Mikuláš Sedlák

Protisociálna politika vlády

Eufóriu občanov SR v novembri r. 1989, túžiacich po politických zmenách, sprevádzala vidina, ktorú živili vo verejnosti špičky federálnych politikov, podľa ktorej sa mal zmeniť veľmi rýchlo u nás „ráj to na pohled“ na opravdivý raj. Bol to číry bluf.
Na prahu ekonomickej reformy a tesne pred prepuknutím cenovej explózie k l. januáru 1991 opadla počiatočná revolučná nálada, ekonomická reforma mala však u občanov stále určitú, hoci nie celkom presvedčivú dôveru, a preto bola ochota podstúpiť radikálne zmeny v ekonomických podmienkach. V prieskume, ktorý uskutočnil koncom roku 1990 Výskumný ústav práce a sociálnych vecí /VÚPSV/ v Bratislave, odpovedalo na otázku, či reforma pomôže vyriešiť jestvujúce problémy, rozhodne áno 7,4% a očakávalo, že áno 61,2%. Tých, ktorí predpokladali, že nie a rozhodne nie, bolo 31,4%.
Už vtedy prejavovali ľudia obavy o svoje živobytie. Z problémov, ktoré vzbudzovali strach, vyplynuli z prieskumu najmä tieto: pokles príjmov 68,8%, strata zamestnania 55,6%, pocit, že ich deti nenájdu prácu 50,5%.
Podľa tohto prieskumu bola menšia časť obyvateľstva SR (približne 32%) ochotná uskromniť sa v spotrebe, pretože verila, že situácia sa zlepší. 34,6% opýtaných sa vyjadrilo, že nemôže sa uskromniť, lebo nemá v čom. Pokiaľ išlo o presvedčenie respondentov o budúcom raste životnej úrovne prostredníctvom podnikania, odpovedalo len 8,4%, že bude sa týkať všetkých občanov, zatiaľ čo až 76,1% sa vyslovilo, že to povedie k zvýšeniu iba u niektorých obyvateľov. Treba mať na pamäti, že prevažná väčšina našich ľudí nemala z minulosti skúsenosti s väzbou medzi podnikateľskou iniciatívou a rastom životnej úrovne.
Po uplynutí viac ako 13 rokov od času, čo sa urobili prvé kroky v ekonomickej reforme, otvára sa nám žalostný obraz o vývoji a súčasnom stave životnej úrovne, o akom nemal vtedy nikto potuchy. Za transformáciu spoločnosti a ekonomiky, ktorá sa pripravila nezodpovedne a prebiehala chaoticky, zaplatila a platí vysokú daň prevažná časť občanov. Klesol ich reálny príjem, vytratili sa sociálne istoty a odbúrava sa spoločenská spotreba.
Priemerná mesačná mzda vzrástla roku 2002 v porovnaní s rokom 1990 z 3 270 Kč na oficiálnych 13 511 Sk, čiže 4,1-násobne, kým spotrebiteľské ceny stúpli 4,48-násobne. Za tohto predpokladu bola priemerná mesačná mzda o 8,4% nižšia ako r. 1990.
V oveľa úbohejšom stave sa ocitli dôchodcovia. V rokoch 1990 až 2002 vzrástol ich priemerný mesačný dôchodok z 1 639 Kčs na 6 088 Sk, t. j. 3,7-násobne. S ohľadom na skok spotrebiteľských cien bol mesačný starobný dôchodok r. 2002 reálne o 17,0% nižší ako r. 1990. R. 1990 sa rovnal polovici priemernej mesačnej mzdy, kým r. 2002 činil len 45,1% jej úrovne.
Počas doterajšieho transformačného procesu sa výrazne zvýšila chudoba, t.j. počet a podiel tých, ktorým sa hovorí „ľudia v hmotnej núdzi“. Podľa orientačných informácií r. 1989 medzi nich spadalo 50 tisíc domácností s počtom 160 tisíc členov, čiže 3% populácie. R. 1991 stúpol počet týchto domácností na 105 tisíc, ktoré tvorilo 340 tisíc ľudí, t. j. na 6% obyvateľstva. Tento stav bol dvojnásobne vyšší než v ČR. Počet a podiel ľudí v hmotnej núdzi vzrástol r. 1998 na 506 tisíc a 9,4%, r. 2001 na 632 tisíc a 11,9%, čo bola najvyššia úroveň a r. 2002 klesol na 618 tisíc a 11,6%. V tomto roku žije v hmotnej núdzi a nedosahuje hranicu životného minima, stanovenú pre rok 2003 na 4 210 Sk, 561 tisíc, čiže 10,4% populácie. Chudoba znamená nedostatok hmotnej spotreby a zdrojov. Má aj nehmotné dimenzie, ktoré sa dajú ťažko vyčísliť, ale zato majú iné vážne dôsledky.
