Vznik štátu (3)
Spomína Augustín Marián Húska,
úcastník politických rokovaní o slovensko-ceskom vyrovnaní

My Slováci máme velmi dobrý vztah k Srbom aj Chorvátom a prejavilo sa to v akejsi našej tichej diplomacii sprostredkovania dobrých služieb v rokoch 1990-199l a neskôr v rokoch 1992 až 1993 aj pokusmi o zmierovacie služby. Ukázalo sa však, že velmoci samy chcú vystupovat v úlohách bud arbitrov, alebo zmierovacích sudcov. Moje osobné uvažovanie bolo nasledovné: Z balkánskeho konfliktu sme sa poucili najmä v tom, že musíme velmi umne a kultivovane využit jedinú pre nás priaznivú medzinárodnu dannost. Bola nou skutocnost, že po rozpade východného bloku nastalo v strednej Európe spomínané krátke obdobie velmocenského vákua. Starí hegemóni už vyprázdnovali geopolitický priestor v strednej Európe a noví ho ešte nezaujali ani de facto, ani de jure, iba spravodajsky. Túto pre nás priaznivú , ale docasnú medzinárodnú geopolitickú výhodu bolo treba bezpodmienecne využit. Medzinárodné silové pole bolo vtedy vo velkom pohybe, lebo sa rozpadali sféry sovietskeho vplyvu a západný blok sa ešte ticho sporil o to, ako si velmocenské vákuum medzi sebou rozdelí.
Vtedy bolo isté iba to, že východný blok strácal aj ekonomicky, aj geopoliticky. Východný blok prehral nielen studenú vojnu , ale aj ekonomickú ”vojnu”. Totiž tzv. východný blok na celej ciare dlhodobo zaostával (snád iba s výnimkou zbrojného výskumu a zbrojného priemyslu, kde udržoval vysokú úcinnost svojich zbrojných raketových, nukleárnych a dokonca aj bakteriologických systémov). Sovietsky zväz a jeho následnícka Ruská federácia musela zbrojné preteky v studenej vojne vzdat práve v prichádzajúcej fáze ”vývoja raketových a protiraketových štítov” (Reagan ich populisticky nazýval ”hviezdnymi vojnami”). Za cenu ”zamatového” ukoncenia studenej vojny však tzv. elity východného bloku (vedúce stranícke, štátne, regionálne a podnikovohospodárske kádre) dostali sa k oprávneniam ostat medzi elitami aj v obnovujúcich sa kapitalistických podmienkach. Vedúce (”nomenklatúrne”) kádre nutne tažili nielen z riadiacich skúseností, ale aj z vysokej informovanosti a diskrétnej kontaktnej siete v prvých fázach privatizácie.
Bývalé nomenklatúrne kádre rýchlo pochopili, že praktické kapitálové špicky západného sveta v podstate nemali a nemohli mat záujem na rýchlom ozdravení podnikovohospodárskych sfér východu pred tým, ako sa im podarí získat majoritu kapitálového vlastnenia ekonomického potenciálu porazeného bloku, lebo by tým iba zostrili a pre seba znevýhodnili konkurencný boj na európskych a vôbec na svetových trhoch. Naše rýchlo zorientované podnikovohospodárske vedenia (riadiace kádre) bohužial velmi rýchlo a zištne stratili rozmer národohospodárskej zodpovednosti a casto v spolupráci s niektorými zahranicnými kapitálovými skupinami zúcastnovali sa na ”vytunelovaní” hospodárskeho potenciálu ”bankrotujúceho socializmu”.
