Ján Szelepcsényi

O starobe a starnutí

Starnutie. Nemôžeme ho zamienat so starobou. Medzi starobou a starnutím je velký rozdiel. Staroba je stav, na ktorom nic nezmeníte. Clovek sa opotrebuje, unaví, zošúverí – a zostarne. Jediné, co mu ostáva, je vtesnat sa do sociálnej klietky, ktorú mu vyhradila spolocnost a cakat, co príde. A dúfat, že to nebude privelmi tažké. Toho krásneho a dobrého sa len málokedy docká a ak aj áno, potom je tej dobroty ako šafranu.
Naproti tomu starnutie je proces, ktorý sa vlecie po dlhé roky. Možno prebieha od prvého okamihu, co sme uzreli svetlo sveta. Urcite však zacína vo chvíli, ked sa skoncil náš fyzický a duševný vývoj. Len co sme sa dostali na vrchol svojich síl, už ho aj opúštame – pomaly a neodvratne sa blížiac k menej výkonným etapám nášho pozemského bytia. Je to ako zostupovanie po rebríku. Prechádzame po tých istých stupienkoch, ako nemluvna, dieta, mládenec, alebo deva - iba že v opacnom smere. A vybavení skúsenostami, ktoré mladý clovek pri svojom vzostupe nemá.
Dobre vieme, kam vedie táto cesta. Zatial co v mladosti síl pribúdalo, starnutím sa naše schopnosti zmenšujú, a to až do takej miery, že na konci je starý clovek neraz odkázaný na pomoc iných – práve tak ako kedysi, ked bol dietatom...
Napriek tomu, že toto stúpanie a zostupovanie po rebríku životnej dráhy je podmienené prírodnými zákonmi, obe etapy nášho vývoja hodnotia tí, co dorastajú a tí, co starnú na jednej strane a ich okolie na druhej strane celkom opacne. Mnohé deti sa predcasne cítia a tvária ako dospelé, pretože majú pocit, že sú vo svojich nárokoch obmedzované. A naopak, mnohí starnúci sa tvária ako devy a mládenci, len aby si o nich nikto nemyslel, že na to ci ono už nestacia.
Ako sa správajú tí druhí – rodina, známi, spolocnost?
Zatial co nemohúcnost dietata vnímame ako zamat na krídle motýla, nemohúcnost dospelého cloveka, ci starca v nás vyvoláva súcit. Hoci nevládnost starého cloveka je práve taká prirodzená, ako bezbrannost malého dietata, neraz v nás vyvoláva tažko zakrývaný odpor. Starobe uhýbame – hoci sa jej nikto z nás nevyhne...
Rozdiel je teda len v bolesti, s ktorou vnímame postupný rozpad ludských schopností – toho druhého, i svojich vlastných. Hoci všetci vieme o svojej pominutelnosti a tá sa musí prirodzenou cestou presadit, predsa len – ked to na nás príde, ked dôsledky nášho starnutia zacneme pozorovat na zvädnutej pleti, stuhnutých zhyboch a obcas porušenej rovnováhe, sme dobre že nie zaskocení, nemilo prekvapení, rozcarovaní. Preco tá hrôza zo samozrejmosti? Ved nikto nám neslúbil ani nesmrtelnost, ani vecnú mladost!
Tento stav má mnoho prícin. Väcšinou sa nás zmocnuje lútost, ked vidíme, že sme, alebo co nevidiet budeme niekomu na tarchu – možno svojmu manželskému partnerovi, možno svojím detom. Nejeden z nás musí vypit svoj kalich horkosti do dna, ked vycíti, že tí naokolo sa nevedia dockat jeho smrti, len aby sa konecne dostali k jeho majetku. Kolko je takých, ktorí predcasne prepísali svoj dom alebo byt na príbuzného a vzápätí sa ocitli bez strechy nad hlavou, lebo zabudli v zmluve uviest povinnost obdarovaného doopatrovat darujúceho, alebo mu poskytnút aspon prístrešie!
Starnutie nás privádza k statusu, ktorý je mimo našej kontroly. Súvisí to s obrazom staroby, ktorý sa buduje vo vedomí spolocnosti. Všimnite si, napríklad, ilustracné zábery, ktorými televízne stanice podkladajú správy a komentáre o sociálnych otázkach ludí na dôchodku. Na obrazovkách nám obvykle ukážu ludí, ktorí sa tažko pohybujú, alebo dokonca ležia nevládni na lôžkach, prinajlepšom posedávajú na podstienku alebo v parku. Ešte horšie je to, ak ide o reportáže o politických aktivitách strán, ktoré sa netešia priazni oficiálnych médií. Strihac úcelovým zoradením záberov môže vytvorit dojem, že tá ci oná strana je stranou starých ludí, outsiderov, ktorí ani nevedia objektívne posúdit, co je pre túto spolocnost dobré alebo nie!
