Pavol Števček

Krásne a pravdivé alebo Rozum metafory v duchovnej poézii

Nad najnovšou knihou Teodora Križku Smädná voda

Možnože máličko paradoxne – takrečeno – nie celkom so sebou súhlasím; teda s názvom, akým som nadpísal menšiu reflexiu básnickej tvorby jedinečného a originálneho básnika Teodora Križku. To najmä v súvislostiach s vydaním jeho novej (napísanej však dáv-nejšie, na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov) lyrickej zbierky Smädná voda. Veď poézia buď je – alebo jej niet ani pod drobnohľadom; ani pod výrazným či inak špecifickým žánrovým určením. Okrem toho: ktoráže báseň, ak básňou skutočne je, nie je predovšetkým čírym aktom duchovným? Ktoráže úplne prirodzene nepredpokladá aj komunikačné spojenie s človekom, pripraveným otvárať sa dobrému duchovnému posolstvu slova? Poézia – geneticky aj tvorivým svätením – prichádza k nám ľuďom so svojím pôvodným úmyslom vracať nás ustavične do východiskovej situácie, v ktorej nič, len duchovnosť slova poskytovala nádej života i jej útešnú garanciu. Pravdepodobne zostáva však nevyhnutné rešpektovať aj vžitú potrebu rýchlejšej orientácie v tradičných cestách slovenskej národnej poézie a jej žánrového rozloženia. A prihliadať pritom taktiež na výsledky bádaní literárnej histórie, ktorá v minulom storočí – menovite pričinením profesora Jána Ďuroviča – relatívne precízne stanovila, ba do určitej miery aj kodifikovala rozmernosť i špecifickosť tradícií slovenskej duchovnej poézie; svojskú poetiku rátajúc v to, čo je prirodzené. A ani nemusíme priveľmi akcentovať Ďurovičove kon-fesionálne výberové a tematické tendencie, napokon nie až natoľko aktuálne. No podstata jeho historickej systematiky pretrváva: duchovná poézia – častejšie však len duchovná pieseň – sa tradične profiluje ako bohoslužba slovom; ako velebenie viery, ľudskej a mravnej čistoty, dobra a pevnej nádeje, že človek Zeme kráča v ústrety svojej večnej existencii v blaženstve Stvoriteľa. Áno, máme tu česť stretávať poéziu ”jediného“ účelu, tvorbu do istej miery akoby ”utilitárnu“; oproti tomu však čistú ako človečia slza bolesti alebo radosti. Ako každá poézia dokonale ľudská.
S veľmi košatou básnickou tvorbou Teodora Križku (ročník 1956) to všetko súvisí, aspoň nepriamo; ale aj nie celkom. Tvorí – a dotvára sa – pri veľmi dobrom vedomí (dokonca pri vedecky zdatnom vzdelaneckom vedomí) vlastného historického podložia. Ako jeho tvorba dobre dosviedča, právom ho treba priraďovať medzi našich, dnes už strednogeneračných teoreticky najpripravenejších básnikov, hĺbkou i imagináciou vôbec nie nepodobných Mihálikovi, Turčánymu či Válkovi. Skoro totožne ako títo predchodcovia, aj on sám si príliš zodpovedne uvedomuje, načo slúži vzdelanosť básnikovi: na výzbroj pri prieniku do veľkého tajomstva slova a jeho možností. Čiže aj na opodstatnenie pokory a skromnosti, keď vzpriamene síce, ale na kolenách dáva sa na púť k jadru horkej pravdy slova. Voľačo o tom vyriekol aj sám, a nie nedôležité: „Túlal som sa od útleho detstva prírodou. Vždy ďalej a ďalej, hlbšie a hlbšie som sa ponáral do tajomného lesného náručia. Vnímal som zvuky, farby a vône, ale aj nepočuteľné hlasy za nimi. Postupne som lúštil abecedu záhadného klinového písma trávy, tie pre mnohých také nerozlúštiteľné rúny, hieroglyfy vekom a živlami pokrútených stromov, bútľavých kmeňov vŕb, nápevy tŕstia, či korún borovíc. Pochopil som, že svet okolo nás, ak ho môžeme vnímať v tichu a pokore, je tou istou otvorenou knihou, ako sú otvorené knihy Starého a Nového zákona... Dobrú zvesť kričí okolo nás každé steblo, každý konárik, aj tá najnepatrnejšia hviezda.“ Čítanie z kníh – z kníh života a skúsenosti, z kníh Písma a z kníh príbehov človeka, z kníh ľudského poznania – mení sa tu a v ňom na abecedu tvorby, na dokonalú alfabetizáciu duše, ktorá raz dostane rozhodujúce slovo.
