Ján Slota

Európa národov

Vstupom Slovenska do spoločenstva, ktoré má ambíciu stať sa v roku 2010 vedúcou ekonomickou zónou sveta, sa Slovensku a Slovákom otvárajú nielen nové príležitosti byť pri tom, ekonomicky profitovať z európanstva, ale aj staro-nové výzvy a obavy: Ako ochrániť a presadiť záujmy malého štátu a nepočetného národa v 350-miliónovom kotle, prevažne väčších, dravších a sebavedomejších národov, ktoré majú už vžité princípy národniarstva a nemusia o ňom vôbec rozprávať, ale podľa jeho zásad aj konajú. Takto vstupom do únie Íri zostali naďalej Írmi, Dáni si hrdo ráno vztyčujú svoje národné zástavy pred svojimi domami...
My Slováci sme sa v histórii vždy dali nachytať na nejaký nadnárodný „izmus“ a potláčali sme svoje národné presvedčenie, z čoho druhí na náš úkor ťažili: boli sme všetkým možným – len nie na prvom mieste Slovákmi.
Martin Rázus, bývalý predseda Slovenskej národnej strany a významná osobnosť našej kultúry, presne vystihol podstatu existencie nášho národa, ktorý by bol bez národného povedomia úplne stratený medzi okolitými národmi. Citujem: „Mohli by sme my, Slováci, národ maličký, medzi týmito tvrdými mlynskými kolesami obstáť a vôbec žiť bez vyhraneného národného povedomia? Nikdy!“ Jeho odpoveď – „Nikdy!“ – je pre nás potvrdením správnosti línie nášho vlastenectva a obrany záujmov autochtónneho slovenského národa.
Pestovanie národného povedomia v národe a presadzovanie národných a štátnych záujmov SR sú hlavnými úlohami národne orientovaných strán a najmä Slovenskej národnej strany od dôb jej založenia v roku 1871. Keďže Slovenská národná strana bola najstaršou politickou stranou Slovákov, je národný program, národniarstvo ci „nacionalizmus“, ako niektorí uvádzajú, kľúčovým a najstarším politickým prúdom. Tento prúd, ktorý má mnoho pomenovaní – od pozitívnych ako národniarstvo, vlastenectvo, patriotizmus – až po negatívne prezentované ako „nacionalizmus“, je najprirodzenejším a človeku najbližším vyjadrením jeho vôle po slobode a identite.
Ako zdôraznil francúzsky politológ Fréderik Wehrlé: „Nacionalizmus je politický názor, ktorý chápe štát ako optimálnu formu politického usporiadania spoločenstva alebo konkrétneho národa“.
Iba pred 10 rokmi sme dosiahli úplnú štátnu suverenitu a nezávislý štát, vyslobodili sme sa spod jarma federácie a už stojíme pred bránami ďalšieho a oveľa väčšieho nadnárodného celku. Slovenská národná strana podobne ako ďalšie vlastenecké strany Európy rozhodne odmieta predstavu európskeho superštátu. Zastávame názor, že všetko, čo sa dá vyriešiť na úrovni národného štátu, treba ponechať rozhodovaniu národným parlamentom a národnej vláde. Sme rozhodne proti neprimeranému odovzdávaniu právomocí do rúk centrálnych inštitúcií a najmä byrokracii úradníkov a rôznych komisárov, ktorí nemajú národnú legitimitu.
Aké teda je a bude postavenie národne orientovaných strán v zjednocujúcej sa Európe? Také, aké bolo doteraz, ibaže náš vplyv bude ešte rásť. Je známe pravidlo – a úspech národných strán v Európe to aj teraz potvrdzuje, že vlastenecké strany silnejú vždy v prostredí nadnárodných pohybov a politického internacionalizmu, či aktuálne globalizmu a svetoobčianstva.
Napriek zaškatuľkovaniu Slovenskej národnej strany do pravej časti politického spektra, Slovenská národná strana je najuniverzálnejšia, pretože v jej rebríčku hodnôt dominuje všeobecné dobro národa a presadzovanie záujmov štátu ako celku. Nepresadzujeme záujmy nejakej úzkej triedy, sociálnej vrstvy obyvateľstva či regionálny alebo etnický záujem. Z našej politiky majú úžitok všetci obyvatelia suverénneho štátu!
