Mikuláš Novota

O mrzačení sebavedomia Slovákov

Bohumila Ferenčuhová sa usilovala v úvahe o Masarykovi a Slovensku (Tvorba T č. 3-4 /2002) svojim vlastným zbožným želaním dokázať, že ”Na Slovensku dnes nikto nepochybuje o Masarykových zásluhách na vzniku Československej republiky a neupiera mu, že bol najvýznamnejšou osobnosťou zahraničného odboja. Verejnosť pochopila a prijala..., že Masarykovi bol osobnostne omnoho bližší Edvard Beneš ako Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa mu zdal zvláštny, veľmi citový a citlivý, dobrodružný, s priveľkými úspechmi. ”Ďalej Ferenčuhová konštatuje, že Masaryk” vo svojich ústnych a písomných výrokoch hodnotil Štefánika ako „dráteníčka“ a spájal ho s aristokratizmom a dobrodružnosťou veľkého štýlu, a veril v národnú jednotu Slovanov v Čechách a v severnom Uhorsku,”
Objektívnejšie by bolo tvrdenie Ferenčuhovej ak by Masaryka považovala za rozhodujúceho činiteľa pri mafióznom založení unitárnej ČSR s rakovinovými základmi politického čechoslovakizmu, ktoré napokon deštruovali politickú jednotu oboch národov. Objektívnejšie by bolo tiež keby Masarykovi pripísala aristokratizmus, ktorý až do stretnutia so Štefánikom v Paríži vo februári 1916 usiloval o obnovenie českého kráľovstva na čele s kráľovským princom z niektorého kráľovského rodu v západnej Európe. Svoju mienku o tom uverejnil v Manifeste 14. 11. 1915 v západnej tlači, ktoré tam nenašlo odozvu ako celé vtedajšie české odbojové hnutie.
Ferenčuhová vo svojej úvahe okrem toho uvádza Masarykovu kritiku slovenského revolučného hnutia. Podľa Masaryka ”Hurbanova revolúcia bola smiešna, stroskotala a nedočkala sa odmeny.” Potom v úvahe spomínala ako Masaryk ”láskou k vedeckej pravde spochybnil aj ďalšie symboly krehkej slovenskej identity cyrilo-metodskú tradíciu a predstavu o Svätoplukovi ako veľkomoravskom panovníkovi.” Ďalej píše, že Masaryk ako šéfredaktor Našej doby ”útočil na Martin, že hrá vysokú politiku... bol proti Memorandu v roku 1916 a bol proti Vajanskému... Slovákov považoval za súčasť českého národa.”
Okrem hodnotenia Masaryka Ferenčuhová vyslovuje tiež svoj postoj k vzťahom Slovákov k Čechom. Podľa nej odhalenie českého leva v roku 1988 znamenalo ”pre mnohých z nás... prísľub do budúcnosti na oficiálne povolenie československého vlastenectva.” Ďalej tvrdí, že ”Nežná sloboda v roku 1989 umožnila aj dravé presadenie slovenskej samostatnosti zo strany málopočetných ale ukričaných nacionalistických radikálov.” Samotnému Masarykovi vyčleňuje miesto v dejinách. Podľa nej Masaryk sa narodil ”na moravsko-slovenskom pomedzí... jeho otcom bol Slovák z uhorských Kopčian. ”Pozastavuje sa nad tým, že J. M. Hurban” v roku 1876 vydal svoj Almanach po český lebo po toľkých prehrách zakolísal a nebol si istý či voľba slovenskej identity bola politický vhodná.” Ďalej Ferenčuhová usudzuje ”hlasisti a prúdisti veľmi účinne pôsobili v prospech vzniku Československa... a počas prvej ČSR boli Masarykovi oporou.” Pôsobili ale k rakovinovým základom ČSR. Postoj Ferenčuhovej k Masarykovi nevypadá ako jej kritický postoj, ale ako prijatie jeho politického programu za svoj. Sú to názory nevedecké, ideologické, čechoslovakistické, genocídne. Podieľajú sa obaja na mrzačení slovenského národa. Ferenčuhová mala by si preštudovať dielo Genéza Československa od Josefa Kalvodu, českého historika na Harvardskej univerzite v USA, predtým na Karlovej univerzite v Prahe. Podľa Kalvodu otcom Tomáša Masaryka nebol Jozef Masaryk z Kopčian, ale syn židovského pozemkového magnáta Redlicha v Hodoníne a matkou Rakúšanka Kropacsek, hospodyňa v tejto židovskej rodine. Keď Redlichov synáčik dostal ich hospodyňu do požehnaného stavu, pán veľkomožný zariadil 26. 8. 1849 svadbu hospodyne s negramotným ale vzhľadným Jozefom Masarykom, sluhom v maštaliach a potom ako otčim bol povýšený na panského kočiša.