Napojiť a zviazať sa, spretŕhané pospájať, na takom základe neskôr pokračovať; no už neohrozene sám, v zmysle vlastného a osobného poetického sna o kráse i pravde slova a jeho významovej nosnosti. Približne na tento spôsob dá sa vystihovať alebo dokonca definovať Križkova básnická cesta z tvorivej mladosti do rozkošatených čias tvorivej dozretosti. Do kníh a poetických projektov – smelých a náročných – robiacich česť jeho rozpínavému talentu, lež rovnako aj novej a modernej slovenskej poézii. V súčasnosti evidentne bohatšej o jeho výrazný vklad do premien, vývinu aj rozvoja národného duchovného básnictva; o ktorom sme si – hoci len mimochodom a stajene – myslievali, že už akosi stratilo vitálny nárok na sebaobrodu v dnešných nie až tak žičlivých podmienkach. Teodor Križka sa však akoby zaťal, dokazujúc v takmer svätom zápale sebe i nám: práveže súčasná doba – sebecká, trhovo nemilosrdná, konzumujúca hmotu života v akejkoľvek podobe a modelácii – je priam existenčne i existenciálne smädná, až vyprahnutá po artikulácii duše a ducha človeka, po odzbrojenej čistote výsostne mravného gesta poézie, básne i básnictva. I básnika samého. Teodor Križka, pripravený aj odhodlaný na takú misiu bytostnejšie ako iní jemu príbuzní autori, sa vlastne stvoril do tohto vákua; do priestoru, kam sa smie vkročiť iba s básňou v srdci. Ibaže tá báseň – akiste si autor v duchu povedal – má byť celkom určite iná; obrodne aj vývinovo iná, sémanticky isto aj rozpínavejšia, naliehavejšia. Slovom, báseň zrodená a žijúca už v dvadsiatom prvom storočí. Lebo jej textácia na výšinách, na aké sa vyšplhala pričinením katolíckych modernistov – legitímnych dedičov artistných tradícií národnej duchovnej poézie – nevyznievala vždy jednoznačne v prospech a na zjavný úžitok poetického umenia. Častejšie, ako sa prípadne žiadalo, vystačila s prostou a prvoplánovou verbalizáciou novších a modernejších nálezov vývinovej dynamiky poézie a jej formových výbojov. Hoci ani v tomto zmysle by nebolo korektné voľačo zjednodušovať a paušalizovať. Aj samému básnikovi Križkovi leží tento problém takmer sústavne na pracovnom stole. Vie lepšie ako iní, kto je kým v rozmeroch národnej duchovnej poézie; teraz už vyslovene katolíckej konfesionálnej orientácie. Má svoje duchovné bratstvá so Strmeňom i Silanom, s Veiglom i Beniakom a Dilongom; ako má aj svoje pracovné a študijné kontakty s Motulkom, Šprincom, Zahradníčkom; a hoci aj so súčasníkom Michalom Chudom. S autormi a osobnosťami reprezentujúcimi krásne nasýtený reliéf poetična novšieho slovenského básnenia, lyrizovania. Teodor Križka dokonca túto vrstvu slovenskej poetickej tvorby reflektuje aj kriticky a historicky, s vedeckou akríbiou hodnou závidenia. Budúci dejepisec ciest modernej slovenskej poézie sa bez jeho študijných ponorov sotva bude môcť zaobísť. Také dôležité – i osobne a osobnostne pečatené – sú jeho pracovné výpravy do príbuzných záhrad slovenských básnikov. (Pričom by sa ešte mohli – vôbec nie nadarmo – pripomínať Križkove úctyhodné kultúrotvorné výpravy prekladateľské, spomedzi nich najmä do básnickej domácnosti Pasternaka, Tarkovského a najmä Rilkeho.)
