Msgr. Viktor Trstenský

Nebuďte ako suché kosti

Pastiersky list biskupa Vojtaššáka z internácie

Rozhodol som sa opísať niektoré časti z listov, ktoré mi poslal otec biskup Ján Vojtaššák a svedectvo jedného z jeho spoluväzňov Ivana Štelcera a uverejniť ich. Verím, že to bude veľkým povzbudením pre kresťanské Slovensko. Približujú nám, akú veľkú obetu prinášal náš drahý otec biskup Ján Vojtaššák za vykúpenie od satanskej zloby, ktorá prenasledovala kresťanov. Pravda je, že tu je opísaná len čiastka toho utrpenia, ktoré prežil otec biskup Ján. Zároveň poukazujem na ťažké a bolestné chvíle, ktoré prežil náš národ počas komunistického útlaku. Vyprosujme si od Boha silu použiť všetky prostriedky na to, aby sa takéto časy nikdy viac neopakovali. Tak budeme môcť pokojne slúžiť Bohu, Cirkvi a národu.
Tieto skromné riadky sú pokračovaním predošlých článkov, ktoré jednoznačne opisujú, koľko zla spôsobil komunistický systém a ako to prežíval a držal sa pán biskup Ján Vojtaššák a všetci tí, ktorí ho nasledovali, v jeho láske i nebojácnosti brániť Cirkev a národ. Tieto listy sú stále aktuálne.

Pastiersky list Otca Jána kňazom z internácie v Senohraboch
Milí synovia v Kristu!
Celých štrnásť rokov je už tomu, čo som bol z kruhu Vášho podvodom v noci unesený. Stratil som sa tak, že okrem unášajúcich ma nikto nevedel, kde som sa cez noc do rána podel.
Unášajúci ma vylákali v noci z piatku na sobotu 15. septembra 1950, keď sa končil deň Sedembolestnej.
Podviedli ma tým, že ma prišli odviezť na schôdzu do Trenčína, na schôdzu kňazov, ktorá sa tam mala konať v sobotu 16. septembra. Behom 24 hodín sľúbili ma priviesť naspäť domov.
Vezúc ma nocou, spomenul som si, že som si večer nenatiahol hodinky, ako som to robieval, keď som sa na spánok uberal a ich na nočný stolík odkladal.
Pozrel som sa na ne, ukazovali štyri hodiny po polnoci. Jediné, čo som prehovoril, bolo: ”Kde sme, však sme už dávno mali byť v Trenčíne”?
”Ja, my do Trenčína nejdeme”! Po chvíľke dodal ten, čo mi po pravej strane sedel: ”A teraz Vám oznamuji, že jste ve jménu republiky zatčen”!
Teda, v tú sobotu, keď som mal byť behom 24 hodín doma, po 14-hodinovom cestovaní ocitol som sa nie v Trenčíne, ale vo vyšetrovacom väzení v Ruzyni.
Minulo 14 rokov, čo duchovný otec nemohol prehovoriť a neprehovoril, hoci ešte žije, ku svojím duchovným synom, kňazom svojej diecézy.
Cez tie dlhé, trápne roky, čo osobný styk medzi duchovným otcom a duchovnými dietkami - veriacimi diecézy bol znemožnený, duchovnému styku však, akoby vzdušným vlnám, nemohli zabrániť a nezabránili ľudské sily.
Boli medzi nami také duchovné styky, o akých píše sv. Lukáš evanjelista v Skutkoch apoštolských (15, 7), keď bol sv. Peter do žalára uvrhnutý. Modlil sa za Vás, Vy ale, ako som počul s potešením, ste sa modlili za mňa. Za tú duchovnú pomoc mi poskytovanú, nech Vám Všemohúci odplatí.
Že Vaše modlitby za mňa boli i u Všemohúceho účinné, vývodím z toho, že za tých 14 rokov bol som viac ráz tak telesným alebo duševným skúškam podrobený a že som ich mohol prekonať, pripisujem to i Vaším orodovaniam za mňa u Boha.
Po rokoch konečne naskytla sa mi možnosť prehovoriť k Vám aspoň písaným slovom.
Vnútorný hlas mi nedá pokoja, stále ma nutká, aby som tak urobil. Menovite cítim nutnosť od toho času, čo sa mi k sluchu dostalo, že medzi duchovnými synmi sú rozpory, o akých čítame v I. liste sv. Pavla apoštola Korinťanom v hl. 3 v celom jej obsahu.
