Šimon Ondruš
Ked Sloven znamenalo Slovan
Roman Jakobson, velká osobnost európskej a svetovej jazykovedy 20. storocia,
sa venoval aj etymológii. Na slavistickom kongrese v Prahe r. 1968 vykladal
pôvod mena staroruského pohanského boha Velesa. Ked vydal Max Vasmer
trojzväzkový etymologický slovník ruského jazyka (1950 - 1958), zaujal
stanovisko k niektorým výkladom. Nesúhlasil s Vasmerovým názorom, že
etnické meno Slovanov geneticky súvisí so slovanskými hydronymami so
základom slov- (staroruský názov Dnepra Slovutic, polské rieky Slava,
Slavica a i.). Podla Jakobsona meno Slovän- je odvodené od základu slov-,
ktoré je v apelatíve slovo. Popri starom argumente podla analógie albánskeho
Skhipetar "Albánec" - skhiponj "chápat" Jakobson
uviedol derivacnú analógiu staroruského názvu Klicane "polovníci",
co je odvodené od klic "volanie, krik".
Po Jakobsonovi sa väcšina slavistov priklána k názoru, že etnonymum
Slovän- súvisí s apelatívom slovo. Základ slov- je kontinuantom indoeurópskej
nesatemizovanej podoby k'lev-: k'lov-. Tento základ nebol ešte sémanticky
špecifikovaný na oznacenie základnej jazykovej jednotky slovo. Okrem
iného svedcí o tom aj fakt, že slovanské slovo oznacuje sémantiku latinského
verbum iba v západných a východných slovanských jazykoch. V slovincine
oznacuje lúcenie, rozlúcku, v chorvátcine a srbcine grafému, písmeno
(pôvodne asi zvuk oznacený písmenom), v macedóncine rec, kázen, slovar
je šlabikár, v bulharcine nadgrobno slovo je pohrebná rec, kázen. Nášmu
pojmu slovo zodpovedá v slovincine beseda, v chorvátcine rijec, v srbcine
rec, v macedóncine zbor, v bulharcine duma.
Indoeurópsky základ k'lev- : k'lov- oznacoval zvuk. Taký význam má grécke
klewos, kleos, ktoré okrem zvuku oznacuje slávu. V tocharskom jazyku
má klev význam oznámit. V litovcine klausau znací pocujem, staroírske
klust je sluch. Aj praslovanské sluch vzniklo z derivátu slow-s-, po
monoftongizácii slow- na slu- a zmene s na ch. Staroindické sravas (v
starej indictine sa l menilo na r) je zvuk, slovo, sláva.
Indoeurópsky základ k'lov-, z ktorého je praslovanská podoba slov-,
mal širšiu významnú škálu. Oznacoval zvuk, hlas, rec, oznámit, pocut,
sluch. Sú to základné komunikacné zložky. Od základu slov- odvodili
starí Slovania príponou -än- etnické meno Slovän-. Ked prišli predkovia
južných Slovanov na Balkán, prešlo etnické meno Slovän- aj do gréctiny.
Ale klasická gréctina ani klasická latincina nemali na zaciatku slova
spoluhláskovú skupinu sl-. Preto vložili do náslovnej skupiny sl- spoluhlásku
-k- alebo -t-. Praslovanské o sa v tomto období vyslovovalo bližšie
k a ako k o. Napríklad staré slovanské okno prevzali starí Fíni v podobe
akuna. Preto aj Slovän- dostalo v gréctine podobu Sklavén-, v množnom
císle Sklavénoi. Tieto javy dôkladne opísal P. J. Šafárik v Slovanských
starožitnostiach (1837). Popri podobe Sklavénoi bola ja forma Stlavénoi.
Z gréctiny prešlo pomenovanie Slovanov do latinciny v podobe Sclaveni.
Tieto otázky interpretoval po Šafárikovi aj L. Niederle v druhom zväzku
Slovanských starožitností (vychádzali od r. 1902). Formu Sclaveni používal
gótsky historik Jordanes aj byzantínsky zemepisec - historik Prokopios.
