Dariusz Żuk-Olszewski

„Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody“

Božie slová z názvu článku, zachytené v Apokalypse alebo inak v knihe Zjavenia Apoštola Jána, veľmi dobre vystihujú podstatu sviatostnej služby Cirkvi. Služby, ku ktorej boli povolaní nezaslúženým Božím darom kňazského povolania tí, ktorí tieto sviatosti vysluhujú. Dostali veľmi veľa. Dostali moc za spolupráce Ducha Svätého premieňať chlieb na Pánovo Telo a víno na Pánovu Krv, dostali moc odpúšťať v Božom mene hriechy kajúcnikom vo svätej spovedi... A toto všetko dostali zadarmo.
Vyrastal som vo farnosti, kde bolo nemysliteľné, aby pán farár vyberal „poplatky“ za svoje kňazské služby – za sobáš, krst, pohreb, zaopatrovanie chorého... Sväté omše za zomrelých neboli nikdy podmienené zaplatením peňažného milodaru. Kto nemal „ani fuka“, mohol si byť istý, že to nie je pre nášho pána farára dôvod, aby svätú omšu neodslúžil. V mnohých prípadoch som bol svedkom, že pán farár slúžil svätú omšu na úmysel jednotlivých veriacich „zadarmo“, alebo priamo odmietol peňažný milodar, keď vedel, že dotyčný sa stará o viac detí, alebo je dôchodca a pod. Medzi prvými zmenami, ktoré pán farár vtedy po príchode do našej farnosti spravil, bolo zrušenie vyberania „zvončekového“ cez sv. omšu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil takto: „Veriaci nesmú mať pocit, že ich niekto núti platiť za účasť na sv. omši. Kto chce prispieť na potreby kostola, môže svoj milodar vhodiť do pokladničiek pri východe bez toho, aby sa cítil byť nútený, alebo aby ho niekto videl. A koniec koncov, Pán sa vždy postará.“
A naozaj, Pán sa postaral. Náš pán farár počas pôsobenia v našej farnosti napriek zrušenému „zvončekovému“ a zrušeným „poplatkom“ za vysluhovanie sviatostí a svätenín opravil v ťažkej dobe hlbokej totality kostol, oslovil množstvo mladých ľudí, ktorí si aj vďaka jeho príkladu nezištnej kňazskej služby našli cestu k Bohu. Napriek tomu, že to bola doba poznačená veľkým nedostatkom kresťanskej literatúry, mladí i starší ľudia, ktorí ho navštívili na fare, nikdy neodchádzali naprázdno. Vždy dostali od pána farára ako malú pozornosť dobrú knihu, hoci dodnes poriadne nechápem, ako v tom období vedel tento kňaz zohnať také množstvo kvalitnej kresťanskej literatúry. Som presvedčený, že väčšinu svojho skromného kňazského platu „investoval“ do mladých – formou literatúry i výletov, ktoré pre nich organizoval.
Vidíme však aj opačné, zlé príklady kňazskej služby. A veľmi ma bolí, že sa rozmáhajú ako huby po daždi. Jeden slovenský denník nedávno priniesol správu o farárovi v istej východoslovenskej dedine, ktorí do domácností svojich veriacich doručil list s cenníkom svojich „služieb“ a s podivným obsahom, kde ich vyzýva, aby tento cenník brali len ako informačný a platili viac a najmä, aby si uvedomili, že veriaci majú predovšetkým povinnosti a až potom práva. Je to veľmi smutné, pretože sa tým navodzuje dojem, že Cirkev je rozdelená na dve skupiny: nadradenú – duchovných a menejcennú - laikov.
Je to o to zarážajúcejšie, že kňazi dostávajú zo štátneho rozpočtu, teda aj z daní veriacich, mesačný plat, ktorý síce nie je vysoký, ale v prípade rímskokatolíckeho duchovného, ktorý nemá rodinu, by mal postačiť na zabezpečenie základných životných potrieb. Neviem si predstaviť, že by veriaci laik, ktorý pracuje v továrni alebo niekde inde za veľmi mizerný plat, z ktorého živí rodinu, požadoval za prácu zaplatenú platom navyše ešte ďalšie príjmy. Túto túžbu niektorých duchovných mať sa po hmotnej stránke čo najlepšie, bez ohľadu na evanjeliové hodnoty čistoty, chudoby a poslušnosti, veľmi šikovne zneužívajú nepriatelia Cirkvi na presadzovanie svojich rozhodnutí, ktoré sa nakoniec dotýkajú prítomnosti kresťanských hodnôt v spoločnosti vôbec.
Poznám jeden veľmi smutný prípad z istej poľskej farnosti. Pán farár tu bol natoľko nenásytný, že za sobáš si pýtal sumu, ktorá v prepočte predstavovala 30 000,- Sk, za pohreb 10 000,- Sk. Po rokoch sa „dopracoval“ tak ďaleko, že mnoho mužov a žien v jeho farnosti žilo „nadivoko“, bez sviatosti manželstva, pretože si cirkevný sobáš jednoducho nemohli dovoliť. Mŕtvych tu pochovávali bez účasti kňaza, lebo jeho „modlitby“ pozostalí nemali z čoho zaplatiť. Je to extrémny príklad degradácie kňazského povolania na „zlatú baňu“ pre toho, ktorý nezaslúžene prijal sviatosť kňazstva a na plnej čiare sa spreneveril daru, ktorý od Ježiša Krista dostal.
Nebuďme ľahostajní voči týmto nešvárom v našich farnostiach. Sme povinní s láskou upozorniť našich duchovných, ak ich počínanie nie je v súlade s duchom Evanjelia. Je to naša bratská povinnosť voči nim. Aj my sme však povinní „nezatvrdzovať si srdcia“, byť otvorení potrebám blížnych a vedieť im pomôcť dobrým slovom, ale aj materiálne, ak takúto našu pomoc potrebujú. A je našou povinnosťou podporovať aj cirkevné ustanovizne – nimi sú napríklad aj charita, mnohé iné diela pomoci núdznym (budovanie a podpora hospicov, útulkov pre bezdomovcov, ...), katolícka nezisková tlač a pod. Touto podporou nemusí byť iba finančná podpora, lebo mnohí si ju v dnešnej ťažkej dobe ani veľmi nemôžu dovoliť. Je to konkrétna pomoc pri preukazovaní kresťanskej lásky, konkrétna pomoc pri napĺňaní poslania vyššie uvedených diel, pomoc prostredníctvom modlitby a obety. Nezabúdajme prosiť našu Nebeskú Matku, aby nám u malého Ježiška vyprosovala kňazov, ktorí budú Jeho skutočne vernými služobníkmi a autentickými ohlasovateľmi Jeho blahozvesti.