Šimon Ondruš

Ked Sloven znamenalo Slovan

Roman Jakobson, velká osobnost európskej a svetovej jazykovedy 20. storocia, sa venoval aj etymológii. Na slavistickom kongrese v Prahe r. 1968 vykladal pôvod mena staroruského pohanského boha Velesa. Ked vydal Max Vasmer trojzväzkový etymologický slovník ruského jazyka (1950 - 1958), zaujal stanovisko k niektorým výkladom. Nesúhlasil s Vasmerovým názorom, že etnické meno Slovanov geneticky súvisí so slovanskými hydronymami so základom slov- (staroruský názov Dnepra Slovutic, polské rieky Slava, Slavica a i.). Podla Jakobsona meno Slovän- je odvodené od základu slov-, ktoré je v apelatíve slovo. Popri starom argumente podla analógie albánskeho Skhipetar "Albánec" - skhiponj "chápat" Jakobson uviedol derivacnú analógiu staroruského názvu Klicane "polovníci", co je odvodené od klic "volanie, krik".
Po Jakobsonovi sa väcšina slavistov priklána k názoru, že etnonymum Slovän- súvisí s apelatívom slovo. Základ slov- je kontinuantom indoeurópskej nesatemizovanej podoby k'lev-: k'lov-. Tento základ nebol ešte sémanticky špecifikovaný na oznacenie základnej jazykovej jednotky slovo. Okrem iného svedcí o tom aj fakt, že slovanské slovo oznacuje sémantiku latinského verbum iba v západných a východných slovanských jazykoch. V slovincine oznacuje lúcenie, rozlúcku, v chorvátcine a srbcine grafému, písmeno (pôvodne asi zvuk oznacený písmenom), v macedóncine rec, kázen, slovar je šlabikár, v bulharcine nadgrobno slovo je pohrebná rec, kázen. Nášmu pojmu slovo zodpovedá v slovincine beseda, v chorvátcine rijec, v srbcine rec, v macedóncine zbor, v bulharcine duma.
Indoeurópsky základ k'lev- : k'lov- oznacoval zvuk. Taký význam má grécke klewos, kleos, ktoré okrem zvuku oznacuje slávu. V tocharskom jazyku má klev význam oznámit. V litovcine klausau znací pocujem, staroírske klust je sluch. Aj praslovanské sluch vzniklo z derivátu slow-s-, po monoftongizácii slow- na slu- a zmene s na ch. Staroindické sravas (v starej indictine sa l menilo na r) je zvuk, slovo, sláva.
Indoeurópsky základ k'lov-, z ktorého je praslovanská podoba slov-, mal širšiu významnú škálu. Oznacoval zvuk, hlas, rec, oznámit, pocut, sluch. Sú to základné komunikacné zložky. Od základu slov- odvodili starí Slovania príponou -än- etnické meno Slovän-. Ked prišli predkovia južných Slovanov na Balkán, prešlo etnické meno Slovän- aj do gréctiny. Ale klasická gréctina ani klasická latincina nemali na zaciatku slova spoluhláskovú skupinu sl-. Preto vložili do náslovnej skupiny sl- spoluhlásku -k- alebo -t-. Praslovanské o sa v tomto období vyslovovalo bližšie k a ako k o. Napríklad staré slovanské okno prevzali starí Fíni v podobe akuna. Preto aj Slovän- dostalo v gréctine podobu Sklavén-, v množnom císle Sklavénoi. Tieto javy dôkladne opísal P. J. Šafárik v Slovanských starožitnostiach (1837). Popri podobe Sklavénoi bola ja forma Stlavénoi. Z gréctiny prešlo pomenovanie Slovanov do latinciny v podobe Sclaveni. Tieto otázky interpretoval po Šafárikovi aj L. Niederle v druhom zväzku Slovanských starožitností (vychádzali od r. 1902). Formu Sclaveni používal gótsky historik Jordanes aj byzantínsky zemepisec - historik Prokopios.
