Edita Tarabčáková

Bolo Uhorsko štítom kresťanstva proti Turkom? (4)

Maďarsko nepriateľ kresťanstva

Pre štvrté pokračovanie o katastrofe pri Moháči a jej dôsledkoch pre Uhorsko som zvolila názov diela maďarského historika Vojtecha Köpeciho (Béla Köpeczi): „Maďarsko, nepriateľ kresťanstva – Tököliho povstanie a verejná mienka v Európe.“ Už názov Köpeciho diela, ktoré bolo publikované r. 1976, maďarskú verejnosť prekvapil a mnohých pohoršil. Generácie Maďarov sa na školách všetkých stupňov po stáročia učili, že Maďari (či Maďarsko, alebo maďarstvo) boli štítom kresťanstva proti pohanským Turkom. A ďalej, že Maďari sa proti Turkom húževnato bránili, aj ubránili a nakoniec ich z Uhorska vyhnali, a ďalej že svojím bojom Maďari zachránili kresťanstvo aj Európu.
Ako to teda vlastne v 16. a 17. storočí bolo? – pýta sa súdny čitateľ. Je možné, aby najmä v 19., 20. i na začiatku 21. storočia sa natoľko prekrúcali fakty, že sa verí výmyslom a neverí sa historickým faktom? Odpoveď na túto otázku mnohí historici hľadajú v slovách francúzskeho historika Ernesta Renana: „Nie je národ, ktorý by nefalšoval dejiny.“ Tieto slová výstižne doplňuje autor rozsiahlej štúdie o tisícročných dejinách maďarského národa P. Lendvai takto: „V každom prípade je možné bez preháňania vyhlásiť, že okrem Maďarov je len málo národov (snáď s výnimkou Srbov), na ktoré by sa lepšie hodili slová E. Renana.“ Neviem, aké údaje získal P. Lendvai o falšovaní dejín Srbmi. Ja som ich v miere hoci len minimálne porovnateľnej s Maďarmi nenašla.
Citované slová E. Renana a P. Lendvaia majú všeobecný charakter. Dajú sa ale dokázať aj historickými faktami? Som presvedčená, že áno. Uvediem k tomu niekoľko nespochybniteľných údajov z maďarskej literatúry a z prác maďarských historikov.
Je dobre známa priam neskrotná honba Maďarov za honosnými predkami. Aby som neurazila city dnešných Maďarov, nebudem tu podrobnejšie rozvádzať „priam maniakálne dielo“ univerzitného profesora Štefana Horváta (1784-1846), ktorý hľadal predkov Maďarov v Perzii, Grécku aj v Taliansku. Učil napríklad, že v raji aj Adam a Eva hovorili spolu po maďarsky. Pre pána profesora bolo celkom samozrejmé, že Homér a Herkules boli vlastne Maďari. Starí Maďari boli vraj takí obrovití, že ich nazývali Gigantmi a Titanmi. (Konečne vieme, aký etnický pôvod mali Giganti a Titani!) Horvátove knihy o starých dejinách Maďarska a jeho prednášky na univerzite (1823-1845) zapaľovali celé generácie nadšených poslucháčov. Bodaj by nie, keď pán profesor Horvát dokázal, že všetko veľkolepé je maďarské a všetko maďarské je veľkolepé. Extra Hungaria non est vita. Si est vita, non est ita. (Mimo Uhorska nie je život. A keby aj bol, tak vlastne nie je.) O tom, že jeho „vedecké“ prednášky mali všeobecný úspech, dokazuje aj tá skutočnosť, že o ňom predniesol obdivnú reč sám barón J. Eötvöš (Eötvös), spisovateľ a neskorší minister školstva. Pravda, pán profesor nebol sám. Mal predchodcov i nasledovníkov. Niektorí maďarskí historici dokazovali identitu (azonosság) Sumerov a Maďarov. Anonymus (neznámy kronikár kráľa Belu III.) dokazuje priamy vzťah Ugeka (otca Álmoša) s Atilom, panovníkom Húnov.
