Darina Vergesová

Terorizmus? Ale čí?

V poslednom čase počúvame neustále o terorizme a teroristických útokoch. Už máme na tento fenomén dokonca aj odborníkov, a to v samotnom parlamente! V jednej rozhlasovej relácii (Nočné dialógy 3. 1. 2003) nás s terorizmom oboznamovala aj podpredsedníčka parlamentu, bývalá novinárka a poslankyňa NR SR Zuzana Martináková (SDKÚ). Teroristi sú podľa nej ľudia, ktorí medziiným unášajú lietadlá, v ktorých môžu sedieť aj naše deti, a preto musíme proti nim bojovať. Zachránime sa pred nimi, ak vstúpime do NATO. Ak tak neučiníme, zostaneme bokom, budeme slabí a zraniteľní! Zatiaľ čo nás premiér Dzurinda, minister Kukan, prezident Schuster a spol. uisťujú, že si môžeme kľudne žiť, lebo nás neohrozujú žiadni teroristi, budujú si bojovníci proti terorizmu oporné body v Uzbekistane, v Afganistane, Azerbajdžane, prenikajú do Gruzínska, na hranice Čečenska a všade tam, kde sa im to hodí. Pod rúškou boja proti terorizmu a ochrany ľudských práv vedú tie najbrutálnejšie vojny, plienia a vraždia. Najnovšie v Iraku. Keď chce bojovník proti terorizmu určitú oblasť dostať’ pod kontrolu, zaradí ju do Osi zla a preventívny útok nenechá na seba dlho čakať. Pred Irakom „oslobodzoval“ spomínaný bojovník proti terorizmu Afganistan, jeho ohromné ložiská uhlia, ropy, zemného plynu a bohaté rezervy lazuritu. Tŕňom v oku mu boli najmä ropovody, ktoré chcel mat’ pod dozorom. So žiadosťou o podporu svojich plánov sa obracia aj na svojich lokajov, ktorým dopomohol do vládnych funkcií. Preto neudivuje, keď premiér Dzurinda vyslovuje politickú podporu prezidentovi USA Bushovi a celej tvoriacej a rodiacej sa medzinárodnej širokej „demokratickej“ koalícii, ktorá sa vraj rozhodla netrpieť hrozby Saddáma Hussajna (Správy Slov. rozhl. 18. 3. 2003). Nezaostáva za ním ani bývalý minister obrany Ivan Šimko vyhlasujúc, že sme schopní zabrániť agresivite irackého režimu tak, aby neohrozoval nielen svoj región, ale aj celý svet, a to nielen teraz, ale ani v budúcich rokoch (Správy Slov. rozhl. 18. 3. 2003).
Hlasovanie za vyslanie našich chlapcov bojovať a umierať za záujmy ropných magnátov prebiehalo v parlamente napínavo. Priblížila nám ho v jednej rozhlasovej relácii – V Nočných dialógoch (7. 2. 2003) - byvalá novinárka, ombudsmanka s ôsmimi príslušnými kanceláriami po celom Slovensku, teraz poslankyňa za stranu ANO, ktorej zostáva ešte aj čas študovať právo, Eva Černá. Istá poslucháčka chcela od nej ako od političky a poslankyne slovenského parlamentu, hlasovavšej za vyslanie slovenskej vojenskej jednotky do vojny, vedieť, či sa naši vojaci vrátia zdraví a živí domov, alebo zasiahnu do boja aj v prípade, keď USA napadne Irak aj bez mandátu OSN. Pani poslankyňa odvetila, že nevie, lebo nie je „vojenským odborníkom“. Povzdychla si, že celá záležitosť’ okolo Iraku bola pre ňu nesmierne ťažká a zložitá. Nemohla tri dni spať, dokonca si aj poplakala, pretože sa musela dajako rozhodnúť a nevedela ako. Poslucháčom prezradila, že 30 sekúnd pred záverečným hlasovaním stlačila „tlačítko“ za vyslanie slovenských chlapcov do vojny, lebo si myslela, že Saddám Hussajn je veľmi nebezpečný človek, a to nielen pre vlastný národ, ktorý ničí a terorizuje, ale pre celý svet! V jej rozhodnutí poslať našich vojakov do Perzského zálivu ju posilnili vraj aj naši vysokí predstavitelia a náš minister obrany, ktorí povedali, ako sa k veci postaviť, či nechať, aby Hussajn napadol niektorú krajinu, alebo či mu v tom zabrániť.