Predkovia južných Slovanov sa v Byzancii dostali aj do podrucia Grékov. Boli u nich nevolníkmi. Ako je známe, nevolníci sa grupovali zo zajatcov. V gréctine pre takých slovanských zajatcov vzniklo v 8. storocí slovo sklabos ciže sklavos. Bol to nevolník slovanského pôvodu. Do stredovekej latinciny prešlo v podobe sclavus. Zo stredovekej latinciny sa rozšírilo v románskych aj v germánskych jazykoch. V starej francúzštine to bolo esclaf, v španielcine esclavo, v taliancine schiavo. V nemcine je Sklave. Dobre o tom informuje F. Kluge v slovníku Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache (20. vydanie z r. 1967).
Uvedená historická postupnost svedcí o nevedeckosti tých autorov, ktorí pomenovanie Slovanov odvodzujú od latinského slova sclavus. Takých nevedeckých autorov ostro ironizoval už P. J. Šafárik v Slovanských starožitnostiach. Kým grécke sklabos - sklavos a latinské sclavus vznikli v 8. storocí, etnické meno Slovän je ovela staršie. Jeho reflexom je grécke Sklavénoi a latinské Sclaveni. Grécku reflefiu etnonyma Slovän-i vo forme Sklavénoi nehistoricky transformujú autori ruského diela Svod drevnejšich pismennych izvestij o Slavianach (Moskva, 1994) na formu Sklavini. Pravdepodobne podla nich aj A. Ruttkay oznacuje praslovanský migracný prúd v 4. - 5. storocí cez územie Polska ako sklavínsky..."a stream called Sclavin..." (Porovnaj zborník Slovaks in the Central Danubian Region in the 6th to 11th Century, Bratislava 2000, s. 69. Slov. verzia - Slovenské pohlady 2001, c. 3, s. 50: "...v 5. storocí prúd oznacovaný ako sklavínsky cez južné Polsko na západ...")
Hovorit a písat pre štvrté a piate storocie o Sklavínoch je nehistorické. V 5. st. ešte gréctina nemala prevzaté meno Sloväni vo forme Sklavénoi, tobôž nie vo forme Sklavínoi. Nehovoriac o tom, že názor o stahovaní Praslovanov od Dnepra a Bugu na západ cez Polsko je iba jedna z hypotéz, ktorú však archeológovia a historici podávajú ako dogmu. Slavisti jazykovednej orientácie sú v tejto otázke ovela opatrnejší, ako ukazujú štúdie v polskom zborníku z konferencie na pocest stého výrocia narodenia T. Lehra - Splawinského (1891 - 1965) - klasika polskej slavistiky, autora diela O pochodzeniu i praojczyznie Slowian (1946).
Pred týmto zborníkom odbornú slavistickú literatúru do r. 1990 dôkladne interpretovala Hanna Popowska-Taborska v publikácii Wczesne dzieje Slowian w swietle ich jezyka (1991). Neprijíma dogmu archeológov o zakarpatskej pravlasti Slovanov a ich migrácii na západ a na juh v 5. st. Jordanov grecizovaný názov Slovanov zaznacuje formou Sklawenowie, nie neskoršou fonetickou formou Sklavini, ako to robia ruskí autori v uvedenom zborníku Svod... (1994) a A. Ruttkay v zborníku Slovaks... (2000).
Kedy vzniklo pomenovanie Slovanov vo forme Slovän-? Prvé explicitné záznamy o Slovänoch pochádzajú 6. storocia. Gótsky historik Jordanes v spise De origine actibusque Getarum píše v 34. a 35. kapitole: "...ab ortu Vistulae fluminis per immensa spatia Venetharum natio populosa considet, quorum nomina licet per varias familias et loca mutentur, principaliter tamen Sclaveni et Antes nominatur. Sclaveni a civitate Novitunense et lacu qui appelatur Mursiano usque ad Danastrum et in boream Viscla tenus commodatur.”