Po príchode do Karpatskej kotliny 896 až do r. 955 boli Maďari považovaní za metlu Európy. Pri svojich lúpežných a koristníckych výpravách zmietli všetko, čo im prišlo do cesty. Húfy maďarských jazdcov pálili, vraždili a rabovali v Nemecku, Taliansku, Francúzsku a nepohrdli ani zbojníctvom v Byzancii. A to všetko maďarskí historici opisujú ako dobrodružné cesty (kalandozás) ešte aj dnes. V r. 955 elitu maďarských vojsk na Lechovom poli pri Augsburgu doslova zničil kráľ Oto I. a ich veliteľov Bulčua, Léla (tiež Lehela) a Šuru zajal a dal obesiť v Regensburgu. Z celého maďarského vojska ostalo nažive len 7 mužov. Títo boli (podľa legendy) zbavení cti a museli sa ako zvestovatelia porážky (gyászmagyar) živiť žobraním.
Maďarská históriografia však bolesť z krutej porážky chcela tlmiť tým, že vymyslela „historku Lehelovho rohu“ (trúby). Lehel vraj pred popravou požiadal cisára Ota I., aby mohol posledný raz zatrúbiť na svojom rohu. Keď mal roh v ruke, namiesto trúbenia udrel cisára Ota I. po hlave a zabil ho so slovami: „A teraz mi budeš slúžiť na druhom svete“. Žiaľ, autori tejto legendy si nepreštudovali dejiny. V r. 955 bol Oto I. len kráľom, bitku vyhral a v dobrom zdraví žil ďalej. Cisárom sa stal až v r. 962 a panoval, kým nezomrel, čo sa stalo v r. 973. Historici ho uvádzajú ako cisára Ota I. Veľkého práve za víťazstvo nad lúpežnými Maďarmi pri Augsburgu. A aby legenda dostala nádych pravdy, Lehelov roh (dokonca zo slonoviny) ukazovali v malom mestečku Jászberény ešte aj 9 storočí po údajnej udalosti. Niet nad „nespochybniteľné dôkazy“!
A čo povedať k mystifikácii svätoštefanskej koruny. Aj maďarskí historici vedia, že štefanská koruna v dnešnej jej podobe je mýtus. Napriek tomu kráľovskú korunu, ktorá je t. č. uschovaná v maďarskom parlamente, označujú za svätoštefanskú. Najpovolanejší súčasní historici profesori K. Benda a E. Fügedi, autori základného diela: „Tisíc rokov štefanskej koruny“, to vysvetľujú takto: „Táto viera sa po stáročia upevňovala, a preto historikovi tu neostáva nič iné, ako to akceptovať. V tomto prípade nie je podstatné, či táto koruna ako predmet bola naozaj Štefanovou korunou, podstatná je viera všetkých, že ňou bola.“ Myslím, že týmto citátom z diela ctihodných profesorov môžeme ukončiť našu úvahu o tom, ako je možné prekrúcať fakty tak, že sa verí výmyslom a ignoruje sa historická pravda.
Považovala som toto odbočenie za potrebné, aby si čitateľ urobil predstavu o tom, ako možno aj z mýtov tvoriť národné dejiny. Ďalej opíšem udalosti, ktoré sa odohrávali v Uhorsku (príp. jeho okolí) po katastrofálnej, priam osudovej porážke Turkov pri Viedni v r. 1683. Celá Európa jasala, lebo vedela, že Turci majú svoj zenit definitívne za sebou. Európska verejnosť vedela, že je len otázkou času, kedy cisársko-kráľovské vojská Habsburgovcov ich vytlačia za hranice Uhorska. Najväčší optimisti dokonca verili, že „viribus unitis“ európskych kresťanských štátov budú oslobodené aj ďalšie kresťanské národy na Balkáne a Turci budú vytlačení za Dardanely a Bospor. Žiaľ, tieto očakávania sa naplnili len čiastočne. Príčin bolo viac, najmä však tieto:
1. Francúzsko sa pripravovalo na vojnu proti Rakúsku. 2. Časť uhorských stavov naďalej spolupracovala s Turkami. 3. Rozpory medzi vtedajšími veľmocami Európy narastali, a preto stratili záujem o oslobodenie kresťanských národov na Balkáne. Aj uskutočnenie prvého strategického cieľa – oslobodenie Uhorska trvalo okolo 20 rokov.
