Peter Liba

Kresťanstvo a slovenská literatúra

Rozložitá problematika uvedeného vzťahu núti prijať zásadu reflexívnej výpovede v podobe téz, úvahových konštatácií, náčrtov, upozornení. Žiada sa predovšetkým osvetliť širšie uvedený vzťah, a to pojmovo a terminologicky ho usporiadať, vysvetliť sám predmet možnej a potrebnej ďalšej analýzy. Len potom sa možno pokúsiť o historicko-vývinový prehľad, a nakoniec pozrieť sa na stav problematiky zo súčasného hľadiska.

I.
Kresťanstvo a slovenskú literatúru v ich priraďovacom vzťahu nemusíme prijať ako rovnocenné duchovné veličiny. Ak literatúre ako druhému členu pripíšeme časovú a hodnotovú závislosť od kresťanstva, prijmeme metodologickú chybu. Nielen preto, že zameníme závislosť za autonómnu kultúrnu entitu, ktorou literatúra je, ale aj preto, že toto určenie nezodpovedá historickej pravde. Veď literatúra ako umenie slova – hovoreného i písaného – predsa predchádzala kresťanstvu. Ale nepredchádzala, ba úzko súvisela s predkresťanskými náboženstvami rôznych etník a kultúr.
Fenomén kresťanstva sa javí ako pojem univerzálny, a dodajme: aj iniciačný, fylogenetický, primárne ontologický. Ale iba v tom prípade, ak v kresťanstve odhalíme typologické odlišnosti v rámci paradigmy: svetové náboženstvá. Myslíme na odlišnosti vo vzťahu k náboženstvám „prírodných“ národov, v ktorých sa individuálne a spoločenské stráca, v ktorých je všetko akoby sakrálne. Myslíme na odlišnosti od antických náboženstiev, na svet plný božstiev, v ktorých sa neznáme zjednocuje s prirodzeným. Na inej úrovni odlišnosti sa – voči kresťanstvu – javia východné náboženstvá (hodnota múdrosti, hierarchizované spoločenské vzťahy, posvätnosť osoby).
Najbližšie ku kresťanstvu sa druží zjavené náboženstvo – hebrejské, ktorého pôvodcom nie je človek, ale sám Boh-Stvoriteľ, iniciátor ľudského správania a strojca východiskového vzťahu: človek – Boh. Z tejto podoby náboženstva vyrastá kresťanské náboženstvo, ktorého osnovateľom je Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý sa sám dištancoval od hebrejskej tradície. Sám definuje svoju Božskú prirodzenosť, skutočnosť i poslanie. Kresťanstvo je dobrá zvesť, otvorená všetkým kultúram, všetkým časom, každej ľudskej bytosti. Kresťanskú zvesť treba vyjaviť, vyjadriť, sprostredkovať, žiť v každom ľudskom čase a priestore. Kresťanská zvesť je výzvou pretvárať ľudské i spoločenské bytie. Je základom osobného vzťahu človeka k Bohu, človeka k človeku, k prírode, je odpoveďou na otázku o zmysle ľudského života. L. Hanus hovorí, že kresťanstvo nie je nominalistický pojem, lebo „božský činiteľ opravdivo do prirodzeného poriadku vplýva, „zhora“ ho formuje a pretvára na vyšší spôsob bytia“. „Kresťanské bytie je syntézou“, hovorí, a dodáva, že niektoré dielo (nielen umelecké) môže mať kresťanský charakter i napriek vôli a vedomiu „nekresťanského“ pôvodcu. Kresťanstvo nie je nijaká ideológia, ani abstraktná idea, ani objektivizovaná náboženská prax, nedá sa stotožniť Cirkev a náboženstvo.
Literatúra – v širšom chápaní – predstavuje umenie slova (hovoreného i písaného, autentického i reprodukovaného, modifikovaného inými komunikačnými prostriedkami). Z vývinového hľadiska predstavuje pestrú paletu verbálnych druhov, žánrov a foriem, ktoré sa uplatňujú v rôznej komunikačnej intenzite kultúry, doby, smeru, hnutia, generácie, skupiny... Pravda, ako duchovná entita sa viaže na jazyky jednotlivých etník a národov, na ich rozvoj a členité funkcie. Rozvoj jazykov charakterizuje vzájomná podmienenosť s vývojom písma a najmä s vývojom jeho reprodukčných techník. Literárny jazyk zasa súvisí s rozvojom myslenia a vyjadrovania. Dejiny ľudstva jednoznačne hovoria o vzájomnej podmienenosti náboženského kultu a slova či písma. Literárne umenie svojou genézou patrí do kultivovaného slovesného prejavu a do jeho písomnej fixácie.