Druhým historikom 6. storocia, ktorý písal o Slovänoch, bol Prokopios pochádzajúci z Byzancie, z mesta Kesarea. Podla toho sa nazýva Prokopios Cezarenský. Slovänov a Antov uvádza viackrát pri opise vojny s Gótmi z r. 537. V texte s názvom Hyper ton polemon logos uvádza Slovänov na týchto miestach:
V druhej kapitole je sekvencia "...ta Sklavénón ethné..." V tretej kapitole "...tó Sklavénón ethnous..., hó men oun Sklavénos orthou..." V štvrtej kapitole: "...barbarón gar Sklavénón polys homilos... Sklavénoi de pandemei hypéntiadzon... ta gar ethné tauta, Sklavénoi te kai Antai...
Historicky a jazykovedne je velmi závažné toto Prokopiovo konštatovanie: "...kai mén kai onoma Sklavénois te aki Antais hén to anekathen én." T. j.: Dávnejšie aj meno Slovänov a Antov bolo to isté.
V piatej kapitole Prokopios píše: "Hypo touton ton chronon Sklavénón strateuma diabantes potamon Istron...", t. j.: Asi v tom case vojsko Slovänov prešlo rieku Ister (asi r. 548). Prokopios konštatuje, že v case vojny s Gótmi (asi r. 537) pri obliehaní Ríma pomáhali Belizarovi jazdci v pocte 1600. Boli to Huni, Sloväni, Anti, ktorí bývali za Dunajom. V tom case (asi v r. 550) vojsko Slovänov v pocte okolo 3000 mužov prešlo cez rieku Dunaj... Záznamy Prokopia o prítomnosti Slovänov na strednom a dolnom Dunaji (Istros) majú závažný historický význam. Dokazujú prítomnost Slovänov v týchto oblastiach už pred príchodom Avarov.
Zámerne dávam gréckemu Sklavénoi slovenské Sloväni, nie Sklavíni, ako to robia ruskí autori v diele Svod.., tom I, Moskva 1994 a pravdepodobne podla nich aj A. Ruttkay v zborníku Slovaks... Pre 5. storocie používat formu Sklavini, sklavínsky je historicky neprimerané. Vtedy ešte gréctina nemala etnonymum Sklavénoi ako reflex slovanského Sloväni.
Od 6. do 12. storocia sa Slovania nazývali Sloväni. Zo záznamu Jordana, že Slovania spolu s Gótmi bojovali proti rímskemu impériu už v 4. storocí, logicky vyplýva, že etnické meno Slovän vzniklo najneskoršie v 4. storocí.
Praslovania prišli do užšieho zemepisného, a tým aj etnického, kontaktu s Germánmi od 5. - 4. storocia pred Kristom. Bolo to dve až tri tisícrocia od vyclenenia praslovanciny a pragermánciny zo spolocného indoeurópskeho základu. Za tie tisícrocia sa rec Praslovanov a rec Pragermánov v hláskovej stavbe a v slovnej zásobe natolko odlíšili, že Praslovania reci susediacich Germánov už dobre nerozumeli. Preto ich nazývali Nämci. Praslovanské adjektívum näm malo význam brblajúci, nezrozumitelne hovoriaci. Tento význam je ešte zachovaný vo východoslovenských náreciach. V starosloviencine näm zodpovedalo významom gréckemu alalos, kófos, eneos, heteras, v latincine významu slova mutus. Forma näm vznikla disimiláciou zo staršieho mäm. Zodpovedá mu lotyšské memulis - brblajúci.