Spory, rozpory, nedorozumenia medzi pastiermi duší robia vzájomnú nedôveru, čo všetko sa odráža i na duchovnom stáde. I dušpastier nejde len sám dobrou prácou, ale idú za ním aj jeho ovce. Práve tiež i blúdiaci dušpastier nejde sám po bludnej, nepravej ceste, ale obyčajne, i keď nie vždy, vedie za sebou i svoje duchovné stádo.
Preto každý dušpastier nech sa denne spytuje svojho svedomia i pred Pánom Bohom, či sám i so svojím účinkovaním kráča dobrou a správnou cestou.
Sv. Pavol apoštol na svojich misionárskych cestách mal často a mnoho roboty s takými, čo do jeho pšenice pravého Kristovho učenia za jeho chrbtom podsievali bludný a skazený kúkoľ.
Boli to obyčajne židovčiaci, čiže zo židovstva pochádzajúci kresťania a učitelia. Takíto mu bývali v stopách a kde len a ako mohli, rozvracali jeho bohumilú prácu.
Neverím a nepredpokladám ani o jednom svojom duchovnom synovi, žeby okolo vieroučných článkov zľavoval v niečom.
Ale popri vieroučných článkoch sú mnohé mravné pravdy, ktoré sú akoby ozdobným rúchom vieroučných článkov, v ponímaní a vykladaní ktorých žiada sa u dušpastiera jednotné a jednoznačné pokračovanie, ináč ľahko vznikne nedôvera, rozpor i pohoršenie.
U tých posledných musí byť tak u dušpastierov ako i u veriacich nepojednateľné, nekompromisné stanovisko. Entire cum Ecclesia, čiže cítiť s Cirkvou a robiť tak, ako cíti a robí Cirkev katolícka.
V posledných časoch sa podarilo, žiaľbohu, nepriateľom Cirkvi katolíckej u nás zasiať do radov dušpastierov skazonosnú plevel rozporu, nedôvery, nevraživosti a nelásky. Učeníci jedného a toho istého Krista, jednej a tej istej Matky Cirkvi sa rozchádzajú, vzájomne sa jeden druhému vyhýbajú, vzájomne si nedôverujú, jeden druhého sa ľakajú.
Tento je Pavlov, tento Apolov, tento Kefasov, tento Kristov, tento zase neviem akého učiteľa prívržencom!
So svätým Pavlom apoštolom napomínam Vás, bratia, menom Pána Ježiša Krista, buďte všetci jednej reči, aby nebolo medzi Vami roztržky! Buďte rovnakého zmýšľania a rovnakého presvedčenia!
Či je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol ukrižovaný za Vás? Alebo v mene Pavlovom ste boli pokrstení? Nie sv. Pavol, ale ja sa Vás pýtam: ”Či ste neboli svätení za kňazov jedného, toho samého, nerozdeleného Krista? Za služobníkov jednej, tej samej, nerozdelenej Cirkvi Kristovej?
V deň svojej vysviacky odchádzali ste od Božieho oltára, u ktorého ste boli vysvätení za kňazov Kristových, rovnako zmýšľajúci, rovnako presvedčení o veciach Kristových, o veciach Jeho Cirkvi.
Boli ste i vo vzájomnej láske zjednotení. Kto zasial semeno roztržiek, sporov, nedôvery do sŕdc Vašich? Nepochybne ten, kto udrel Vášho pastiera, aby ste sa rozpŕchli!
Medzi takto rozpŕchnutých vlúdili sa k Vám nepraví proroci, učitelia, a tí Vás jedom nerovnakého zmýšľania, nerovnakého presvedčenia, vzájomnej nedôvery, vzájomnej nelásky otrávili.
Z toho majú Vaši protivníci nesmiernu radosť, že sa im podarilo Vaše rady rozvrátiť a takto jednotlivo si Vás opanovať i podľa svojho s Vami nakladať. Vášmu duchovnému vedeniu zverení veriaci dobre pociťujú tento neblahý stav medzi svojimi dušpastiermi a jedni so zármutkom, iní s pohoršením sa vyslovujú o ňom.
Keďže som z vôle Božej ešte vždy Vaším veľpastierom, hoci neblaženými spoločenskými pomermi v duchovnom vedení Vás, presilou ľudskej svojvôle prekážaný, vnútorným hlasom svojho svedomia hnaný, porozumeniu, uváženiu a prispôsobeniu sa predkladám Vám obraz Ezechielom prorokom načrtnutý.