Zárodočné štádium vzájomného vzťahu kresťanstvo – literatúra je dané v Slove, vo vtelenom Slove, v evanjeliovom posolstve, teda v spôsobe bytia Slova. Analogicky vzaté: jazyk Biblie (stvorenie sveta a človeka Božím slovom) vstúpil do ľudského kultúrneho vedomia ako jazyk sakrálny. Metaforické myslenie Biblie zasahuje verbálnu (literárnu) odpoveď človeka. Výklad a komentáre k Starému i Novému zákonu posilňujú metonymické (pojmové) myslenie a vyjadrovanie. Novosť Evanjelia, Novosť Slova pri ohlasovaní pomohli rozvinúť súhru umení, v tom aj umenie slova, literatúru, ktorá účinne zasiahla do náboženskej komunikácie. Náboženská komunikácia sa nemôže uplatniť bez literatúry, bez jej výrazových foriem. Tu sa koncentruje všetok obsah, všetka významová bohatosť rozvinutého dynamizmu vzájomnej potreby, jednoty, prekrývania, ale aj napätia, konfliktu či nedorozumení. Myslíme tu na ideu jednoty Cirkvi i na výlučnosť cirkví, a to nielen ako inštitúcií, ale aj ako rozdielnosti náboženského prejavu (výrazu) a obsahu (pravdy a krásy) v ľudskom živote. Aj literatúra môže vytvárať výlučnosť. Dejiny poznania o pôsobení vzájomného vzťahu kresťanstva a (národnej) literatúry dokazujú, že jestvovali situácie vzťahového napätia, v ktorom sa prebudila možnosť absorbovať jeden pól druhým. Lenže to je už prejav „nadraďovania“, podraďovania, „vytesňovania“ alebo dôraznej autonómie, čo je dôsledkom narušenia vzájomnej potreby, príp. hrubej sekularizácie. Pritom platí – aj v dnešnom čase – potreba kooperácie, prekrývania, vzájomnej odkázanosti a jednoty medzi kresťanstvom ako hybnou silou skultúrňovania, humanizovania, zdokonaľovania človeka, nevyčerpateľnej energie možnej obnovy ľudstva, a medzi literatúrou, ktorá vo svojej pretváracej (výchovnej a vzdelávacej) spôsobnosti odhaľuje stále nové a nové možnosti. Medzi dejinami kresťanstva a dejinami literatúry (aj národnej, aj európskej) pôsobí stály faktor vzájomnej potreby a tým aj možnosti vývinových zmien a premien.
Obe duchovné veličiny predstavujú v istom zmysle analogicky blízke výrazové systémy, pravda s odlišným poslaním. Univerzálnosť kresťanstva patrí predsa do iného významového a hodnotového radu kultúry než univerzálnosť literatúry. Podstatu nemožno zameniť za nástroj, tak ako božské nemožno zameniť za ľudské. Platí stále zásada: poznať a uznať – suum cuique. Literatúra ako umenie vie osobitným spôsobom uchopiť, vyjadriť ľudskú skutočnosť, pretvoriť ju, zušľachtiť, vedie človeka do výšky, odkrýva zmysel života, ukazuje cieľ... (L. Hanus). Kresťanské náboženstvo je pre literatúru duchovným humusom, základom chápania človeka v zmysle evanjeliovej lásky, ktoré ponúka neustálu inšpiráciu, silu i korektívy. Zdanlivo oddelené duchovné entity sú navzájom a vnútorne prepojené. Ak sa náboženstvo zrieka literatúry a umenia vôbec, začne vysychať, zneživotnie, alebo sa stane akoby vyprázdnenou náukou. Literatúra nie je depozitom náboženských právd, ale ich efektívnym a jedinečným nositeľom a šíriteľom. Pravda, v istých situáciách života človeka alebo spoločnosti môže literatúra zaujať pozíciu náboženského zážitku, čo sa však kvalifikuje ako „krízový“ stav alebo prejav. Je to vtedy, ak umelecká literatúra pôsobí proti svojej vlastnej podstate, ak sa dá do služieb spoločenského zla a protiľudskej etiky.
Zaiste sa žiada diferencovať a spresňovať aj ďalšie pojmy a významy. Napr. treba odlišovať pojmy: literárne náboženstvá a ne-literárne náboženstvá (nefixované písmom). Totiž európske myslenie pozná bohato rozvinutú náboženskú literatúru: predkresťanskú, nekresťanskú i protikresťanskú. Najmä trendy multikultúrnosti nám tieto fakty potvrdzujú. Moderná religionistika nám osobitne pripomína existenciu cirkevnej literatúry, aj umeleckej. Nie je to nič nové. O nej napr. písal na konci 19. storočia Tichomír Milkin, poukazujúc na prvokresťanské literárne pohyby v ľudovej gréčtine a latinčine. Tento druh náboženskej literatúry, tesne spojený s prejavmi kultu, obradov a pobožností sa akoby vytratil aj z dejín umeleckej literatúry. A predsa tvorí podstatu verbálneho sakrálneho umenia, napr. sv. omše, ktorá je stredom náboženského prejavu. Ako v inej súvislosti tvrdí V. Solovjov, je vrcholom umenia slova. Nik – v našom kontexte – nezhodnotil estetiku liturgických textov, obradných textov i textov rozličných pobožností – aj prekladových, v ktorých vznešene pôsobí estetika kresťanských symbolov západného i východného obradu, latinskej a gréckej rétoriky a topiky stredovekého výrazového gesta – pokonštantínovského obdobia.