Snáď poslankyne E. Černá, Z. Martináková, poslanec P. Kubiš a spol. sledovali na obrazovkách Hussajnovu armádu, ako na svoju obranu vyrukovala so štyri desaťročia starými ruskými zbraňami. Oproti nej stáli dve najsilnejšie vojenské mocnosti s najmodernejšími zbraňami 21. storočia. Priam udivuje, ako mohol slovenský veľvyslanec v Rakúsku a štátny radca Ministerstva zahraničných vecí SR tvrdiť, že „vojna v Iraku vlastne by nemusela byt’, keby Irak okamžite a bezpodmienečne vydal všetky sklady, zásoby, ale aj projekty na vývoj zbraní hromadného ničenia a ich nosičov ...“ (Národná obroda, 14. 2. 2003).
Pozrime sa teraz do Spojených štátov. Neinformovaný čitateľ asi nebude chcieť veriť, že Saddámov pád bol naplánovaný už v roku 1998. Ale je to tak. Už za Clintonovej vlády bol vypracovaný návrh PNAC - Project for the New American Century. Môžete sa o tom presvedčiť, dá sa to nájsť v internete pod http: www.newamericancentury.org. V tomto projekte je vyznačená cesta k americkej svetovláde. Dvadsiateho ôsmeho januára 1998 napísali autori projektu PNAC Clintonovi list, v ktorom požadujú radikálne zmeny v prístupe k OSN a likvidáciu Saddáma Hussajna. Zaujímavé je, že desať funkcionárov PNAC, ktorí tento list podpísali, sedí dnes v Bushovej vláde: Dick Cheney, Lewis Libby, Donald Rumsfeld, Paul Wolfowitz, Peter Rodman, John Bolton, Richard Armitage, Richard Perle, William Kristof a Zalmay Khalilzad. Všetko zaujímaví páni. V zahraničí ich volajú jastrabmi. (Nepripomína to „jastrabov“, čo boli kedysi okolo Leonida Brežneva?). Podľa informácií z USA tento plán (PNAC) vypracoval Paul Wolfowitz, poradca ministra obrany. Keď sa žurnalisti už v tomto roku pýtali Rumsfelda na podrobnosti okolo jeho plánu, odpovedal, že by bol hrdý, keby bol on jeho autorom.
Pani Černá a spol. však ešte asi nepočuli, že Hussajn sa stal „zloduchom“ od roku 1972, keď zoštátnil iracké ropné polia a v tom okamihu USA s Vel’kou Britániou stratili nad nimi moc. (Rozumej moc prostredníctvom rôznych „investorov“, spoluúčastných olejárskych firiem. Preto je privatizácia všade taká dôležitá). Najmä USA sú závislé od ropy. Sú jej najväčším konzumentom, ročne spotrebujú štvrtinu celosvetovej spotreby a svoje domáce rezervy si chcú šetriť. USA nezaujímajú diktátori druhu bin Ládina alebo S. Hussajna, ale zemný plyn a ropa. Spomínaný Dick Cheney, bývalý minister obrany a súčasne šéf istej ropnej firmy v Texase rozhodol aj so svojimi kolegami – naftovými magnátmi, že iracká ropa po tridsiatich rokoch zmení majiteľa, a tak sa aj stalo. Už dávno mali USA možnosť S. Hussajna odstaviť. Neurobili to, vyhovoval im. Vďaka jeho údajnému ohrozeniu okolitých štátov mohli predávať obrovské množstvo zbraní do Perzského zálivu, Izraela, Egypta a Saudskej Arábie. A nielen to. Mali aj dôvod zostať v tých oblastiach, ktoré chceli mat’ pod kontrolou, napr. v Saudskej Arábii. Keď USA S. Hussajna potrebovali, stal sa dokonca aj ich cenným spojencom a strategickým partnerom.