Tomáš nebol nikdy v Kopčanoch, odkiaľ pochádzal jeho otčim. Bol vychovávaný u Redlichovcov v Hodoníne. Tam dostal ekonomicko-pragmatickú monarchistickú výchovu. Český jazyk sa doúčal v l. ročníku gymnázia v Čejči. Potom už absolvoval iba nemecké gymnázia v Brne a na záver vo Viedni. Tam absolvoval tiež univerzitné vzdelanie. Po skončení štúdia pobudol kratší čas v Lipsku, kde v židovskom prostredí zoznámil sa s Gariquovou, dcérou amerického židovského multimilionára. Po zranení odcestovala do Ameriky a potom za ňou prišiel Tomáš. Uzavretím manželstva ako dobrý židovský pragmatik so svokrom uzavrel dohodu, že jeho rodinu bude aspoň tri roky vydržiavať. Do svojho priezviska prijal potom jeho druhú časť Garique.
Systémový psychoanalitický prístup pri skúmaní charakteru T. G. Masaryka nám umožní pochopiť jeho životnú orientáciu. Majme na pamäti že jeho ekonomickopragmatická a monarchistická rodinná výchova, s pokojným a ľúbivým prístupom k ľuďom, so sebeckými záujmami, doformoval si životnú orientáciu na vyššu úroveň, na pragmatizmus americký, inštrumentálny (vysvetľujú encyklopédie). Názory a postoje T. G. Masaryka a Ferenčuhovej, reprodukované v tomto príspevku, sú typické pragmaticko inštrumentálne. V tomto zmysle treba chápať tiež Masarykove heslo ”pravda vítězí”. To čo nezvíťazilo nebolo objektívne. Na druhej strane pragmatický môžu byť pravdivé komploty, intrigy, ktoré keď zvíťazia sú objektívne, sú pravdivé. Pre glorifikáciu Masaryka na osloboditeľa bol nesmierne užitočný počas vojny ”dráteníček” Štefánik a po mafiánskom ustanovení centralistickej ČSR a po likvidácii Štefánika bol mu najužitočnejším všetkého schopný intrigán a iniciátor komplotov Beneš. Tento ”osloboditeľské” úspechy dosahoval mnohonásobnými miliónovými injekciami Masaryka od jeho svokra. Kalvoda vo svojej publikácii uvádza mnohonásobné Masarykove poukazy 1-2 miliónové ministrovi zahraničia Benešovi. Pravda víťazí tam, kde sú k dispozícii nevyčerpateľné finančné zdroje a kde sa pestuje v rodinnom kruhu kult úspechov s rodinným archivárom, sprístupnený širokej publicistike. Kapitál je bohom a svetoobčianstvo s trhovým mechanizmom je náboženstvom pre každého, aj dnešného pragmatika inštrumentálneho.