Ako osobitný problém sa ukazuje obsahovo členitá kresťanská umelecká literatúra, ktorá sa líši dejinne, podľa zlomových udalostí Cirkvi. A to raz ako cirkevná literatúra východnej cirkvi (od roku 1045) a západnej cirkvi, inokedy ako literatúra protestantských autokefálnych cirkví, národných, od všeobecnej katolíckej cirkvi. Na Slovensku predsa od čias sv. Cyrila a Metoda pôsobila tradícia východného obradu, ktorej pôsobnosť staroslovienskych cirkevných textov je evidentná v kultúre východného a sčasti aj stredného Slovenska. Len v ostatných rokoch výskum piesňovej tvorby prináša nejedno prekvapenie (P. Žeňuch). Od čias reformácie v slovenskej kultúre pôsobí literatúra, písaná podľa jazykového úzu kralickej Biblie. Osobitne piesňová a kazateľská literatúra písaná a vydávaná evanjelikmi prináša do duchovnej kultúry prvok Lutherovej teológie a s ňou spojenej individuálnej zbožnosti. V rámci týchto cirkví sa rozvíja adekvátna cirkevná literatúra. Pravda, má ona svoju osobitnú žánrovú sústavu, štýlotvornú podobu, poznamenanú praxeologicky. V nej sa nijako neoslabuje ani význam výrazu (krásy a účinku). Uplatňuje sa v nej estetika persuázie (presviedčavosti).
Od cirkevnej literatúry treba odlíšiť od l8. a 19. storočia zdedenú konfesionalitu. Konfesionalizmus nemôže byť hodnotovou kategóriou, ale iba jedným z tematických a ideových aspektov. V súčasnosti, v ekumenickom myslení, získava príznak nežiadúcej nadbytočnosti. Len v 20. storočí v našej kultúre sa objavuje prvok kresťanských siekt (Kristína Royová).

II.
Na otázku, či „poznáme dostatočne vzťah medzi našou literatúrou a kresťanstvom“, J. Ch. Korec odpovedá, že ten, kto chce „vysvetľovať celú našu kultúru bez kresťanstva, či dokonca proti kresťanstvu“ nič nepochopil, a o ničom písať nemôže. J. Ch. Korec do jedného významového radu dal duchovnú trojčlenku: kresťanské – slovenské – ľudské. Tým zodpovedal aj na otázku, či treba hovoriť len o literatúre na Slovensku alebo o slovenskej literatúre, o slovenskom umení.
Ak starí Slováci prijali kresťanstvo prostredníctvom západných misijných centier s rozpakmi, kresťanstvo šírené a osvojované ich rečou (sv. Cyril a sv. Metod) prinieslo svoje literárne plody: preklad Biblie a iných obradných – i občianskych textov. Ak preklad Biblie na počiatku domácej duchovnej, nábožensko-literárnej tvorby bol zakladajúcim faktom, potom autentický Proglas z pera biskupa Konštantína (Cyrila) sa musí vidieť ako vzácny a jedinečný poetický skvost stredoeurópskeho významu. Cez Písmo, cez literatúru sme vošli do európskeho diania a kultúry už v 9. storočí. Umelecké slovo v tom čase, najprv počúvané, sa vraďuje predovšetkým do rétorických žánrov (kázní, homílií, napomenutí), neskôr do písaných epických životopisov svätých, do legiend, kroník a i.
Umelecká literatúra nachádza svoju plnú realizáciu v cirkevnom spoločenstve, ktoré najmä v ranofeudálnom období (stredovek) predstavovalo kolektívneho príjemcu – z veľkej časti negramotného. Práve preto treba upozorniť na málo zdôrazňovaný fakt, že popri latinčine – ako oficiálnom jazyku Cirkvi a školstva – sa využívajú etnické alebo národné jazyky, a to v katechéze, pri výklade Sv. písma, ako aj pri šírení a upevňovaní kresťanských etických zásad. Prekladové texty tvoria základ rozvíjajúcej sa duchovnej kultúry, v ktorej popri výtvarnom umení, popri hudbe (gregoriánskej) a cirkevnej piesni sa rozvíjajú divadelné žánre (liturgické hry, dráma kresťanských mystérií – vianočných a veľkonočných). Bohatý repertoár biblických príbehov a postáv sa neskôr prekrýva a dopĺňa postavami svätých a svätíc. Ideál svätca a ideál stredovekej ženy, panny a matky Márie, tvorí ďalší repertoár divadelných hier aj v ľudovej kultúre, aj v kultúre rodiacich sa miest. Aj tento prvok mediavelisti považujú za príspevok k subjektivizovanému prežívaniu umenia slova a jeho osamostatňovania. Ľudová kultúra sa nasycuje celou škálou básnického (verbálneho) a chrámového umenia. Kazateľské (rétorické) umenie je priamym mostom medzi osvojovaním si tradície antickej kultúry i tradície ranokresťanskej cirkevnej kultúry. Bezprostredne to zasahuje tvorbu ľudových povestí, rozprávok, porekadiel, prísloví, úsloví, ktoré – dodnes zachované v našom jazyku – svedčia o komunikatívnej sile a príťažlivosti (i odpore) kresťanských mravných ideálov a zásad. Cirkevný rok vtlačil agrárnemu slovenskému ľudu ustálený prúd príležitostí osvojovať si kresťanskú nábožnosť a interpretovať prírodné, ľudské a osobné udalosti a fakty denného života v duchu kresťanského človeka a spoločenských vzťahov.