Načrime trocha do minulosti. V roku 1951 sa v Iráne dostal k moci Mohammed Mossadek. Keďže chcel, aby Irán hospodáril so svojou naftou sám, bol tento v priebehu dvoch rokov za pomoci CIA zosadený a vlády sa chopila proamericky orientovaná bábková vláda nového perzského šacha Mohameda Rézu Páhlavího. V roku 1979 bol šach zvrhnutý a k moci sa dostal Ajatoláh Chomeiní. A v tomto momente sa stal Hussajn pre Washington zaujímavý. USA sa obávali, že Irán by mohol destabilizovať Saudskú Arábiu, čím by mohlo dôjst’ k ohrozeniu ich ropy. Preto pobádali Hussajna do vojny proti Iránu. Podporovali ho nielen finančne, ale zásobovali ho aj chemickými zbraňami, kultúrami baktérií, hubami a jednobunkovými organizmami. Hussajn ich nasadil proti iránskym vojskám a USA to vtedy neznepokojovalo. Neznepokojovalo to ani C. Powella, ktorý sa podieľal na predaji týchto zbraní Iraku. Vyšetrovanie amerického Kongresu v roku 1992 zistilo, že USA sa vo veľkej miere pričinilo o to, aby Irak mohol vyvíjať vlastné zbrane hromadného ničenia. Nákupom zbraní sa Irak obrovsky zadĺžil. Na konci vojny proti Iránu v roku 1988 mal Irak dlhy 40 miliárd dolárov. Jedinou jeho záchranou bolo zmaximalizovať zisky z ťažby ropy. Kuvajt však náhle zvýšil ťažbu ropy a zapríčinil tým pokles jej ceny na svetových trhoch. (Plánovaná manipulácia na popud USA?) Irak takto strácal ročne 7 miliárd dolárov. Irak upozorňoval na zdrvujúce následky tejto politiky a nástojil na vyriešení situácie, jeho apely zostávali však bez odozvy. Kuvajt, istý si podporou USA, odmietol s ním rokovať. Hussajn videl jediné východisko zo zlej situácie vtrhnutím do Kuvajtu, v presvedčení, že USA nezasiahnu. Lebo USA predtým vyhlasovali, že americká administratíva podporuje nezávislosť štátov v spomínanej oblasti a s Kuvajtom ju nespája žiadna bezpečnostná zmluva. Dokonca Hassajnovi „dali zelenú“ k akcii.
Treba tiež vedieť, že hranice Iraku (po veľkých akciách proti Osmanskej ríši, pre ktoré pripravoval pôdu T. E. Lawrence, slávny „Lawrence z Arábie“), podobne ako takmer všetkých ostatných arabských štátov Blízkeho východu, určovali svojvoľne Briti a Francúzi. Aby Irak nemal prístup k Perzskému zálivu, v roku 1921 etablovalo britské Koloniálne ministerstvo na juhu Iraku maličký štátik, ktorý dnes poznáme pod menom Kuvajt. Ôsmeho augusta 1990 teda Hussajn posmelený Spojenými štátmi (Albrightová!) vtrhol do Kuvajtu s odôvodnením, že ide o historické iracké územie. Saddám Hussajn sadol Američanom na lep. Veľmi bolestivé pre iracký ľud boli ekonomické sankcie, ktoré uvalilo OSN na Hussajnov režim po jeho útoku na Kuvajt. Tieto neškodili S. Hussajnovi, ba práve naopak, posiľňovali jeho vládu. Kvôli nim muselo v Iraku zomrieť 1, 6 milióna ľudí, z toho 550 000 detí. Do škôl sa nedostali také elementárne veci ako počítače, atlasy, glóbusy, do nemocníc lieky a iné elementárne veci každodenného života. Svetom kolovala anekdota z oblasti čierneho humoru, že Irak je prvou krajinou, ktorá zdolala civilizačnú nemoc diabetes (cukrovku), že už tam žiadneho s touto chorobou niet. Oni totiž všetci pomreli, lebo nebolo inzulínu.