Podobne ako Praslovania nazvali nezrozumitelne hovoriacich Germánov brblajúci, nämci, aj starí Gréci nazvali nezrozumitelne hovoriacich cudzincov slovom Barbaroi, Barbaros. Gréckemu Barbaros zodpovedá staroindické barbara - brblajúci. Aj Sumerovia nazývali cudzincov Barbar. Z gréctiny prešlo barbaros do latinciny ako barbarus. H. Frisk v gréckom etymologickom slovníku na s 220 píše, že slovo barbaros sa pôvodne urcite vztahovalo na rec. V latincine zodpovedá onomatopoji barbarus tvar "brblajúci". Starí Indovia slovom barbaras nazývali brblajúcich neárijcov. Takého pôvodu boli aj slovanské slová blb (doložené skôr u Bernoláka ako v ceských slovníkoch), brblat, blabotat. (Porovnaj A. Walde, Lateinisches etymologisches Wörterbuch (1965), s. 94 - balbus.)
V protiklade ku Germánom používali Praslovania medzi sebou zrozumitelnú komunikáciu, rec, slová. Preto sa nazvali Slov-än-, pred vznikom jatu Slov-én-. Toto etnonymum vzniklo medzi 4. st. pred Kr. (okamihom zaciatku dotyku s Germánmi) a 4. st. po Kr. Ak sa Ptolemaiovo pomenovanie SouoBébenoi ciže Souovénoi týka Slovanov, ako predpokladajú niektorí interpreti, v tom prípade sa etnonymum Slovän používalo už od 2. st. S urcitým stupnom pravdepodobnosti môžeme predpokladat, že etnické pomenovanie Slovän, Slovén vzniklo v case okolo narodenia Krista.
Hláskovú podobu Slovän používali Slovania až do 12. st. V starosloviencine je z 10. a 11. st. doložená iba forma Slovän-. Táto forma je bohato doložená v hagiografických textoch Život Konštantína a Život Metoda. Život Konštantína písal pravdepodobne jeho najproduktívnejší žiak a spolupracovník sv. Kliment, a to podla dôverných informácií Konštantínovho brata Metoda. Bohaté informácie o rodicoch a detstve Konštantína mohol mat iba starší brat Metod. Protograf Života Konštantína vznikol po jeho smrti v r. 869 v Ríme. Život Metoda po jeho smrti v r. 885 písal pravdepodobne sv. Gorazd, ako to tvrdil už P. J. Šafárik. Najstarší zachovaný odpis Života Metoda pochádza z 12. storocia. Tu je etnonymum Slovän uvedené dvanástkrát, vždy s grafémou pre jat, ciže ä - Slovän-. Rastislav bol "knez slovänsky". Slovania sú "Sloväni". V Solúne Solúnania "cisto slovänsky besedujot". Konštantínovi Boh zjavil "slovänsky knigy". Pápež Mikuláš položil na oltár sv. Petra "slovänskoje evangelie". Pápež potvrdil biskupa, aby vysvätil "ot ucenik slovänsky tri popa a dva nagosta" - troch knazov a dvoch lektorov. Pápež posielal Metoda nielen KOcelovi, ale "vsäm stranam slovänskym". To bolo závažné konštatovanie, že solúnski bratia mali hlásat krestanstvo nielen v Panónii, na Slovensku a na Morave, ale aj ostatným Slovanom. Pápež poslal na Moravu list, v ktorom píše, že do Metodových rúk vkladá "vse slovänskyja strany". Metod prekladal s dvoma rýchlopiscami všetky knihy písma okrem Kníh Makabejských "ot grcska jazyka v slovänsky".
Najstaršie redakcne upravený text Života Konštantína pochádza až z 15. st. (1469). Redakcná úprava vznikla v kláštore sv. Bohorodicky, severne od Skopje. Bolo to územie srbského jazyka. V texte sa Slovania a ich rec spomína šestkrát. Za prednú otvorenú ä je tu už historický srbský a macedónsky reflex. Panónsky Kocel si velmi oblúbil "slovenskye knigy". Ked bol Konštantín v Benátkach, neprajníci slovanskej liturgie sa ho rozhorcene pýtali, ako to, že stvoril "Slovenem knigy". V Ríme prijal pápež "knigy slovenskye". Pápež prikázal dvom biskupom, aby vysvätili "slovensky uceniky". V chráme sv. apoštola Petra spievali liturgiu "slovenskyim ezikom".