Nečakaný historický úspech pri Viedni vyvolal u víťazov takú eufóriu, že i na najvyšších miestach vzniklo presvedčenie, že tak ako Turci zbesilo utekali spod Viedne, tak budú utekať až po Belehrad. Cisár a kráľ Leopold I. rozhodol, že na vyhnanie Turkov z Uhorska stačia jeho sily. S veľkou slávou sa poďakoval poľskému kráľovi Jánovi Sobieskemu a jeho vojskám za neoceniteľnú pomoc pri záchrane Viedne, a tak Poliaci sa vypravili na cestu domov. Poznamenávam, že J. Sobieski ponúkol svoju pomoc pri prenasledovaní Turkov, ale jeho ponuka nebola prijatá. Cisár rozhodol, že oslobodzovanie Uhorska sa začne až na ďalší rok. Oslobodzovanie financoval pápež Inocent XI.
Vrchný veliteľ cis.-kráľ. vojsk Karol Lotrinský na jar 1684 rozhodol, že oslobodzovanie Uhorska začne rýchlym útokom na Budín. Nestarajúc sa o menšie hrady a pevnosti už v júli obkľúčil Budín a očakával rýchle víťazstvo. Ukázalo sa však, že Turci sú ešte dosť silní. Z obavy pred útokom Turkov od chrbta obsadil Vyšehrad (Visegrad) a Pešť a ešte predtým porazil a rozprášil dve menšie turecké armády. Budín bránila posádka o sile 10 000 mužov a obrancom pomáhala jazda pašu Mustafu neprestajnými útokmi na obliehajúce vojsko. Dokonca Mustafovi sa podarilo obliehaným dodať posily. To priviedlo K. Lotrinského k rozhodnutiu, aby obliehanie Budína zanechal.
Vojenská rada vo Viedni rozhodla, že aj v r. 1685 sa má K. Lotrinský pokúsiť oslobodiť Budín. K. Lotrinský s rozhodnutím vojenskej rady nesúhlasil a odporúčal v r. 1685 oslobodiť početné hrady a pevnosti, ktoré ešte stále boli v rukách Turkov. Jeho názor nakoniec zvíťazil. Najprv porazil armádu budínskeho pašu a čoskoro potom oslobodil aj Nové Zámky. Ešte väčšie úspechy dosiahli cis.-kráľ. vojská na východe Uhorska, kde okrem Mukačeva oslobodili všetky pevnosti a hrady. Posádky týchto oslobodených hradov patrili k najvernejším prívržencom Tököliho a Turkov. Teraz prechádzali na stranu kresťanských vojsk a mnohí z nich sa už v r. 1685 i neskôr zúčastnili bojov v radoch cis.-kráľ. vojsk proti Turkom.