Vzniesla sa nado mnou ruka Pána. I viedol ma v duchu Pánovom a položil ma uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí. I viedol ma zôkol-vôkol popri nich. Bolo ich na povrchu údolia veľmi mnoho a boli celkom zoschnuté.
I riekol mi: ”Synu človeka, ožijú tieto kosti”?
A povedal som: ”Suché kosti, počujte slovo Pánovo: Takto hovorí Pán Boh týmto kostiam: Hľa, ja vložím do vás svojho ducha, že ožijete. Pokladiem na vás žily, poobkladám vás mäsom, obtiahnem vás kožou, vložím do vás ducha, že ožijete a dozviete sa, že ja som Pán”.
”Prorokoval som teda, ako som dostal rozkaz. A kým som prorokoval, zaznel hlas a strhol sa lomoz; kosti sa zbližovali, každá kosť ku svojmu stavcu. Pozrel som sa, hľa, uložili sa na ne žily a mäso, na povrchu sa im natiahla koža, ale ducha v nich nebolo.”
I prehovoril ku mne: ”Prorokuj v duchu, prorokuj syn človeka, prehovor v duchu! Takto hovorí Pán Boh: Duchu, duchu, príď od štyroch vetrov a ovej týchto porozbíjaných, nech ožijú”.
”Prorokoval som teda, ako mi rozkázali. V tom vstúpil do nich a ožili. I postavili sa na nohy, vojsko nadmieru veľké” (Ez.37, 1-10).
Bez Kristovej vzájomnej bratskej lásky, milí synovia, ste ako suché kosti, porozmetané v tomto slzavom údolí.
Preto Duch Boží, duch Kristov musí Vás viesť a preniknúť, aby ste ožili k novému životu, postavili sa na nohy a stali sa vojskom nadmieru veľkým na obranu Kristovej Cirkvi.
Pán Ježiš v posledných hodinách svojho zemského života tak dojímavo sa modlil k svojmu Otcovi nebeskému za svojich učeníkov, aby ich zachoval v jednote, aby ostali v jednote aj vtedy, keď On, dokonajúc dielo vykúpenia, odíde k Otcovi a nechá ich samých na seba tu na zemi.
Milí synovia v Kristu! Možno je to ostatná príležitosť prehovoriť a prihovoriť sa k Vám. Kladiem Vám na srdce: Buďte jednotní! Radím Vám, aby ste sa čím častejšie modlili s Pánom Ježišom to, čo nájdete zvečnené v Evanjeliu sv. Jána apoštola v 17. hlave.
Milosť Pána nášho Ježiša Krista a Jeho požehnanie i s mojím požehnaním nech ostáva vždycky s Vami!
Senohraby 7. 9. 1964
Biskup + Ján

Aký celkový dojem mám z väzenia, čo ma v ňom najbolestnejšie ranilo
Dojem ten najhorší! Zaobchádzanie s človekom horšie, ako s tou najšpinavšou onucou. Podchvíľou vyzliekanie donaha starého človeka a prekutávanie.
Prv ešte, ako som bol súdený, odsúdený a za mreže vrhnutý, všelijaké plátky pousilovali sa ma tak rozchýriť, že každá väznica už vopred, ako som sa do nej dostal, mala o mne ten najčiernejší obrázok a platil som za takého, ktorého treba zvláštnou pozornosťou sprevádzať, od ostatných separovať, že by som nemohol nikoho nakaziť.
Na vychádzke som mal určené len vo zvláštnom kole sa prechádzať. Každá väznica mala pre mňa len ”samotky”- sprísnené oddelenie a i tam som bol len traktovaný - na celách izolácie, spoločníkmi tej najhoršej triedy.
Každý bachar videl vo mne najväčšieho zločinca. V roku 1952 v prvých dňoch júla eskortovali ma z Valdíc (Kartúz) do Leopoldova. Cestou ta prenocovali sme v Ilave. Na tú noc dostal som sa na cestu s inými troma mládencami. Bachar, ktorý nás v cele zavieral, pýtal sa každého na meno. Keď som sa pomenoval, ten bachar, ktorý ma nikdy nevidel a ja jeho, skoro sa za hlavu chytil so slovami: ”Vojtaššák, tá sviňa? Chlapci, aby ste tomu starému do rána všetky vlasy z hlavy vytrhali”!