Predkovia južných Slovanov sa v Byzancii dostali aj do podrucia Grékov.
Boli u nich nevolníkmi. Ako je známe, nevolníci sa grupovali zo zajatcov.
V gréctine pre takých slovanských zajatcov vzniklo v 8. storocí slovo
sklabos ciže sklavos. Bol to nevolník slovanského pôvodu. Do stredovekej
latinciny prešlo v podobe sclavus. Zo stredovekej latinciny sa rozšírilo
v románskych aj v germánskych jazykoch. V starej francúzštine to bolo
esclaf, v španielcine esclavo, v taliancine schiavo. V nemcine je Sklave.
Dobre o tom informuje F. Kluge v slovníku Etymologisches Wörterbuch
der deutschen Sprache (20. vydanie z r. 1967).
Uvedená historická postupnost svedcí o nevedeckosti tých autorov, ktorí
pomenovanie Slovanov odvodzujú od latinského slova sclavus. Takých nevedeckých
autorov ostro ironizoval už P. J. Šafárik v Slovanských starožitnostiach.
Kým grécke sklabos - sklavos a latinské sclavus vznikli v 8. storocí,
etnické meno Slovän je ovela staršie. Jeho reflexom je grécke Sklavénoi
a latinské Sclaveni. Grécku reflefiu etnonyma Slovän-i vo forme Sklavénoi
nehistoricky transformujú autori ruského diela Svod drevnejšich pismennych
izvestij o Slavianach (Moskva, 1994) na formu Sklavini. Pravdepodobne
podla nich aj A. Ruttkay oznacuje praslovanský migracný prúd v 4. -
5. storocí cez územie Polska ako sklavínsky..."a stream called
Sclavin..." (Porovnaj zborník Slovaks in the Central Danubian Region
in the 6th to 11th Century, Bratislava 2000, s. 69. Slov. verzia - Slovenské
pohlady 2001, c. 3, s. 50: "...v 5. storocí prúd oznacovaný ako
sklavínsky cez južné Polsko na západ...")
Hovorit a písat pre štvrté a piate storocie o Sklavínoch je nehistorické.
V 5. st. ešte gréctina nemala prevzaté meno Sloväni vo forme Sklavénoi,
tobôž nie vo forme Sklavínoi. Nehovoriac o tom, že názor o stahovaní
Praslovanov od Dnepra a Bugu na západ cez Polsko je iba jedna z hypotéz,
ktorú však archeológovia a historici podávajú ako dogmu. Slavisti jazykovednej
orientácie sú v tejto otázke ovela opatrnejší, ako ukazujú štúdie v
polskom zborníku z konferencie na pocest stého výrocia narodenia T.
Lehra - Splawinského (1891 - 1965) - klasika polskej slavistiky, autora
diela O pochodzeniu i praojczyznie Slowian (1946).
Pred týmto zborníkom odbornú slavistickú literatúru do r. 1990 dôkladne
interpretovala Hanna Popowska-Taborska v publikácii Wczesne dzieje Slowian
w swietle ich jezyka (1991). Neprijíma dogmu archeológov o zakarpatskej
pravlasti Slovanov a ich migrácii na západ a na juh v 5. st. Jordanov
grecizovaný názov Slovanov zaznacuje formou Sklawenowie, nie neskoršou
fonetickou formou Sklavini, ako to robia ruskí autori v uvedenom zborníku
Svod... (1994) a A. Ruttkay v zborníku Slovaks... (2000).
Kedy vzniklo pomenovanie Slovanov vo forme Slovän-? Prvé explicitné
záznamy o Slovänoch pochádzajú 6. storocia. Gótsky historik Jordanes
v spise De origine actibusque Getarum píše v 34. a 35. kapitole: "...ab
ortu Vistulae fluminis per immensa spatia Venetharum natio populosa
considet, quorum nomina licet per varias familias et loca mutentur,
principaliter tamen Sclaveni et Antes nominatur. Sclaveni a civitate
Novitunense et lacu qui appelatur Mursiano usque ad Danastrum et in
boream Viscla tenus commodatur.