Z nehagiografických textov je príslovka slovänsky doložená v 11. st. v Macedónskom cyrilskom lístku. Je v úvode Bohoslovia Jána Exarcha, popri Konštantínovi Preslavskom najznámejšieho starobulharského spisovatela. Prirodzene, v biblických textoch sa etnonymum Slovän vyskytovat nemôže.
Forma Slovän sa pravidelne používa v Nestorovej kronike, v Povesti vremennych let z rozhrania 11. a 12. st. Nestor píše: "Po mnozäch ze vremianech säli sut Sloväni po Dunajevi, gde est nyne Ugorska zemlja i Bolgarska. I ot täch Slovän razidošasja po zemlä i prozvašasja imeny svoimi, gde sädše na kotorom mästä. Jako prišedše sädoša na räcä imenem Morava i prozvašasja Morava... I tako razidesja slovänskij jazyk, täm že i gramota prozvasja slovänskaja..."
Ako vidiet z Nestorovej kroniky, ešte v období na rozhraní 11. a 12. st. žila forma Slovän. Medzi 12. a 14. st. vznikla podoba Slovan a paralelne s nou aj variant Slovak. Na transformáciu Slovän na Slovan mohli pôsobit apelatíva typu župan, zeman, bratan-ec, ale aj etnonymá odvodené od hydroným zakoncených na k, g, ch. Po palatalizácii sa -cän zmenilo na -can, -žän na -žan. Od Timok odvodené Timocäne - Timocane, od Bug odvodené Bužäne - Bužane, od Vag Važäne - Važane, od Praga odvodené Pražäne - Pražane...
Alternovanie príponou -an, -ak je iba západoslovanké: Pražan - Pražak, Polan - Polak, Moravan - Moravak. Variant Slovak mal do 19. st. rovnaký význam ako Slovan. O tom, že forma Slovak, resp. Slovaci, sa používala vo význame Slovan, Slovania, svedcia texty polských kroník. V kronike Karcina Kromera z r. 1611, vydanej vo Waršave v r. 1767, sa píše: "Slowacy, Dalmatami ani Illirykami nie sa, ale že z krain Zadunajskich poszli, a zwyciezywszy... narody tameczne, sami na ich miejscach w Dalmacjej i Illiryku usiedli..." Podobne v Kronike polskej, litewskej... Macieja Stryjkowského z r. 1582 sa píše: "Slowienie, albo Slawacy, przodkowie naszy, byli slawni rycerska dzielnoscia...” (Porovnaj H. Popowska - Taborska: Wczesne Dzieje Slowian.., 1991, s. 7.)
Ako je známe, ešte náš velký Ján Hollý používal meno Slovák nielen na oznacenie slovenského národa, ale aj na všeobecné oznacenie Slovanov. Až štúrovská generácia fixovala formu Slovák na oznacenie príslušníka slovenského národa. Spravidla sa stará slovanská forma Slovän zmenila na Sloven v srbcine a na Slowian v polštine. V polštine Slovän na Slowian podobne ako väno na wiano, vära na wiara a pod. Pravdepodobne aj ruská podoba Slavian má pramen v polštine. Ruská je iba zmena Slovian na Slavian. Z ruštiny ju prevzali aj Bulhari. Formu Sloven podla srbciny majú aj Macedónci. Môže to byt aj domáci vývin, lebo Macedónci majú za praslovanské jat ä dôsledne e ako Srbi. Od Cechov alebo Slovákov prešla forma Slovan aj do slovinciny. Chorvátska forma Slovan je sekundárna.
Tých Slovanov, s ktorými prišli Madari od 10. st. do intenzívneho kontaktu, nazvali Tót, Tótok. Boli nimi hlavne Slováci, Chorváti a Slovinci.