Cisár rozhodol, že neúspech z r. 1684 sa nesmie opakovať a na obliehanie a oslobodenie Budína vyslal obrovskú armádu. Za jej vrchného veliteľa vymenoval K. Lotrinského. Obliehanej budínskej posádke velil paša Abdul Rahman, prezývaný Abdi. Kresťania pomerne ľahko už 18. júna dobyli tzv. Dolné mesto (inak aj Vodné mesto). Turci bojovali zo dňa na deň húževnatejšie a odhodlanejšie. Výpadmi napádali útočiacich a všemožne sťažovali útok kresťanských vojsk na hradby. Tam, kde delá rozstrieľali hradby a cez vzniknuté trhliny sa útočiace vojská pripravovali preniknúť, Turci podkopmi a mínami na útok zoradené jednotky vyhadzovali do vzduchu. Niekoľko útokov kresťanských vojsk Turci v krvavých bojoch odrazili. Priaznivá situácia pre útočiace vojsko vznikla 22. júla. Jedno ťažké bavorské delo zasiahlo priamo najväčší turecký sklad pušného prachu. Následok bol strašný. Výbuch zapríčinil veľké straty na ľudských životoch. Sedemdesiatročného Abdi pašu ani to nezlomilo. 27. júla K. Lotrinský nariadil všeobecný útok. Jeho vojskám na severnej i južnej strane sa podarilo obsadiť časť hradného múru. Medzičasom sa k Budínu priblížil veľkovezír Sulejman so svojou armádou, aby pomohol obliehaným. Podarilo sa mu preraziť kruh kresťanských vojsk a doručiť obliehaným jednotku janičiarov, potraviny a rôzne zásoby. Pri ďalšom všeobecnom útoku sa kresťanským vojskám podarilo 2. septembra prebiť do hradu. Rozhorel sa boj muža proti mužovi, s obrovskými stratami na životoch na obidvoch stranách. Veliteľ Turkov Abdi paša s mečom v ruke padol pri terajšej Viedenskej bráne. Jednotka 5 000 tureckých jazdcov z vojska veľkovezíra sa zoradila pred táborom cis.-kráľ. vojsk a prizerala sa, ako prebieha všeobecný útok kresťanov, ale do bojov nezasiahla. Po boji veliteľ tejto jednotky podal správu veľkovezírovi.
A čo robili bývalí kuruci? Mnohí z nich sa zúčastnili bojov o oslobodenie Budína. Jednotliví historici sa ale významne líšia, čo sa týka počtu týchto bývalých Tököliho vojakov a viacerí z nich ani nijaké počty neuvádzajú. Ani jeden autor neuvádza ich etnické zloženie. V maďarských učebniciach vlastivedy sa udáva, že viac Maďarov sa v bojoch o Budín vyznamenalo. Najčastejšie sa uvádzajú mená: David Petneházy, bývalý Tököliho plukovník, Ján Bottyán, neskorší generál v protihabsburgskom vojsku, a František II. Rákoci, ktorý sa údajne vyznamenal v boji s tureckými jednotkami bojujúcimi v okolí Budína, a Ján Fiáth, ktorý sa pri dobytí vonkajšieho mesta medzi prvými vyškriabal na hradby.
Po dobytí Budína cis.-kráľ. vojská pokračovali v oslobodzovaní Uhorska. Postupne oslobodili Kapošvár, Päťkostolie, Šikláš, Segedín a doslova rozprášili jednu tureckú armádu, ktorá sa ponáhľala na pomoc obliehanému Segedínu. V r. 1688 bol oslobodený Belehrad a sriemske hrady. Ešte predtým v r. 1687 bol oslobodený Jáger, 1688 Stoličný Belehrad a Lippa, 1689 Siget, 1692 Kaniža a Várad, atď. Vo viacerých historických prácach sa zdôrazňuje, že civilné turecké obyvateľstvo, ale často aj turecké posádky mali dovolené slobodne odísť. So svojimi tureckými manželmi často odchádzali kresťanské ženy. Tieto ženy prisahali, že si v Turecku zachovajú vieru, ale nechcú teraz opustiť svojich tureckých manželov (väčšinou vojakov) v ich terajšom nešťastí.
V r. 1690 veľkovezír Köprülü Mustafa zreorganizoval tureckú armádu a začal protiútok. Podarilo sa mu znovu obsadiť stratené územia na juh od uhorských hraníc a dokonca spätne dobyl aj dôležitú pevnosť Belehrad. V čase, keď tieto územia boli dobyté cis.-kráľ. armádou, miestne srbské obyvateľstvo sa postavilo jednoznačne na stranu Habsburgovcov. Teraz sa obávali tureckej pomsty a mnohí z nich i s rodinami utiekli na oslobodené územie Uhorska. Cisár im udelil širokú samosprávu a na jej čelo postavil patriarchu A. Černojeviča. Srbi získali politickú i cirkevnú samostatnosť, ktorá v nasledujúcich rokoch bola opakovane písomne potvrdená.