Druhým historikom 6. storocia, ktorý písal o Slovänoch, bol Prokopios
pochádzajúci z Byzancie, z mesta Kesarea. Podla toho sa nazýva Prokopios
Cezarenský. Slovänov a Antov uvádza viackrát pri opise vojny s Gótmi
z r. 537. V texte s názvom Hyper ton polemon logos uvádza Slovänov na
týchto miestach:
V druhej kapitole je sekvencia "...ta Sklavénón ethné..."
V tretej kapitole "...tó Sklavénón ethnous..., hó men oun Sklavénos
orthou..." V štvrtej kapitole: "...barbarón gar Sklavénón
polys homilos... Sklavénoi de pandemei hypéntiadzon... ta gar ethné
tauta, Sklavénoi te kai Antai...
Historicky a jazykovedne je velmi závažné toto Prokopiovo konštatovanie:
"...kai mén kai onoma Sklavénois te aki Antais hén to anekathen
én." T. j.: Dávnejšie aj meno Slovänov a Antov bolo to isté.
V piatej kapitole Prokopios píše: "Hypo touton ton chronon Sklavénón
strateuma diabantes potamon Istron...", t. j.: Asi v tom case vojsko
Slovänov prešlo rieku Ister (asi r. 548). Prokopios konštatuje, že v
case vojny s Gótmi (asi r. 537) pri obliehaní Ríma pomáhali Belizarovi
jazdci v pocte 1600. Boli to Huni, Sloväni, Anti, ktorí bývali za Dunajom.
V tom case (asi v r. 550) vojsko Slovänov v pocte okolo 3000 mužov prešlo
cez rieku Dunaj... Záznamy Prokopia o prítomnosti Slovänov na strednom
a dolnom Dunaji (Istros) majú závažný historický význam. Dokazujú prítomnost
Slovänov v týchto oblastiach už pred príchodom Avarov.
Zámerne dávam gréckemu Sklavénoi slovenské Sloväni, nie Sklavíni, ako
to robia ruskí autori v diele Svod.., tom I, Moskva 1994 a pravdepodobne
podla nich aj A. Ruttkay v zborníku Slovaks... Pre 5. storocie používat
formu Sklavini, sklavínsky je historicky neprimerané. Vtedy ešte gréctina
nemala etnonymum Sklavénoi ako reflex slovanského Sloväni.
Od 6. do 12. storocia sa Slovania nazývali Sloväni. Zo záznamu Jordana,
že Slovania spolu s Gótmi bojovali proti rímskemu impériu už v 4. storocí,
logicky vyplýva, že etnické meno Slovän vzniklo najneskoršie v 4. storocí.
Praslovania prišli do užšieho zemepisného, a tým aj etnického, kontaktu
s Germánmi od 5. - 4. storocia pred Kristom. Bolo to dve až tri tisícrocia
od vyclenenia praslovanciny a pragermánciny zo spolocného indoeurópskeho
základu. Za tie tisícrocia sa rec Praslovanov a rec Pragermánov v hláskovej
stavbe a v slovnej zásobe natolko odlíšili, že Praslovania reci susediacich
Germánov už dobre nerozumeli. Preto ich nazývali Nämci. Praslovanské
adjektívum näm malo význam brblajúci, nezrozumitelne hovoriaci. Tento
význam je ešte zachovaný vo východoslovenských náreciach. V starosloviencine
näm zodpovedalo významom gréckemu alalos, kófos, eneos, heteras, v latincine
významu slova mutus. Forma näm vznikla disimiláciou zo staršieho mäm.
Zodpovedá mu lotyšské memulis - brblajúci.