Dvadsiateho marca 2003 prišli spojenci (Američania a Briti) zaistiť zbrane hromadného ničenia a oslobodiť nezmyselným 13 ročným embargom vyčerpaný iracký ľud. Ako ho oslobodzovali, to sa presne nedozvedeli ani poslucháči, ani televízni diváci nikde na svete. Aj samotní komentátori, vysielajúci z vojnových oblastí, upozorňovali, že majú zakázané robiť inteview s chodcami, aby sa nedostalo na verejnosť niečo, čo by sa nemalo vedieť. Aj zábery bežiace na televíznych obrazovkách prešli americkou cenzúrou. A vyzerá to tak, že použili aj napalm, ktorý bol po ich vietnamskej porážke medzinárodne zakázaný!
Ľudia na celom svete protestovali proti vojne v Iraku. V nemeckej televízii ukazovali okrem klasických demonštrácií aj „neklasické“ demonštrácie - niekoľko desiatok kilometrov dlhé „mierové reťazce“. Zúčastňovali sa na nich aj predstavitelia kresťanských cirkví, moslimovia a budhisti. Predstavitelia židovských obcí chýbali. Ešte krátko pred útokom na Irak 15. februára 2003 vyšlo do ulíc vyše 10 miliónov ľudí, aby dali najavo, že nechcú vojnu ani v Iraku, ani nikde inde na svete. Napríklad 23. marca 2003 v uliciach Barcelony manifestovalo okolo jedného milióna Španielov a žiadali demisiu ministerského predsedu José Maríu Aznara. Ďalšie tisíce ľudí demonštrovali v Seville a v iných mestách po celom Španielsku. Okolo 100 000 ľudí sa v ten istý deň zhromaždilo v Londýne na proteste proti vojne v Iraku. Demonštrácie nestrácali na intenzite a zbrojní inšpektori OSN bezúspešne hľadali podľa údajov CIA zbrane hromadného ničenia na irackom území, ktoré mali rozhodnúť o tom, či dôjde alebo nedôjde k vojne. Šéf zbrojných inšpektorov OSN Hans Blix hodnotil prácu v Iraku pozitívne, zato minister zahraničných vecí USA Powell v Centre pre strategické medzinárodné štúdie vo Washingtone vyhlasoval, že sa Irak nepodriaďuje rezolúcii OSN a naďalej vyrába zakázané zbrane a klame (Správy Slov. rozhl. 5. 3. 2003). Spolu s Bushom hlásal, že musia Hussajnovi vyhlásiť vojnu, lebo vlastní vraj 25 000 litrov anthraxu, 500 ton sarinu, horčičný (yperit) a nervový bojový plyn (Freitag 18. 4. 2003), má až 500 ton bojových látok potrebných na výrobu chemických zbraní a disponuje už dvomi z troch komponentov na výrobu nukleárnej zbrane. Vraj podporuje aj medzinárodný terorizmus a od 90-tych rokov má kontakty aj s Al-Kaidou.
Darmo hľadali Powell a spol. dôkazy na upevnenie svojich hypotéz, dosial’ sa nenašiel žiadny dôkaz, že by Irak vlastnil zbrane hromadného ničenia, mal kontakty s teroristickou sieťou Al-Kaida, či vôbec s terorizmom ako takým, alebo mal prsty v antraxových zásielkach. Zistilo sa však napríklad, že pôvod antraxu treba hľadať v amerických vojenských laboratóriách (Süddeutsche Zeitung 22. 3. 2003).