V roku 1691 Ľudovít Bádenský a Köprülü Mustafa pri Salánkeméni vybojovali jednu z najkrvavejších bitiek protitureckých vojen. V boji padol veľkovezír a s ním okolo 20 000 Turkov, z toho asi 120 vyšších dôstojníkov. Kresťania stratili 7 500 mužov, medzi nimi troch generálov a niekoľko sto dôstojníkov. Medzi padlými bol aj podplukovník Adam Zrinský, syn grófa Nikolu Zrinského. V dobových dokumentoch sa udáva, že kresťania nemohli využiť v plnej miere víťazstvo, lebo v ich tábore prepuklo „horúčnaté ochorenie“, ktoré zobralo do hrobu ďalších 3 000 vojakov.
Boje pokračovali s rovnakou húževnatosťou a so striedavým šťastím ďalej. Tak v r. 1695 pri Lugoši bola porazená kresťanská armáda generála Veterániho. V boji padol aj sám generál. V r. 1696 cis.-kráľ. vojská sa pokúsili dobyť Temešvár, ale neúspešne. Priebeh vojenských udalostí od r. 1690 až do r. 1696 bol ovplyvnený aj tým, že cisár musel odveliť veľkú časť vojska i najlepších veliteľov na západnú hranicu v dôsledku francúzsko-rakúskej vojny. V r. 1697 sa veľká časť týchto vojsk i s veliteľmi vrátila na uhorské bojisko a bola nasmerovaná do Horného Uhorska a Sedmohradska, aby tam upevnila cisársku moc. Z uvedenej príčiny nový veliteľ cis.-kráľ. vojsk E. Savojský sa mohol „venovať“ Turkom až začiatkom augusta. Bol najvyšší čas, lebo hlavné sily tureckej armády na čele so sultánom mali namierené do Sedmohradska. Sultán obsadil Titel a pri Zente sa chystal prejsť na ľavý breh Tisy (11. sept. 1697). Sultán so svojou ochranou a časťou svojej armády bol už na ľavom brehu, keď Turkov prekvapil prudkým útokom E. Savojský. Most sa dostal pod priamu paľbu jeho diel, čo u Turkov vyvolalo paniku. Okrem toho, Savojského vojaci vtrhli do tureckých zákopov a zmasakrovali tisícky sultánových vojakov. Turci, ktorí do začatia útoku kresťanských vojsk neboli na ľavej strane Tisy, väčšinou padli, resp. sa utopili. Sám sultán pozoroval, ako sú masakrovaní jeho vojaci a keď bolo po všetkom, ustúpil do Temešváru.
Bitka na Tise (Zente) podlomila odpor Turkov tak, že v r. 1699 v sriemskom Karlovaci bol medzi cisárom a sultánom uzavretý mier na princípe status quo. Na základe karlovackého mieru Habsburgovci získali takmer celé Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko a väčšiu časť Slavónie. Pod tureckou kontrolou ostal Banát a okolie Temešváru. Mierová zmluva uzatvorená 26. jan. 1699 v Karlovaci prakticky znamenala koniec viac ako 150 rokov trvajúceho tureckého panstva nad veľkou časťou Uhorska a súčasne predznamenala vzostup Rakúska do postavenia európskej veľmoci.