Alebo iný bachar, nejaký bibulus v Leopoldove, hodí mi surovo do tváre: ”A vy ešte veríte, a vy sa ešte modlíte”?
Všelijaké takéto rany utrpenia na duchu hojili zasa takí spoluväzni, obyčajne Slováci, ktorí ma poznali z inej strany. Nebyť takýchto, a bolo ich hodne, neviem, ako by som bol vydržal toľké roky!
Roku 1960, po druhý raz vo Valdiciach, dostal som sa do korekcie, čiže do ”díry” na 10 dní. Ten trest som nastúpil práve 11. novembra, v deň diecézneho patróna, bol to piatok.
A začo? Že som si dovolil v jednej knihe ”Zrada a pád”, čítanej v Ilave, po strane ceruzou urobiť niekoľko korektúr pri vyložených lžiach a pomluvách.
Po zavretí do ”díry” zahlásil som hladovku pre nespravodlivo mi uložený trest. Bolo kolo toho ”haló” a všelijakej behačky a návštev, pokusov okolo umelého a násilného kŕmenia, hrozba kazajkou atď.
Jedno ráno prišiel ma navštíviť a prehovárať i náčelník - Kráľ. Keď odchádzal z ”díry”, stačil mi ešte povedať: ”A my si Vás tu necháme umřít”!
To boli potešujúce slová pre mňa, keď mi ostávalo vo veku 83 rokov ešte sedieť 14 rokov.
A kto by chcel vypočítať všetky a všelijaké tie rany a údery zadané telu i duchu za toľké roky?! Bolo by škoda papiera i času. Lepšie nespomínať to, zabudnúť na to! U kohosi je to dobre zaznačené i v dobrej pamäti zachované! Z tých mnohých rán ťažko ukázať tú, ktorá najväčšmi pálila, - po ich prežití a prekonaní. Nuž nechajme ich na pokoji!


Ako žil a apoštoloval aj vo väzení pán biskup Ján Vojtaššák
V bývalom kláštore trinitárov, neskôr zmenenom na väznicu, som si z 13 rokov doživotného trestu odňatia slobody odsedel 6 rokov väzenia.
Počas tejto doby som sa tam stretol s tisíckami a býval so stovkami odsúdených (v decembri 1956 mi pridelili č. 4146 a v auguste 1967 už č.ods.14.851).
Najlepšie spomienky mám však na pána biskupa Jána Vojtaššáka. Býval na samoväzbe niekoľko málo izieb odo mňa (ja som mal č. cely 47). Pravidelne som sa s ním prechádzal po dvore. Chodieval vzpriamený, bol veľmi skromný, milý, pozorný, na nikoho si nesťažoval. Keď som sa ho pýtal na prežité utrpenie, o ktorom som sa dozvedel od spoluodsúdených, či je to možné, že tak s ním zaobchádzali, len skromnučko zakýval hlavou, bez slovného doprovodu.
Sálala z neho priam dobrota, pokora, láskavosť a odovzdanosť do vôle Božej. Aj vo väzení si vykonával svoje kňazské povinnosti, spovedával a slúžieval sv. omše za tých najťažších podmienok. Od neho som dostával Božie telo, ktoré on sám podával odsúdeným alebo, aby to bolo menej nápadné, mojím prostredníctvom.
Vykonávanie náboženských obradov vyžadovalo si veľkú odvahu a opatrnosť. Ubytovávali ho so zlými ľuďmi, zrejme na neho nasadenými - s bonzákmi. Vo väzení pravidelne každý týždeň prevádzali kontrolu mreží, ciel a odsúdených - telesnú prehliadku vyzlečením donaha.
Najväčším priestupkom bolo, ak u odsúdeného našli písomnosti, písacie potreby, cudzojazyčnú literatúru, slovníky, o náboženských textoch ani nehovoriac. Keď niečo z toho u odsúdeného našli, určili ho k raportu, a ku zrejmému potrestaniu: zastavením výhod -obmedzenie korešpondencie domov, znemožnenie nákupov potravín, dokonca toaletných potrieb, brigádnické práce pre väznicu zdarma (dvaja odsúdení zložiť vagón uhlia, naložiť vagón stružlín po obrábaní kovov). Izolácia a korekcia 3, 5 a 10-dňová, podľa ľubovôle náčelníka alebo jeho zástupcu.