x x x

Dušan Kováč v publikácii Slováci a Česi sa stotožňuje s objektívnym posudzovaním identity slovenského národa po koniec 19. storočia, predovšetkým pri objasňovaní sebaoslobodzovacieho procesu spod maďarského jarma. Spomína tiež skutočnosť, že Slovákom chýbali tradície štátnosti, historického práva, centrum a spisovný jazyk ako životná nevyhnutnosť. Zároveň konštatuje, že Česi Slovákov dodnes stereotypne nechápu. Nepochopili Slovákov, ktorí mali alternatívu stať sa Maďarmi alebo ostať Slovákmi. Ich jednota bola rozhodujúca. Biblická čeština bola odlišná od hovorovej. V praxi sa nepoužívala ale iba v rámci pastorácie. Preto nemožno hovoriť o rozluke slovenčiny od češtiny (str. 38).
Zlom v chápaní identity národa nastal u D. Kováča, keď koncom 19. storočia nastúpili českí ”realisti” ku skrytému koloniálnemu skultúrňovaniu nášho národa zmrzačeného Maďarmi. D. Kováč nepochopil, presnejšie nechcel pochopiť podstatu skrytého prenikania čechoslovakizmu do priškrtenej kultúry nášho národa. Odovzdane sa podujal iba k popisu tohto historického procesu tak ako ho pragmaticky vysvetľovali českí ”realisti”, ich pražskí odchovanci na Slovensku, po druhej svetovej vojne dogmatickí komunisti a ich nasledovníci.
D. Kováč svoj obdiv k českým ”realistom” a zvlášť k T. G. Masarykovi, zastrel a rafinovane ho podsunul M. R. Štefánikovi. Štefánikove vedecké, diplomatické, vojenské a politické historické úspechy podriadil Masarykovej výchove a jeho rozhodnutiam a čiastočne aj Benešovým pokynom. Popritom zamlčal ich komplot proti Štefánikovi na jeho zneškodnenie, keď sa stal nebezpečným pre zriadenie unitárneho spoločného štátu. Podstatou tohto nebezpečia bol Štefánikov povojnový program kultúrnej emancipácie Slovákov v národnom duchu. D. Kováč národného hrdinu pretvoril na regenáta Slovákov, na čechoslovakistu, dokonca na uvedomelého Čecha.
Aby D. Kováč mohol plniť svoj program zmrzačenia sebavedomia Slovákov, zavrhol vedeckú metodológiu pri skúmaní sociálnych problémov a prepotrebnú psychoanalýzu pri poznávaní charakteru a životnej orientácie význačnejších osobností. Potom nastúpil cestu slepej deskripcie udalostí ako ich prezentovali publicisti zastretého kolonializmu. V podvrhnutej publikácii Štefánik a Janin na str.15 presvedčuje čitateľov: ”Podivné sú zákonitosti psychológie, ak pravda o zákonitostiach tu možno vôbec hovoriť.” Prekvapujúce priznanie D. Kováča mu umožňuje przniť charakter Štefánika. Vo svojej publikácii Milan Rastislav Štefánik na str. 9-11 deformuje rozsiahlu pamäťovú kapacitu, geniálnu inteligenciu a vysokú humánnu aktivitu Štefánika (ako ju hodnotí Claire Boas de Jouvenel alebo Ružena Svobodová) na ”dieťa svojich čias... secesia svojou filozofiou, dekoratívnosťou, nápadnou ozdobnosťou... vyjadruje dvojpólovosť, je typickou črtou Štefánikovej osobnosti. Secesia je súčasne vyjadrením prechodnosti, premenlivosti, ale aj neistoty, vzrušenia... Nerobil si plány na ďalšiu budúcnosť, bolo mu cudzie systematické budovanie nejakej kariéry. Ako keby pochyboval, že bude nejaké zajtra. Všetko chcel hneď, rýchlo, naraz... Neprestajne ho svárili protiklady.. tradicionalistu a pokrokára, národovca a svetobežníka... vnútorný svetonázorový svár ho mučil po celý život...”