Prvým rozsiahlym ”tunelovaním” sa stala ”kupónová privatizácia”. Kupónová privatizácia mala aspon symbolickou kompenzáciou umožnit domácemu obyvatelstvu dostat sa do postavenia ”drobného úcastinára” na urcitej casti podnikovohospodárskej sféry. Tým však, že špicka vtedajšej federálnej vlády odsabotovala prijatie ”federálneho” zákona, ktorý by zakázal, aby sa na ”investicných fondoch” kupónky zúcastnoval aj zahranicný kapitál, vznikla ”legálna” možnost spojenia domácich a zahranicných špekulantov a spolocného tunelovania celej kupónovej privatizácie. Špekulanti využili hlad obyvatelstva po získaní ”hotovosti” a väcšinu kupónových akcií vykúpili od obyvatelstva prevažne za bazárovú cenu. Bezocivými operáciami novovznikajúcich tzv. investicných fondov boli obcania vlastne zbavení ich ”podielu na vlastnení”, a tak špekulanti za pomoci zahranicného kapitálu ”vytunelovali” kupónovo privatizované podniky a ”uliali” vlastnícke práva prevažne do zahranicia. My sme síce programovo a ideologicky robili verejnú osvetu o možnosti podielového úcastníctva verejnosti na ekonomickom potenciále (napríklad vo forme tzv. zamestnaneckých úcastín), a preto sme odporúcali premenit Fond národného majetku na štátno-verejný holding, ale hlad obcanov po získaní ”hotovosti” bol taký velký, že sme nemohli uspiet. V knihe ”Technológia privatizácie”, ktorú som vydal v r. 1991 v nakladatelstve Alfa v Bratislave, som jednak vyhodnotil medzinárodné praktiky privatizácie vo všetkých štátoch sveta a jednak som naznacil, ako v slovenskej privatizácii by sme mohli strategický potenciál Slovenska zverit Fondu národného majetku, ako verejno-štátnej i úcastníckej holdingovej organizácie. Propagovali sme túto cestu, ale ”mainstream” (hlavný prúd neoliberalizmu) v medzinárodných súvislostiach bol zrejme v obrovskej výhode po vyhratej studenej vojne. Dokonca sme propagovali skúsenosti získané v USA s tzv. ludovými ci zamestnaneckými akcionármi (tzv. System ESOP a systém NCEO), ale sme tušili, že stratégie so zamestnaneckými akcionármi v USA sú skôr ”ozdobné arabesky” na tvrdom vzhlade amerického neoliberalizmu ako úprimné úsilie o reformu liberálneho kapitalizmu. Len si spomenme na ceského ”velkotunelára” Koženého, ktorý prišiel z emigrácie s tzv. harvardským plánom, ale nie aby postavil na nohy ním privatizované podniky, ale ako tieto podniky vlastnícky vytunelovat a peniaze preliat do cudziny.
Tak sa domáci špekulanti a ich tichí zahranicní spolocníci zúcastnovali najprv na vytunelovaní ”kupónky” a potom sa s podporou konzultacných poradcov zúcastnili na bazárovom privatizovaní najlukratívnejších podnikov. Takýmto spôsobom zahranicné kapitálové záujmy pomohli zahranicným štátnopolitickým záujmom pri geopolitickom tažení obsadzovania bezprizorného velmocenského vákua v strednej Európe a to tým, že sa zapojili do ”delby vlastníckeho koláca” postupným získavaním strategického vlastnenia ekonomického potenciálu transformujúcich sa krajín.. Nebyt ”štastia”, že delba velmocenských sfér je tiež zápas a vyžaduje svoj cas, tak niektorí západní geopolitickí jastrabi by boli najradšej ”oslobodzovali” sovietskych vazalov tak, že ich urobia rovno vazalmi niektorých západných velmocí. Dobre sa pamätám, že tesne po vytvorení samostatného Slovenska v prvom polroku 1993 prichádzali relatívne casto vedúci experti Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ktorí nám (vláde i parlamentu) naliehavo radili, ako postupovat najmä v hospodárskej transformácii. Ako vtedajší podpredseda Národnej rady SR pre ekonomické a zahranicné vztahy som prijal skupinu expertov, ktorá odovzdala slovenskej vláde ”memorandum” odporúcaní a požiadaviek, ktoré kládli na Meciarovu vládu. Ked som zbežne prezrel skladbu memoranda, tak som videl, že obsahuje rad odporúcacích bodov, ktoré za každým bodom boli objasnované vysvetlovacích textom. Body boli doslova ultimatívne a vysvetlovacie texty mali len zahladit, alebo stlmit ultimatívny ráz bodov memoranda. Povedal som vedúcemu skupiny, že ked si odmyslíme vysvetlovacie texty, memorandum pripomína návrh vítazov na podpísanie kapitulacnej istiny. Vtedy vedúci skupiny prostoreko opustil diplomatický jazyk a povedal : ”A co si myslíte, že Slovensko nebolo súcastou porazeného bloku?”