Je po vojne. Okupačná armáda ignoruje medzinárodnú povinnosť zásobovať’ obyvateľstvo, ktoré nemá ani to najpotrebnejšie – pitnú vodu. Počet nákazlivých chorôb rapídne stúpa a povolaní - humanitárne organizácie - nemôžu pomáhať. Boja sa nielen o transporty, ale aj o svoje životy. Všade vládne chaos a Bush vyhlasuje, že nič sa nedeje. Sú to iba prejavy radosti irackého ľudu nad nadobudnutou slobodou. Nemocnice sú plné zranených a zmrzačených ľudí a chýba v nich všetko, nevynímajúc ani pitnú vodu. Na uliciach ležia ohorené telá – obete bombových útokov a pod zničenými domami nehybné telá ich majiteľov i s rodinami. Po bombových útokoch nasledujú požiare, pustošenie a plienenie. Všetky štátne inštitúcie a ministerstvá okrem budovy ministerstva ropného priemyslu, ktorú od prvej chvíle veľmi prísne stráži agresor, horia. Boli podpálené horľavými náložami, ktoré neboli domácej výroby. Ktosi ich objednal v zahraničí. Medzi podpaľačmi majú byt’ aj americkí vojaci. Tankami vyvaľovali brány na múzeách a vyzývali obyvateľstvo, aby sa „obslúžilo“. Počas chaosu sa dobre rabovalo, pustošilo a plienilo. Skvosty z kolísky civilizácie - z obdobia Mezopotámie, starých Sumerov, Chaldejcov, Asýrčanov, Babylončanov atd.. „menili majiteľov“, a agresor nezasahoval. Ani keď ho o to požiadal riaditeľ Národného múzea v Bagdade. Konečne po troch dňoch sa dovolal k riaditeľovi Britského múzea v Londýne, aby pomohol. Tomu sa podarilo skontaktovať sa s T. Blairom, ktorý volal priamo C. Powellovi do Washingtonu. Takmer týždeň ubehol, než začal agresor na povel z Washingtonu chrániť múzeum. Odhaduje sa, že za tento čas bolo vyrabovaných okolo 150 000 exponátov. Mnohé z nich sa datujú do obdobia niekoľkých tisícročí pred Kristom. Hovorí sa aj o tisícich ešte neinventarizovaných kusov. Tie sú stratené navždy. Podobný osud stihol aj Národnú knižnicu s 2 miliónmi zväzkov a ďalšie múzeá, knižnice a archeologické vykopávky po celej krajine. Odborníci prirovnávajú tieto skazy ku skazám, ktoré zapríčinil mongolský vpád. Snáď ani neprekvapuje, že americký minister obrany D. Rumsfeld označil túto nielen pre Irak, ale pre celý svet nenahraditeľnú stratu za akési „samopašné kúsky“. Zaujímavá poznámka, keď sa vie, že Bushove voľby štedro financovali americkí obchodníci so starožitnosťami. Svedkami rabovania boli aj zahraniční novinári. Robert Fisk, reportér britského časopisu „Independent“, píše, že plienenie nebolo výsledkom slepého vandalizmu zo strany Iračanov, ale dobrej organizácie zo strany americkej armády. Pýta sa: Kto zariadil zničenie irackého kultúrneho dedičstva, plienenie archeologických pokladov, vypálenie celého Osmanského, Kráľovského a Štátneho archívu, Koránovú knižnicu a úplne zničil infraštruktúru Iraku, ktorú vraj chceme vybudovať? (The Independent 17. 4. 2003).
Skôr než Buch a Blair začali bombardovať Irak, prihovárali sa k Iračanom ako vlci kozím hláskom, že oni vraj vojnu nechcú. Na vine je diktátor Hussajn, lebo odmieta vzdať sa zbraní hromadného ničenia. Potom ale, len čo ich od S. Hussajna oslobodia, skončí sa aj ich nočná mora, a oni krajinu opustia, aby si mohli vládnuť sami (Správy Slov. rozhl. 10. 4. 2003). A aká je realita dnes? Všade, nevynímajúc ani ministerstvo školstva, diriguje agresor a dolár.
