Teodor Križka

Eutanázia

Zamkli sa mi ústa
piesňou otvorené,
zavreli sa
ako mŕtve
studne v stráni.

Darmo kladiem hlavu lipám na korene,
neprúdi v nich miazga
k vetvám, k mojej dlani.

Nevlieva sa láska
do žíl v chorom srdci.
Opustené hniezda
kričia do oblohy...
Noc je mladá,
nechodí však súci
nápev,
aj keď na spev
husle majú vlohy.

Odišla si,
kráčaš nocou po soľ,
nasypeš mi do rán
plné hrste zvady.
Na ceste ťa zradnou,
hluchonemou nocou
odprevádzam ticho,
ako tá noc mladý.

Bežím v duchu cestou
ako tá noc rýchlou.
Obliekam si stromy, tie ich dlhé tiene.
Zastavíš sa.
Zaženieš sa britvou.
Otváraš mi ústa.
Skladám pieseň pre ne.

Otváraš mi ústa,
zacelenú ranu
režeš rukou
čoraz belšou, smelšou.
Nechávam ťa
ako cestu samu.

Bežím domov
vykrvácať z veršov.