Karol Petrovský

Pred 190. rokmi zomrel Anton Bernolák
Normotvorca prvého spisovného jazyka Slovákov

Šírenie osvietenstva priaznivo ovplyvnilo vývoj spolocnosti v celej Európe. Nastali výrazné politické a kultúrne zmeny. Osvietenské idey, ktoré prenikali Európou, rad-radom prebúdzali národné povedomie a zvýraznovali individualitu krajín. V rámci osvietenských myšlienok sa do popredia pozornosti vzdelancov dostávali aj práva národov, co znamenalo podnet na zaciatok procesu slovenského národného obrodenia. Slováci po dosiahnutí niektorých predpokladov sa chystali stmelit v národ ako ostatné európske národy. Naša inteligencia si bola plne vedomá, že k základným pilierom modernej národnej identity patrí spisovný jazyk. V druhej polovici 18. storocia sme ho ešte stále nemali, preto sa jeho potreba ukazovala ako naliehavá. Spisovným jazykom Slovákov bola ceština, pravda, pomiešaná prvkami domácich slovenských nárecí od 15. až do konca 18. storocia.
Sedemnáste storocie slovami Jána Baltazára Magina v Apológii ešte v latincine oznámilo kultúrnemu európskemu svetu, že: “slovenskou recou všade sa ozýva, Bratislavská i Nitrianska župa na jednej i druhej strane týchto vrchov, rozložených zhruba až po Nové Mesto popri brehoch Váhu a tak isto i Trencianska, Oravská, nehovoriac o iných, Liptovská, Spišská a iné župy”. V spomínanom storocí sa už objavujú snahy o povýšenie slovenského hovorového jazyka na jazyk spisovný. Vo svojej latinskej Gramatike ceskej (1603) Vavrinec Benedikti z Nedožier nabáda Slovákov, aby svoj rodný jazyk milovali a prehlbovali si viac jeho znalosti. Daniel Sinapius-Horcicka v latinskom úvode k dielu Nový trh latinsko-slovenský (1678) chváli vlastnosti svojej materinskej reci, starobylost, cistotu, bohatstvo i výstižnost a stažuje sa, že sa nikto nestará o jej zušlachtovanie. Vyzýva mládež, aby úprimne milovala matercinu. V nasledujúcom storocí Matej Bel v predhovore k dielu Pavla Doležala Gramatica slavico-bohemica (1746) porovnáva slovenský jazyk s inými kultúrnymi jazykmi a chváli jeho znamenité vlastnosti.
V polovici 18. storocia sa stretávame s úsiliami normalizovat podobu slovenciny. Vtedy sa kamaldulskí mnísi pokúsili o gramatické a pravopisné ustálenie kultúrnej západnej slovenciny. Ich normalizacné snahy sa odzrkadlujú v latinsko-slovenskom slovníku Syllabus Dictionarii Latino-Slovenicus (1763), s nácrtom slovenskej gramatiky. Za pôvodcu diela viacerí bádatelia oznacovali Romualda Hadbavného, v súcasnosti ale prevláda názor o kolektívnom autorstve clenov Kamaldulskej rehole. Normu, ktorú slovník ustálil, pri prvom preklade Písma svätého do slovenciny použili kamaldulskí mnísi. Vznikli v nej aj dalšie zaujímavé práce, všetko však zostalo v rukopisoch.
Na prahu osemdesiatych rokov 18. storocia viedol Slovákov k uctievaniu a aj k používaniu materinskej reci Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836). Slová, ktoré napísal v prvom zväzku svojich Epigramát: “Milé Tovarišství! Víš tu cest sem já mal, bych prvný ku knihám slováckym led lámal”, nie sú samochválou. Bol to práve on, ktorý chápal potrebu spisovného jazyka pre Slovákov a pokúsil sa ešte pred Bernolákovým vystúpením riešit otázku spisovnej normy na podklade kultúrnej západoslovenciny. Pri všetkej úcte k tejto snahe, ktorú vyznal aj slovami, že slovencine “zarostlú cestu cistil, rovnal”, nemal predpoklady svoj zámer zvládnut sám. Pokus, spocívajúci na zastaralých klasických princípoch reci, bez potrebných filologických vedomostí, sa nemohol podarit. Po neúspešných kodifikacných snahách ho však ovládol pocit krivdy. Sám sa cítil ako priekopník cistej slovenciny a tažko znášal skutocnost, že ho bernolákovci nedocenili a nevyberane zaútocil na ich novú slovencinu v spise Anti-Fándly aneb Dúwerné zmlúwaní (1789). O tom už literárna história povedala - bolo to na škodu veci. Keby bola vznikla spolupráca Jozefa Ignáca Bajzu s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, zaiste by Slovákom priniesla osoh. Ale nestalo sa tak. Bajzovi však nemožno vziat, že patril nielen k priekopníkom samostatného spisovného jazyka, ale je aj autorom prvého slovenského románu René mládenca príhodi a skúsenosti..