Forma Tót mala v starej madarcine podobu Tout. Od 12. st. je doložené Tout vo význame Slovan. Slovo nie je pôvodom madarské. Súvisí so staronemeckým diot, gótskym tiuda vo význame lud. Staropruské tauto, starolitovské aj lotyšské tauta taktiež oznacuje lud. Litovci pojmom Taute oznacujú Nemecko. Latinské Teutoni oznacovalo nemecký lud. Talianske Tedesco je Nemec. Dnešnému nemeckému Deutsch zodpovedalo v starej nemcine diutisc. Aj Kelti poznali toto slovo. Staroírske touth, bretónske tud oznacuje lud, ludí. Nemci sa starým indoeurópskym slovom teut - tout nazvali a uvedomili ako lud v opozícii voci Rimanom ako pánom.
Rovnaký pôvod ako domáce pomenovanie Nemcov Deutsch zo starej formy teud-isk a madarské pomenovanie susedných Slovanov menom Tót, v staromadarskej podobe Tout, má aj slovanské adjektívum cudzí, ktoré malo do 7. - 8. st. hláskovú stavbu teudj-, po monoftongizácii tjudj-, po palatalizácii tud-. U západných Slovanov vznikla forma cudz-, u východných Slovanov cuž-. Na slovanskom juhu prvá spoluhláska nebola palatalizovaná. Z formy tud- vzniklo slovinské tuj-, chorvátske a srbské tudz, macedónske tug´-, bulharské tužd-, vplyvom ruštiny cužd-. V starosloviencine bola forma štužd?, ktorá významom zodpovedala gréckemu allótrios, ksénos, latinskému alienus. V case, ked Praslovania nazvali susediacich Germánov näm?ci, vzniklo zo základu teud- praslovanské slovo tjudj-, tud- vo význame cudzí. Germáni, Nemci boli pre Slovanov cudzí. Aj grécke slovo barbaros malo pôvodný význam brblajúci, nezrozumitelne hovoriaci, cudzí. Starí Rusi nazvali fínskych obyvatelov Novgorodu, Pskova a inde menom Cud. Slovanské pomenovanie susedných Germánov Näm?ci je také staré ako slovo cudzí. Oproti nim sa Praslovania nazvali ako Slov-än-. Bolo to v dobe pred Kristom alebo tesne po narodení Krista.
Ako ukázal doterajší výklad, etnické meno Slovän, Slovan, Slovák má evidentný významový, hláskový a morfematický vývin. Jeho genéza je etymologicky priezracná.
Z celkového textu štúdie vyplýva, že Slovanov od ich najstarších predhistorických cias až po súcasnost treba nazývat Slovania, ich rec slovanský jazyk, do 10. st. praslovancina, ktorá sa vyclenila z indoeurópskeho základu v priebehu 3. a 2. tisícrocia pred Kr. podobne ako stará baltcina, prabaltcina (základ litovciny, lotyštiny a vymretej starej pruštiny), pragermáncina, prakeltcina atd. Od 3. tisícrocia pred Kr. do polovice 1. tisícrocie pred Kr. to bola paleopraslovancina, od polovice prvého tisícrocia pred Kr. do polovice prvého tisícrocia po Kr. mezopraslovancina a v 5. - 10. st. neopraslovancina, ktorá sa už zacala nárecovo diferencovat. Z praslovanského nárecia v Karpatskej kotline medzi Tatrami, Tisou, stredným Dunajom a Moravou sa vykryštalizovala stará slovencina. O tomto vykryštalizovaní vedecky píšu nielen naši jazykovedci Stanislav Novák, E. Pauliny, J. Krajcovic a i., ale najnovšie aj európsky erudovaný ceský slavista Jirí Marvan v publikácii Na prahu slovenciny (Bratislava 1999). Už tu niet ani stopy po pomýlených názoroch F. Trávnícka, K. Horálka, že slovencina sa vyvinula ako nárecie ceštiny. Marvanovu publikáciu odporúcam nielen jazykovedcom, ale aj historikom a etnografom. Je to vzácna kniha ceského slavistu o pôvode a vývine slovenciny.