R. 1989 bolo v SR nad úrovňou dvojnásobku celoštátneho priemerného peňažného príjmu na jedného člena domácností 2%. Bol to výsledok predošlého deformovaného systému odmeňovania, vyznačujúceho sa „uravnilovkou“. Ekonomickou transformáciou sa položili základy na formovanie inej príjmovej deformácie obyvateľstva, t. j. deformácie naruby.
Zrodilo sa plemä zbohatlíkov, ktorí ľahko a rýchlo nadobudli miliardové, resp. mnohomiliónové majetky. Mnohí z nich sa riadia jedine svojimi sebeckými záujmami, a nie potrebou zveľaďovania bohatstva národa. Ich egoizmu zodpovedá tiež životný štýl. Dávajú si stavať alebo kupujú doma i v zahraničí drahé rodinné sídla. Jazdia na exkluzívnych autách, čím prezentujú svoje osobité postavenie. Vedú samopašný život, keď na uspokojovanie snobských chúťok (zahraničné poľovačky, veľkolepé dovolenky, nákladné narodeninové oslavy a zábavy apod.) vynakladajú premrštené sumy peňazí. Štát sa pritom málo zaujíma o to, ako si nahonobili taký majetok.
V spoločnosti sa udomácnil „systém“ odmeňovania, ktorý nerešpektuje pravé prínosy či hodnoty ľudskej práce. Mnohonásobne vzrástli platy vrcholových manažérov. Z prieskumu vykonaného spoločnosťou Arthur Hunt v deviatich štátoch strednej a východnej Európy, vrátane SR, vysvitlo, že sa zmenšil na minimum rozdiel v ich príjmoch oproti Rakúsku. Podľa toho bol ročný brutto plat riaditeľa spoločnosti v SR r. 2002 10,7-násobne vyšší než je priemerná ročná mzda. Nie je však málo prípadov, že výkonnosť nimi riadených spoločností nezodpovedá ich odmenám. Mesačné príjmy nie málo tzv. celebrít (skôr srvátok), ktoré poberajú za svoje častokrát pochybné programy, dosahujú nehorázne čiastky, na míle vzdialené od mesačných platov špičkových odborníkov, dokonca od autorských honorárov za publikované odborné diela, t. j. za učebnice, monografie apod. Výrečnou disproporciou sa vyznačujú napr. mzdy učiteľov, ktorých priemer bol podľa zistení Štatistického úradu SR v 2. štvrťroku t. r. 11 604 Sk a zvlášť kvalifikovaných vysokoškolských pedagógov. Univerzitný profesor v poslednej, t. j. 14. tarifnej triede s najvyšším počtom odpracovaných rokov (nad 32 rokov praxe) má tarifný plat 26 250 Sk. Naproti tomu priemerná mesačná mzda pracovníkov vo finančníctve presiahla v 2. štvrťroku t. r. 34 tisíc korún. Ide o ľudí z inštitúcií, ktoré taktiež prispievajú k znehodnocovaniu ťažko nadobudnutých úspor občanov.
Namiesto vytvorenia silnej strednej vrstvy (okolo 80-90% občanov ako vo Švédsku, Japonsku a v iných krajinách) nastal u nás opak. Vznikla skupinka „rýchlo vykvasených“ boháčov, ktorí ďalej bohatnú, veľké množstvo ľudí, ktorí musia ťažko bojovať o svoje každodenné živobytie, a početná skupina občanov, ktorí sa nachádzajú v stave chudoby. Spoločnosť je chorá a trpí vážnymi ekonomickými, sociálnymi a morálnymi neduhmi.
V poslednom čase sa zvykne hovoriť o SR ako o „hviezde“ strednej Európy. Toto ociachovanie nie je pre nič iné než pre naštartovanie radu reforiem, ktorých máme neúrekom a ktoré robíme, akoby išlo o preteky. V realite je to nakoniec iba fatamorgána. Veď tie sa vypracúvajú a schvaľujú bez náležitej prípravy a bez toho, aby sa rešpektovala pri nich systémovosť. Nečudo, že nevidno z nich to, ako budú slúžiť rozvoju našej ekonomiky a zvyšovaniu blaha slovenského národa. Robíme reformy pre reformy, ktorými sa chceme pred niekým blysnúť, resp. sa zavďačiť. Vládnu garnitúru však nebolí, že SR má spomedzi týchto krajín najnižšiu životnú úroveň, vyplývajúcu z najnižších platov. V tomto ohľade existuje niekoľkonásobne väčšia priepasť medzi nami a členmi EÚ.