Osobitnú úlohu pri rozvoji umeleckej literatúry, ale aj pri utvrdzovaní kresťanstva medzi širokým pospolitým ľudom zohrali dva kultúrne fakty: kníhtlač a púte, teda jarmočná literatúra a púťové piesne, čo však súvisí s obdobím reformácie i baroka. Ani z hľadiska dejín slovenskej literatúry ani z hľadiska rozvoja kresťanstva nie sú tieto aktivity náležite preskúmané a zhodnotené. Vznik kultúrnych a duchovných centier na Slovensku je s tým jedinečne spojený, tak ako je s tým prekryté a vzájomne sa obohacujúce ľudové a sakrálne verbálne umenie.
Pravda, najplodnejší vzťah kresťanstva a literatúry preukazuje básnictvo, ktoré bolo (a je) výrazom osobnostného prežívania posvätného, náboženského. Platí to najmä pre ten historický úsek, v ktorom sa básnické slovo oslobodzuje od piesňovej väzby a stáva sa nielen počúvaným, ale aj čítaným. Tento „zlom“ nie je výsledkom reformácie, ale predovšetkým výsledkom kultúrneho vývinu písaného slova a vzdelávania. Ak napr. hymny a žalmy – hoci v prekladovej podobe – vyjadrovali objektivizovanú subjektivitu pôvodcov a biblickej teológie, piesňová tvorba textom a melódiou silno ovplyvňovala hudobný genofond slovenského ľudu. Neskôr, napr. v baroku táto vzájomná výmena pôsobila aj opačne, čo dokazujú historici slovenskej hudby. Stačí sa započúvať napr. do slovenských ľudových trávnic a barokových pastorel. Žalmová pieseň, najmä v čase reformácie napospol posilnila individuálnu básnickú výpoveď a určovala cestu k autonómnej (sekularizovanej) poézii v národnom jazyku.
Osobitný vývoj predstavuje didaktické básnictvo, ktoré stojí naozaj v službe kresťanskej katechézy a svojím rozsahom i obľubou zakotvilo vo vedomí kresťanského myslenia o literatúre (kléru a učiteľov). Výchovná a vzdelávacia funkcia veršovanej epiky sa prijala akoby jediná a ústredná. Umelecká literatúra v takomto chápaní – v národnom jazyku – plnila prakticko-didaktické úlohy, a to aj počas l8. a l9. storočia, ba aj neskôr. Toto vedomie, zdá sa, pretrváva až po dnešné časy, pravda v modifikovanej argumentácii. Literatúra vo vzťahu napr. ku katechéze sa stáva prameňom argumentov, príkladov, príbehov a pod.
Lenže slovenská poézia, náročná a individuálna, našla svojich reprezentantov práve v kňazských osobnostiach, ktoré sa dokázali zbaviť povrchnej didaktickosti a veršovníctva a prijali program a zásady náročných estetických postupov a vznešených cieľov. Celá slovenská poézia 18. a l9. storočia neopustila svoj duchovný kresťanský základ. Možno v tejto súvislosti položiť otázku: aký zástoj majú kresťanstvo a literatúra v rozvoji národnej kultúry, najmä v čase obrany a utvrdzovania existencie národa. Ak jazyk a tým aj literatúra tvoria bytostnú (aj vonkajšiu) reprezentáciu národa, tak kresťanstvo svojou inkulturáciou dodáva národu istotu a stálosť, prirodzenú právnu kontinuitu. Národné nemožno chápať ako výlučné, ale iba ako odlišné, a tým identické. Národný princíp literatúry netvorí opozitum voči kresťanskej univerzalite, naopak: uskutočňuje ju naplno, pravda, ak je výrazom „všeľudského dejinného poslania“, duchovnej sily a spoločenského dobra, ak nie je prejavom spomínanej výlučnosti, nadradenosti, nacionalizmu, rasizmu. Ak bernolákovci do svojej osvety „zapriahli“ písané slovo a dali ho do služieb zošľachtenia a pozdvihnutia ľudového i mestského človeka, ak rozvinuli kazateľskú a populárnu literatúru, realizovali osvietenský ideál človeka, pravda, pokresťančený, vykonali tak modernú kresťanskú misiu, chápajúc ideu národa ako ideu predovšetkým duchovnú. Prostredníctvom vzdelávacej, náučnej literatúry pomohli národ doviesť k dospelosti a rovnocennosti s inými národmi Európy. Ak generácia druhej polovice 19. storočia, grupujúca sa okolo Spolku sv. Vojtecha rozvinula napr. didaktickú poviedku s náboženským podtextom, potom aktivita A. Radlinského vydávaním a rozširovaním cirkevných (chrámových) piesní zasiahla do celonárodného osvojovania spisovnej slovenčiny neobyčajným a razantným spôsobom. Prekonali sa regionálne i konfesionálne bariéry.
