Ladislav Ťažký

Akcia v supermarkete politika

Vo veľkopredajniach tohto najrozličnejšieho tovaru, skrátka všetkého, čo sa vyrobí a predáva, býva zvyčajne jedno oddelenie či pult, a to pri každom druhu obchodného artiklu najmä baleného mäsa a údenín, červeným lákavým a výrazným písmom na viacerých miestach veľmi známe slovo AKCIA. Je to ponuka tovaru, ktorý už stráca svoju hodnotu, kvalitu i cenu, dochádza mu, alebo už prešla záručná lehota, preto sa rýchlo ponúka na predaj za zníženú cenu. Zrozumiteľne povedané, tovar zaradený pod názov akcia je menej hodnotný, na rýchle použitie s nebezpečenstvom, že si - ak ide o jedlo - zákazník môže pokaziť žalúdok.
Zámerne som si vybral tento obchodný termín akcia na označenie toho, čo sa začína u nás ponúkať v politike pri navrhovaní kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky. Do volieb prezidenta nám ešte ostáva istý čas. ”Osobnosti”, politický tovar, ktorý sa občanom Slovenskej republiky ponúka je bez morálnej, národnej, odbornej a štátnickej záruky. Volič-občan po jeho zvolení (kúpe) si môže pokaziť povesť národa a dobré meno štátu. Strany, koalícia-opozícia, nestraníci ponúkajú tovar naozaj nekvalitný, narýchlo ”vyrobený”, nevykvasený, na pohľad nelákavý, nesľubujúci nič dobré pre Slovensko a najmä pre slovenský národ. Nemôžu, nevedia a niektorí to ani nechcú, nemajú to totiž vôbec v programe, najmä však v génoch, urobiť niečo pre ochranu Slovákov ako národa a celistvosti jeho územia, t. j. Slovenskej republiky ako suverénneho štátu, lebo jednoducho nie sú Slováci, sú len obyvatelia, hostia tejto krajiny. Obdivujem odvahu, tú dávku smelosti, ktorá sa rovná drzosti a bezočivosti tých ”kandidátov” i samokandidátov, ktorí bez ohľadu na sympatie národa, bez ohľadu na zásluhy o Slovenskú republiku, (dokonca ani neštrngali kľúčami a nesľubovali lásku) bez význačného prejavenia schopností urobiť pre národ a štát niečo význačné, alebo aspoň neurážajúce, veľkodušne s naivným úsmevom i vážnym prikývnutím blahosklonne, ale so zatajeným dychom “dávajú súhlas”, aby ich strana, alebo ktosi (spolok, obec, inštitúcia) navrhoval na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Veď pre nich je už samotný návrh obrovský úspech na zviditeľnenie zahmlenej nevýraznej ”osobnosti”, z ktorého sa dá vytĺkať nezabudnuteľný politický kapitál.
Pýtam sa slovenského národa, ktorý má v Slovenskej republike 85 % obyvateľov, či mu je naozaj jedno, kto bude jeho prezidentom? Naozaj stratil aj tú štipku národnej hrdosti a odolnosti, imunity, ktorá by mu dovolila a mobilizovala ho k záchrane a sebaúcte, zdravo, normálne, ľudsky a dôstojne rozmýšľať o sebe a svete a pri takejto vážnej hre ako výber a voľba prezidenta svojho štátu? ”Nekupovať odpad”, konať vrcholne zodpovedne. Veď my, Slováci, pri každých voľbách zlyhávame, sklamávame a zrádzame sami seba, dávame sa napospas ľuďom buď úplne neznámym, alebo politickým nováčikom, hráčom, preskakovačom a odskakovačom, tárajom i vyložene nepriateľsky založeným proti slovenskému národu. My ich nielen volíme, my im aj v politike veríme, sme najnaivnejší národ v Európe.
Tak ako sa v histórii stávalo, tak sa to stáva aj dnes, politik totiž chcel stoj čo stoj byť ešte niečím. Najlepšie spisovateľom, alebo hudobníkom, maliarom (sochárom menej), na herca si netrúfal, ale ”prozaikom”, najmä pisateľom spomienok, to hej, prečo nie, nejaký spisovateľ, nejaká Katarína alebo pohotový grafoman pomôže, vydavateľstvá vyjdú v ústrety, posudky sa zoženú a kniha a politik, spisovateľ je na svete. Dnes už to všetko (najmä posudky) ani netreba. Vydavateľstvo si to nežiada. Autor si vydá knihu sám, lebo je sám sebe sponzorom. A kniha...? Na čo by sa predávala, kniha sa jednoducho rozdá známym, a tí si už s ňou nejako poradia. Najmä ak je na blízku kontajner.
Dnes politici prišli na chuť inej hre. Hre na prezidenta. Alebo aspoň na kandidáta. Veď prečo nie. Bude sa... alebo bude si hovoriť bol som kandidátom na prezidenta. Len zlá konštelácia politických strán, koalícia či opozícia ma z možného zvolenia vyšaltovala, ale to nič, toto nie sú predsa posledné voľby a ja mám len štyridsať. Ojojojojój! Ešte môžeme kandidovať aj päť-šesťkrát. Horšie na tom sú tí nad šesťdesiat alebo sedemdesiat. Tí majú poslednú šancu. Tak do toho!
Ukážte mi jedného kandidáta (kandidátka žena sa zatiaľ črtala len jedna a druhá sa dosť okato prihlásila, že sa raz bude hlásiť, len aby dovtedy nezostarla, neznervóznela, lebo už aj tak je dosť nervózna), ktorý bol skutočným kandidátom, ale v prvej chvíli si to zvážil a kandidatúru neprijal.) Ešte to! Sám sebe katom! Nech to urobia druhí.