Zaujímavo sa v tomto období vyvíjal osud hlavných tureckých vazalov a priateľov (v modernej terminológii kolaborantov), kniežat M. Apafiho a I. Tököliho. Ako vieme, M. Apafi za dôsledné plnenie rozkazov tureckých veliteľov pri Viedni nedostal hodvábnu šnúru a mohol sa vrátiť domov, do Sedmohradska. Mal neopodstatnenú predstavu, že Sedmohradsko bude ušetrené vojnových udalostí. Vyhlásil neutralitu a odmietol návrh cisára, aby sa pripojil k Svätej Lige. Už v jeseni 1685 cis.-kráľ. vojská vstúpili do Sedmohradska a prakticky ho obsadili. Apafi robil všetko, aby odčinil svoje „turecké hriechy“. V r. 1686 Apafi súhlasil, aby Leopold I. ako uhorský kráľ prevzal obranu Sedmohradska a aby v Sedmohradsku trvalo ostali cis.-kráľ. posádky v Koložvári a Déve. Cisár uzavrel s Apafim tajnú zmluvu, v ktorej uznal Apafiho ako knieža Sedmohradska a dedičstvo na kniežací trón jeho syna. V roku 1687 cisár dal plné moci vo veciach Sedmohradska K. Lotrinskému. Situácia sa skomplikovala v r. 1690, keď Apafi zomrel. Cisár napriek tajnej dohode neuznal následníctvo jeho syna. Michala II. Apafiho neuznal za knieža Sedmohradska ani sultán Sulejman III. Napriek nedodržaniu tajnej zmluvy cisár sa zachoval k Apafimu veľkoryso.
Treba pripomenúť, že v čase, keď knieža Apafi oddane a opakovane „bozkával okraj veľkovezírových šiat“, keď mu odovzdával svoje dary: „šesťzáprah, šesť pozlátených strieborných pohárov, koňa so sedlom a štyri kone do záprahu“, pokračovalo hermetické obliehanie Viedne a obrancovia mleli z posledného. Keď Apafi s veľkovezírom si pochutnávali na káve, šerbete a fajčili z tureckej fajky, obrancovia a obyvatelia Viedne čakali na zázrak, alebo smrť. Dočkali sa zázraku, napriek tomu, že Turci a s nimi aj Apafi a Tököli Viedenčanom pripravovali smrť.
Osudy I. Tököliho boli podstatne pestrejšie. Po viedenskej bitke bol nútený stále ustupovať a rady jeho armády neustále redli. Kuruci hľadali istejšie živobytie, ako to, ktoré im mohol v tom čase ponúknuť Tököli. Jednoducho prechádzali na stranu cis.-kráľ. vojsk. Tököli so svojimi najvernejšími sa usalašil v centre svojho kniežatstva, v okolí Debrecína. Bol nútený vydávať cis.-kráľ. vojskám jeden hrad za druhým, mesto za mestom. Už ani Turci nevedeli, čo s ním. Začal byť pre nich príťažou a hľadali spôsob, ako sa ho zbaviť. Dňa 15. okt. 1685 veľkovaradínsky paša pozval Tököliho na obed, ale namiesto obeda dal ho spútať a dopraviť do Belehradu. Správa o páde „zradcu kresťanstva“ I. Tököliho vyvolala v európskej verejnosti rozruch a škodoradosť. Verejnosť sa vyjadrovala v takomto zmysle: „potrestaná nevernosť“, alebo „zaslúžený trest“, ktorý teraz stihne rebela. Turci pochopili, že sa dopustili obrovskej chyby. Tököliho prepustili (r. 1686) a rehabilitovali. Pre Tököliho však už všetko bolo neskoro. Kuruci ho opustili, jeho žena bola v Mukačeve obkľúčená cis.-kráľ. vojskom a kráľovská, alebo aspoň kniežacia koruna bola v nedohľadne. Turkom však ostal verný. Vstúpil do tureckej armády v hodnosti vysokého dôstojníka. V r. 1687 napísal kráľovi Francúzska Ľudovítovi XIV. medzi iným: „V osmanskom pekle žijem úboho a biedne.“ V roku 1690 sa na kráľa kurucov usmialo slnko. Sultán mu dal poslednú príležitosť. Po smrti Apafiho ho Vysoká porta vymenovala za sedmohradské knieža. Nové sedmohradské knieža I. Tököli na čele dvadsaťtisícovej turecko-tatársko-valašskej armády vtiahol do Sedmohradska. Aby sultánovi dokázal, že „to ešte vie“, pri Zernesti porazil cis.-kráľ. oddiely. Väčšina Maďarov a Sikulov ihneď prešla na stranu Tököliho. Jeho víťazstvo nad cis.-kráľ. armádou bolo takým silným argumentom, že aj sedmohradský snem ho zvolil za knieža. Dlho sa však z panovania v Sedmohradsku netešil. Dva mesiace po spomínanej bitke ho bádenský markgróf porazil a zo Sedmohradska i so zvyškom jeho turecko-tatárskej armády vyhnal.