Podobne ako Praslovania nazvali nezrozumitelne hovoriacich Germánov
brblajúci, nämci, aj starí Gréci nazvali nezrozumitelne hovoriacich
cudzincov slovom Barbaroi, Barbaros. Gréckemu Barbaros zodpovedá staroindické
barbara - brblajúci. Aj Sumerovia nazývali cudzincov Barbar. Z gréctiny
prešlo barbaros do latinciny ako barbarus. H. Frisk v gréckom etymologickom
slovníku na s 220 píše, že slovo barbaros sa pôvodne urcite vztahovalo
na rec. V latincine zodpovedá onomatopoji barbarus tvar "brblajúci".
Starí Indovia slovom barbaras nazývali brblajúcich neárijcov. Takého
pôvodu boli aj slovanské slová blb (doložené skôr u Bernoláka ako v
ceských slovníkoch), brblat, blabotat. (Porovnaj A. Walde, Lateinisches
etymologisches Wörterbuch (1965), s. 94 - balbus.)
V protiklade ku Germánom používali Praslovania medzi sebou zrozumitelnú
komunikáciu, rec, slová. Preto sa nazvali Slov-än-, pred vznikom jatu
Slov-én-. Toto etnonymum vzniklo medzi 4. st. pred Kr. (okamihom zaciatku
dotyku s Germánmi) a 4. st. po Kr. Ak sa Ptolemaiovo pomenovanie SouoBébenoi
ciže Souovénoi týka Slovanov, ako predpokladajú niektorí interpreti,
v tom prípade sa etnonymum Slovän používalo už od 2. st. S urcitým stupnom
pravdepodobnosti môžeme predpokladat, že etnické pomenovanie Slovän,
Slovén vzniklo v case okolo narodenia Krista.
Hláskovú podobu Slovän používali Slovania až do 12. st. V starosloviencine
je z 10. a 11. st. doložená iba forma Slovän-. Táto forma je bohato
doložená v hagiografických textoch Život Konštantína a Život Metoda.
Život Konštantína písal pravdepodobne jeho najproduktívnejší žiak a
spolupracovník sv. Kliment, a to podla dôverných informácií Konštantínovho
brata Metoda. Bohaté informácie o rodicoch a detstve Konštantína mohol
mat iba starší brat Metod. Protograf Života Konštantína vznikol po jeho
smrti v r. 869 v Ríme. Život Metoda po jeho smrti v r. 885 písal pravdepodobne
sv. Gorazd, ako to tvrdil už P. J. Šafárik. Najstarší zachovaný odpis
Života Metoda pochádza z 12. storocia. Tu je etnonymum Slovän uvedené
dvanástkrát, vždy s grafémou pre jat, ciže ä - Slovän-. Rastislav bol
"knez slovänsky". Slovania sú "Sloväni". V Solúne
Solúnania "cisto slovänsky besedujot". Konštantínovi Boh zjavil
"slovänsky knigy". Pápež Mikuláš položil na oltár sv. Petra
"slovänskoje evangelie". Pápež potvrdil biskupa, aby vysvätil
"ot ucenik slovänsky tri popa a dva nagosta" - troch knazov
a dvoch lektorov. Pápež posielal Metoda nielen KOcelovi, ale "vsäm
stranam slovänskym". To bolo závažné konštatovanie, že solúnski
bratia mali hlásat krestanstvo nielen v Panónii, na Slovensku a na Morave,
ale aj ostatným Slovanom. Pápež poslal na Moravu list, v ktorom píše,
že do Metodových rúk vkladá "vse slovänskyja strany". Metod
prekladal s dvoma rýchlopiscami všetky knihy písma okrem Kníh Makabejských
"ot grcska jazyka v slovänsky".
Najstaršie redakcne upravený text Života Konštantína pochádza až z 15.
st. (1469). Redakcná úprava vznikla v kláštore sv. Bohorodicky, severne
od Skopje. Bolo to územie srbského jazyka. V texte sa Slovania a ich
rec spomína šestkrát. Za prednú otvorenú ä je tu už historický srbský
a macedónsky reflex. Panónsky Kocel si velmi oblúbil "slovenskye
knigy". Ked bol Konštantín v Benátkach, neprajníci slovanskej liturgie
sa ho rozhorcene pýtali, ako to, že stvoril "Slovenem knigy".
