Vladimír Gregor

Z tábora nútených prác
(Pomocné technické prápory - PTP)
Venované pamiatke gréckokatolíckeho knaza Miška Majovského

Uplynulo už pätdesiatdva rokov odvtedy, co sa naplnili pracovné tábory bohoslovcami, reholníkmi a knazmi, aby v rámci plánovanej likvidácie Cirkvi prešli socialistickou prevýchovou manuálnej práce a školenia. Komunistická strana v úsilí zachovat si humánnu tvár zneužila prezencnú vojenskú službu na zakrytie svojich nehumánnych postupov a cielov. Okrem týchto previnilcov ocitli sa v táboroch vyhodení vysokoškoláci, synovia tzv. kulakov a neskoršie pribudli aj viac ako pätdesiatrocní ”mazáci” z radov statocných synov zeme, co odmietali dobrovolne opustit otcovskú pôdu a odovzdat ju družstvám. Stretli sme sa tam aj s bývalými trestancami, ktorí si už odpykali dlhorocné tresty za závažné zlociny, ako aj s garnitúrou straníckych funkcionárov, ktorí sklamali rodnú stranu.
Naším zberným táborom sa stala Mimon, mesto v severných Cechách, blízko Máchovho jazera. Umiestnili nás vlastne do cisto vojenského uzavretého priestoru Hvezdov. Ocitli sme sa na rozsiahlom teritóriu po odsunutých nemeckých obyvateloch, na ktorom bolo ešte cítit vônu rodinných kozubov, silu modlitieb a sedliackej práce predošlých obyvatelov.
Vrchným velitelom tábora bol major Žížala, ktorý sa na túto hodnost vyšvihol z desiatnika ceskoslovenského armádneho zboru v ZSSR. Predtým vraj bol vykupovacom dobytka na Slovensku. Sám sa pred nami vyjadril, že by radšej vlastné deti zahrdúsil, keby ich mal zverit do našej výchovy. Bolo tam viacero svojráznych typov nižších hodností, nám však prichodí vyzdvihnút šlachetnú postavu podplukovníka Štekláca , bývalého velitela vojenskej nemocnice v Ružomberku, ktorý tu z trestu pôsobil ako posádkový lekár a svojou láskavostou nám zmiernoval otupné koncentracné ovzdušie.
Po trojtýždnovom výcvikovom drile a po zložení prísahy nám oznámili, že naša služba nie je casovo ohranicená a budeme tu tak dlho, dokial nás neprevychovajú podla režimných predstáv. Rozdelili nás na viaceré staveniská. Starších knazov poslali do Karlových Varov obnovovat vyhorený hotel Moskva (predtým Pupp), našu jednotku urcili do Prahy, aby sme pracovali na rozšírení Ústrednej vojenskej nemocnice v Strešoviciach. Odtial nás prevelili do Olomouca, potom na letisko Kbely v Prahe a na letisko v Žatci. Jedným z našich pracovísk sa stalo aj vojenské stredisko v Miloviciach, kde sa aj zacína príbeh s Miškom Majovským. Kto bol vlastne Miško Majovský? Najprv uvedieme o nom skrátenú stat z Lexikónu knazských osobností Slovenska (str. 866): Narodil sa 7. 8. 1923 Backov, okr. Trebišov, zomrel 17. 5. 1991 Michalovce - trpitel za vieru. Knazskú vysviacku prijal 6. 7. 1947. Po vysviacke bol tajomníkom Biskupského úradu v Prešove a zároven aj správcom farnosti v Keckovciach pri Svidníku. Na jesen 1948 vstúpil do noviciátu redemptoristov . V januári 1950 sa vrátil do Michaloviec ako riadny clen rehole. Pri násilnej likvidácii kláštorov 14. 4. 1950 ho internovali v Podolínci a 1. 12. 1951 nastúpil vojenskú službu v pomocných technických práporoch v Cechách. Do civilu ho prepustili až v máji 1954. Zamestnal sa v Ružomberku, cez nedele a sviatky rozvinul velkú apoštolskú cinnost na východnom Slovensku v okolí Secoviec a Vranova. Po vyšetrovacej väzbe v Prešove, Košiciach a v Prahe bol v septembri 1956 odsúdený na štyri roky, lebo neprejavil nijakú lútost nad tým, že zaopatroval chorých, spovedal, tajne krstil a pochovával. Naopak, vyhlásil, že po prepustení z väzenia bude pokracovat v tejto službe, kým nebude obnovená gréckokatolícka Cirkev. Po obnovení gréckokatolíckej Cirkvi r. 1968 sa stal správcom farnosti v Topolanoch, neskôr v Klokocove. R. 197O musel túto farnost opustit, lebo mu hrozilo odobratie štátneho súhlasu. Pôsobil aj vo farnostiach Petrikovce, Krajná Bystrá a Bukovce. Znova mu zobrali štátny súhlas a bol skladníkom v Trebišove. Naposledy spravoval farnost Svetlice v okr. Humenné. Jeho túžbou bolo zomriet v kláštore v Michalovciach, co sa mu splnilo. - Tolko zhustená správa Lexikónu.
