Ján Litecký-Šveda

Príucka bontónu

V demokratickej spolocnosti každé štátne vyznamenanie sa stáva predmetom diskusie, a to z tých najnormálnejších prícin – spektrum názorov a záujmov je rôzne a už z povahy vyznamenania vyplýva, že sa nedostane na všetkých. A aspon je príležitost v diskusii trošku vycistit stôl, alebo nastolit témy (ci hodnoty), na ktoré sa zabudlo. Ved demokracia je vecne neukoncený proces.
Vyznamenania k 10-temu výrociu vyhlásenia slovenskej samostatnosti však vyvolali nielen intenzívnu diskusiu, ale až pobúrenie. To by predsa len nemalo byt bežné ani v názorovo pluralitnej demokracii. Ved konsenzus bez extrémov by v kultúrnej a kultivovanej spolocnosti mal byt implicitne obsiahnutý vo všetkých snahách a úkonoch.
Výhrady sa tocili hlavne okolo dvoch vecí – ci tých pár kontroverzných mien si úrovnou svojich výkonov vôbec zaslúžilo vyznamenanie, no hlavne, ci pri okrúhlom štátnom sviatku Slovenskej republiky vyznamenávat práve tých, ktorí tvrdo a fanaticky bojovali a bojujú za zachovanie ceskej nadvlády nad Slovenskom, ciže za tzv. Ceskoslovensko. Myslím si však, že práve v tomto prípade a pri tejto vládnej garnitúre je každá diskusia ci protest úplne zbytocná.
Možno ešte o samotných intelektuálnych výkonoch ci zásluhách vyznamenaných by sa ako–tak dalo diskutovat. Treba si však uvedomit, že pre cloveka, ktorý vie rátat do pät, je už každý, kto vie rátat do desat, tažký génius, no ten, kto vie rátat do sto ci viac, sa už vymyká jeho chápaniu, a preto ho ani nevníma. Co je však absolútne márnenie casu, je pokus upozornit ludí, ktorí robili výber, na také slová ako vhodnost, etiketa, sviatok, slušnost, ... Hoci nemám žiadne ilúzie o ich kultúre a duševných schopnostiach, nevhodnost spojenia týchto ludí s práve týmto výrocím si urcite uvedomovali. A nielen uvedomovali – ved oni to robili práve preto! No kedže títo ludia nemyslia na vela tahov dopredu, nedošlo im, že práve touto schválnostou si vystavia svoju možno najpresnejšiu a najvýstižnejšiu vizitku.
Všetci poznáme, ci už z rozuprávania o GULAGOCH, ci z detstva, jeden špeciálny druh chrapúnstva – pluvnutie do polievky. Vždy to robili tí najsilnejší a najväcší primitívi, alebo psychicky vyšinuté deti, s ktorými sa nikto nechcel hrat – ci už ako demonštráciu sily a chcenej nadvlády, alebo jednoducho preto, aby tá polievky zostala im. A zaradením niektorých vyberaných mien do menoslovu vyznamenaných k desiatemu výrociu vyhlásenia Slovenskej republiky sa presne toto isté podarilo aj tejto precudesnej stanicnej zmesi, ktorá nám tu momentálne vládne.