Prvý zákonodarca našej reci
Koniec osemnásteho storocia sa stal naozaj prelomovým vekom, ked slovencina konecne dosiahla záväznú spisovnú kodifikáciu a našla svojho kodifikátora. Anton Bernolák sa narodil 3. 10. 1762 v Slanici. Bohoslovecké štúdia zacal na viedenskej univerzite, ako chovanec Pázmanea (1782-84) a dalšie tri roky bol posluchácom Generálneho seminára v Bratislave. Teologické štúdium malo kladný vplyv na umocnenie osvietenského myslenia a slovansko-slovenského uvedomenia mladého klerika. Ako bratislavský bohoslovec usilovne študoval slovanské jazyky a najmä slovencinu. Stal sa vodcom skupiny vlasteneckých filológov v Spolocnosti pre pestovanie slovenskej reci, ktorá sa rozhodla teoreticky i prakticky kodifikovat slovencinu ako spisovný jazyk. Aby si overili verejnú mienku a získali podporu pre svoj zamýšlaný krok obrátil sa prefekt seminára Michal Kratochvíla Pozývacím listom na známych národných dejatelov. Zachovala sa nám iba jediná odpoved - Epistola responsoria od Ondreja Mésaroša, cirkevného hodnostára a náboženského spisovatela, zo dna 5. 8. 1786. Dokazoval tam, že slovencina mala už velmi dávno vysokú úroven, ked “vláda a rozsiahle panstvo boli v rukách národa slovenského”, avšak pre nežiclivost doby i nezáujem predkov znacne upadala. Po tomto hodnotení jednoznacne schválil pripravovanú kodifikáciu slovenciny. Prislúbil aj pomoc pri jej šírení slovami: “Nevdacný by bol zaiste ku svojej vlasti, k národu i materinskému jazyku, kto by neprispel k tomuto dielu úcastou, akou len môže”. Volanie národne uvedomelej inteligencie po zavedení slovenského spisovného jazyka bolo už onedlho vypocuté.
Roku 1787 Anton Bernolák v spolupráci so stúpencami kodifikácie slovenciny v bratislavskom Generálnom seminári skoncipoval u nás prvý kodifikacný spis Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách) s pripojeným návrhom pravopisu Orthographia. V diele kodifikoval spisovnú slovencinu na báze západoslovenskej podoby kultúrnej reci. Použil aj niektoré prvky stredoslovenských nárecí. Bernolákov cin možno pokladat za medzník v dejinách spisovnej slovenciny, ktorý dal Slovensku nové smerovanie politickej, sociálnej a kultúrnej práce a bol silným impulzom k rozvoju slovenského života. “Význam Bernolákov”, napísal Jozef Škultéty, “nie je v tom, aká je vedecky jeho gramatika, ale v tom, že uzákonil písanie slovenské, vztýcil zástavu slovenskú”.
Po vysviacke za knaza úcinkoval od konca roku 1787 do leta 1791 ako kaplán v Ceklísi. V tomto období dosiahol vlastne vrchol tvorivej cinnosti. Spracoval prvú normotvornú gramatiku spisovnej slovenciny Grammatica Slavica (1790), prírucku o tvorení slov Etymologia vocum Slavicarum (Etymológia slovenských slov, 1791) a polemický spis Toto malické písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních rúk odevzdat (1790), kde bránil pred Bajzovými urážkami Juraja Fándlyho i bernolákovcinu. Taktiež zostavil a napísal prvý koncept svojho slovníka slovenského jazyka.
Z rozhodnutia cirkevnej vrchnosti Antona Bernoláka r. 1791 vymenovali za arcibiskupského tajomníka v Trnave, kde okrem toho urcitý cas vykonával aj funkciu archivára, cenzora kníh a prísažného notára ústrednej cirkevnej stolice. Z výpoctu spomínaných funkcií v období šestrocného trnavského pôsobenia vidíme velkú pracovnú zaneprázdnenost. Napriek tomu sa nemalou mierou podielal na pestovaní spisovného jazyka a našiel si cas na literárnu i organizacnú cinnost. Do týchto cias patria spolu s náboženskými i dva Bernolákove polemické spisy, ktoré adresoval Jozefovi Ignácovi Bajzovi Neco o epigrammatéch anebožto málorádkach Jozefa Ignáca Bajzi (1794) a Ešce neco o Epigrammatéch (1795).