Pokúsime sa ju doplnit živou spomienkou na tohoto vtedy mladého, veselého mládenca, dobrého kamaráta, vynikajúceho futbalistu, najmä však reholníka svätého života a apoštolského ducha. Zacnem malou prenho typickou epizódou, o ktorej však už nemôžem s istotou tvrdit, ci predchádzala hlavnú udalost, alebo sa stala až po nej.
Na našom pracovisku v Strešoviciach prebiehal verejný súdny proces s vojakom Motyckom, ktorý už viackrát opustil tábor bez povolenia. Pár dní pred týmto procesom nám politický pracovník po podrobnej prehliadke nariadil poslat domov všetky teologické knihy. Na záver procesu sa na nás obrátil predseda senátu, aby sme mu smelo predložili otázky právnického rázu. Jeden z prítomných nabral odvahu a opýtal sa, ci môže velitelstvo nariadit odsun kníh, ktoré nie sú protištátného zamerania a slúžili podriadeným ako študijný materiál.
Otázka bola velmi háklivá a predseda sa na chvílu zamyslel. Ticho prerušil príslušník OBZ (oddelenia bezpecnostného spravodajstva) s ostrým tónom: - My sme vám nezobrali tieto knihy preto, že by boli protištátne, ale preto, že nemáte pre ne miesto v kufroch. - Na to vstal náš Miško a položil protiotázku: - A keby som mal tisíc Leninov, miesta by bolo? -
Nic nemôže lepšie charakterizovat Miškovu cistú a chlapskú priamost, úprimnost a otvorenost ako táto replika.
Prejdime však na hlavnú udalost. Sme v Miloviciach. Rozsiahly vojenský priestor a v nom mladí novodobí otroci. Viacerí z nás boli urcení na kopanie výkopov v širokánskom vojenskom areáli. Na štastie neboli ešte vtedy rozšírené rozlicné stavebné mechanizmy, a preto nám bolo dopriate popri namáhavej robote trávit cas pod jasnou októbrovou oblohou, pocúvat spev vtáctva i viest vzájomné duchovné rozhovory. Skoro hodinová prechádzka na pracovisko a z pracoviska nám slúžila na ponorenie sa do seba a na modlitbu sv. ruženca. Jedného dna táto prechádzková idyla bola drasticky narušená. Na výkopoch pracoval s nami aj bývalý pracovník komunistickej strany z ceskobudejovického okresu, ktorý sa dostal medzi nás pre dajaké financné machinácie. Na rozdiel od nás velmi tažko niesol toto poníženie a usiloval sa donášaním získat predošlú dôveru. Pochodoval som v posledných radoch v tichom zamyslení, ked zrazu ticho pretrhla ostrá debata, ktorú vyprovokoval spomínaný bývalý funkcionár KSC.
Z debaty som zacul iba niektoré Miškove lakonické odpovede, ako napr.: Stalin je vaším bohom, komunistická strana klame, pápežská kuchyna vyživovala Rusko v case hladu po obcianskej vojne, Tiso urobil vela dobrého a pod. Poznal som dobre udavacskú povahu funkcionára, ako aj Miškovu statocnost a otvorenost. Rozhodol som sa prerušit debatu. Popošiel som dopredu a ostro som zaútocil na provokatéra, aby skoncil s podpichovaním. Diskusia sa skoncila a pokojne sme pokracovali na ceste do tábora.