Do rúk sa mi dostal zaujímavý článok, podľa ktorého už začiatkom októbra 1999 poslal S. Hussajn nového jordánskeho kráľa Abdullaha II. ako „kuriéra“ k prezidentovi Clintonovi. V posolstve stálo, že v Iraku dôjde k novej ústave, k rozsiahlym reformám politického systému, k pripusteniu viacerých politických strán, že sa budú dodržiavať ľudské práva, že nedôjde k ohrozeniu Izraela zo strany Iraku a že Irak bude hrať aktívnu rolu spolu s USA a Izraelom pri mierovom procese na Blízkom východe. Dokonca by už aj preskúmal podpísanú dohodu s Francúzskom a Ruskom o dodávke ropy v záujme amerických firiem. Ako protislužbu žiadal Hussajn zrušenie sankcií voči jeho krajine. Vtedajší hovorca Ministerstva zahraničných vecí USA James Rubin to okomentoval nasledovne: „O takéto diskusie záujem nemáme“ (Neue Rundschau, jún 2003). Je to ten istý Rubin, ktorý v čase bombardovania Juhoslávie dennodenne obhajoval v televíznych brífingoch americkú politiku. Vyhlásil, že bol najviac hrdý na to, že mohol spolupracovať pri riešení kosovského problému ukončeného Amerikou, a na to, že ako Žid mohol prispieť na pomoc moslimom (Welt am Sonntag, 23. 7. 2000). Inými slovami: Poslúžil si moslimskými Skipetármi proti ortodoxným Slovanom.
V 90-tych rokoch bol Irak takmer úplne odzbrojený, pričom sa susedný Izrael stal štvrtou najväčšou atómovou mocou na svete. Odhaduje sa, že má okolo 300 jadrových hlavíc, vlastní tie najmodernejšie zbrane hromadného ničenia, či už chemické, biologické alebo jadrové. Naň sa však žiadne rezolúcie nevzťahujú, nemusí sa obávať žiadnych zbrojných inšpektorov.
O príčinách vojny v Iraku sa už hodne popísalo. Seriózni autori, napr. Hans von Sponeck a William Rivers Pitt vidia jej hlavné príčiny v irackej rope, v dokumentovaní americkej presily v 21. storočí a v nemalej miere v príliš silnej židovskej loby. Hans von Sponeck pracoval viac než 30 rokov v službách OSN. Od roku 1998 bol vedúcim Pomocného programu OSN „Ropa za potraviny“ v Iraku. Pretože nechcel ďalej spoluúčinkovať pri vyhladovaní a zbedačovaní civilného obyvateľstva v Iraku, odstúpil na protest, posledne vo funkcii zástupcu generálneho tajomníka OSN, vo februári 2000 zo svojho postu. William Rivers Pitt bol straníckym priateľom G.W. Busha, a v súčasnosti je jeden z jeho najostrejších kritikov. Pitt bol od roku 1991 do roku 1998 zbrojným inšpektorom v Iraku a spolupôsobil pri zničení 90% zbrojného potenciálu v Iraku.
Žijeme v čase lží a lživej propagandy. Sme svedkami toho, keď sa o vojnových zločincoch hovorí ako o „našich priateľoch“, alebo bombardovanie suverénnej krajiny a vraždenie civilného obyvateľstva sa označuje mierovou alebo humanitárnou akciou či vojenskou krízou.
Trojtýždňová vojna v Iraku je už vraj za nami. Stála maličkosť’ – iba 90 miliárd dolárov a vybudovanie zničenej krajiny bude stáť daňových poplatníkov (aj slovenských!) ďalšie miliardy. Zbrojiť sa bude aj naďalej. G. W. Bush už hovorí o permanentných a dlhotrvajúcich vojnách. A naši milí predstavitelia slovenského ľudu? Či je to naša vôľa bombardovať mestá Juhoslávie, Afganistanu, Iraku a ďalších a ďalších krajín?