Praslovanská predná nízka samohláska ä (jat), pre ktorú bola osobitná graféma v prvej slovanskej abecede glagolici ( ) aj v mladšom písme cyrilike ( ), sa po 10. st. vo vývine slovanských jazykov menila odlišne. V slovencine máme za túto praslovankú samohlásku nielen -e- (verit, merat, spev a pod.), ale aj dvojhlásku -ie- (vznikla diftongizáciou dlhého é - viera, miera, spievat a pod.). To je dobrý základ pre terminologické rozlišovanie starej slovenciny (rec starých Slovákov) a staroslovienciny, prvého slovanského kultúrneho spisovného jazyka. Jeho základ bol v macedónskom nárecí, ktorým sa hovorilo v rodisku solúnskych bratov Konštantína a Metoda v 9. st. Do tohto nárecia prekladali z gréctiny prvé krestanské texty, ktoré potrebovali pri misionárskej cinnosti medzi starými Slovákmi a starými Moravanmi po r. 863. Tu so svojimi spolupracovníkmi- misionármi Gorazdom, Klimentom, Naumom, Sávom a Angelárom (sedmopocetníci) pokracovali v literárnej prekladatelskej a originálnej tvorivej cinnosti. Prirodzene na Velkej Morave, t. j. na Slovensku a na Morave vnikali do textov vlastnosti toho slovanského nárecia, ktorým sa v danej oblasti hovorilo. Po Metodovej smrti v r. 885 odišli misionári (okrem sv. Gorazda) na slovanský juh. Tam opät prenikali do tohto kultúrneho jazyka vlastnosti južnoslovanských nárecí, najmä bulharciny a macedónciny. Od južných Slovanov sa tento slovanský kultúrny jazyk dostal aj na slovanský východ, do Kyjevskej Rusi. Tento prvý slovanský spisovný kultúrny jazyk, používaný a rozvíjaný u všetkých Slovanov, treba nazývat starosloviencina. Nie je historicky správne stotožnovat ho so starou slovencinou, starou moravcinou, ani starou bulharcinou. Mal totiž vlastnosti všetkých slovanských nárecí, resp. jazykov, na území ktorých sa používal. Bola to slovanská “latincina”.
Ak som vo výklade poukazoval na to, že od 6. do 12. st. etnické meno Slovanov malo hláskovú podobu Sloväni, ich rec hláskovú podobu jenzyk? slov?nsk? neznamená to, že túto formu máme používat aj dnes. Od predhistorických cias až po súcasnost treba hovorit a písat o Slovanoch, o slovanskej reci.
Historik A. Hrnko sa v 3. a 11. císle (2001) Slovenských pohladov zamýšlal nad etnonymom Slovan a Slovák. Treba s ním súhlasit, že od 10. st. rec našich predkov bola stará slovencina, naši predkovia boli starí Slováci. Aj ceská veda hovorí o starých Cechoch, hoci mali staré meno Bohemi. Aj madarská veda hovorí o starých Madaroch, hoci meno Madar v historickom význame je doložené až zo 14. - 15. st.
Dúfam, že po mojom výklade už nebudú nejasnosti v používaní mena Slovan a Slovák. Formu Slovän treba používat iba v tých kontextoch, ked sa píše o tom, že do gréctiny a latinciny bolo etnonymum Sklavenoi, Sclaveni prebraté z podoby Sloväni, co bola hlásková podoba Slovanov v predhistorickom období - pred 10. st. a dve storocie po páde Velkej Moravy. Hoci mali podobu Sloväni, boli to Slovania.
Prevzaté z P. Mulík (ed.): Slovo o slove. K niektorým problémom slovenskej historickej terminológie. Bernolákova spolocnost, Bratislava 2001.