Ladislav Lysák

Kresťanstvo a medzinárodné vzťahy Slovenska

Pri skúmaní faktografických zdrojov o kristianizácii a o postavení Slovákov a Slovenska na medzinárodnej scéne musíme konštatovať, že najmä o našich počiatkoch na našom teritóriu ich je doteraz poskromne. Tu doma i v zahraničí. Je to nesporne dôsledok vyše tisícročnej poroby bez vlastnej štátnosti a účelovo modifikovaných dejín cudzími autormi.
Povzbudivé však je poznanie, že donedávna na faktografiu chudobná, cudzími vplyvmi neskreslená literatúra o medzinárodnom postavení našich slovenských predkov v stredoeurópskom priestore pred, ale najmä po príchode solúnskych bratov sa potešujúco rozrastá. K prácam starších autorov J. Baltazára Magina (1728), Juraja Slenára (1784) a celého radu ďalších (Bernoláka, Hollého, štúrovcov), pribudli mnohé novšie, objavné. Spomeňme predovšetkým práce J. Stanislava, M. S. Ďuricu, M. Kučeru, F. Vnuka, B. Pollu, A. Točíka a mnohých ďalších.
Otvárajú možnosti, aby sa aj do medzinárodného povedomia konečne presadilo, že naši predkovia mali už začiatkom 7. storočia nielen čulé a rozsiahle obchodné styky s okolitými komunitami, ale aj širšie - ´diplomatické´ - vonkajšie vzťahy. Dokonca s predstaviteľmi nie vždy priateľských susedných krajín.
Rozhodne by nám prospelo hlbšie skúmanie zdrojov o živote a postavení našich predkov pred všeobecne známym povstaním Slovanov na našom území, teda starých Slovákov proti Avarom v r. 623 (longobardský Hildigis – r. 512). Samotná skutočnosť, že našich predkov viedol franský (?) kupec Samo, ktorého si po víťazstve zvolili za svojho kráľa, vyžaduje plnší pohľad. Nebola to predsa náhodná aktivita nejakej komunity s náhodne prechádzajúcim kupcom. Zrejme vtedy už existovali rozsiahle obchodné a iné väzby medzi týmito dvomi a ďalšími národmi.
Pre nás je rozhodujúce, že týmto činom sa presadili starí Slováci na medzinárodnej scéne ako prvá suverénna samostatná entita západných Slovanov. Vďaka nim sme sa ukotvili v priestore pod Karpatským oblúkom, ktorý je odvtedy naším domovom.
Môžeme tiež odôvodnene predpokladať, že dovtedy sporadicky, ale za panovania Sama (623-659) i ďalších, žiaľ, doteraz menej známych franských, či iných vladárov, prenikali k naším predkom prvé lúče kresťanstva. Tie sa postupne rozhorievali natoľko, že už o zhruba 200 rokov (828) vysväcuje biskup Adalrám prvý známy kostol na území západoch Slovanov v sídelnom meste Pribinovho kniežatstva – v Nitre.

Medzinárodný krstný list Slovákov a Slovenska

O jednoznačnú samostatnú pozíciu starých Slovákov na medzinárodnej scéne sa bez najmenších pochybností zaslúžili pozývajúci Rastic/Rastislav, Svätopluk a najmä nesmierne tvoriví a obetaví solúnski bratia Konštantín/Cyril a Metod. Ich zásluhou nadobudli starí Slováci
kresťanskú vieru,
písmo,
kultúru,
základy štátnej legislatívy - rímskeho práva
A vďaka týmto trvalým hodnotám aj o širší prienik na medzinárodnú scénu a medzinárodné uznanie, keď pápež v roku 869 potvrdil pravovernosť učenia solúnskych bratov a schválil staroslovenskú liturgiu. Týmto verdiktom najvyššej cirkevnej autority sa kresťanskí vierozvestovia pričinili aj o legislatívne uznanie medzinárodnej identity Slovákov.
Tento náš medzinárodný krstný list bol vykúpený tvrdou prácou a utrpením, ktoré si nám treba stále a dôsledne pripomínať. Koľké obete, vrátane dlhodobého väznenia a zrejme aj trýznenia to vyžiadalo od Metoda a jeho žiakov, ktorých obaja bratia vychovali, sa môžeme oprávnene dohadovať podľa zúrivých útokov na nich (tých, ktorí sa nechceli zrieknuť slovenskej liturgie väznili aj predávali ako otrokov v Benátkach) a na našich predkov u samotných pápežov tej doby.
Našťastie pápež Hadrián II. (v roku 870) vysvätením Metoda za panónsko-moravského biskupa na prestol sv. Andronika (v Srieme) potvrdil aj novú cirkevnú reč - staroslovenčinu, ktorá sa tým stala 4. na svete, do ktorej bolo preložené Písmo sväté.
A do tretice aj ďalší pápež Ján VIII. bullou „Industriae Tue“ z roku 880 potvrdil Metodovu pravovernosť (obžalovali ho z herézy) a tiež staroslovenskú liturgiu.
Medzinárodné postavenie Svätoplukovej ríše zavŕšila korunovácia Svätopluka za kráľa podľa rímskeho ceremoniálu (more Romanorum regum- hlava IX.) pápežským legátom Dominikom v r. 885.
Suverenita a na druhej strane spojenectvá, či dokonca podriadenosť franským susedom ríše Rastislava, Svätopluka, Mojmíra II. sa často striedali. Hodno si však pripomenúť teritoriálny rozsah tejto ríše, keď v 80-tych rokoch 9. storočia kráľ Svätopluk rozšíril svoj štát o viaceré susedné územia slovanských kmeňov. Bola to južná časť terajšieho Poľska – Vislansko, Sliezsko a Lužické Srbsko, časť Panónie a územie Bohemanov – dnešného Česka. Niektoré pramene uvádzajú, že Svätoplukova ríša siahala až po Belehrad a Železné vráta na dolnom Dunaji a na východe až po Bihárske vrchy.
Ďalšie obdobie, po vyhnaní Bratov a potom zániku Veľkej Moravy v r. 907, mali na náš národ a jeho medzinárodné postavenie po celé tisícročie katastrofálne dôsledky. A do určitej miery pretrvávajú dodnes.