My zdôrazňujeme delenie politického spektra nie na ľavicu a pravicu, ale na dve základné orientácie – národnú – alebo nadnárodnú (internacionálny) – čo je aktuálne najmä so vstupom Slovenska do EÚ. A prirodzene podľa hodnôt sa prihlasuje k pevnému konzervatívnemu prúdu, ktorý je protipólom liberalizmu.
Našimi hlavnými hodnotami sú vlasť – viera – rodina.
Pavol Jozef Šafárik povedal: „Dovoľte nám, aby sme boli spravodliví a milovali svoj národ bez nenávisti k druhému. Veď ktorýže národ nie je hrdý na seba?“ Hodnotu vlasti reprezentuje najstarší a najpevnejší národný princíp. Žiaľ, v našom národe nie je tak ako u ostatných vyspelých národov prirodzené správať sa ako vlastenec a patriot. Práve v miere hrdosti najviac zaostávame za Európou. Na Západe dokonca Angličan Michael Billig vo svojej knihe o nacionalizme tvrdí, že neexistuje ostrá hranica svetoobčana a „tých druhých nacionalistov“. Podľa neho nacionalizmus je v každom z nás. Na Západe však „zdomácnel“ a stal sa preto údajne „banálnym“. Aj jeho ďalšie tvrdenie je pre nás povzbudivé: tvrdí, že národná identita je najdôležitejšou prirodzenou identitou. Z pohľadu Anglosasa však náš patriotizmus hodnotí ako „horúci nacionalizmus“, preto sú národné strany v médiách negatívne prezentované.
Národ je danosť prírody, patrí do konzervatívnej škály hodnôt človeka uvedomujúceho si fakt, že niečo väčšie ho presahuje, že je, bol a bude toho priamou súčasťou. Národný princíp máme zakódovaný v kolektívnej pamäti spoločných a zdedených hodnôt. Národný princíp je podľa môjho presvedčenia najprirodzenejšou formou organizovania a presadenia sa národa v konkurencii štátov a národných kultúr. Podľa sv. Tomáša národovectvo vychádza „z prirodzenej lásky ku koreňom našej bytosti. Sama príroda nás vedie k prítulnosti a láske k nim“. Máme od prírody daný sklon milovať to, z čoho čerpáme energiu pre svoje bytie.
Národ teda patrí k takýmto prirodzeným útvarom, lebo hneď po rodine nám poskytuje priestor pre kultúrny rozvoj ako civilizovanej a sociálne uvedomelej bytosti. Pojem národ v rozličných historických podobách je v najstarších zachovalých písomných zmienkach o civilizácii. Nachádzame ho v starozákonných knihách 2 – 3 tisíc rokov pred Kristom, v žalmoch, v evanjeliách, v rímskom práve, v gréckej filozofii... V štátoprávnej doktríne národného štátu Charlesa de Montesquieu sa tvrdí, že „národ, ktorý má zvrchovanú moc, musí vykonávať sám pre seba všetko, ako sa najlepšie dá“. Politika Slovenskej národnej strany preto smeruje k takému usporiadaniu a vedomiu národa, aby zvrchovane realizoval pre seba budúcu existenciu v záujme zabezpečenia svojich národnoexistenčných záujmov vo vlastnom štáte. Najmä v súčasnej ére globalizujúceho sa sveta, kde sa trhajú pôvodné putá a nahrádzajú umelými výhodami a servilnosťou k oficiálnemu prúdu, je dôležité uchovávať v národe historické vedomie kontinuity špecifických národných hodnôt a najmä politických skúseností.
Slovenská národná strana na presadenie tejto hodnoty do života uplatňuje princíp ochrany – ochrany záujmov slovenského národa. Usilujeme sa a čaká nás nové kolo rozvíjania národnej identity Slovákov v integrujúcej sa Európe. Národy ako zdroj duchovnej, kultúrnej a sociálnej sily (solidarity) považujeme za najväčšie bohatstvo, najprirodzenejší zdroj tvorivosti civilizácie, pretože skutočnú tvorivosť majú len autochtónne národné kultúry.
