Ján Motulko

Odpocítavanie
I.
/5/ Bojím sa, bojím vecných
ohnov Kirkuku.
Bojím sa, bojím, že
vyplamenia zo zemského jadra,
zo samého dna pekla
síru na túto krajinu.

Pane, zmiluj sa.

Bojím sa, bojím o Lótovu ženu.
Chlipné prsty inšpektorov
už ohmatávajú jej
ropné vnady
a jej kamennú minulost
ženú do zatratenia živých.

Pane, zmiluj sa.

/4/ A sa až hrozím, derúc sa casu hložím,
že Sodoma a Gomora,
jediná,
v ociach Jehovu je málo
nevinná
pre rok dvetisíci tretí.
Jehova je krutý:
Ostnaté budú prúty
na nelásku
dnes.

/3/ Je cas. Je necas pokoja
a kypí vášní more.

Krkavcov cierne mraky
na obzore.

/2/ Cas je už tehotne strmý,
na pôrod súci,
mazlavú búrku núka mi.

Na nebi krvavo hrmí:
Boh zalamuje rukami
/lebo je vševedúci/.

/1/ Klaniam sa smrti, co bola
i co bude.
S tou dnešnou ešte vediem spor
pre malý dvorcek pre nu,
pre omrvinku chleba zo stola
/jediná lásky stopa/,
z ktorej tryská
ropa.

/0/ Ach láska, žitia štít!
Zaštít nás! A daj žit...

II.
A málo, málo, co tu treba.
Život je smrt. A len sa nebát.

Alláh akbar.

A málo zaplatit za nájom.
Pre chudobných je nebo rajom.

Alláh akbar.

7. 1. 2003

Potopa
Videl si, Noe, tolko vody?
Úzkost sa mokrou hrôzou brodí.

To nie je
krstná voda, co dáva
rajský život duši.
To nie je
voda milost súši.

Tie vody
padajú ako kamene.
A aká je ich cena?
Trest za hriech, Noe?
Výstraha? A ci pre nás
odprírodnené znamenie?

Bože, pozri na tie vodné skaly.
Však ty si tiché vody stvoril,
aby život, áno, život dali,
nespúštaj ich na ludské dvory,
už je ich
vela, vela, vela, vela,

nedovol preto tolké zrady.
Nech nie je zlocin z tvojho diela.

Ach, Bože, vodovodospády!
Vcera i dnes. Aj pozajtra.

Zastav ich.
Nemusíš sám ten zázrak spravit,
pošli hoci svojho frajtra,
nech pozastaví ten prúd dravý,
alebo nech poženie ho,
kde sa vylial z brehov,
kým sa neponorí
do dalekých morí.
Pritom dobrým svedkom bud mi:
Prosím ta, nie s ludmi...!

Urob to takto, prosím:
Nech prestane sa už voda rúhat
živým tvorom.
Nech bude suchý Ararat
a nad ním dúha
nad obzorom.

To bude pre Zem milosrdným kódom.

A bude štastný Noe
so svojím ludským rodom.

Lúskanie orechov
Škrupina. A dnu ja som
suché jadro.

Škrupina škrípe hlasom
kladiva.

Odspodu ked sa hore dívam,
škrupina vysychá a zahorí,

ale ja, to jadro, ktoré vnútri hostí,
presvitám za obzory
pozemskosti:

Škrupina ohnu,
zemi moje kosti.

A jadro?
Letí do vecnosti.

Perpetuum mobile
Nieco jak plamen. A voda
neuhne sa i sa poddá.

Nieco veselo i krátko.
Gilgameš. I nebožiatko.

Nieco tajomne. A snivo.
Život. Smrt. A smrt a život.

Teda vecnost. Sine fine.
Ku plamenom zrodu plynie.

Synovská
Bože, keby si ty bol žena,
no a ja tvoje nemluvniatko,
tvoj plný prsník by som hladal
a sal a sal a sal.

Ja poddaný som, ty si vláda,
si priekopa a val.

Poviem to celkom krátko,
najväcšiu chválu chvál:
Ty si mi otcom, si mi matkou,
tak si ma mojkaj a ma koj.

A co ja na to?
Nic viac, len šepnem ponížene
dojciacej svojej Otco-Žene,

že som tvoj.