Korekciou bolo umiestnenie odsúdeného do suterénnej cely s betónovou dlažbou a betónovým lôžkom s oknom vo veľkosti tehly, vo dne v noci otvoreným von, v cele bez kúrenia a vody (tú len zvonka púšťali na spláchnutie WC a rannú toaletu). Pred umiestnením bola telesná prehliadka, dokonca konečníka, či v ňom nemá pílku na prerezanie mreží, potom oblečenie do potrhaných handier, na noc dostal slamník (sečku) a dve zodraté deky. Bez vyvádzania na prechádzky, strava: prvé dva dni len žitná káva a kúsok chleba, tretí deň polovičná dávka jedla, vychladnutého, vloženého do cely na zem, keď odsúdený musel stáť čelom ku stene ”okna”.
Pre chlad v cele odsúdený bol nútený vo dne v noci chodiť. V cele sa celodenne svietilo a dozorcovia ”bachari” každých pár minút väzňa kontrolovali. Za túto ”rekreáciu” väzni museli zaplatiť zo zárobku, alebo z konta, čo im z prostriedkov zaslaných z domova zrážali, denne 26,- Kčs (1955-1968). Štvrtý a piaty deň korekcie len káva a kúsok chleba, šiesty deň polovičná čiastka jedla, siedmy a ôsmy len káva a chlieb, deviaty polovičná dávka jedla a desiaty deň len káva a kúsok chleba.
Stávali sa prípady, že väzňovi ešte v treste naparili ďalších 10 korekcií. Aby obišli predpis, že naraz možno odpykať len 10 dní korekcie, tak väzňa na hodinu-dve dali do riadnej cely, aby ho vzapätí dali do korekčnej cely na ďalších 3, 5 až 10 dní.
Pán biskup sa nezľakol ani týchto drastických trestov, ale záujemcom písal modlitby. Mne napísal litánie k Najsvätejšiemu menu Ježiš. Toto mi o dlhú dobu neskôr (vtedy pán biskup už bol na prerušení trestu) pri prehliadke zobrali.
Pán biskup bol za každú jemu preukázanú pozornosť veľmi vďačný. S Lacom Mutňanským sme mu zhotovili kazetu na holiace potreby, veľmi úctivo nám poďakoval, že sa za nás pomodlí.
Aj vo väzení bol ponižovaný a hrubo s ním zaobchádzali, až po hranicu ľudskej dôstojnosti. Od spoluodsúdených som sa dozvedel, že 75 ročný Vojtaššák musel nahý prevádzať 100 drepov, a keď už nevládal a zostal bez vedomia ležať na zemi, obliali ho vodou a vyhrážali sa mu, citujem: ”Drepuj, čo aj vypľuješ, ty sviňa kurevská”.
V Ilave som bol očitým svedkom, ako biskupa Vojtaššáka bachar Kvasnička, nazývaný tiež Čankajšek, s bokombradami, nízkej postavy, pudria, nútil nosiť ťažké železné postele o poschodie vyššie.
Osemdesiatročný Vojtaššák posteľ ledva zdvihol, ale nebránil sa. Mne nedalo, aby som sa neozval. Bacharovi som povedal: ”Nehanbíte sa, nútiť starca nosiť postele, nevidíte, že ich nevládze ani zdvihnúť. Keď už neberiete ohľad na jeho hodnosť, berte ohľad aspoň na jeho vek, veď vám môže byť dedkom!
Kvasnička sa rozčertil, hrozil mi raportom, potrestaním. Vojtaššák ho prosil, aby mi odpustil a upustil od potrestania. A mne povedal: ”Brat môj, cením si, že ste sa ma zastali, ale nechajte to, ja to s Božou pomocou nejako zvládnem”.
Aj počas väznenia Vojtaššák sa pokúsil o prinavrátenie oravských a spišských obcí Slovensku. V tej veci sa obrátil na kardinála Višinského a prosil ho o prinavrátenie týchto obcí do jeho diecézy a teda aj na Slovensko.
Od neho som sa tiež dozvedel, ako to bolo zo zastavením deportácie Židov do koncentračných táborov. Židia mali ísť na práce do Nemeckom obsadenej časti Poľska, namiesto Slovákov, aby v závodoch nahradili Nemcov, čo museli narukovať. Nemci, ako o tom vypovedal pred izraelským prokurátorom Adolf Eichman, slovenskú vládu podviedli, že Židia idú na práce. Dokonca z miesta ich osídlenia vysielali reportáž, ako sa im tam dobre darí. A Beneš, ktorý v plukovníkovi Moravcovi mal jednu z najlepších špionážnych centrál, vyhlásil, že Židov Nemci nevraždia, že to je len propaganda.
