Anton Semeš

Pamiatke Konštantína Filozofa
(14.februára)

Milý je Boh a ludom ten, koho pri spomienke požehnávajú. Pre jeho vernost a pokoru na svätú úlohu si ho povolal Hospodin a vyvolil spomedzi všetkých ludí. Na hlavu mu položil korunu z drahokamov. - Tak sa nám aj dnes pri oslave odchodu Cyrila do vecnosti prihovára Kniha múdrosti.
Impozantne znie pochvala Cyrilovi Filozofovi, Ucitelovi, ktorú spísali jeho žiaci: Hla zaskvela sa nám, milovníci Krista, svätožiarna pamiatka preblahoslaveného nášho otca Cyrila, nového apoštola a ucitela pre všetky slovanské krajiny. Zaskvel sa nábožnostou i krásou na zemi ako Slnko, milosrdenstvom Krista a jeho láskou k ludom, bol poslaný za Pastiera a Ucitela slovenskému národu, ktorý bol v nevedomosti a mraku. Horel silou Ducha Svätého... Priviedol svojich žiakov na svätenie do Ríma, ako kázali cirkevné zákony, lebo bol na rímskom cirkevnom území. Tu s radostou ukoncil beh svojho života a jeho telo spocinulo pri hrobe sv. Klementa, prvého ”apoštolíka” spomedzi Rimanov.
Pretože nás moderná veda - svetská aj cirkevná - nabáda vracat sa k pramenom, tak sme sa ”opovážili” uviest predchádzajúce tvrdenia. A na poucenie i povzbudenie súcasníkov – strednej i mladšej generácie – tak treba robit neprestajne. Prastará indoeurópska skúsenost – zásada je stále aktuálna, živá: Len opakovaním historických skutocností v každom národe trvá neporušená tradícia. Niet žiclivej a požehnanej prítomnosti bez prepojenia na minulost. A navyše: svätci spájajú všetky národy. Sú ich ochrancami.
Karol Velký po porážke Avarov pred rokom 800 rozdelil spolu s biskupmi hned po bojoch na brehu Dunaja, kde bol brod, celé Podunajsko biskupským stoliciam v Akvileji, Salzburgu, Pasovu. Mali tam zaviest cirkevný poriadok a upevnovat katolícku vieru. Ved celý tento priestor bol po stárocia v rukách ariánov. Benediktínom už storocie pred porážkou Avarov pripadla úloha pokatolíctit tieto kmene, a to pokrstením v mene Svätej Trojice. Robili tak mnísi glagoláši (kaludri) z Dalmácie a Istrie. Svedcí o tom objavený záznam, ktorý si vyžiadal z Monta Cassina pápež Štefan II. Používali grécku liturgiu a ”slovenski jenzik”. Po nich ostali zachované miestne názvy KRLEŠ a v Sedmohradoch a v dnešnom východnom Madarsku osady s názvom KERLÉŠ. Stavali rotundy, ako bolo zvykom v Stredomorí a po nich sú miesta kláštorov, ktoré za Pázmána nemohli indentifikovat (Sasinek) .To bola jedna z tých misií, ktorú pred Michalom III. nazvalo Rastislavovo posolstvo ”misia iz Griek”. Ilyrikum patrilo pod Carihrad.
Isteže, Rastislav sa chcel vymanit spod vplyvu Frankov, preto najprv žiadal biskupa a ucitela v Ríme. Takého tam nemali. Preto sa obrátil na Carihrad a na velké potešenie Mikuláša I (list do Carihradu) tam takého našli. Rastislav videl v Slovanoch tretiu silu v Európe. Chcel mat oporu i ochranu v ”apoštolíkovi” v Ríme (co neskôr dosiahol Svätopluk), a preto sa pokúsil o pomoc aj v Carihrade.
Žiaci svätých bratov v Pochvale Cyrilovi jasne uvádzajú, že Konštantín bol ”pastierom a ucitelom” – ciže biskupom. No bol na rímskom panónskom území. Preto aj Hadrián II. hovorí, že ”oni vedeli, kam majú príst”. Carihrad mohol s dovolením Mikuláša I. vyslat misionárov. Okrem toho taká misia vždy mala na cele biskupa. A to Carihradská cirkev ako aj ostatné pravoslávne cirkvi robia dodnes. Preto aj Cyril pred smrtou sa modlí takto: ”Stádo, ktoré si mi zveril, vraciam Ti naspät.” V Ríme ho iste poverili ako biskupa viest dalej misie na Morave. Inác by to jeho žiaci neuviedli v texte.
Vyvolení na svätenie boli fascinovaní svojím ucitelom. Viedol ich k nábožnosti a spolu s nimi dodržiaval prastarú zásadu, že ráno sa zacína UTRENOU-MATUTÍNOM prv, ”než Slnko si uvije z ranných lúcov hrejivú vestu”. Milovali ho a on im neprestajne zdôraznoval, že sú vyvolené nádoby Ducha Svätého a on je pre nich len ”boží vánok zo Solúna”, co ich osviežuje.
Dnes si uvedomujeme, že medzi našimi predkami žili ako objavitelia pokladov. S odvahou presekávali na pohanskej moravskej pôde chodník viery. Tešilo ich, že to nie je pre nich, ale pre naddunajských Slovanov. Filozof vedel, že múdrost sa uchová, len ked sa zapíše. Ak niektorý národ nemá písmená, to ako keby sa písalo na vodu. Preto s láskou školili hlaholikou nových i starších uceníkov od Frankov. Zdôraznoval im, že národ, ktorý nie je pripravený na samostatnost, stojí na hlinených nohách. Zdôraznoval im jednotu a pripomínal im babylonskú vežu. Napomínal ich, aby sa nepokúšali napodobnovat Frankov, ale realizovali len to, co je na Morave možné. Pomáhal popredným velmožom otvárat oci, srdcia a ešte intenzívnejšie duše. Vedel, že poznanú pravdu treba PECATIT. Dobre vedel ako skúsený filozof a teológ, co znamená pre Moravanov SLOVOSLUŽBA. Pridobre poznal chod dejín i to, že svetové dejiny sú slepé na jedno oko.
Ked prišiel do Ríma, už dávno ho predchádzal chýr svätého muža, ktorý pri odchode z Moravy si za odmenu vyžiadal stovky zajatcov a prepustil ich na slobodu. Toto sa opakovalo aj na Blatnohrade. Vtedy sa to hocikde len tak bežne nestávalo... V Ríme sa tešili popredné kruhy jeho vzdelanosti, pohotovosti a výstižnosti pri debatách – polemikách. Rímu imponovali jeho zámery: pod patronáciou Ríma zaclenit Slovanov do všeobecnej Cirkvi ako tretiu silu po Románoch a Germánoch. Ved len cez velký pocet partikularizmov a výslednú rozmanitost Cirkev dokáže najlepším spôsobom realizovat svoju UNIVERZALITU.
Dnes môžeme s vierou a nádejou konštatovat, že

”Všetky smery sú naše
bude tu jediný ovcinec,
nedrobený na salaše.
Pretože je blízko z Ríma
do Byzancie
a z Byzancie do Ríma.
Clovek má iba dvoje rúk,
ktoré k nebesiam spína.
- - -
Cyril – Mojžiš,
Metod - Jozue,
vezíri nášho národa. (J. Tóth)

”Dnes sme rozhádzanou Cirkvou. Všetko, co môžeme robit každý osobitne sám, robme spolocne (Ján Pavol II. ).”
BOŽIE MLYNY NIKDY NEPOSTOJA.