Milan S. Ďurica

Úloha národných strán v zjednotenej Európe

Pri úvahe na túto tému musíme vychádzať z pozornej analýzy doterajšej skúsenosti. Konkretizovanie ideálu zjednotenia európskych národov a štátov sa začalo v povojnových rokoch zmluvnou spoluprácou vo veci produkcie a distribúcie základných energetických a priemyselných materiálov, ktoré zohrali dôležitú úlohu tak v medzinárodnom obchode prvej polovice dvadsiateho storočia, ako aj v motivácii druhej svetovej vojny. Išlo hlavne uhlie a oceľ. Cieľom však od počiatku bola nová politická a mocenská sústava, ktorá by zaručila bezpečnosť, ekonomický rozvoj a základné slobody všetkým združeným národom a štátom. Aj keď ideoví zakladatelia a realizátori prvých krokov smerom k dosiahnutiu tohto cieľa boli napospol štátnici kresťanskokatolíckej orientácie, v ich teoretických dielach výraz „národ“ sa chápal v zmysle toho, čo my v slovenčine nazývame štát. Takúto sémantickú náplň má totiž tento výraz vo všetkých západných európskych štátoch. Navyše po druhej svetovej vojne bola psychologická atmosféra v kultúrnom svete taká, že po porážke národne až šovinisticky orientovaných režimov Hitlerovoho Nemecka a Mussoliniho Talianska slovo „národ“ v našom kultúrno-etnologickom zmysle dostalo odiózne prifarbenie a stalo sa v mnohom ohľade spoločenským a následne aj politickým tabu.
Víťazstvo koalície spojencov, ktorej druhým najsilnejším faktorom bolo Stalinovo sovietske Rusko, malo za následok nielen postupné integrálne včlenenie štátov strednej a východnej Európy do geopolitického priestoru Zväzu sovietskych socialistických republík, ale aj mohutné prenikanie sovietskej ideológie do ostatných štátov Európy. Tak napríklad v Taliansku druhou najsilnejšou politickou stranou až donedávna bola komunistická strana. V ďalších západných štátoch pod účinným kultúrnym a hospodárskym vplyvom ZSSR mohutneli marxistické hnutia, maskované rozličnými denomináciami socializmu, ktoré získavali sympatie voličov a postupne sa zmocnili hlavných pák štátnej moci. Pritom si osvojili aj ideu zjednotenej Európy a v posledných rozhodujúcich štádiách dali jej do vena značnú časť svojich marxistických, teda protikresťanských a protinárodných obsahov.
Dnes, keď sa rysuje na blízkom obzore už takmer úplná realizácia zjednotenej Európy, výsledok je taký – a to si nesmieme zamlčovať –, že v státisícoch dokumentov, vydaných Európskou úniou po Maastrichtskej zmluve z rokov 1992/93 sa vôbec ani len materiálne nenachádza výraz „náboženstvo“. Náboženstvo sa teda tam pokladá za úplne prekonaný zjav, ktorý nie je hodný žiadnej pozornosti. A najnovší väčšinový odpor aj proti najmenšej zmienke o Bohu a o kresťanstve v ústavnom dokumente Európskej únie celkom jasne potvrdzuje tento jej protináboženský a hlavne protikresťanský charakter.
Dejiny nás však učia, že európske národy bez výnimky vznikli súčinnosťou národných štátností a kresťanskej cirkevnej organizácie. To boli hlavné uholné kamene existencie Európy. Preto po odstránení náboženstiev a hlavne kresťanstva táto nová európska štruktúra evidentne sleduje ďalší cieľ: podobne odstrániť aj druhý pilier základov Európy, ktorým vždy boli národy. Toto je podstatným obsahom stáleho zdôrazňovania a vyzdvihovania občianskeho charakteru novej spoločnosti. V tejto zásadnej tendencii niet rozdielu medzi ateistickým marxizmom sovietskeho typu a praktickým ateizmom kunzumistickej spoločnosti Západu. Jasným odrazom tohto spoločného ideologického zamerania je fakt, že počas druhej polovice uplynulého storočia tak v komunistických štátoch Východu, ako aj v demokratických štátoch Západu boli z identifikačných osobných dokumentov paralelne odstránené rubriky náboženstvo a národnosť.