Túto kontextovo vytrhnutú spomienku z roku 1993 uvádzam preto, aby sme si uvedomili, o co geopoliticky išlo rôznym predstavitelom svetového trhového esteblišmentu. Už koncom roku 1991 sme tušili, že velmocenské vákuum v strednej Európe bude mat krátke trvanie. Preto väcšina z nás - slovenských politických vyjednávacov cítila velkú naliehavost dosiahnut slovensko-ceské vyrovnanie ešte pred skoncením vákua. Spätný pohlad na desat rokov samostatnosti Slovenska a na postupnú globalizáciu moderných spolocenstiev ukazuje, že sme dobre urobili, ked sme vytrvali v završovaní slovenskej štátnosti ešte v case vákua. Slovensko a jeho demokratickými volbami legitimovaná politická reprezentácia múdro urobili, že pripojili Slovensko do ”konvoja” balkánskych a baltských štátov, ktoré sa osamostatnili. Na rozdiel od nich sme to však urobili nekrvavo, civilizovane a na základe konsenzu medzi ceskou a slovenskou politickou reprezentáciou.
Pri ”surfovaní” na emancipacnej vlne Európy sme mali stále na mysli to, že v strednej Európe nie sme sami a že tam patria všetci naši susedia. Všetci naši susedia mali, majú a budú mat aj svoje geopolitické záujmy a ambície. Pomocou slovenskej štátnosti sme chceli, aby sa vlastnenie strategického potenciálu Slovenska ”nevyparilo” do zahranicných kapitálových centrál. Vedeli sme, že vplyv zahranicného kapitálu bude obiektívne rást, ale chceli sme ”transformacným kompromisom” dosiahnut, aby sa privatizácia štátneho potenciálu nepremenila v drsnú ”pauperizáciu” štátneho hospodárskeho potenciálu. Treba priznat, že ochrana aspon strategických castí potenciálu Slovenska sa nepodarila, lebo po roku 1998 vláda zacala svojou ústretovostou voci cudzím záujmom cynický výpredaj aj tejto strategickej casti ekonomického potenciálu.
Treba bez paniky ale jasnozrivo uznat, že sila medzinárodných záujmov bude na Slovensku taká velká, že prežitie štátu je možné iba trvalou mobilizáciou umu a vôle slovenskej spolocnosti. Zhodou okolností, ked sa pozrieme na dlhodobé správanie sa v stredoeurópskom prostredí, tak môžeme konštatovat, že vonkajšie geopolitické záujmy vždy vo väcšej, alebo menšej miere prekracovali geopolitický priestor Slovenska.
Co sme si vtedy približne mysleli o našich vzdialenejších i bezprostredných susedoch?
Zacnime od nášho rakúskeho súseda, ktorý má najmenšiu dotykovú ciaru so Slovenskom a je zároven najmenším naším susedom. Je to jediný štát, ktorý sa už zaciatkom osemdesiatych rokov stal clenom Európskej únie a ktorý je doposial jediný neutrálny sused Slovenska. Rakúsko v jeho súcasnej podalpskej podobe je reliktom niekdajšej stredoeurópskej habsburskej ríše v jej najprv unitárnej a neskôr v duálnej podobe . Do r. 1918 zahrnovalo cast Balkánu, královstvo uhorské, ceské, cast Sliezka a západnú Halic (Galíciu). Tento sused však po r. 1918 a najmä po r. 1945 si je vedomý ”malosti” svojho potenciálu, a preto sa najmä za posledných 40 rokov naucil tažit z výhod neúcasti v blokoch, ked na jednej strane využíval svojím napojením na nemeckú marku výhody a velkost západoeurópskeho trhu (a to už pred svojím clenstvom v EHS a neskôr v EÚ) a zároven využíval výhody svojej neutrálnej a mimopaktovej pozície. Samotný fakt, že sa Rakúsko v podstate nezúcastnilo zbrojných pretekov v studenej vojne, mu umožnilo dlhodobo minimalizovat svoje zborojné výdaje. To, co nedalo na zbrojenie, mohlo dat na svoj rozvoj.