V Ríme prijal pápež "knigy slovenskye". Pápež prikázal dvom
biskupom, aby vysvätili "slovensky uceniky". V chráme sv.
apoštola Petra spievali liturgiu "slovenskyim ezikom".
Z nehagiografických textov je príslovka slovänsky doložená v 11. st.
v Macedónskom cyrilskom lístku. Je v úvode Bohoslovia Jána Exarcha,
popri Konštantínovi Preslavskom najznámejšieho starobulharského spisovatela.
Prirodzene, v biblických textoch sa etnonymum Slovän vyskytovat nemôže.
Forma Slovän sa pravidelne používa v Nestorovej kronike, v Povesti vremennych
let z rozhrania 11. a 12. st. Nestor píše: "Po mnozäch ze vremianech
säli sut Sloväni po Dunajevi, gde est nyne Ugorska zemlja i Bolgarska.
I ot täch Slovän razidošasja po zemlä i prozvašasja imeny svoimi, gde
sädše na kotorom mästä. Jako prišedše sädoša na räcä imenem Morava i
prozvašasja Morava... I tako razidesja slovänskij jazyk, täm že i gramota
prozvasja slovänskaja..."
Ako vidiet z Nestorovej kroniky, ešte v období na rozhraní 11. a 12.
st. žila forma Slovän. Medzi 12. a 14. st. vznikla podoba Slovan a paralelne
s nou aj variant Slovak. Na transformáciu Slovän na Slovan mohli pôsobit
apelatíva typu župan, zeman, bratan-ec, ale aj etnonymá odvodené od
hydroným zakoncených na k, g, ch. Po palatalizácii sa -cän zmenilo na
-can, -žän na -žan. Od Timok odvodené Timocäne - Timocane, od Bug odvodené
Bužäne - Bužane, od Vag Važäne - Važane, od Praga odvodené Pražäne -
Pražane...
Alternovanie príponou -an, -ak je iba západoslovanké: Pražan - Pražak,
Polan - Polak, Moravan - Moravak. Variant Slovak mal do 19. st. rovnaký
význam ako Slovan. O tom, že forma Slovak, resp. Slovaci, sa používala
vo význame Slovan, Slovania, svedcia texty polských kroník. V kronike
Karcina Kromera z r. 1611, vydanej vo Waršave v r. 1767, sa píše: "Slowacy,
Dalmatami ani Illirykami nie sa, ale že z krain Zadunajskich poszli,
a zwyciezywszy... narody tameczne, sami na ich miejscach w Dalmacjej
i Illiryku usiedli..." Podobne v Kronike polskej, litewskej...
Macieja Stryjkowského z r. 1582 sa píše: "Slowienie, albo Slawacy,
przodkowie naszy, byli slawni rycerska dzielnoscia... (Porovnaj H.
Popowska - Taborska: Wczesne Dzieje Slowian.., 1991, s. 7.)
Ako je známe, ešte náš velký Ján Hollý používal meno Slovák nielen na
oznacenie slovenského národa, ale aj na všeobecné oznacenie Slovanov.
Až štúrovská generácia fixovala formu Slovák na oznacenie príslušníka
slovenského národa. Spravidla sa stará slovanská forma Slovän zmenila
na Sloven v srbcine a na Slowian v polštine. V polštine Slovän na Slowian
podobne ako väno na wiano, vära na wiara a pod. Pravdepodobne aj ruská
podoba Slavian má pramen v polštine. Ruská je iba zmena Slovian na Slavian.
Z ruštiny ju prevzali aj Bulhari. Formu Sloven podla srbciny majú aj
Macedónci. Môže to byt aj domáci vývin, lebo Macedónci majú za praslovanské
jat ä dôsledne e ako Srbi. Od Cechov alebo Slovákov prešla forma Slovan
aj do slovinciny. Chorvátska forma Slovan je sekundárna.
Tých Slovanov, s ktorými prišli Madari od 10. st. do intenzívneho kontaktu,
nazvali Tót, Tótok. Boli nimi hlavne Slováci, Chorváti a Slovinci.