Tento fakt uniká historikom slovenského jazyka i literatúry. Nik dosiaľ monograficky nezhodnotil z tohto hľadiska ani texty, ani hudobnú rozmanitosť týchto cirkevných piesní. Takým nedoceneným faktom ostáva aj vydávanie a príprava Jednotného katolíckeho spevníka. Slovenská poézia 20. storočia nijako nezľavila z kresťanského ducha, hoci prijala štatút moderného individuálneho výrazu. Nespreneverila sa tomu ani ideovo a politicky rozvetvená poézia medzivojnového obdobia, hoci niektoré orientácie nesú v sebe zárodok kritickej negácie kresťanstva. Možno hovoriť skôr o ateistickom populizme ako aj o negatívnom nihilizme. Spravodlivé dejiny slovenskej poézie 20. storočia dopovedia o poézii týchto rokov a najmä vojnových a predkomunistických rokov presvedčivejšiu pravdu. Práve v tomto období osobitné miesto patrí exilovej a disidentskej poézii, v ktorej kresťanstvo predstavuje nielen obsahovú, ale aj výrazovú dominantu. Umlčaní básnici, poézia väzníc a utrpenia čakajú na poznanie a literárnohistorické ocenenie.
Vývin epických žánrov v slovenskej literatúre súvisí s naratívnymi postupmi, aké sa uplatňovali najmä v didaktickej, biografickej a cestopisnej próze 17. - 18. storočia. Treba si uvedomiť, že vtedajší čitateľ uplatňoval na literatúru iné estetické kritériá než dnešný čitateľ. Nové poznatky mu splývali s dobrým a dobré zasa s krásnym. Estetický zážitok sa viazal na poznanie neznámeho, nového. Príbeh pôsobil vo funkcii príkladu, postava bola nositeľom idey alebo stáleho symbolu. Próza sa chápala ako výmysel, fantázia, kým poézia stála blízko filozofie.
V súvislosti s rozvojom drobnej prózy sa zabúda na prameň kalendárov, na postupnú prevahu poučno-zábavnej epiky. Zábavnosť (kratochvílnosť) neplnila úlohu relaxu, ani napätej zvedavosti. Naopak, pochádzala z radu etických zásad a jej obsah sa menil s vývinom vkusu najmä meštianskeho čitateľstva. Slovenská próza sa vývinovo oneskorovala. Zápas o jej rovnocenné zaradenie do umeleckej literatúry pretrvával, až v druhej polovici 19. storočia sa prebojoval jej štatút potreby ako vyrovnávajúceho dlhu oproti iným európskym literatúram.
Spomínam si na názory a argumenty mladého Dusarova, keď operoval dielami uznávaného anglického kardinála Newmanna. Len realistická metóda s prehĺbenou psychológiou postavy a sociálneho priestoru a paralelný početný rozvoj čitateľstva postavil prózu na prvé miesto, osobitne dedinský a spoločenský román. V slovenskej duchovnej klíme naďalej sa oceňuje sentimentálna a ľudovýchovná beletria s náboženským zameraním. Uznávané edičné centrá: SSV a Tranoscius ostali v zajatí tradičného chápania umeleckej literatúry, prózy, aj v medzivojnovom období.
Lenže práve slovenská próza, tematicky zakotvená v dedinskom prostredí, najvernejšie odhalila a vyjadrila ľudové a intelektuálne prežívané kresťanstvo. Najpresvedčivejšie vyjadrila sociálne vzťahy, mentalitu, kultúrne hodnoty, životné postoje a náhľady, odvodené (aj zdeformované) z kresťanského modelu správania človeka. Sila kresťanského ideálu vychádzala z tajomstva lásky a pravdy, z chápania človeka ako samostatnej ľudskej bytosti, zodpovednej za svoje činy. Filozofia činu v romantizme, realizme i v literatúre 20. storočia čaká na svoju všestrannú analýzu. Slovenská umelecká próza dosiahla porovnateľné hodnotové parametre s európskou prózou, poviedkou a románom. Ale nevytvorila postavu – možno až na Hronského Andrea Bur Majstra – jedinečnú, s vnútorným svetom a zápasom o kresťanský životný štýl, postavu psychologicky ponoreného až po dno bytia. Prevaha národného a sociálneho sa javí ako istá jednostrannosť, ktorá akoby uberala na možnosti optimálne uchopiť slovenského človeka v jeho zložitosti, v jeho „univerzálnej jedinečnosti“, v „mystickej hlbine slovenského bytia“ (Ladislav Hanus). Viac sa postava vidí na horizontále, menej na vertikále.