Členovia Slovenskej národnej strany majú nepopierateľný podiel na presadzovaní národného princípu po novembrovej revolúcii nastolením požiadavky na samostatnú suverénnu Slovenskú republiku. V programe Slovenskej národnej strany má významné miesto vlastenecká výchova k hrdosti a prehlbovanie úcty k štátnosti, tradíciám, národu a jeho osobnostiam, vlastnej kultúre, jazyku, histórii, vzťah k štátnym symbolom a reprezentáciám. Vlastenectvo môže v súčasnej modernej spoločnosti rozvíjať zanedbávanú citovú a vôľovú stránku ľudskej osobnosti. Slovenská národná strana preto vlastenectvo presadzuje pri utváraní novej hodnotovej orientácie ako cielený proces formovania sebavedomia Slovákov v EÚ.
V budúcej Európe sa pre národné a konzervatívne strany otvára priestor aj na uplatňovanie kresťanského princípu. Videli sme všetci nevôľu Konventu o budúcnosti Európy prijať čo len zmienky o kresťanských koreňoch Európy do budúcej Európskej zmluvy. Je to zjavne i preto, že napriek univerzalizmu kresťanstva viera a kňazi – a to najmä na Slovensku – boli vždy spätí s národnoemancipačným bojom za práva a slobodu národa. Toto prepojenie viery a národa dokazujú v histórii známe mená.
Korene kresťanských tradícií tvoria teda základ pre jednotu slovenskej identity. Spoločenstvo slovenského národa bolo už na počiatku svojich dejín formované a hodnotovo orientované kresťanstvom a slovanstvom, vychádza z kresťanských cyrilo-metodských tradícií. Kresťanské a národné sa v dejinách Slovákov vzájomne prelínalo. Väčšina osobností počiatkov politického a národnoemancipačného vývoja bola z radov duchovenstva: spomeniem len kardinála Alexandra Rudnaya, Martina Hamuljaka, Jozefa Miloslava Hurbana, Karola Kuzmányho, biskupa Štefana Moysesa, Andreja Radlinského, Andreja Hlinku, Martina Rázusa ci Jozefa Tisa. Kresťanstvo tvorilo vnútorný duchovný a sociálny tmel slovenského národa a v jeho emancipačných snahách zohrávalo vždy aktívnu úlohu.
Španielsky mysliteľ José Ortega y Gasset považuje európske národy za skrytú hnaciu silu v jestvovaní kultúry, spoločnej všetkým európskym národom. Víziu modernej integrujúcej Európy položili politici kresťanského vierovyznania, preto v budúcej Európe musia byť zachované základné kresťanské piliere, lebo jediné opodstatnenie jednoty Európy je rázu vnútorného, teda duchovného. Za rešpektovania základného rysu – pestrosti národov a kultúr. Politická a filozofická vízia Slovenskej národnej strany o budúcom postavení Slovenska v integrovanej Európe vychádza z Aristotelovej jednoty v mnohosti, v zachovaní národných, kultúrnych a kresťanských špecifík jednotlivých národov. Európu vnímame ako prirodzený prístrešok všetkých jej národov, kresťanstvo ako múry a národy ako základy tejto stavby. V roku 1980 na zasadnutí UNESCO Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojom prejave odhalil pravú podstatu národov, citujem: „Jestvuje základná zvrchovanosť spoločnosti, ktorá sa prejavuje v kultúre národa. Ide o zvrchovanosť, ktorou je zároveň aj človek výsostne zvrchovaný. Túto základnú zvrchovanosť vlastní každý národ silou svojej vlastnej kultúry… Nedovoľte, aby sa táto podstatná – teda národná – zvrchovanosť stala korisťou akéhokoľvek politického alebo hospodárskeho záujmu!“. Národná politika musí v kultúrnej a národno-štátnej oblasti plne garantovať pápežove slová. Politika národne orientovaných strán je teda paradoxne súčasne najeurópskejšou politikou.