Ešte ani raz som nevidel podkladat komentár o sociálnej politike zábermi starých rodicov, ktorí sa starajú o vnúcence len aby ”mladí” mohli do práce! Ešte som nevidel reportáž o starej mame, ktorá varí obed pre trojgeneracnú rodinu, perie, žehlí, potom okopáva zeleninovú záhradu, len aby bolo pre ”mladých”... Väcšina týchto ludí necaká od spolocnosti žiadne vyznamenania (ved také vyznamenanie sme ešte ani len nevymysleli!), ale stacilo by, aby ich nezosmiešnovali, alebo im nenasadzovali osliu hlavu politických ignorantov. A najmä – aby to nevytváralo predpojatú klímu pri riešení ich sociálnych problémov!
Hodnota života starnúceho cloveka je do znacnej miery funkciou úcty k životu vôbec – tej úcty, ktorá tvorí základ krestanskej morálky i charty ludských práv. Ani v jednom z týchto dokumentov morálnej civilizácie ludstva nie je ani slovko o tom, že by úcta k životu a dôstojnost cloveka – ako ich garantujú tieto kódexy – bola podmienená nejakými sociálnymi, ekonomickými, politickými, ci psychologickými kritériami. Stací ak clovek žije.
Kolko razy sa objavilo v médiách po zverejnení správy o našom demografickom vývoji dramatické zvolanie: ”Naša populácia starne!” V podtexte týchto zvolaní bolo cítit, že niekto vyvoláva des a hrôzu z množstva penazí, ktoré bude treba na ich dôchodky a na zdravotnícke služby, že niekto si premieta, ako dlho ešte ostanú obsadené ich byty, do ktorých by sa mohli nastahovat mladí, co žiadne nemajú, prípadne ako dlho bude ešte tento pomaly sa pohybujúci a spomalene mysliaci dav starnúcich a starých zdržovat dynamiku nášho pohybu na ulici ci dejinami...
Nie je treba žiadnych osobitných ohladov. Stací prostá spravodlivost, alebo – ako sa hovorieva – dobré kupecké pocty. Tie normálne majú podobu: Dal a má dat. Tie naše, žial: Vzal a nemal vziat. Požical si a nevrátil. Kúpil a nezaplatil.
Nebudem opakovat známe argumenty o tom, že dnešní dôchodcovia nepýtajú od spolocnosti nic, co sami nevyprodukovali alebo co si sami nepredplatili. Dôchodca je zdanlivo v úlohe prosebníka. No v skutocnosti je v úlohe veritela, ktorý caká pravidelné splátky morálneho aj financného dlhu.
Isteže – zmena demografickej štruktúry obyvatelstva je problém. Sú však problémy a ”problémy”. Domnievam sa, že starostlivost o starnúcich a starých ludí je nie dramatický, ale štandardný problém. Dnes je ”primnoho” starých ludí a bude ich ešte viac. No keby zacali pribúdat deti a mladí ludia, takisto by to bol ”problém”. I tento proces by bol spojený so zvýšenými nárokmi na školskú a zdravotnícku starostlivost, na bytovú výstavbu a všetko to, co podmienuje rozvoj mladej populácie a mladých rodín.
Práve na to, aby sme si vedeli poradit s takýmito normálnymi javmi, máme štát a jeho inštitúcie. Lebo – ak by štát sa nevedel prirodzene a na primeranej civilizacnej úrovni zmocnit takýchto úloh, potom vyvstáva otázka – naco je nám taký štát?
Len preto, aby sme mali koho poslat na nejaké sumity? Len preto, aby sme mohli prijímat rôzne celebrity medzinárodného života? Naši štátnici nesmú zabudnút na to, že ich autorita v medzinárodnom dianí závisí nie od proklamácií a vzájomného potlapkávania po pleciach, ale predovšetkým od tohto, ako dokážu riešit svoje domáce problémy, problémy svojich obcanov a celej spolocnosti.
Vieme dobre, že znížená produktivita našej ekonomiky nie je spôsobená dôchodcami. Rovnako dobre vieme, že produktivita našej ekonomiky nebude závisiet od toho, kolko sa bude rodit detí. Naco by sa aj rodili, ak im nebudeme vediet dat prácu a ak táto práca nebude spojená s vysokou pridanou hodnotou – teda že pôjde o technicky a intelektuálne nárocnú produkciu, spojenú s minimálnymi nárokmi na energie a suroviny a s velkým množstvom vysoko kvalifikovanej práce!
Popri všetkej nespravodlivosti tohto sveta jestvuje niekolko princípov, ktoré zabezpecujú našu vzájomnú rovnost. Rozhodujúcim je princíp casu, ktorý rovnako plynie bohatému aj chudobnému, mladému aj starému, súcitnému i bezcitnému. On zabezpecuje, že každý nesprávny krok v sociálnej politike a vztahoch, ktorý urobí politik alebo obcan, je bumerang, ktorý sa mu vráti o pár rôckov – ked aj on bude starnút a zostarne, ked on nebude vládnut, ale sa zaradí medzi bezvládnych.
Ak niekoho nezaväzujú princípy morálky, etiky, viery, nech pamätá aspon na seba a na stroj casu, ktorý tiká v jeho tele aj srdci práve tak ako u tých skôr narodených.
(Vysielané v SRo na okruhu Slovensko I v nedelu 12. 1. 2003 o 9.05 h)