Osobitným nositeľom kresťanského posolstva a etických hodnôt sa stala literatúra pre deti a mládež, a to od polovice 19. stor. po dnešok, bez ohľadu na isté príznaky konfesionalizmu a didaktizmu. Vo svojich vrcholoch – najmä v epike –, keď sa zbavovala ruralizmu a priberala tematické a výrazové premeny psycho-sociálnej skutočnosti, sa zaradila (aj prekladmi) do celosvetového vývinového prúdu. Dieťa ako budúci celý človek so svojím čistým svetom sa stáva hodnotovou mierou aj pre samu literatúru. Jej umelecké výboje sprevádza múdrosť i retardácia školskej a rodinnej katechézy. Ani „socialistický model“ neubil v nej kresťanskú podstatu. Naopak – pre mnohých autorov sa stala útočiskom a úspešným únikom.

III.
Súčasná slovenská literatúra vo vzťahu ku kresťanstvu prežíva „krízový stav“. Akoby rok 1989 bol šokom. Rozsypal sa organizačný a ideový monolit, nové hodnoty sa nevyjavili, literárny trh zaplavil nehatený prúd prekladového podpriemeru. Zavládla nekontrolovaná a nekoordinovaná špecifikácia. Komercia prevzala iniciatívu usmerňovať literárne dianie. Kritika sa dostala do pozície informátora a komentátora. Štátna kultúra nezastúpila národnú kultúru a v národnej kultúre sa kresťanstvo presadzuje nie ako duchovná sila, ktorá pomohla pokoriť ateistické a materialistické spoločenské sústavy, ale ako láskavá, odpúšťajúca mať, ktorá utrpením a odstrkovaním získala morálnu autoritu, ale ju neuplatnila. Kresťanské náboženstvo sa stále kvalifikuje ako ideológia a Cirkev ako politická moc. Obrodená cirkev nadväzuje na prerušenú kontinuitu, ale pokoncilové myšlienky (v katolíckej cirkvi) sa presadzujú pomaly. Lenže v dejinách vzťahu kresťanstva a literatúry nové myšlienkové prúdy stimulovali vždy pohyb. Vždy predsa išlo o chápanie človeka. Osvietenský antropocentrizmus našiel svoju realizáciu v materialistickom humanizme, kristocentrizmus na konci 19. storočia sa utváral práve v tvorivej symbióze filozofie, teológie a teórie umenia. Aj slovenská katolícka moderna sa živila novou nemeckou teológiou a francúzsko-nemeckou meditatívnou poéziou.
V súčasnej slovenskej literatúre pôsobia aj protikresťanské „hlasy“, tváriace sa neraz ako reprezentanti „nového postoja“, individualisticky chápanej slobody a demokracie, zabúdajúci na tradičný kresťanský kontext aj čitateľov. Tieto prejavy – v podstate ateistické a módne – sa kryjú kódom liberalizmu a postmoderného pragmatizmu. Pravda, tento javový rozpor vnútri národnej literatúry rozdeľuje a mýli literárnu obec. Je menej evidentný v tvorbe, viac viditeľný v kriticko-vedeckej reflexii. Pripomína to dávnejšie konfesionálne triedenie a delenie, ktorého ostrie sa dnes otupuje a prevláda túžba po vzájomnom rešpekte a hľadaní spoločného. V mnohom vnútorný nepokoj a spor slovenskej literatúry poznačuje nekritické preberanie a osvojovanie ľúbivých vzorov Západu. Stále dominuje obdiv cudzieho a podcenenie svojho. Pestrosť ponúk na knižnom trhu neznamená pestrosť umeleckých hodnôt. Prekladová literatúra naďalej počtom prevyšuje domácu produkciu.
Slovenskú prozaickú literatúru akoby nečakane zastihla spoločenská zmena, aj generačná výmena, reprezentovaná dvoma tendenciami: zotrvaním na náročnej (usporiadanej) narácii, a prechodom k novodobým postmoderným praktikám. S tým je zviazané presvedčenie o zmysle tvorby – ušľachtilé pôsobenie a možnosť pretvárania čitateľa –, na druhej strane neúcta k čitateľovi, komerčnosť, jednostranná subjektívnosť, strata zmyslu samej literatúry. Hodnotovú orientáciu a kresťanskú interpretáciu človeka a sveta posilňuje literatúra nášho politického exilu, vydávaná síce sporadicky (dakedy programovo, ale prerývane). Nezasahuje síce do tvorivého literárneho diania, ale viac do čitateľských záujmov a formovania. Keďže vznikla v inom kultúrnom priestore a čase, prináša nové informácie i nové pohľady. Nie je len dokumentom literárnej enklávy slovenskej inteligencie, ale je aj tvorivým prínosom práve v inom zornom poli. Neostáva len literárnohistorickým faktom, ale naopak sa táto literatúra stáva živou lektúrou, ktorá nahrádza chýbajúce.