Podľa zistení Štatistického úradu má SR z krajín V4 za rok 2002 najnižšie nominálne náklady na prácu. Kým tieto činia u nás mesačne 445 eur, v Maďarsku 566 eur, čiže 1,3-viac, v Česku 590 eur, t. j. 1,3-násobok, v Poľsku 1,5-krát a v Slovinsku 2,9-násobne viac. Ich mesačný priemer za EÚ tvorí 3 169 eur, čo je 7,1-násobok priemeru za SR. V porovnaní so Švédskom, ktoré dosahuje najvyššiu mesačnú úroveň 4 047 eur, má v porovnaní s nami 9,1-násobne vyššiu mzdu.
Z výpočtu uskutočneného v Čechách, ktorý vychádzal z priemernej nominálnej mesačnej mzdy r. 2002 v SR (13 511 Sk) a v ČR (viac ako 17 tisíc Kč) a zohľadnil súčasne kurzové rozdiely, vyšlo, že Čech má o dve tretiny vyššiu výplatu ako Slovák. V porovnaní s minulosťou je to veľmi veľký pokles, keďže čisté peňažné príjmy na obyvateľa boli za rok 1989 v ČR iba o 9,3% vyššie ako v SR a r. 1991 sa zvýšil u nich rozdiel na 13,1%. Hodnota ročného HDP na obyvateľa SR je 12,2 tisíc dolárov, kým v ČR činí 15,3 dolárov, čiže je o 25,4% vyššia.
Nižšie nominálne mesačné dôchodky ako v okolitých postkomunistických štátoch majú slovenskí penzisti. Zo štúdie OECD vyplynulo, že ich priemerná výška bola r. 2000 v Čechách 159,9 USD a v SR 108,4 USD.
Oproti r. 1998 poklesli reálne mzdy u nás o 3,3% a reálne starobné dôchodky o 8,3%. Podľa oficiálnych údajov je tento rok už v poradí piaty, keď pokračuje v dôsledku znehodnocovania príjmov obyvateľstva znižovanie životnej úrovne. Priemerná mesačná mzda za prvý polrok 2003 vzrástla na 14 118 Sk. Vplyvom vysokej miery inflácie spôsobenej „balíčkom vládnych opatrení“ vzrástli spotrebiteľské ceny v októbri t. r. oproti októbru minulého roka o 9,6%, a preto si mohol pracujúci kúpiť menej ako vlani. Podľa Štatistického úradu klesla reálna mzda v tom čase o 1,4%, no nie je vylúčené – ako uvádzajú niektorí ekonómovia -, že bolo to i viac, približne 1,8%. Tento negatívny trend potvrdzujú i výsledky prieskumu verejnej mienky zo začiatku septembra t. r., keď 48% opýtaných sa vyjadrilo, že ich finančná situácia za posledných 12 mesiacov sa zhoršila. Ľudia majú menej peňazí na bežné spotrebiteľské míňanie, čo vedie k znižovaniu tržieb v maloobchode. V prvom polroku t. r. klesli v porovnaní s prvými šiestimi mesiacmi r. 2002 o 4%.
Symptómom zhoršovania životnej úrovne je i pokles miery úspor občanov zo 7,5% za prvý polrok vlani na 7% rovnakého obdobia v tomto roku. Za zmienku stojí to, že v Japonsku sa pohybovala v 50. rokoch miera sporenia medzi 14 až 15 percentami.
Z vývoja životnej úrovne sa nebudeme tešiť ani r. 2004, pretože počnúc januárom budúceho roka čaká slovenských občanov veľká vlna zdražovania. Zvyšovanie cien spôsobí zavedenie daňovej reformy, ktorá zvýši nominálnu kúpnu silu obyvateľstva, ale rastom nepriamych daní zníži reálne príjmy domácností a ich reálnu kúpnu silu, deregulácia cien a iné opatrenia, ktoré sa uskutočnia v réžii štátu, avšak trh bude na ne reagovať a na základe ponuky a dopytu „upravovať“ ceny. Zvýšenie cien na začiatku budúceho roka nebude konečné, ale bude pokračovať aj v jeho priebehu. Život v SR sa stane oveľa drahší ako v tomto roku. Dotkne sa veľkej časti občanov, no najhoršie budú na tom sociálne odkázaní ľudia, dôchodcovia a rodiny s deťmi, pretože ich náklady stúpnu oveľa viac ako mesačné príjmy.