Národné strany nemôžu principiálne obchádzať ani sociálny princíp.
Slovenská národná strana chápe sociálny princíp ako kombináciu dvoch ciest: zákonodarstva a životnej praxe jednotlivcov. Štát považujeme za formu, ktorá má slúžiť národu a cez národ aj jednotlivcovi v duchu slovenského historického vývinu. Sociálna náuka podobne ako najstaršia politická strana Slovákov vznikla v 19. storočí a vychádza z poslania sociálneho učenia Cirkvi pri budovaní štátu. Základné európske a tradičné slovenské hodnoty slobody, spravodlivosti a solidarity mieni Slovenská národná strana presadzovať v modeli sociálneho štátu trhového hospodárstva tak, aby sa podporovali iniciatívni, aktívni a šikovní a z ich úspechu aby mali úžitok aj ostatní ľudia. Slobodu a zodpovednosť presadzuje Slovenská národná strana ako dva nerozlučné pojmy.
Hospodárska politika štátu musí byť založená na zabezpečení sociálneho štandardu väčšiny obyvateľstva, najmä najdôležitejšej strednej vrstvy. Je zrejmé, že základným predpokladom sociálnej bezpečnosti je zamestnanosť, ktorej základom je stabilná, dobre fungujúca ekonomika a hospodársky rast. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za odstraňovanie dôsledkov vyplývajúcich z prirodzenej nerovnosti, spôsobenej výchovou, prostredím, rozdielnym stupňom vzdelania.
Po prechode kompetencií na VÚC sa stal princíp medziregionálnej solidarity prirodzenou súčasťou sociálneho správania sa a regulačného mechanizmu štátu. Slovenská národná strana túto kooperáciu presadzuje ako nevyhnutný predpoklad pre nastolenie poriadku, prosperity a právneho štátu, ako nevyhnutné presadenie hodnôt do života pre efektívne fungovanie štruktúr v štáte, demokratické formovanie spoločnosti a suverénne správanie sa sebavedomého štátu v medzinárodnom spoločenstve.
Chcem zdôrazniť, že Slovenská národná strana odmieta šovinizmus – čo je už prevyšovania vlastného národa nad iné národy, hlásanie nadradenosti. Stretávame sa s ním najmä v agende „stredne veľkých národov“ (Česi, Maďari) so snahou asimilovať okolie a zväčšiť svoj národno-politický rádius. Aj preto v praxi Slovenská národná strana odmietala politické kontakty s takýmito pseudonárodnými stranami, v skutočnosti šovinistickými. Idea vlastenectva je zneužívaná práve šovinizmom na hlásanie idey politického národa. To je typické pre maďarskú politiku 19., 20. a dokonca i 21. storočia. Negatívne skúsenosti majú Slováci s ideológiou a praxou veľkomaďarskej iredenty, teda programu na obnovenie Veľkého Maďarska, a to, žiaľ, aj v súčasnosti.
Na rozdiel od šovinistov národniari odmietajú autonomistickú segregáciu s etnicky čistým územím. Na druhej strane zasa tvrdíme, že konkrétne Slovenská republika nie je nijaký multietnický štát. Je to štát, ktorý vznikol na základe uplatnenia si kolektívneho medzinárodne garantovaného práva slovenského národa na sebaurčenie a žije v ňom 86%, teda drvivá väčšina slovenského obyvateľstva. Preto Slovenskú republiku chápeme ako národný štát Slovákov, v ktorom žijú aj príslušníci iných národností, od ktorých požadujeme základné prejavy lojality k štátu a úctu k jeho štátnym symbolom, medzi ktoré patrí aj štátny jazyk – slovenčina!
„Nacionalizmus“ Slovenskej národnej strany je pozitívna hodnota – vyjadrená v hesle „Cudzie nechceme – svoje si nedáme“. Ide teda o obranné konzervatívne národniarstvo, o snahu zachovať národnú identitu, svojráz, suverenitu a územnú celistvosť Slovenskej republiky. Je to len aktualizácia dvadsiatej modlitby Kyjevských listov: „Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou Tvojou zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím. A neobráť nás za korisť národom pohanským“.
