Alžbeta BabkovicováMráková
Po špirále
Z deda na otca, z otca na syna sa dedí gén.
Tá miniatúra, ten ludský cip našich chýb,
podoby, vlastností, gest i nadania.
Gén geniality ludstva i genocídy, zverstva.
V genéze zrodu miliardy buniek prapôvodného rodu,
vecného prieniku nesmrtelného do smrtelného
a cesta po špirále tažká
Ad Adam, eventuálne Eva.
Tam je pociatok toku, pramen premeny.
Oni prví žili a im prvým tiekla zo žíl krv.
Ako inak?
Boli tam, kde nic nebolelo,
ale od istého okamihu ich, a po dnešok i nás,
bolí. Kde sme, kam ideme a kde sme boli?
Vyhnaní zo spolocenstva v Duchu
do spolocnej samoty jediného druhu.
Napoly celí.
Rub a líce jednej mince.
Rozmenené, minuté v nastraženej minúte.
Lesk lesti.
A odvtedy nahí v neresti, v bolesti
vznikáme i zanikáme.
Od záhrady života po plot plodu smrti
Nikto neprišiel na zem pod nebesia inak.
Ani Boží syn.
Gén lásky a gén bolesti skrížil v kríži.
Jeho krv stiekla do kalicha.
Na krížnych cestách smerovka INRI.
On všetko povedal, co vedel,
no mnohí uverili vede.
Jemu nie.
Analýza vedomia a bytia. Alfa i omega.
Pár nepár, Adam a Eva. X a Y.
Na veky vekov clovek
Koruna tvorstva.
Nad nou Duch. Motýl premeny. To nik nezmení.
Od toho dna, ked objavil DNA,
rozkrútil jej špirálu a nemožné je možné.
Sem tie semená bez mena!
Takto sa teda množme!
Nebo, daj sa nám spoznat!
Nebodaj sme ta stratili, vyhnanci z raja?!
Rodokmen života, strom poznania dobra a zla
s korunou v nebesiach, s korenom v zemi.
Sme svoji, jadrní, kým máme pôvodné jadrá.
Nie náhrady splodené za plotom záhrady.
Je to len bolestná túžba vrátit sa za jej vráta
O com to bude potom?
Budeme identickí, budeme vecne žit
a v špirále znovuzrodenia znovu oklameme Boha?
Ten, kto bude hlavu musiet sklonit,
budeme jedine my, nie ony,
príšery z ríše mrtvych - klony,
znetvorené deti, oživené ludské pokémony.