Namiesto psychoanalytického skúmania podstaty životných aktivít, D. Kováč rozširoval takéto klebety o Štefánikovi, na ktoré nadviazal na str. 16-23 Štefánikove ”údajné roztržky s otcom lebo mal pochybnosti o existencii boha, otec ho vyhnal z domu.” Ďalej, že mal kritický postoj k martinskému vedeniu SNS. Štefánika ďalej hodnotí ako ”stúpenca jednotného československého národa v chápaní T. G. Masaryka. Masarykov ”realizmus” uchvátil mladého Štefánika... bol popredný hlasista... usiloval o udržanie hlasistickej jednoty.” Ak však prelistujeme všetkých päť ročníkov Hlasu, nenájdeme v nich ani jeden príspevok od Štefánika. Krátky čas redigoval Umeleckú prílohu Hlasu, ktorú zameral na slovenskú literatúru. V nej bol Štefánik kriticky proti hlasistom. Na ďalších stránkach svojej publikácie zazmätkoval D. Kováč. Na str. 24-27 sám seba už pravdivo vyvracal. Konštatoval črty Štefánikovej povahy ako neústupnosť, obrovskú vôľu a presvedčenie, že niet nemožných vecí, čím upútal svetoznámeho vedca Henryho Poncairea, ktorý sa stal jeho podporovateľom. Jansena, riaditeľa Meudonskej hvezdárne udivoval zase veľkými technickými schopnosťami, invenciou a úspešnými výskumami. Na strane 35 D. Kováč priznal, že Štefánik ”stále myslel na oslobodenie slovenského národa... predvídal vojnu.. pre slovenský národ vznikne šanca zbaviť sa útlaku v prípade porážky Rakúsko-Uhorska, ak sa zapojí v zahraničí do boja s Dohodou. ”V náväznosti spomenul tiež Štefánikove výskumné lety hlboko za frontovou líniou, že sa vyznačoval neobyčajnou odvahou, chladnokrvnosťou, mimoriadnymi diplomatickými schopnosťami, pričom rozvíjal svoj fantastický plán oslobodenia premysleného do detailov. K tomu D. Kováč ešte dodal, že na tomto pláne už systematicky v zahraničí, hoci bez viditeľných úspechov, pracovali Masaryk a Beneš. V ďalšej časti publikácie sa vrátil k čechoslovakistickým klebetám.
T. G. Masaryk bol vraj Štefánikovým obľúbeným profesorom, že ho obdivoval ako vedca, filozofa a politika, že sústavne navštevoval jeho prednášky a aj jeho rodinu. Štefánik sa údajne stal stúpencom spolupráce, tak ako ju chápal jeho profesor. Tieto myšlienky mali predstavovať kostru Štefánikovho politického myslenia. Aj tieto mýty sú účelové. Štefánik neobdivoval Masaryka. Nebol jeho profesorom a nenavštevoval jeho prednášky ani jeho rodinu. Štefánik dva roky študoval v Prahe najprv architektúru a následne astronómiu s matematikou. O Masarykovi bol už dobre oboznámený doma otcom, že pokladal Slovákov za vetvu českého národa, rovnako ako obrodeneckí staročesi. Štefánikovi podstata českého ”realizmu” bola známa vďaka otcovmu vplyvu.
Tvrdenia D. Kováča sú dokonca v rozpore s prehlásením Beneša. Keď koncom roka 1915 navštívil Štefánika v parížskej nemocnici a Štefánik mu tam predložil svoj plán, Beneš bol ohromený koncepciou i detailmi. Podľa Beneša ”Český komitét zahraničný síce pracoval, ale nepodarilo sa mu presadiť so svojim plánom medzi dohodovými politikmi, ani vo verejnosti” (str.40). D. Kováč pritom kamufluje Masarykov Manifest, uverejnený 14. 11. 1915 vo Francúzku, USA, Rusku a vo Švajčiarsku, v ktorom sa zmieňoval o kráľovstve Čiech, s pričleneným Slovenskom. Český zahraničný komitét nepočítal s organizovaním zahraničného vojska. Toto mal v pláne Štefánik a mal podporu v tom zo strany Dohody ako francúzsky občan, ako úspešný vojnový letec s vyznamenaním a ako vedec a diplomat.
