sa rozlieva ničím nebrzdené inferno...

Zhrňme vystúpenia biskupa Jána Vojtaššáka na Š. r. Udialo sa na dvoch zasadnutiach a boli to celkom tri prípady.
V prvom prípade sa zastal prednostne pokrstených Židov. V takom zmysle je i jeho posledná poznámka na Š. r .- osobitný tábor pre pokrstených. V iných prípadoch - menovite intervenciou u ministra vnútra – bránil, a to účinne, všetkých.
V druhom prípade vychádzal z roztrpčenia nad pohoršlivým správaním nešťastníka zo Spišského Podhradia, o ktorom sa biskup zrejme dozvedel z viacerých strán. Vieme, že sa mu nič nestalo a že bol ”gauner”, to po fronte dokázal aj súd.
Prípad ”brožúrky”, v ktorej sa malo poukázať aj na to, čo Židia „dobrého konajú v tých táboroch“, dosvedčuje, akého čistého, až detského zmýšľania bol Ján Vojtaššák.
Položme si otázku: Prečo propaganda biskupovi Jánovi Vojtaššákovi pripisuje zlé úmysly až tak, že prekrúca zmysel jeho intervencie v prospech Židov?
Na záver dodajme, že z pätice, či šestice obvinených členov Š. r . spolu s biskupom Vojtaššákom, podľa publikácie Malý slovník slovenského štátu, nikoho neodsúdili.

V deň narodenín biskupa Jána 14. 11. 2003 napísal