Tököli slúžil Turkom „do roztrhania tela“. V r. 1688 pomáhal Turkom potlačiť protiturecké ľudové povstanie v Bulharsku, čo patrí k najtemnejším stránkam jeho dobrodružného života. Ako som už uviedla, v r. 1690 v bitke pri Zernesti Tököli porazil cis.-kráľ. vojská. V tejto bitke do jeho zajatia padol aj cisársky generál Donat Heister. Generál ponúkol vymeniť manželku Helenu Zrinskú za seba. Viedenský dvor túto výmenu schválil. Po mieri uzavretom 29. januára 1699 v Karlovaci bol Tököli internovaný v meste Nikodémia v Malej Ázii.
Ako už vieme, kňažná H. Zrinská-Tököliová bola paňou hradu Mukačevo a patril jej aj veľký počet ďalších panstiev. Zatiaľ čo jej manžel I. Tököli sa premenil na „úbohú, tragickú postavu žoldniera v službách sultána“, Helena Zrinská dosiahla zenit svojej slávy a manžela úplne zatienila. Tak to uvádzajú všetci maďarskí historici. Jej príbeh je doslova neuveriteľný. Pochádzala zo starej šľachtickej, chorvátskej, katolíckej rodiny a vyrastala v protitureckých tradíciách. Rodina Šubičovcov-Zrinských dala Chorvátsku významných politikov, vojvodcov, spisovateľov i básnikov. Nie jeden z jej predkov sa preslávil i padol v protitureckých vojnách. Keď ovdovela, vydala sa za spojenca a priateľa Turkov I. Tököliho (1682). Neskôr viac ako dva roky bojovala s kurucmi v spojenectve s Turkami proti cis.-kráľ. vojskám a to už v čase, keď bol oslobodený Budín a Turci boli doslova, i keď nie vždy ľahko, vyháňaní z Uhorska. Kňažná H. Zrinská sa vzdala cis.-kráľ. vojskám až v januári 1688. Viedeň internovala aj jej syna (Františka II. Rákociho) i dcéru. Kňažná Helena nesmela mať s manželom nijaký kontakt. Ani dnes nevieme, prečo to všetko urobila. Bola to nenávisť k Habsburgovcom, že dali popraviť jej otca a strýka? Alebo to urobila z vášnivej lásky k švárnemu, vojenskými úspechmi preslávenému a legendami opradenému I. Tökölimu?
Ako už vieme, I. Tököli aj po viedenskej bitke bol spojencom a priateľom Turkov a ešte stále bojoval v službách sultána v Sedmohradsku a Bulharsku. Helena Zrinská je jednou z najviac glorifikovaných žien Uhorska. Táto chorvátska šľachtičná je v maďarskej históriografii uvádzaná ako rýdza Maďarka (ako inak!). V každom prípade si kňažná Helena zasluhuje obdiv i poľutovanie. Obdiv za odvahu a poľutovanie za renegátstvo.