Posledné klamné dielo D. Kováča Štefánik a Janin (Bratislava, Dilema 2001) je plodom podvrhov Beneša a jeho najvernejších (Štrimpl a Čechura), ku ktorým sa pridal aj D. Kováč. Podľa nich v Benešovej pozostalosti bol Janinov list, v ktorom údajne žiadal Beneša o zverejnenie jeho názorov o Štefánikovi až po roku 2000. Dovtedy aby bol uschovaný v archíve. Tento list však D. Kováč v originále nezverejnil! Názory v publikácii pripisované Janinovi sú totožné Benešovým, keď obaja sú už dávno nie medzi živými. Takže konfrontovať Janinove názory a údajný jeho list, keď už je dávno mŕtvy, D. Kováč nadirigoval túto možnosť svojmu priateľovi Čechurovi. Zbožné želanie D. Kováča odpísať M. R. Štefánika slovenskému národu, pošpiniť ho čechslovakizmom, renegátstvom a zároveň veľkým obdivovateľom tatíčka Masaryka a veľkým priateľom Beneša, mal v tomto duchu po smrti prehodnotený Janin splniť.
Pri tejto príležitosti treba sa zamyslieť nad Kováčovou motiváciou protištefánikovskej publicity. Jeho publicita v tomto smere má dosah mrzačenia sebavedomia slovenského národa. Je robená v súlade s programom Dzurindovej vládnej garnitúry. Podstatou tejto motivácie treba hľadať v jeho sociálnom postavení.
Dušan Kováč vo svojej súčasnej publicite sa preukázal jednoznačne ako prznitel Štefánika, národného hrdinu slovenského národa, ďalej ako przniteľ nedokončenej kultúrnej emancipácie slovenského národa. Treba vziať do úvahy jeho príbuznosť rodinnú s bývalým prezidentom Michalom Kováčom. Keď sa stal M. Kováč prezidentom a podporovateľom svetoobčianstva veľkého kapitálu, Dušanovi Kováčovi sa začala otvárať kariéra vedca. Stal sa riaditeľom Historického ústavu SAV. Pod Dzurindovou politickou taktovkou bol ustanovený za vedeckého tajomníka SAV. V tejto funkcii má rozhodujúci vplyv na personálne obsadzovanie pracovísk v SAV a na vedeckú profiláciu predovšetkým sociálnovedných útvarov. Jeho životná orientácia najpravdepodobnejšie vyplýva z takéhoto sociálneho postavenia. Iba pod vplyvom týchto sociálnych koreňov prevzal od T. G. Masaryka a E. Beneša a od ich veliteľov dobrodružný ”dráteníčkovský” charakter M. R. Štefánika a slovenského národa. Podľa toho uplatňovanie práva na sebaurčenie Slovákov je konzervatizmus. Podľa toho komplot proti M. R. Štefánikovi a jeho zavraždenie označuje D. Kováč za “ľudácku propagandu... natoľko primitívnu a nepodloženú, že nemá význam sa s ňou viac zaoberať.” Je to autoritatívne tvrdenie vedeckého tajomníka Slovenskej akadémie vied, typického obľúbenca svetoobčianstva, presadzovateľa inštrumentálno-pragmatickej orientácie pri mrzačení sociálnych vied, s dosahom na zmrzačenie sebavedomia národa slovenského. Bohom mu je kapitál a svetoobčiansky trhový mechanizmus je mu náboženstvom, pritom vedeckému tajomníkovi SAV.