Až keď na biskupský úrad do Spišskej kapituly prišli dvaja utečenci z tábora v Poľsku a informovali Vojtaššáka, čo tam robia so Židmi, Vojtaššák to napísal ministrovi vnútra Machovi, ten informoval vládu a transporty okamžite zastavili. Obnovia ich vraj až potom, keď sa v táboroch presvedčia, ako sa tam s nimi zaobchádza, čo Nemci nepripustili, a tak transporty neobnovili.
Vojtaššák sa vo väzení dožil 80 rokov a veľmi ho potešilo, keď do väznice dostal pozdravný telegram od pápeža Pia XII.
Na prechádzky sme chodievali za každého počasia, keď bolo pekne, boli kratšie, za nepriaznivého počasia, najmä za mrazov ich zámerne predlžovali, aby väzni ponachladali. Veď sme mali len chatrné oblečenie (halenovú blúzu a nohavice, vestu, lodičku na hlave a onuce v bagančiach). Menovite bachar Jamrich či Armich za prechádzok nedovolil vyhýbať sa mlákam, ale prechádzať cez ne, aby do bagančí poriadne natieklo.
A tak niet divu, že Vojtaššák veľmi prechladol, kašľal, mal teplotu, z nosa mu len tak tieklo. A na prechádzku i tak musel ísť. Obával som sa, že dostane zápal pľúc, a ten ho položí. Preto som si pohovoril s Lacom Mutňanským, že niečo musíme podniknúť, aby ho vzali do nemocnice. Ten nechcel, aby šiel do nemocnice, aby zostal s nami na samoväzbe. Mali sme ”podareného” väzenského lekára, ktorý presne robil to, čo od neho vrchnosť požadovala, čo najmenej odsúdených uznávať za chorých. Aj lieky predpisoval len v polovičných dávkach, a tak dr. Kolář táboru ušetril, a zaiste ho za to odmenili či už povolením obdržať balíček potravín, (povoľovali 3 kg balík, za celých vyše 13 rokov väzenia som dostal celkom dva balíčky potravín) prerušením výkonu trestu (Podmienečné prepustenie). Predstierajúc, že som chorý, zašiel som za lekárom a som mu povedal, že Vojtaššák je vážne chorý, že je v súčasnosti najväčším žijúcim Slovákom, a ak sa mu, nedaj Bože, niečo stane, že ho budeme brať na zodpovednosť za zanedbanie lekárskej povinnosti. Ešte v ten deň previedli Vojtaššáka do väzničnej nemocnice. Zakrátko nato na väzenskom dvore sa objavil bývalý podpredseda vlády dr. Ján Ševčík. Hneď som ho poznal a snažil sa k nemu dostať. Preto som sa zastavil a zaväzoval som si šnúrky na bagančiach. Ševčík išiel sám, tak som sa k nemu pripojil. Bachar pochopil môj zámer, a preto ma napomenul, že ma dá k raportu pre striedanie odsúdených pri prechádzke.
Ševčíkovi som sa predstavil, povedal, prečo ma odsúdili. Ten sa tomu potešil, že mu budem vedieť povedať, kde je Vojtaššák, mal informácie, že má bývať na samoväzbe a na dvore ho nevidieť. Povedal som mu, dobre Ťa informovali, býval tu, ale pre chorobu ho vzali do nemocnice. Ševčík nato, že ”v záujme oboch”, teda Vojtaššáka a jeho ”musím s ním hovoriť”. Ja na to: ”To bude horšie lebo vo väzničnom dvorku Ti dozorca nedovolí sa prechádzať. Ostatne z toho by mal zle Vojtaššák i lekári – väzni”. ”Teda, čo mám robiť?”, pýtal sa Janko Ševčík. ”Napíš list, ja mu ho doručím prostredníctvom lekárov, s ktorými sa dobre poznám, sedím tu už vyše dvoch rokov”. Janko napísal list, dal som sa doviezť do nemocnice k zubnému, list dal jednému lekárovi s tým, aby umožnili Vojtaššákovi list si nerušene prečítať. Čo sa aj stalo, a Ševčík sa uspokojil.