Zbrojná a teda nehodnototvorná výroba odoberá zdroje rozvojovej a teda hodnototvornej výrobe. Pre porovnanie stací uviest, že len Slovensko minulo na svoju vnútenú štyridsatrocnú úcast na zbrojných pretekoch v rámci sovietskeho bloku okolo l bilióna (tisíc miliárd) korún svojich zdrojov. Casto sa nepodložene argumentuje, že neutrálna pozícia a neúcast v blokoch je pre štát nákladnejšia, ale práve Rakúsko je dokladom toho, že je to polopravda šírená zbrojnými hegemónmi. K sume l bilión sme dospeli na vedecko-analytických sympóziách tak, že sme došli k záveru, že tzv. zbrojné výdaje treba zapocítat dva razy, t. j. to, co sa vydá na zbrojenie, vedie k dalšiemu zapocítaniu vynaloženej sumy do rozvojového dlhu, ktorý vzrastá práve neproduktívnymi výdajmi. Takto vzniká nákladovo cosi, co môžeme nazývat ”rozvojovou zadlženostou”. Rakúsko vdaka svojej neutrálnej pozícii malo svoju novodobú ”rozvojovú zadlženost” naozaj malú. Rakúsko ako paktovo neviazaná krajina nemuselo sa zúcastnit zbrojných pretekov oboch paktov. Hegemón každého ”obranného” zoskumenia chce byt bezpodmienecne aj hegemónom na zbrojárskom trhu, a preto robí všetko pre to, aby zo svojho postavenia nadvlády inkasoval tzv. vyzbrojovaciu rentu. Pretože to v podstate vyhovovalo hegemónom oboch blokov (USA i ZSSR), Rakúsko sa dokázalo 50 rokov vyhnút nadmerným zbrojným výdajom, ktoré vyvolali zbrojné preteky pocas studenej vojny.
Ked ale vypadla ”vyvažovacia pozícia” ZSSR, tak je neutrálne Rakúsko vystavované rastúcemu tlaku, coho dokladom sú jeho obcasné napäté vztahy s EÚ a NATO. Sú len vystavením prvého úctu za to, že neutrálny vzdušný priestor Rakúska nebol otvorený pre sily NATO pri tzv. kosovsko-juhoslovanskej kampani. Nie Haider, ale neutrálna pozícia Rakúska je trnom v oku ”dozorujúcich” velmocí. Dokial sa ”nezaradí” a nevzdá svojej neutrálnej pozície, bude mat Rakúsko problémy, lebo nepriamo odmieta akceptovat zrušenie velmocenského vákua aj nad svojím územím. Totiž neutrálna pozícia Rakúska nevznikla len z vlastnej vôle Rakúšanov, ale predovšetkým z ochoty vtedajšieho ”východného” i ”západného” bloku akceptovat neutrálnu pozíciu medzi blokmi. Podpísanie tzv. štátnej zmluvy Rakúska s vítaznými velmocami druhej svetovej vojny vytvorilo v roku 1956 obojblokovú garanciu neutrálnej pozície Rakúska. To, co bolo v záujme oboch centrál bipolárneho sveta, už nie je v záujme jedinej centrály monopolárneho sveta. Rakúsko bude mat rastúce problémy s medzinárodnou akceptáciou svojej neutrálnej pozície. Pre nás však je dôležité, že Rakúsko s ohladom na urcité rezíduá a resentimenty voci ceským zemiam, ktoré boli kedysi korunnými castami podunajského impéria, malo pochopenie pre emancipacné snahy Slovenska a teda v záverecnom štádiu završovania slovenskej štátnosti mohli sme rátat síce s opatrnou, ale tichou žiclivou pozíciou Rakúska.
Slovensko aj v budúcnosti má hladat zlepšenie partnerstva s Rakúskom.
(Pokracovanie v budúcom císle)