Teodor Križka

Biela vrana

Veľký čierny vták mi
sedí na ramene.
Nie, to nie je šťastie,
čo je unavené.
Unavil sa smútok.
Dlhé dni a noci
kradol úsmev ľuďom
bez síl, bez pomoci.

Ľudia kľačia šťastní
- dona nobis pacem! –
tancujú a pijú,
ja tu spevom plačem.
Mne tu srdce skáče,
kým sa nedoráňa.
Vydupáva vo mne
miesto pre havrana.

Na pleci mi sedí
mladý vták a obe
zrenice mi skúša,
kým ich nevyďobe.
Veľké čierne vajcia
kladie do jám v tvári,
čierne slnko v nebi
tejto čiernej jari.

Na jabloni v okne
kvitnú čierne kvety,
čiernou kriedou píšem
tieto čierne vety.
Z čiernej hliny hnetiem
krivky tvojho tela.
Ale aj v tej černi
ty si stále biela.

Nemám nič, len teba
v tomto čiernom ráme.
Že neprídeš, havran
na pleci mi klame.
Celé dni sa na mňa
dívaš previnilo.
Nie, to nie šťastie,
čo sa unavilo.
(Z listov Miriam)