V slovenskej súčasnej próze je teda situácia zložitejšia. Orientácia na postmoderné umelecké postupy neguje kresťanstvo, vinu a hriech, zvelebuje animozitu, deštrukciu, chaotický egoizmus, neuznáva nijaké etické pravidlá, anuluje tradíciu, relativizuje všetky pravdy. Prijateľná je iba vo svojich vrcholoch a experimentoch. Iný poznatok hovorí, že umelecká próza stráca podstatu narácie, to jest príbeh, ktorý tvorí základ Biblie, ale ktorého absencia svedčí o kríze. Ak sa z epiky vytráca príbeh, potom sa z literatúry vytráca aj človek. Preto bezpríbehová próza nenašla miesto v kresťansky orientovanej próze. Pravda, po roku 1989 zarezonovala medzi čitateľmi spomienková próza, životopisná, z čias ateistického prenasledovania, v ktorej fakty hovoria vlastnou rečou svedectva viery a lásky, pokory a vytrvalosti. Popri tomto prúde sa kontinuitne rozvíja (z čias podzemnej cirkvi) meditatívna a kázňová (výkladová) literatúra. Svojou kompozíciou a štýlom stojí na pomedzí básne a rétoriky, čítania nahlas a pre seba. Práve tento typ prózy vyvažuje nedostatok hĺbavej epiky. A zároveň upozorňuje na potrebu náročnej krátkej i románovej tvorby, ktorá by uchopila súčasnosť v celej eschatologickej zložitosti a zároveň, ktorá by interpretovala túto ľudskú skutočnosť v zmysle kresťanského optimizmu a ekonómie spásy.
Bibliografický exkurz do biblických motívov v slovenskej lieratúre rukolapne dokazuje fakt, že každé literárne obdobie od 12. storočia po 21. storočie, vrátane socialistického realizmu, siaha za biblickými príbehmi, postavami a motívmi, a to v rovine témy-problému, v rovine etickej sily ustáleného symbolu, životnej alebo problémovej paralely, analógie, výpožičky, aktualizácie, odkazu a pod. Je škoda, že nemáme k dispozícii – ako iné literatúry – aspoň biografický či slovníkový obraz. Zaiste zložitosť evidencie biblických motívov prináša najmä bohatá slovenská poézia, menej próza a dráma. Na inom mieste sme ukázali napr., aké široké spektrum inovácie predstavuje variabilnosť žalmu vo vývine slovenskej poézie.
V súčasnom duchovnom dianí osobitnú pozornosť vzbudzujú médiá, rozhlas a televízia, ktoré programovo posilňujú masovú kultúru, masové či populárne umenie. Pre rozvoj kresťanstva a literatúry sa stavia otázka ich pôsobenia, v skutočnosti otázka ich ovládania. Pre literatúru predstavujú predĺženú ruku a nútia autorov hľadať nové žánrové formy (rozhlasová hra, televízna adaptácia, dialógy, rôzne typy relácií). „“Diktát“ médií zasahuje do života každého nášho človeka. Vzoprieť sa tomuto „diktátu“ možno len tak, že autor-tvorca si ho „osedlá“ a vnúti mu svojho ducha. Nový technický fenomén zbližuje a prekrýva pôsobnosť kresťanského myslenia a konania a literárneho vyjadrovania. Interiorizácia kresťanského náboženstva do masovej a mediálnej kultúry je výzvou aj pre literatúru, a možno práve pre ňu. .
Už od roku 1989 sa prebúdza kresťansky orientované divadelné ochotníctvo, o čom svedčia nielen celoslovenské súťaže, ale aj teoretické reflexie. Táto aktivita ostro kontrastuje s „oficiálnou“ divadelnou kultúrou štátnych inštitúcií, ktoré podliehajú tlaku komercie a v ktorých sa uplatňuje často svojvoľná úprava uznávaných divadelných a literárnych hodnôt.
Rozvoj súčasnej slovenskej literatúry len istou časťou sa dotýka kresťanskej postateistickej iniciatívy. V poézii popri nadväznosti na výdobytky katolíckej básnickej moderny sa objavujú básnici závislí od Boha, citliví lyrici, ponorení do osobného zápasu o vieru, o vydávanie náboženského svedectva (vo väzení, v prenasledovaní, v utrpení). Pravda, cirkevné a náboženské časopisy (aj svetské) rady prijímajú príležitostné básne, často zbásňované kresťanské pravdy, sentimentálne a konvenčné výlevy s konvenčnou básnickou dikciou. Spontánny básnický čin nevošiel do širšieho hnutia. Nevytvorili sa ani podmienky (edičné, spolkové, časopisecké). Dobrá poézia je vždy kresťanská a práve tá sa stále odsúva z verejnej komunikácie do individuálneho čítania, aj sviatočného. Model rúfusovsko-turčányovský alebo weiglovsko-chudovský sa žiada rozvíjať na vyššej úrovni a ho prekonávať.