Forma Tót mala v starej madarcine podobu Tout. Od 12. st. je doložené
Tout vo význame Slovan. Slovo nie je pôvodom madarské. Súvisí so staronemeckým
diot, gótskym tiuda vo význame lud. Staropruské tauto, starolitovské
aj lotyšské tauta taktiež oznacuje lud. Litovci pojmom Taute oznacujú
Nemecko. Latinské Teutoni oznacovalo nemecký lud. Talianske Tedesco
je Nemec. Dnešnému nemeckému Deutsch zodpovedalo v starej nemcine diutisc.
Aj Kelti poznali toto slovo. Staroírske touth, bretónske tud oznacuje
lud, ludí. Nemci sa starým indoeurópskym slovom teut - tout nazvali
a uvedomili ako lud v opozícii voci Rimanom ako pánom.
Rovnaký pôvod ako domáce pomenovanie Nemcov Deutsch zo starej formy
teud-isk a madarské pomenovanie susedných Slovanov menom Tót, v staromadarskej
podobe Tout, má aj slovanské adjektívum cudzí, ktoré malo do 7. - 8.
st. hláskovú stavbu teudj-, po monoftongizácii tjudj-, po palatalizácii
tud-. U západných Slovanov vznikla forma cudz-, u východných Slovanov
cuž-. Na slovanskom juhu prvá spoluhláska nebola palatalizovaná. Z formy
tud- vzniklo slovinské tuj-, chorvátske a srbské tudz, macedónske tug´-,
bulharské tužd-, vplyvom ruštiny cužd-. V starosloviencine bola forma
štužd?, ktorá významom zodpovedala gréckemu allótrios, ksénos, latinskému
alienus. V case, ked Praslovania nazvali susediacich Germánov näm?ci,
vzniklo zo základu teud- praslovanské slovo tjudj-, tud- vo význame
cudzí. Germáni, Nemci boli pre Slovanov cudzí. Aj grécke slovo barbaros
malo pôvodný význam brblajúci, nezrozumitelne hovoriaci, cudzí. Starí
Rusi nazvali fínskych obyvatelov Novgorodu, Pskova a inde menom Cud.
Slovanské pomenovanie susedných Germánov Näm?ci je také staré ako slovo
cudzí. Oproti nim sa Praslovania nazvali ako Slov-än-. Bolo to v dobe
pred Kristom alebo tesne po narodení Krista.
Ako ukázal doterajší výklad, etnické meno Slovän, Slovan, Slovák má
evidentný významový, hláskový a morfematický vývin. Jeho genéza je etymologicky
priezracná.
Z celkového textu štúdie vyplýva, že Slovanov od ich najstarších predhistorických
cias až po súcasnost treba nazývat Slovania, ich rec slovanský jazyk,
do 10. st. praslovancina, ktorá sa vyclenila z indoeurópskeho základu
v priebehu 3. a 2. tisícrocia pred Kr. podobne ako stará baltcina, prabaltcina
(základ litovciny, lotyštiny a vymretej starej pruštiny), pragermáncina,
prakeltcina atd. Od 3. tisícrocia pred Kr. do polovice 1. tisícrocie
pred Kr. to bola paleopraslovancina, od polovice prvého tisícrocia pred
Kr. do polovice prvého tisícrocia po Kr. mezopraslovancina a v 5. -
10. st. neopraslovancina, ktorá sa už zacala nárecovo diferencovat.
Z praslovanského nárecia v Karpatskej kotline medzi Tatrami, Tisou,
stredným Dunajom a Moravou sa vykryštalizovala stará slovencina. O tomto
vykryštalizovaní vedecky píšu nielen naši jazykovedci Stanislav Novák,
E. Pauliny, J. Krajcovic a i., ale najnovšie aj európsky erudovaný ceský
slavista Jirí Marvan v publikácii Na prahu slovenciny (Bratislava 1999).