H. Zrinská bola vymenená za generála D. Heistera. Po výmene pri prvej príležitosti odcestovala za manželom. Keď po karlovackom mieri jej manžel I. Tököli bol internovaný v Nikodémii, Helena putovala za ním do exilu. Život Tököliho a Zrinskej v Nikodémii opísal jeden anglický diplomat, ktorý ich tam navštívil začiatkom 18. storočia. Aj keď po materiálnej stránke Tököliovcom nič nechýbalo, knieža sa sťažovalo na všetko a na každého. Žiadalo diplomata, aby mu pomohol dostať sa z vyhnanstva. Knieža často prepadalo beznádeji a len kňažná Helena mu dodávala silu. Helena zomrela v r. 1703, jej manžel ju prežil len o dva roky. Jeho posledným želaním bolo, aby bol pochovaný v Sedmohradsku, alebo v Uhorsku (V tom čase bolo Sedmohradsko ešte formálne suverénne.). Jeho želanie mu splnila uhorská vláda, keď dala v r. 1906 triumfálne previesť jeho pozostatky do jeho rodiska v Kežmarku. Kňažná Helena aj v tomto smere zatienila svojho manžela. Jej pozostatky boli tiež prenesené do Uhorska spolu s pozostatkami jej syna Františka II. Rákociho, jej vnuka i ďalšími zo sprievodu Rákociho, ktorí s ním žili v tureckom Rodosto. Rakvy s ich pozostatkami boli vystavené v Budapešti 28. októobra 1906 v bazilike sv. Štefana a odtiaľ prevezené do Košíc. Pochovaní sú v katedrále sv. Alžbety.
Väčšina maďarských historikov opisuje Tököliho ako významného predstaviteľa stavovského povstania proti Habsburgovcom. Hodnotenie maďarských historikov vyznieva asi takto: Napriek všetkému, čo Tököli vykonal, napriek jeho prisluhovaniu tureckým záujmom, bol Maďar a teda náš a my si ho nedáme a uctíme. Jeho kolaborácia s Turkami sa v maďarskej histórii zahmlieva a jeho účasť a rozhodujúci podiel na porážke ľudového, protitureckého, kresťanského povstania v Bulharsku sa zamlčuje, hoci sa to odohralo 5 rokov po viedenskej bitke.
Paul Lendvai (v knihe: Die Ungarn) dal kapitole o I. Tökölim podtitul: „Dobrodruh, alebo zradca?“ Ja si myslím, že oboje. V jeho postave sa v krátkom a dobrodružnom živote (48 rokov) spojila schopnosť pre vojenské aktivity s ničomnosťou doslova nerozlučne. Keby svoje schopnosti dal do služieb oslobodeniu Uhorska spod tureckého islamského jarma, mohol významne prispieť k urýchleniu tohto oslobodenia a zachrániť tisíce životov svojich rodákov a krajanov. Jeho boj na strane Turkov aj po Viedni, dokonca i po oslobodení Budína a zmasakrovanie bulharského protitureckého povstania sa nedajú ničím ospravedlniť. Bol tureckým kolaborantom v plnom zmysle tohto slova. Priznám sa, že nechápem, ako Budapeštania sa môžu prechádzať s úsmevom na tvári po „Tököliho ulici“, ktorá je v jednej z najpeknejších častí Budapešti.
A do akého štítu môžeme vsadiť jeho celoživotnú aktivitu?: len a len do štítu nepriateľa kresťanstva. Je záležitosťou maďarskej vlády a maďarského národa, koho si postavia na piedestál, kto si zaslúži obdiv, kto je vzorom pre ďalšie pokolenia a idolom pre dnešnú generáciu.

Literatúra:
1.) Benda, K. – Fügedi, E.: Tausend Jahre Stefanskrone. Budapest: 1989.
2.) Bertényi, I. – Gyapay, G.: Magyarország rövid története. Budapest: 1995.
3.) Crankshaw, Edward: The Fall of the House of Habsburg. London: 1963.
4.) Hóman, B. – Szekfö, Gy.: Magyar történet. 1. – 5. Budapest: 1990.
5.) Kol. autorov: Tolnai világtörténelme. Budapest.
6.) Köpeczi, Béla: Magyarorzság a kereszténység ellensége. A Tököli felkelés az europai k özvéleményben. (Maďarsko, nepriateľ kresťanstva. Tököliho povstanie a verejná mienka Európy.). Budapest: 1976.
7.) Lendvai, P.: Die Ungarn. München: 1999.
8.) Szilágyi, S.: A Magyar nemzet története. 1. – 10. Budapest: 1898.