Zaiste, aj v slovenskej poézii zisťujeme rozpor či akoby návrat do obdobia, keď báseň bola piesňou a sa počúvala. Populárna pieseň „zasiahla“ aj do tvorby chrámových piesní. Gospelová pieseň si razí cestu nielen k mladému poslucháčovi, ale do širšieho publika. Rozvoj chrámových zborov a piesní je prejavom nového chápania ľudovej i širšej kresťanskej zbožnosti, ale aj intelektuálneho ponoru do posvätna. Len škoda, že sa v tejto súvislosti nerozvinula aj textová kritika, pretože aj tu pôsobí fetiš úspechu, nápodoby cudzieho alebo povrchového. Pravda, nedocenený je aj podiel slovenského básnictva na inovácii kanonizovaných liturgických textov. Veď treba nahlas povedať, že biblická kritika – aj zásluhou slovenských textológov – ďaleko predbieha literárnu textológiu, ktorá naozaj skoro ani nežije.

IV.
Má slovenská literatúra s kresťanskou víziou sveta svojich čitateľov? Ak sa v dávnejšej minulosti, v školskom vzdelávacom systéme, alebo aj v mimoškolskej kultúrnej sústave podporoval všestranný rozvoj literárnej tvorby (koľkí učitelia a koľkí kňazi sa stali spisovateľmi!) a táto príprava sa chápala ako potreba „vyššieho“ spoločenského uznania, v nedávnej dobe i v súčasnosti sa literatúra posúva do oblasti poznania, tak ako veda a technológie, alebo do oblasti relaxu a zábavy. Dve krajnosti. Rezonuje tu ako relikt myslenia stredoveku, ktoré nevedelo oddeliť krásne umenie od úžitkového (Umberto Eco). Od literatúry sa vyžaduje iba náučno-poučné poslanie, a nie komplexný estetický zážitok. Aj u zodpovedných predstaviteľov Cirkvi sa cíti chápanie literatúry ako nástroja vzdelávania (poznania), a nie ako estetickej hodnoty, ktorá pôsobí nielen na citovú, ale aj rozumovú sféru čitateľa. Nechce sa pripísať literatúre štatút umeleckého diskurzu. Stále pretrváva aristotelovské delenie umení na slobodné a služobné. Vraj len to druhé je užitočné. Literatúra však nesupluje kresťanské náboženstvo, naopak, ono sa v literatúre potvrdzuje, rozširuje a upevňuje, ale ako úmerná súčasť estetickej pôsobnosti. Dnešného slovenského čitateľa nemožno merať parametrami 19. storočia ani 20. storočia. Je oveľa viac vzdelaný, rozhľadený, náročnejší, kritickejší. Dáva prednosť „problémovému“ čítaniu diela pred lacným a ľahkým čítaním. Len tento typ čitateľa je určujúcim aj pre vlastnú tvorbu, len ten vie hýbať autorským vedomím a svedomím, len ten typ je meradlom estetickej účinnosti a hodnotovej úrovne edičných aktivít. Výchova takého čitateľa si vyžaduje naliehavú potrebu sprístupniť nanovo prepracované dejiny slovenskej literatúry, dejiny, ktoré budú zbavené materialistickej interpretácie udalostí a faktov, panrealizmu, „náboženskej reakčnosti“, stredovekého „temna“, chvály laicizovania a „vymaňovania sa“ literatúry spod „nadvlády“ Cirkvi. Takáto naliehavá potreba môže byť aj výzvou pre reálne hodnotenie politizácie stredovekého i moderného kresťanstva a následných negatív. Nejde pritom o nijakú expurgáciu napísaného, ale o novú lektúru a spravodlivé hodnotenie zložitého literárneho procesu a jeho diel.
Pravda, možno uvažovať aj o vnútornom rozpore slovenskej literatúry, ktorý pramení z neschopnosti nájsť spojivo s tradíciou a kontinuitou toho najlepšieho z domácej produkcie a prekladovej sféry. Nedokázala vo svojom jadre sa naplno napojiť na tie pokoncilové idey a programy obnovy, živého svedectva viery, ktoré znamenajú pre literatúru nielen inováciu šírenia evanjeliovej zvesti, ale aj podnety pre jej tvorivé rozlety – a čitateľské istoty. Ak veda, teda aj literárna veda, má v intenciách apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Ex corde Ecclesiae (1990) hľadať „zmysel pravdy“, potom sama umelecká literatúra má vyjadrovať „spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť“ človeka, ktorý „žije dôstojný život iba na základe svojej kultúry“ (Vincent Šabík). Skutočnosť, poznávaná očami viery a skutočnosť vyjadrená v umeleckej literatúre majú svoj pôvod v tom istom Bohu, v tej istej podstate Slova (Logos).

Literatúra:
Umberto Eco: Umění a krása ve středověké estetice. Praha : Argo l998.
Ladislav Hanus: Umenie a náboženstvo. Bratislava : Lúč, 2001.
Ján Ch. Korec: Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava : Lúč, 1994.
Kresťanstvo a kultúra na Slovensku I. Nitra : Konferencia biskupov Slovenska, 2002.
List pápeža Jána Pavla II. umelcom. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1999.
Slovenská kresťanská a svetová kultúra. Bratislava : Veda, 1996.
Vincnt Šabík: Diskurzy o kultúre. Batislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001.