Široké, miestami i najširšie plodonosné územie svojej tvorby si vykolíkoval Teodor Križka, básnik požehnaný takisto ako nezmerateľne pracovitý, náročný na seba samého. Ambíciami nie nepodobný najrozvinutejším duchom a tvorcom modernity slovenskej poézie; akými boli – aspoň v naznačených intenciách – Beniak, Strmeň, Silan i ďalší jeho pobratimovia. Z dokumentovaní Križkovej osobnej bibliografie rozhodne vyplýva, na čo všetko má, čo všetko stačí, čím všetkým disponuje. Keby v súčasnosti národnej kultúry existovalo viacej vydavateľských možností (napr. vzhľadom na autorove rukopisné majetky), ani by sme vždy nestihli vyrovnane kráčať s jeho búrlivou tvorivou aktivitou, s vulkánom jeho umeleckej produkčnosti. Ak by aj voľačo z tejto erupcie krásy a básnického uvažovania niekto chcel prirodzene podrobovať vlastnému osobnostnému kriticizmu, s tým rozhodujúcim by sotva mohol hnúť: Križka – akiste v zenite vlastného vývinového oblúka – sa v prinášaní, ba v sviatostnom posluhovaní poetických duchovných darov nevie a nemôže zasýtiť, ani uskromniť. Kráľovsky prosto si hovie v tušení neobmedzených možností. Jednoduchšie: má čo dávať, preto hovorí; vie dobre o bojových poliach, aj preto sa na ich voľných priestoroch podujíma vyzápasiť čistotu mravnej tváre nás. Asi až pridobre poznajúc čudné to tajomstvo smädu smädnej vody: utíši sa, „len ak sa do kvapky ponúkne a rozdá“. On, básnik, zodpovedne cíti vlastnú etickú povinnosť byť vždy, byť každú minútu a sekundu pri tom, keď sa koná, keď prebieha bohoslužba – lepšie by však bolo: slovoslužba – za stíšenie smädu vody. Alebo: za silu v utrpení a bolesti?; za krásu i plnosť života?; za mĺkvu česť odvahy človeka, čo vzpriamene kráča do finále zanikania? V metafore smädnej vody zrejme smie byť všetko spolu – ale aj všetko jednotlivo a postupne. Veď rozum, intelektuálna racionalita tejto originálnej metafory má isté právo ukryť mierne tajomstvo vlastného vypätého myslenia. Povedzme na to, aby ho básnik v následnom kontexte básne či poézie mohol využiť čo najproduktívnejšie, alebo ešte objavnejšie ako doteraz. Napokon, robota s metaforou je drina, povedal by nejeden, páči z básnika najvyššie maximum myslenia; ale robota s analytickou metaforou, a to ešte v rozmeroch duchovnej poézie, žiada si priam nepredstaviteľne vysokú hru človekovho i básnikovho rozumu. Hru takmer o všetko: o sugesciu i naliehavú presvedčivosť básnického slova vo významovom teréne, kde viera a jej mysterióznosť si tak veľmi vyžadujú oporu aj podporu prísneho scientizmu. Kde ho však brať – a nekradnúť pritom z lyrizmu či poetična básnického výraziva? Vynikajúco pripravený básnik Teodor Križka aj preto fascinuje, že tento naznačený rozpor (zdanlivý, ale aj skutočný) vie riešiť na prospech poézie a jej poeticky čistého znenia. Tušiac i vediac, koľko veršovaného verbalizmu sa v rozsiahlej tradícii tohto typu slovenskej poézie vlúdilo na citlivé pole básne, vedome odmieta prostoducho v tom pokračovať; a radšej – a taktiež produktívnejšie – zväzuje, často rovno i podriaďuje svoj verš tvarom, aké v historickom rozsahu minulého storočia sformovali poetické aj poetologické nálezy modernity neraz komplikovaného literárneho vývinu. Manifestačne, ale najmä básnickou praxou utieka sa so svojou poéziou do kontextu práve týchto hľadaní a nachádzaní. Ladením spevu verša i jeho formovým vystrojením udomácňuje svoju duchovne tónovanú poéziu v jej prirodzenom genetickom rodisku: v inšpiračnom okruhu človeka a jeho osudového určenia; isteže, so srdcom, rozumom, so sviatočnou i s všednou skúsenosťou nanajvýš ľudskou. Aby sa poézia – bez ohľadu na tému či lyrickú látku, alebo na myšlienkový trend a nápor naliehavosti – stala tým, čím má byť predovšetkým a aj absolútne: poéziou. Aby sa nijako a ničím nedala rušiť a prípadne zrušiť, osobitne nie prípadnými vlastnými hriechmi proti svojej slovesnej čistote. Pravdepodobne v tom je podstata a jadro Križkovho prínosu do tradície, ktorá sa dlhšie než sa patrí zdala nenarušiteľnou. Neprístupnou ani len menším inovačným poryvom. Javí sa z tohto hľadiska aj lepšie pochopiteľné, čím a prečo taká