Vládni predstavitelia sľubujú – ako už neraz predtým -, že k obratu v životnej úrovni dôjde r. 2005. Nuž čakaj, koňu, kým tráva narastie. Presvedčivé dôkazy pre toto tvrdenie chýbajú. Jednou zo zábran takejto zmeny môže byť to, že zvýšenie nepriamych daní ako dôsledku daňovej reformy povedie cez zvýšenie spotrebiteľských cien k zníženiu domáceho dopytu a tým k spomaleniu dynamiky hospodárskeho rastu. Je ďalej pravdepodobné, že po vstupe SR do EÚ v máji 2004 neprepukne cenový šok. Môžeme však očakávať, že naše ceny budú postupne stúpať, pretože u niektorých výrobkov a služieb sú v porovnaní s úniou nízke. Neznamená to, že nastane automatické zvyšovanie miezd. Bude to závisieť od tempa rastu ekonomiky a od hospodárskej politiky vlády.
Pri tejto úbohej sociálnej situácii je celkom pochopiteľné, že vzbudzuje u ľudí najväčší strach životná úroveň a strata sociálnych istôt. Po roku „účinkovania“ vlády pribudol počet občanov, ktorých najviac trápia uvedené problémy. Podľa prieskumu uskutočneného Inštitútom pre verejné otázky (IVO) v septembri 2003 označilo ich 66% opýtaných ako najzávažnejší spoločenský problém, kým v júni 2002 pokladalo ich za taký „len“ 59%. V tomto roku výrazne vzrástlo aj kritické vnímanie zdravotníctva z 33 na 46 percent.
V našom štáte zavládla pochmúrna atmosféra, ktorá je vo veľkej miere súvzťažná s neblahou životnou úrovňou a stratou sociálnych istôt, ale nielen pre tieto príčiny. V prieskume odboru mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu zo septembra t. r. vyjadrilo s celkovým vývojom spoločnosti a zmenami od vlaňajších parlamentných volieb nespokojnosť až 89,9% občanov. Pre naše „veličenstvá“ mal by to byť alarmujúci signál.
Pre národne cítiacich ľudí je veľmi skľučujúce, že občania sa nedívajú optimisticky do budúcnosti, čo nie je prekvapením, keďže nevidia východiská z „temna“, a že ich ovládla hlboká skepsa. V rámci prieskumu Slovenského rozhlasu odpovedalo na otázku pocitu istoty do budúcnosti 28,0% respondentov, že určite taký pocit nemá a 39,8%, že skôr ho nemá, ako má, čo znamená 67,8% negatívnych odpovedí. Z výsledkov výskumu vyplynulo i to, že ľudia sa obávajú najviac o ekonomický a sociálny vývoj SR - 38,5%, že strach im naháňa bieda a chudoba – 37,5% a že majú obavu i o vlastnú zamestnanosť – 33,0%.
Za biedny hospodársky a sociálny vývoj SR nesie vinu predchádzajúca a terajšia vláda. Ovenčila sa porekadlom „Komu dal Boh úrad, tomu dal aj rozum“. Aká škoda, že je to ďaleko od pravdy. Navyše chýba vláde sociálne cítenie. Je paradoxné, že „zdravé jadro“ koalície tvoria politické strany, ktoré sa honosia nálepkou „kresťanské“. Navzdory tomu hrubo pošliapavajú sociálne učenie pápežských encyklík. K slovenskému ľudu sa správajú ako k neokrôchanému. Naši občania nie sú obmedzení a natoľko poddajní, aby donekonečna znášali vývrtky týchto mocipánov, ktorí sa utápajú v rôznych kauzách, pričom si ukájajú vlastné záujmy, resp. aj záujmy svojich chlebodarcov, ale nestarajú sa o potreby slovenského národa.
Je potom celkom logické, že za tejto úbohej až krízovej politickej, ekonomickej a sociálnej situácie klesá rapídne dôveryhodnosť voči vládnucim špičkám. Je naprostá pravda – ako povedala istá sociologička –, že v našom živote je dôvery ako šafranu. Jej prenikavý prepad sa týka najmä premiéra a jeho vlády. U predsedu vlády klesla zo 14% v minulom roku (po voľbách v novembri 2002) na 9,9% vo februári a na 4% v septembri t. r. Je prekvapujúce, ale plne pochopiteľné, že stráca dôveru aj u svojich súkmeňovcov. Z prieskumu vyplynulo, že z potenciálnych voličov SDKÚ mu dôveruje len 40%. Pri takej razantnej strate dôvery, či pri hraničnej nedôvere u občanov by mal každý „súdny“ politik vyvodiť z toho jednoznačné dôsledky, ako je to zvykom v iných štátoch.
Podobne vláda zaznamenala od r. 1998 dodnes najnižšiu dôveru, t. j. 18%, čiže nedôveruje jej až 80%. Stav, keď má vláda v parlamente krehkú, pritom vrtkavú podporu poslancov a veľmi vysokú nedôveru občanov, je neúnosný. Preto treba túto situáciu zmeniť.