Preto v kresťanských ako aj v národných zoskupeniach vznikajú vážne obavy o možnosti zachovania týchto podstatných faktorov historickej identity. Situácia je tým vážnejšia, že žiaden národ a štát – tobôž ešte menších a malých priestorových a populačných rozmerov – sa prakticky nemôže už vyhnúť vstupu do Európskej únie bez ohrozenia vlastnej existencie. Ide teda o to nájsť spôsob, ako v rámci tejto novej gigantickej štruktúry ubrániť si a čo možno najdlhšie zachovať svoje náboženské hodnoty a svoju národnú identitu. Toto bude jednou z najdôležitejších úloh národných strán v zjednotenej Európe. Aby však národné politické subjekty mohli úspešne zvládnuť túto úlohu, musia v jednotlivých členských štátoch i v celej Únii vykázať také štatistické hodnoty volebných výsledkov, ktoré im zaistia primeranú váhu v účasti na výkone legislatívnej a výkonnej moci.
V tomto ohľade súčasný stav slovenskej spoločnosti vykazuje až beznádejnú situáciu. Je nás necelých päť a pol milióna obyvateľov a počtom zaregistrovaných politických subjektov sme prevýšili aj desaťnásobne väčšie štáty. To je jeden z patologických symptómov našej spoločnosti. Pritom národne orientované strany a hnutia na politickej aréne tvoria nerozhodujúcu menšinu, a navyše nielen vo vzájomných vzťahoch, ale neraz aj interne v tých istých subjektoch prejavujú viac nesúladu, ako plodnej spolupráce. Máme tri, či vlastne od 28. novembra 2003 až štyri politické subjekty, ktoré majú v názve „Slovenská národná strana“. Sme teda veľmi ďaleko od toho, čo by vyžadovala nutnosť vstúpiť do Európskej únie ako člen, pripravený účinne v nej brániť svoje národné záujmy a zachovať si svoju historickú kresťanskú identitu.
Je preto najvyšší čas, aby zodpovední predstavitelia tohto politického chaosu sa spamätali a vynaložili všetko na sústredenie národných síl. Cudzí, ale na Slovensku udomácnený ostrý pozorovateľ vývoja v Slovenskej republike nedávno napísal: „V dušiach väčšiny Slovákov žije fenomén, ktorý robí zo Slovákov výnimočný národ: živelná kresťanská ideológia, pekný slovenský Boh, ktorého národ nosí v sebe – prívetivý, radostný a zároveň krotký. Ešte raz zdôrazňujem, že je to jediná ideológia, ktorá prežíva v slovenskom národe dlhé storočia a o ktorú sa opiera zriedkavá vo svete a obzvlášť v Európe, moc slovenskej katolíckej cirkvi.“ V ďalšom ten istý autor pokračuje: „Slovensko potrebuje kresťanských politikov. Takto by som sformuloval hlavný cieľ, ktorý stojí pred Slovákmi ako národom v oblasti vnútornej politiky. Slovensko potrebuje aspoň jedného kresťanského politika – taký je minimálny program. (...) Slovenskí kresťanskí politici ešte majú šancu, aby vystúpili v úlohe pravdivých prorokov, ktorí by ukázali cestu do budúcnosti – to je na Slovensku tá najpriamejšia a najprirodzenejšia cesta k politickej moci.“ Potom zdôrazňuje, že v Európskej únii „reálnu ochranu slovenským občanom môže poskytnúť iba silná politická strana uznaná Európou, ktorá by mala autoritu u hlavných hráčov európskej politiky.“ Takáto dnes, bohužiaľ, na Slovensku chýba.