Urobí to čas a dravý prúd mútnej politiky. Všetkých zoberie a odnesie do zabudnutia, utopí ich vo víre volieb a pochová v povolebnom bahne.
A voľby opäť zrežíruje koalícia a svojho kandidáta vyzdvihne svojím alebo kúpeným masmédiom. Povedzme Markízou. Národ-divák-poslucháč-čitateľ je ako figurína z vosku. Masmédiá sa postarajú o zmäknutie jeho charakteru, vôle a vkusu. Sformujú si ho na takú podobu, akú si praje ich majiteľ. Teda netreba hádať, ktorý kandidát bude úspešný vo voľbách. Ten, ktorého si vyberie masmagnát, ktorému sa najtuhšie zaviaže kandidát. Kontakty-sympatie zahraničia sú prepotrebné, lebo zvyčajne aj šéf masmédii (ten hlavný, neznámy) sídli v zahraničí. Napokon nie zanedbateľné sú koalície. Výsledky volieb sú až na druhom mieste. Najsilnejšia strana sa dá ľahko odstaviť trpaslíkmi spojenými do koalície. A tí si rozdelia funkcie. Prirodzene, že majú svojich kandidátov. A je po voľbách. Všetky funkcie sa rozdeľujú v koalíciách. Ak koalícii chýba jeden člen, hneď poruke sú tu prechodní funkcionári SMK. Tí pomôžu, ale dajú si to draho, predraho zaplatiť. Deväťpercentná národnostná menšina má zrazu štvrtinu vlády s ministrami, štátnymi tajomníkmi, podpredsedom vlády, parlamentu, s tisíckou úradníkov a tretina Slovenska je posiata maďarizačnými úradmi, školami s kráľovnou maďarizačnou univerzitou v Komárne. A čuduj sa svete, vraj ešte ďalšie dve budú žiadať. Nuž Slovák si len vzdychne a spoľahne sa, že ”dotiaľ chodí krčah po vodu, kým sa nerozbije.” Lenže Slovák zabúda, že ten krčah je z hliny, ktorá sa volá ”maďarská iredenta” a vypálený je v svätoštefanskej peci, v ktorej horí tisícročný oheň veľkomaďarstva, prinesený od Uralu. Ten krčah už neraz rozbil Slovákovi hlavu a prinútil ho ospravedlniť sa za ten úder. Vyše tristotisíc Slovákov oblieklo maďarské uniformy v prvej svetovej vojne, tisíce v druhej, niekoľko tisíc sa z rakúsko-uhorskej protislovanskej vojny nevrátilo, lebo naplnilo rakúsko-uhorský krčah svojou krvou.
Ale vráťme sa ku kandidátom, ktorých sa v prezidentskej AKCII vynorilo neúrekom, ale korunu, kandidátsku korunu predsa len sľubuje SMK. Nepochybujem o tom, že SMK aj z prezidentských volieb vytlčie čosi naplánované. Už ani neviem čo, keď už všetko, ba i navyše má, vytlčie aspoň to, že sa bude hovoriť doma i vo svete o silenej národnostnej menšine. Ich kandidát by mal povedzme istých 9-10 % hlasov, kým 90 % by sa mohlo rozdrobiť medzi desiatku slovenských strán. Z nich by ani jedna nemusela dostať 10 %. Ak by zvíťazil maďarský desaťpercentný kandidát, zrazu by Slovensko nemalo nielen svojho prezidenta, ale ani svoje meno. Volalo by sa Republika FELVIDÉK so slovenskou väčšinou. Nuž a Felvidék je vlastne najkrajšia časť bývalého Nagymagyarországu.. A Slováci by boli zrazu tam, odkiaľ sa horko ťažko dostali a Maďari by opäť mali všetko naspäť, čo kedysi neprávom mali.
Zo slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku z pol milióna zostalo desať tisíc. V maďarskom parlamente nie je ani jeden poslanec za národnostné menšiny. Predstavte si takého Angličana, Španiela, Francúza, alebo Holanďana, čo si môže o našich pomeroch a vzťahoch myslieť, alebo či sa o nich vôbec dozvie.
Nuž teda, voliči slovenskí, pozor na ten vigyázs, na Felvidék. V histórii sa už všeličo stalo.
A na záver, keď sme už pri histórii. Zopakujem svoje staré normy, že prezident Slovenskej republiky (či budeme alebo nebudeme v EÚ) by mal byť bez akejkoľvek diskusie Slovák, vzdelaním historik, právnik, ekonóm. Dúfam, že nemusím vysvetľovať prečo. Ovládanie cudzích jazykov je vítané, ale dôležité je, aby vedel po slovensky a ešte dôležitejšie je to, čo tými cudzími jazykmi hovorí o Slovensku a čo preň získava.
Ej hor sa, Slovák, do volieb, v ktorých si zvolíš svojho kráľa-prezidenta, ktorého budeš musieť ”milovať” aspoň 5 rokov, prezidenta s dobrou pamäťou, ktorý nezabudne, že je slovenským prezidentom.
Nech nám stále niekto netára, že Slovensko nie je Slovenskou republikou, ale akousi vykonštruovanou multinárodnou krajinou. Toto pomenovanie nepríjimame, aj keď nás budete žalovať v Haagu ako nacionalistov. Slovensko je Slovenskou republikou s národnostnými menšinami (15 %), preto nás najmä jedna z nich spochybňuje, skúša naše národné nervy.