Keď sme pri cudzom a našom, pozrime sa na grécky koreň slova cudzí, ktorý je totožný s koreňom barbarský. To, čo bolo pre dávne národy cudzie, bolo prevažne vnímané ako „barbarské“.
Na obhajovaní záujmov a sily národnej ekonomiky, ochrane národnej kultúry, čistoty jazyka či podpore populačnej krivky v národe a kritike negatívnych trendov, ktoré tieto hodnoty ničia – nemôže byť a nie je nič „nacionalistické“. To platí aj pri poukazovaní národniarov na hrozbu plazivej asimilácie slovenského juhu, rozmáhanie sa maďarskej iredenty či varovanie pred hrozbou populačnej explózie cigánskeho obyvateľstva.
Malé odbočenie a príklad: V roku 2030 pri populačnej krivke Slovákov (cca 70%) a Rómov (viac než 400%) hrozí, že Slováci sa stanú menšinou vo vlastnom štáte.
Jedným z nosných a strategických programových cieľov národných strán je štátna podpora pôrodnosti, teda podpora rodine, najmä mladým rodinám Slovákov.
Na strane druhej budeme podobne ako vlastenecké strany v EÚ silnejšie pociťovať problém migrácie cudzincov, na ktorý som už viackrát pred médiami upozornil a žiadal od orgánov štátu zásadné opatrenia pred touto modernou hrozbou pre národy Európy.
Nielen národné pravicové strany v Európe, ale aj exekutívy národných štátov prijímajú tvrdé opatrenia proti nelegálnej migrácii. Ak si uvedomíme, že bruselskí byrokrati vypočítali, že EÚ bude v blízkej budúcnosti potrebovať prílev 70 miliónov migrantov, aby vykryla svoje populačné straty, pretože moderné národy Európy už vymierajú – ide nielen o zásahy do zloženia pôvodného obyvateľstva, ale aj o zásadnú zmenu charakteru tradičného európanstva. To bolo podľa nás a musí zostať založené na národných štátoch, na výnimočnej pestrosti národných kultúr a jazykov a na kresťanskom hodnotovom systéme.
Národné strany v Európe budú aj naďalej dôsledne presadzovať princíp štátnej suverenity a národnej zvrchovanosti ako dva základné piliere slobody. Spomeniem Španielsko, ktoré dôsledne bojuje s Marokom o zvrchovanosť nad tzv. petržlenovým ostrovom, Grécko dôsledne obhajuje svoje záujmy na Cypre. Priamoúmerne tomu, ako si v EÚ uvedomujú dôležitosť zachovania národnej suverenity štátov v kooperujúcej únii, rastie aj vplyv pravicových národných strán – v Rakúsku, Taliansku, Írsku, Holandsku a Dánsku to boli alebo sú vládne strany.
Princíp suverenity národa sa uplatňuje aj v mnohých preambulách ústav štátov EÚ. Na Slovensku sa našli isté politické skupiny, ktoré chceli spochybniť a vyčiarknuť z našej preambuly zmienku o cyrilo-metodskej tradícii a prevolanie „My, národ slovenský... “. Pozrel som si viaceré ústavy členských krajín EÚ a našiel som tam množstvo jednoznačnejších odkazov na národ.