V r. 1797 sa stal farárom v Nových Zámkoch a pôsobil tam tiež ako dekan a správca mestskej školy, na ktorej vyucoval náboženstvo. Venoval sa aj charitatívnej cinnosti. V Nových Zámkoch dokoncil svoje najväcšie jazykovedné dielo Slovár slovenskí cesko-latinsko-nemecko-uherskí. Venoval mu dve desatrocia tvrdej práce a prepísal ho sedemkrát. Vyšiel tlacou až 12 rokov po autorovej smrti zásluhou velkého mecéna bernolákovcov a bernolákovskej literatúry Jána Palkovica v rokoch 1825-27 v šiestich zväzkoch na 5302 stranách. Predstavuje najreprezentatívnejší vzor spisovnej normy bernolákovciny. Tvorca prvej spisovnej slovenciny ním korunoval svoje velké jazykovedné dielo, ktorým ustanovil po prvý raz slovenský spisovný jazyk, ustálil jeho pravopisnú sústavu a rozpracoval jeho gramatiku i slovník a tým vlastne položil základy samostatnému rozvoju národnej literatúry a kultúry u nás. Podla výstižnej charakteristiky Kolomana K. Geraldiniho: “Význam Bernolákov je pre slovenský národný život neocenitelný a bez Bernolákovho diela azda už len v dejinách by sme sa dozvedeli, že sme boli národom”.
Posledné roky Bernolákovho života boli velmi pohnuté. Nedorozumenia v rodine a spory s vedením mesta mali znacný dopad na jeho zdravotný stav. Velkou ranou prenho bol aj nicivý požiar kostola a fary r. 1810, pri ktorom prišiel o podstatnú cast osobného archívu. Množstvo úradných povinností a dlhorocná vycerpávajúca práca mu nacisto podlomili sily. Dna 15. 1. 1813 sa predcasne, v plnom mužnom veku, skoncila životná pút jedného z najväcších mužov našej národno-kultúrnej minulosti.

Združovanie stúpencov bernolákovciny
V r. 1792 Anton Bernolák v spolupráci s Jurajom Fándlym založil v Trnave Slovenské ucené tovarišstvo, aby, ako napísal Štefan Zlatoš, “združil a spojil v jeden celok všetkých pera súcich mužov a postavil ich do služby slovenskej národnej idey”. Slovenské ucené tovarišstvo malo za ciel odstránit národnú roztrieštenost cestou nového spisovného jazyka a rozširovat knihy v nom písané. Zameriavalo sa aj na prehlbovanie slovenského náboženského i kultúrneho života a na šírenie osvety a propagáciu nových hospodárskych metód medzi ludom. Tovarišstvo vydalo jedenást titulov (20 zväzkov) diel ludovýchovného, národnobuditelského i náboženského zamerania. Okrem hlavného centra v Trnave malo Tovarišstvo aj pobocné stánky, ktoré boli rozmiestnené takmer po celom Slovensku. Hoci v prvej polovici 19. storocia prvý kultúrny spolok s národným zameraním a masovým zázemím zanikol, nová generácia bernolákovcov pokracovala v jeho zámeroch a v spolupráci so štúrovcami dospela k novej kvalite národnobrodeneckého hnutia.
Bernolákovské hnutie, predstavujúce zaciatok našich moderných dejín, bolo organicky späté s vývinovými tendenciami slovenského života a s narastajúcimi potrebami slovenskej spolocnosti. Bernolákovci, tvoriaci katolícky prúd národného obrodenia pôsobili od 80. rokov osemnásteho do polovice devätnásteho storocia. Spájala ich spisovná slovencina, koncepcia národnej svojbytnosti a i idea rovnosti národov. Do ich kruhu, okrem už spomínaných osobností, patrili významní cirkevní a duchovní vzdelanci Alexander Rudnay, Martin Hamuljak, Andrej Radlinský a mnohí další. Najvýznamnejšími spisovatelmi Bernolákovej školy boli Juraj Fándly, autor Dúvernej zmlúvy (1789) - prvej knihy napísanej v bernolákovcine i mnohých populárnych vzdelávacích spisov a najmä velký básnik Ján Hollý, ktorý svojimi krásnymi eposmi kriesil slovenské národné povedomie.
Hoci sa Bernolákova slovencina neujala v celom národe (evanjelickí vzdelanci sa v literatúre až do Štúrovej reformy pridržali ceštiny), pretrvávala v praxi desatrocia a stala sa podnetom a základom, na ktorom štúrovci postavili (vlastne prijali) úpravu tej podoby slovenciny, ako ju navrhol Ludovít Štúr. Štúrovská generácia sa otvorene hlásila k bernolákovskej tradícii. Ludovít Štúr priznal, že “k vyzdvihnutiu slovenciny za rec spisovnú a tak samotvornému životu slovenskému tali a razili nám cestu znamenitý náš Bernolák, výborný Fándly, úprimný Ottmayer, vznešený, neúnavne pracovitý a obetúvaný Hamuljak a naspodok ten, co za všetkých nás najlepšie prežil starý, dávno zašlý vek náš a terajšie casy, náš spevný, hlboko dojímavý Hollý... Dovršujeme len to, co oni zacali a vystavili”. Bernolákovou zásluhou náš národ vstúpil do slovanského i ostatného vedeckého sveta, preto si aj v súcasnosti zaslúži náš obdiv, ako ho velmi pekne vyjadril Alojz Miškovic: “Bernoláka si uctíme, ked budeme dobre hovorit slovensky, písat slovensky, cítit slovensky, konat slovensky, a ked sa pousilujeme, aby týmito myšlienkami preniknutý bol celý slovenský národ”.