O čo išlo? Ševčíka vyšetrovali pre údajné styky s Vojtaššákom, ako aj pre styky oboch s podzemnou cirkvou. Ševčík to poprel a Vojtaššákovi radil, ako sa má pri výsluchu zachovať.
Pri tejto príležitosti sa chcem zmieniť o tom, aké obrovské riziko podstupovali kňazi pri vysluhovaní sviatostí, spovediach, slúžení svätých omší a pri apoštolovaní, hlásaní slova Božieho.
Istý čas som býval na cele s priorom rádu Maltézskych rytierov, vdp. Voráčkom, vtedy 65 ročným starcom. Voráčkovi zle slúžila pamäť, preto nemohol slúžievať sväté omše, lebo si nepamätal presné znenie Canonu missae, najmä mená apoštolov v určenom poradí..,, Leni, Cleti, Clementis, Xysti, Cornelii, Cypriáni, Laurencii, atď. Preto Božie Telo si obstarával od iných kňazov, alebo, aby to bolo menej nápadné, lebo bachari aj to sledovali, kto s kým sa prechádza, obstarával som ho ja.
Spomínam si na jeden prípad, keď len mojou obozretnosťou nedošlo ku zneucteniu Božieho Tela.
V Ilave v každú sobotu ráno bývala prehliadka všetkých ciel, mreží i osobná prehliadka odsúdených, vyzlečením donaha. Hneď po budíčku. Dvere cely zrazu otvorili, vyhnali nás z nej na pavlač, kde sme sa museli vyzliecť donaha, kontrolovali dokonca, či sme si neukryli pílnik na rozrezanie mreží do konečníka. Obleky, obuv do detailu prehliadli. Ďalší bachar alebo aj dvaja dôkladne prezreli celu, všetko nám rozhádzali, niekedy aj slamníky prerezali.
Mne a cele, kde som býval, venovali mimoriadnu pozornosť. Prehliadka u mňa vždy trvala viacnásobne viac ako v iných celách. Na pavlači som so spoluväzňom stál, keď už skoro všetky cely boli prehliadnuté. Jeden môj spoluväzeň, pán Burianec z Věkoš pri Hradci Kralové, silný cukrovkár, bol vždy veľmi rozrušený, aby ho dali na inú celu, že to psychicky nevydrží. Po opätovných prosbách ho presťahovali do inej cely. Okrem toho jeden bachar vždy chodil z cely do cely kladivkom poklepať mreže, či nie sú narezané.
Raz nás filcung (prehliadka) veľmi prekvapil. Býval som vtedy s otcom Voráčkom. Bolo po prvom piatku, a ja som priniesol v piatok Božie Telo pre viacerých. Prehliadku začali od našej cely, čiže klopanie na mreže ako varovný signál sme nepočuli. Do cely sa vrútili dvaja bachari, vyhnali nás na pavlač. Otec Voráček na smrť zbledol, chvel sa na celom tele. Myslel som si, že ho stihla mŕtvica alebo infarkt. Ledva sa vypotácal na pavlač a stále sa na mňa uprene pozeral. Po dôkladnej a dlho trvajúcej prehliadke nás konečne pustili do cely. Prehliadka dobre dopadla, nič nám nenašli, iba narobili práce všetko upratať, lebo v cele bolo božie dopustenie všetko hore nohami.
Prvé slová Voráčka po návrate do cely boli: ”Prosím Vás, čo ste urobili s Božím Telom? Ja som sa oň veľmi bál, a bol som pripravený i za cenu života jeho zneucteniu zabrániť. Preto som Vás sledoval, ale nespozoroval som, čo ste s ním urobili.”
Uspokojil som ho: ”Otec Voráček, urobil som s ním to, čo bolo jedine možné. Prehltol som ho, predstierajúc, že si utieram nos”.
Ivan Štelcer

Po týchto dojímavých riadkoch je možné vysloviť len veľký obdiv nad tým, čo dokázali prežiť kresťania, najmä ich vodcovia, akým nesporne bol aj náš drahý otec biskup Ján Vojtaššák. Nech je pre nás svetlom a jasným príkladom kresťanského života a povzbudením do ďalších neľahkých dní. Prosme Pána Boha, aby bol postavený na oltár, kam právom patrí ako vzor pre náš život v službe Bohu, Cirkvi a národu.
Msgr. Viktor Trstenský
pápežský prelát