poézia nejako zvlášť nevystupuje z radu a stáva sa – z čitateľovej strany – spontánnejšie alebo bez akýchkoľvek predsudkov prijateľnou. Akceptovateľnejšou rovnako pre toho, kto by inak – povedzme, z osobných či názorových príčin – po vyslovene duchovnej poetickej potrave a lektúre apriórne, ak nie aprioristicky nesiahol. Básnik je prosto v pozícii, v ktorej sa básni; v ktorej sa nekáže, bohoslužobne nespieva, nementoruje a neprikazuje kľačať ako pri skrúšenej modlitbe. Ako básnik, aj jej príjemca sa tu ocitá sám doma so svojou poéziou. Čiže aj sám so sebou, čo je v tomto prípade kľúčovo rozhodujúce. Tu asi naozaj „bývajú iba veci jednoduché“, vzaté zo všednosti ľudského života; a uvádzajú sa do konfliktov či komplikácií v miere, akú sem prináša básnikova neraz predsa len nezdolateľná chuť premýšľať a podstupovať aj krížovú cestu analýzy bez kompromisov. Teodor Križka sa v tomto punkte predstavuje akoby hospodár, gazda dvoch dvorov: z prvého predáva na trhu márnosti slova ľúbivosť, krásu intonačného a opisného lyrizmu, „všetučko, z čoho žijú korene“ básnenia; z toho druhého však ponuku stupňuje, a prekvapuje presnosťou i prísnosťou umeleckých hodnôt slova, na ktorých neochvejne trvá. „Spev tíši bolesť, preto pieseň skladám.“ Slovo sa priaha do služieb mysle a poslania, povedal by kritik (vari aj s čitateľom). Preč, na hony preč od dunivého frázovania, taktiež od ľahkosti popevkovej verbalizácie, aká sa skoro na každom kroku tohto typu poézie dobiedzavo vynukuje. Až priveľmi principiálne si opakovane ukladá úlohu: „Prv ako padať – dlho treba rásť.“ A dôsledne i v primeranej pokore sa cítiť na serpentínach ciest a cestičiek poézie zberačom skúseností, robotníkom na poliach a lesoch, v čistých aj kalných vodách rodného kraja. Nech sa po okraj naplní nie iba sen, ale aj básnikova túžba po kotve: „po písmenku vraciame sa domov“, a ešte po imperatívnej pamäti. Ozaj, nebude v tomto zmysle nikdy dosť iba stroho konštatovať, akým je autor vlastencom (romantici mali však na tento cit výstižnejší výraz, povedali by: rodoľubom). Zovnútornený slovenský zemepis pochádza nielen z pamäti, nie iba zo svätej príchylnosti k rodine a bratom i sestrám po reči a po piesni; vyplýva zdôraznene z hĺbavosti presvedčenia i poznania o vitálnej energii svojho národa a jeho ducha, ktorý napĺňa – vrchovatejšie, ako to vieme za života zavnímať a pochopiť – ľudskosť človeka. Rozhodne áno, „tu táto zem je všetkým živým dobrá“, uzatvára básnik formou, aká svedčí aj mravnému zákonu. Možnože nie tak legenda, ako sám Stvoriteľ to podobne zamýšľal: „So Slovákom je Slovo spríbuznené.“ I rozum metafory si prichádza na svoje, keď sa poézia spája s dejinami; a naopak. Zostať v každom prípade básnikom napriek všetkým zvodom a ľahkým pokušeniam – spomenutým i obídeným – úplne určite predpokladá byť, narodiť sa ním ešte pred autorským vstupom do básne; značí akiste prijať krst duchom poézie a jej osudom. A podľa zákona tvorby tak, aby sa ani na moment nedali od seba oddeliť: básnik od slova, báseň od tvorcu. Jedným z argumentov za takéhoto básnika Teodora Križku je – aspoň pre mňa – jeho len mierne stíšená posadnutosť formotvorná; je jeho ambiciózna serióznosť, s akou svoju žánrovú doménu privoláva do permanentných hľadaní výrazovej plurality, ktorá by dobre svedčila aj poézii výlučne artistnej, neprihliadajúcej natoľko na významové až filozofické zaťaženie verša a básne. Rád, bytostne a hľadačsky rád sa dáva na všetko a hocičo, čo je vstave ozvláštniť, magnetizovať podobu poetického prejavu. Nepochybne ho do podobných aktivít vnútorne prinucuje základný, vyslovene intímny motív: nedopustiť, aby poézia transparentne duchovnej orientácie (miestami dokonca s otvoreným manifestovaním vlastného vierovyznania) mohla otvárať pochybnosti o sebe samej. Preto básnik Teodor Križka začína každý svoj verš jedinou vierou: vierou v Poéziu. Z nej, iba z nej vyplýva – prirodzenejšie než by sa mohlo zdať – to ostatné. Krásne i pravdivé. Predovšetkým však naliehavé. 11. 1. 2003

Pozn. redakcie
Knihu básní Teodora Križku Smädná voda (Petrus Publisher hause 2004, strán 184, cena 250,- Sk + poštovné a balné)) si možno objednať na adrese redakcie.