TEOFIL KLAS

Vojtechovi Kondrótovi

Rozcaruj sa, leporelo

Rozcaruj sa, leporelo.
Z tvrdých dosiek lopúchový list,
z pestrých kresieb obšúchaná hmatna.
Kto by radšej planý volil príst?

Ktožehovie, co tu v krvi sprelo!
Každá jesen od jari je platná.

Kdesi v dávne dedovina.
Tam sa cudzím vraví pochválen.
Samorodák na jazyku mlanie,
z nezrastenej rany mokvá hlien.

Dostala krv smädnú nádej vína.
Vo vinárskom, v novinárskom klane.

Spomienky sú naporúdzi.
Ako rané detstvo pod viechou.
Vysírené sudy na vtok moku.
Opojenie vônou odvekou.

Po skrvnení slnko vinic hrdzí.
Vycarúva hravú slzu v oku.

3. apríla 2002

Ako je blízko daleko

Ako je blízko daleko,
co náhle od teba ma delí...
A daleko zas blízko...
Vcely mi uleteli.

Vcera mi uleteli.

Hoci dnes mrzne nad riekou,
ktorá tu jak sám život plynie.
A verš je suchou kystkou.
Ako už v domovine...

Prorocky v domovine.

Daleko blízko bolo, hla,
už pri tej, pri ostatnej básni...
A blízko v dialke staby.
A bol si, zdá sa, štastný.

Pred Vianocami štastný.

Modlitba-básen pomohla
naladit duše do priezracna.
A tón, co silou slabý,
rozhánal snežné mracná.

Nie vcely, snežné mracná...

21. januára 2003