Na druhej strane sama Ústava Slovenskej republiky používa pri subjektoch práva iba vágne označenie „ľud“, „každého“, používa „občana, zamestnanca, ženu, mladistvých, deti“. Nedočítame sa tu o Slovákoch, ani o „slovenských občanoch“ – ako to môžeme vidieť v iných ústavách. Paradoxom je odvolávanie sa na údajnú kritiku EÚ…
V ústave Belgickej federácie s tromi národnými komunitami, regiónmi a štyrmi jazykovými oblasťami sa hovorí jednoznačne len o „Belgičanoch“ (čl. 10). Využívanie práv a slobôd nepriznáva „občanom“ či „každému“ (ako vo vágnom znení našej ústavy), ale opäť Belgičanom! Preambula ústavy Španielskeho kráľovstva sa začína podobne ako slovenská: „Španielsky národ...“ a zaväzuje sa „chrániť všetkých Španielov“. Úvodné ustanovenia hovoria nielen o „španielskom ľude“, ale aj o „španielskom národe“ (čl. 2). Aby sa eliminovala národnostná roztrieštenosť, čl. 2 doslovne ustanovuje, že: Ústava je založená na nezrušiteľnej jednote španielskeho národa, spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov! V gréckej ústave sú si „všetci Gréci pred zákonom rovní“. Taktiež v kapitole o politických a občianskych právach sa nehovorí o občanoch, ale o Grékoch: „Gréci majú právo sa pokojne a bez zbraní zhromažďovať“, atď... V portugalskej ústave sa v čl. 8 píše o portugalskom štáte. Fínska ústava deklaruje práva síce občanom, ale s dôležitým prívlastkom „fínski občania“. Hoci sa írska preambula začína „My, ľud Írska“, v ďalšej časti sa pripomína zápas otcov so stáročiami ťažkých skúšok (podobný osudu Slovákov) a vyjadruje vďačné pripomínanie ich hrdinského a neúnavného zápasu za vydobytie nezávislosti, ktorý írskemu „národu právom patrí“. Hneď po preambule, pred časťou „štát“ je nadradená časť „národ“. Článok 2. definuje nie štátne, ale „národné územie“. V časti „štát“ sa hovorí aj o rozhodovaní o otázkach národnej politiky (čl. 6) a národnom jazyku (čl. 8). Článok 9. írskej ústavy v ods. 2. definuje, že „základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu“ (!) Francúzska ústava nepozná iný pojem pre svojich občanov ako Francúzov. Preambula v mene francúzskeho ľudu o. i. vyhlasuje, že „národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné na rozvoj“, že „národ vyhlasuje solidaritu a rovnosť všetkých Francúzov v účasti na bremenách vzniknutých z národných pohrôm“, ba že je to národ, ktorý „zaručuje deťom i dospelým prístup k vyučovaniu i k vzdelaniu“. Nemecká ústava pomenúva oprávnený subjekt nie ako občanov, ale ako Nemcov: Preto sú to všetci Nemci, ktorí napr. požívajú slobodu pohybu. Zatiaľ čo slovenská ústava hovorí iba o „každom“, v nemeckom Základnom zákone sa jasne hovorí, že je to „každý Nemec“, kto má rovnaké práva a že „každý Nemec“ má prístup ku každému verejnému úradu (čl. 33).
Krátky exkurz po ústavách deviatich krajín Európskej únie dokazuje, že národný princíp v najvyšších zákonoch vyspelých demokracií vôbec nie je „prežitý“.
Princíp zodpovednosti k vlastnému národu a štátu sa sčasti uplatnil aj v slovenskej parlamentnej prísahe, ale po voľbách do Európskeho parlamentu (EP) nastane nová situácia. Poslanci nie sú organizovaní ani zaviazaní prezentovať národné záujmy, ale záujmy a hodnoty politických frakcií. Slovensko zo 14 miest si môže ihneď odrátať miesta, ktoré pravdepodobne získa Strana maďarskej koalície a nie sú isté ani hlasy liberálov. Názorová platforma národne orientovaných subjektov v Európskom parlamente – Únia Európy národov (UEN) sa môže výrazne posilniť práve po vstupe kandidujúcich krajín a aj Slovenska. Veď Slovenská národná strana bola prijatá za člena tejto frakcie už v roku 2000 a najnovšie tam pôsobia aj naši priatelia z Ľudovej únie. Posilnením tohto politického zoskupenia môžeme posilniť aj postavenie a záujmy Slovenska a tradičný alebo konzervatívny hodnotový systém.
Úlohou národniarov a národne orientovaných strán v budúcej zjednotenej Európe je presadiť formu Európy národov, zastaviť trend supranacionálnej unifikácie a nechať moc tam, kam patrí a tomu, komu patrí – suverénnym štátom a ich obyvateľom a národom starého kontinentu.