Už tu niet ani stopy po pomýlených názoroch F. Trávnícka, K. Horálka,
že slovencina sa vyvinula ako nárecie ceštiny. Marvanovu publikáciu
odporúcam nielen jazykovedcom, ale aj historikom a etnografom. Je to
vzácna kniha ceského slavistu o pôvode a vývine slovenciny.
Praslovanská predná nízka samohláska ä (jat), pre ktorú bola osobitná
graféma v prvej slovanskej abecede glagolici ( ) aj v mladšom písme
cyrilike ( ), sa po 10. st. vo vývine slovanských jazykov menila odlišne.
V slovencine máme za túto praslovankú samohlásku nielen -e- (verit,
merat, spev a pod.), ale aj dvojhlásku -ie- (vznikla diftongizáciou
dlhého é - viera, miera, spievat a pod.). To je dobrý základ pre terminologické
rozlišovanie starej slovenciny (rec starých Slovákov) a staroslovienciny,
prvého slovanského kultúrneho spisovného jazyka. Jeho základ bol v macedónskom
nárecí, ktorým sa hovorilo v rodisku solúnskych bratov Konštantína a
Metoda v 9. st. Do tohto nárecia prekladali z gréctiny prvé krestanské
texty, ktoré potrebovali pri misionárskej cinnosti medzi starými Slovákmi
a starými Moravanmi po r. 863. Tu so svojimi spolupracovníkmi- misionármi
Gorazdom, Klimentom, Naumom, Sávom a Angelárom (sedmopocetníci) pokracovali
v literárnej prekladatelskej a originálnej tvorivej cinnosti. Prirodzene
na Velkej Morave, t. j. na Slovensku a na Morave vnikali do textov vlastnosti
toho slovanského nárecia, ktorým sa v danej oblasti hovorilo. Po Metodovej
smrti v r. 885 odišli misionári (okrem sv. Gorazda) na slovanský juh.
Tam opät prenikali do tohto kultúrneho jazyka vlastnosti južnoslovanských
nárecí, najmä bulharciny a macedónciny. Od južných Slovanov sa tento
slovanský kultúrny jazyk dostal aj na slovanský východ, do Kyjevskej
Rusi. Tento prvý slovanský spisovný kultúrny jazyk, používaný a rozvíjaný
u všetkých Slovanov, treba nazývat starosloviencina. Nie je historicky
správne stotožnovat ho so starou slovencinou, starou moravcinou, ani
starou bulharcinou. Mal totiž vlastnosti všetkých slovanských nárecí,
resp. jazykov, na území ktorých sa používal. Bola to slovanská latincina.
Ak som vo výklade poukazoval na to, že od 6. do 12. st. etnické meno
Slovanov malo hláskovú podobu Sloväni, ich rec hláskovú podobu jenzyk?
slov?nsk? neznamená to, že túto formu máme používat aj dnes. Od predhistorických
cias až po súcasnost treba hovorit a písat o Slovanoch, o slovanskej
reci.
Historik A. Hrnko sa v 3. a 11. císle (2001) Slovenských pohladov zamýšlal
nad etnonymom Slovan a Slovák. Treba s ním súhlasit, že od 10. st. rec
našich predkov bola stará slovencina, naši predkovia boli starí Slováci.
Aj ceská veda hovorí o starých Cechoch, hoci mali staré meno Bohemi.
Aj madarská veda hovorí o starých Madaroch, hoci meno Madar v historickom
význame je doložené až zo 14. - 15. st.
Dúfam, že po mojom výklade už nebudú nejasnosti v používaní mena Slovan
a Slovák. Formu Slovän treba používat iba v tých kontextoch, ked sa
píše o tom, že do gréctiny a latinciny bolo etnonymum Sklavenoi, Sclaveni
prebraté z podoby Sloväni, co bola hlásková podoba Slovanov v predhistorickom
období - pred 10. st. a dve storocie po páde Velkej Moravy. Hoci mali
podobu Sloväni, boli to Slovania.
Prevzaté z P. Mulík (ed.): Slovo o slove. K niektorým problémom slovenskej
historickej terminológie. Bernolákova spolocnost, Bratislava 2001.