Teodor Križka

Preco?

Vo chvíli, ked píšem tento svoj pravidelný stlpcek, ešte neviem, ci sa Národná rada SR priklonila k podpore USA v ich koristníckej vojne voci Iraku vyslaním slovenských vojakov do konfliktného pásma. Nemám ani reakcie jednotlivých poslancov na moju e-mailovú výzvu, aby svoje hlasovanie zosúladili so svojím svedomím. Ba predsa len jednu mám, reakciu jediného poslanca za KDH, ktorý ma ubezpecuje o súlade jeho hlasovania s morálnym zákonom. Musím sa preto uspokojit iba s komentárom k diskusiám o tomto probléme v médiách, ktorá mi pripadá práve taká rozpacitá ako vedomie našich politických reprezentantov. Chcel som použit “politických elít”, ale ci možno hovorit o elitách tam, kde niet ušlachtilosti, zodpovednosti a pocitu služby národu?
Takmer nik z politikov, aspon nie tých, ktorých slovo má akú-takú váhu, nenašiel odvahu pomenovat veci pravým menom. Nik si nepoložil otázku, co je pravým úcelom chystaného útoku na Irak, ciže na dalšiu Juhosláviu a další Afganistan. Nik sa nespýtal, ci to nie je len predmostie dalšieko konfliktu – kde? Nuž napr. na Kórejskom polostrove, tak nebezpecne blízko cínskych hraníc, alebo ešte predtým v Sýrii ci inde.
USA – nech mi to radoví obcania Ameriky prepácia – krájajú svet velkým ocelovým príborom, v ktorom vidlicku a nožík, nástroje bežného stolovania, dávno nahradili rakety s plochou dráhou letu a dalšie, ešte modernejšie zbrane. Berú si pritom výpalné za mier od každého slabšieho štátu, Slovensko nevynímajúc, hoci aj v podobe spoluúcasti na ich stratégmi naplánovanom konflikte. A cuduj sa svete, naši politickí reprezentanti to dokonca vnímajú ako velkú cest. Žasol som, ked minister zahranicných vecí Kukan v nedelnej televíznej relácii bez hanby pošepkával našim podnikatelom, že reku aj oni budú mat z tohto morálneho humbuku profit, lebo casom bude treba obnovovat rozbombardovaný Irak...
Dakujem pekne, pán minister, kandidát na prezidenta za SDKÚ! Vaša cynická profesionalita mi spôsobuje triašku na tele.
Ale o nic cestnejší a hrdinskejší nie sú ani tí, ktorí cakajú, ci si náhodou USA nevynútia súhlasnú rezolúciu OSN, aby sa mohli pridat k hurónskemu pokriku amerického prezidenta. Oportúnne strkajú hlavu do piesku v nádeji, že aj také zbabelé správanie sa predsa len niekto v Amerike ocení a v budúcnosti bude taktiež v tichosti tolerovat ich demokratické volebné vítazstvo.
Omyl, priatelia. Budúcnost závisí od toho, nakolko sa postavíme nie za diktátora Husajna (USA v Iraku po jeho porážke urcite nenastolia demokratický režim, ale nechajú krvavo potrestat všetkých Husajnových stúpencov novým Saddámom), nie za obnovu jadrových skúšok v Kórey (ktorej kritika je možno iba zámienkou na vtiahnutie Cíny do vojny), nie za iné nebezpecné plány. Budúcnost závisí od toho, ako sa svetové elity múdrych a statocných politikov, vedcov a umelcov, a inteligencie vôbec, postavia za hladanie spôsobov, ako nepremenit svet na jeden nekonecný kultúrny hamburger, ale naopak, ako v globalizujúcej sa civilizácii chránit a zveladovat rozmanitost bohatstiev národných kultúr, lebo jedine národné kultúry sú aj bohatstvom a ospravedlnením tohto stále zmenšujúceho sa sveta.