Hned po príchode náš exfunkcionár zašiel za príslušníkom OBZ a uviedol mu všetky výroky, samozrejme vytrhnuté z kontextu. Velitelom našej roty bol porucík Hubinský, ktorý slúžil za vojny v anglickej armáde v Afrike a ako postihnutý pokracoval v službe pri pracovných jednotkách. Prišiel k nám z Ostravy od baníckej jednotky našich spolutrpitelov. Bol to clovek, ktorý s nami spolucítil a usiloval sa podla svojich obmedzených možností ulahcovat nám tažký údel. Rozprával tvrdým trnavským nárecím, pochádzal od Hlohovca. V súkromnom rozhovore radil Miškovi, aby všetko poprel, lebo udavac nemá nijakého hodnoverného svedka. Mna osobne síce oznacil za svedka, ja som však odmietol potvrdit jeho výroky s výhovorkou, že som sa nezúcastnil na debate, ale som iba zacul kusé vyjadrenia. Zasiahol som do debaty iba preto, že som poznal udavacský charakter provokatéra a otvorenú, miestami aj výbušnú Miškovu povahu. Miško však odmietol velitelovu ponuku s tým, že nic také nepovedal, co by bolo trestné.
O pár dní sme už v trojke spolu cestovali vlakom do Prahy na vojenskú prokuratúru, ktorá sídlila v kapucínskom kláštore, aby sme sa podrobili predbežnému vyšetrovaniu. Velitel práporu Žížala osobne nástojil na príkladnom a rýchlom potrestaní Miška. Cestou si udavac ešte vypýtal od Miška peniaze na fajcivo a on mu ich ochotne dal. Vyšetrovatelom bol mladý dôstojník, ktorý sa pred nami vystatoval svojím ateizmom. Miško ho otvorene upozornil, že raz sa bude zodpovedat za to pred Božím súdom. Vyšetrovatel prijal upozornenie s blahosklonným úsmevom, bolo však na nom vidiet, že Miškovo úprimné a láskavé pokarhanie pôsobilo nanho v dusnom totalitárnom ovzduší vyslovene oslobodzujúco.
Želanie velitela Žížalu bleskovo potrestat previnilca sa nesplnilo. Uplynuli dva-tri mesiace od vyšetrovania a nás predvolali na súd niekedy v apríli alebo v máji. Medzitým sa stali dve závažné udalosti. V marci 1953 zomrel J. V. Stalin a pár dní po nom po návrate z Moskvy prezident Klement Gottwald. Boli to dve vážne posolstvá pre celé komunistické spolocenstvo, akoby ozvena Gottwaldovho varovania, že žiadne stromy do neba nenarastú.
V takejto atmosfére sa konal v Prahe proces s Miškom Majovským. Mladý bezbranný reholník stál pred všemocnou súdnou mocou. Na zaciatku procesu Miško vyjadril nádej, že je na akademickej pôde, kde môže slobodne hovorit. Predseda senátu ho poopravil, že nie je to celkom tak. Potom prišli na rad jednotlivé vytrhnuté výroky. Na otázku, ako to myslel s tvrdením, že pre komunistov je Stalin bohom, pokojne dôvodil tým, že tak ako pre veriacich je Boh najvyššia hodnota, tak je pre marxistov Stalin najvyšším a neprekonatelným vodcom a vzorom. Dalej sa predseda pýtal, preco sa vyjadril, že komunistická strana klame. Miško sa odvolal na tvrdenie komunistov pred februárom 1948, že u nás nebude nijaká kolektivizácia polnohospodárstva, ale naopak pridelovanie pôdy chudobným malorolníkom a bezzemkom.
Svoj názor na prezidenta Dr. Tisu podoprel viacerými sociálnymi opatreniami (zamestnanost, výstavba rodinných domov, hospodárska prosperita), ktoré museli priznat aj clenovia senátu. Dodal ešte, že ak urobil daco zlé, s tým nesúhlasí ani on a nemôže to schvalovat. Nasledovalo vyhlásenie rozsudku. Obžalovaný Michal Majovský sa odsudzuje na polrocné väzenie. Na otázku predsedu, ci prijíma rozsudok, Miško odpovedal, že nie a ako dôvod uviedol, že pár z kontextu vytrhnutých výrokov si nezaslúži takýto trest. Predseda súdu ho potom poslal aj s obhajcom von, kde mu obhajca vysvetlil, že dostane amnestiu, ktorú udelil nový prezident Zápotocký po nástupe do úradu. Po opätovnej otázke predsedu, ci prijíma rozsudok, s jemu príznacnou jednoduchostou Miško odpovedal, že samozrejme, ked je už tá amnestia, prijíma.
Skoncila sa jedna malá zastávka Miškovej krížovej cesty a ja sám som hlboko precítil, že nie som clenom nejakého náboženského spolku, ale živou súcastou tajomného tela Kristovho, jeho Cirkvi, ktorú pekelné mocnosti nepremôžu.