Uhorské obdobie
Medzinárodné postavenie Slovákov v Uhorsku bolo do značnej miere zhodné s postavením iných národov a národností.
Zvýšené asimilačné tlaky maďarských vlád od 18., najmä však v 19. a začiatkom 20. storočia viedli k posilneniu odporu zo strany slovenských vzdelancov užšie spätých s pospolitým ľudom.
Múdry sa zo svojich chýb poučí. A neprepadá malovernosti. To platí i v našom prípade. Boli to znova kresťanskí kňazi, biskupi a učenci, ktorí spolu s laickými vzdelancami udržiavali uhlíky viery v návrat samostatnosti Slovákov. Pôsobili medzi ľudom, vierou v Boha posilňovali vieru v budúcnosť národa a sami išli v mnohých prípadoch príkladom v obetavosti za zachovanie dedičstva otcov. Tí najušľachtilejší z nich až po najvyššiu obeť – svoj vlastný život... V dávnej i nedávnej minulosti.
Nemožno tu všetkých vymenovať. Ale nemožno obísť kardinála, uhorského prímasa Alexandra Rudnaya, Antona Bernoláka, Jána Hollého, biskupa Štefana Moyzesa, Štúrovcov. Neskôr M. R. Štefánika, Andreja Hlinku, prezidenta Jozefa Tisa a mnohých ďalších. A po II. svetovej vojne rad vynikajúcich slovenských kresťanských národovcov.

Účasť na vytvorení 1. Č-SR a nesplnené dohody
Predstavitelia kresťanských kruhov Slovenska mali nemalý podiel na vzniku 1. Č-S R. Hoci nie vždy vyvážene, najmä vo vzťahu k zahraničným Slovákom, je o tom relatívny dostatok informácií.
Keď sa však ukázalo, že pôvodné dohody o rovnoprávnosti slovenského národa s českým nielenže neboli dodržané, ale dokonca bola spochybňovaná samotná existencia slovenského národa a presadzovaná bludná, hegemonistická teória československého národa, postavil sa Andrej Hlinka, Jozef Tiso a celý rad ďalších kresťanských síl najprv za autonómiu, postupne za samostatný štát Slovákov. Všetkým patrí za to naša vďaka a neskonalá úcta pokým len ako národ budeme existovať.
Rozhodujúci podiel na vytvorení 1. Slovenskej republiky práve zásluhou progresívnych síl z radov slovenskej inteligencie, katolíckeho i časti evanjelického duchovenstva je všeobecne známy. Berie sa ako samozrejmosť. Možno by si viacej pozornosti zaslúžilo plnšie poznanie konkrétnych krokov (vrátane omylov – predovšetkým veľkej, až naivnej dôverčivosti voči nespoľahlivým parterom) pri presadzovaní myšlienok samostatného Slovenska Hlinkom a Tisom. To ich neskôr stálo u prvého prenasledovanie a väzenie a mons. Tisa i najvyššiu obetu za národ-život a neutíchajúcu nenávisť odporcov samostatného Slovenska do dnešných dní...
Pravda, popri týchto velikánoch boli to tiež viacerí biskupi, kňazi a množstvo kresťanských veriacich i príslušníkov iných cirkví a ateistov, ktorí dokázali za krátke a veľmi zložité vojnové obdobie, že Slováci sú spôsobilí znova si sami a veľmi úspešne vládnuť a že Slovensko patrí opodstatnene na mapu Európy ako samostatný štát jedného z najstarších národov nášho kontinentu. Bohužiaľ, nenávistný antislovakizmus po druhej svetovej vojne surovo likvidoval dosiahnuté výsledky aj mnohých tvorcov týchto medzinárodne uznávaných výsledkov. To všetko svet, ani ten okolitý, takmer vôbec nepozná. Skôr dehonestáciu a spochybňovanie už v názve „tzv. slovenský štát“. Preto o nás pochybuje!
Nás ekonómov fascinoval a doteraz uchvacuje budovateľský program 1. SR, nadšenie a zodpovednosť pri jeho plnení. Zo zachovaných dokumentov (vrátane málo známych, pritom veľmi presvedčivých zvukových záznamov vystúpení čelných predstaviteľov Slovenska) je zrejmé, že práve kresťanské podhubie bolo základom toho, čo bolo trefne vyjadrené v odpovedi na otázku: čo vlastne bolo najhlavnejšie, že vojnové Slovensko bolo oázou relatívneho pokoja a prosperity jeho občanov? Ako to, že za surových vojnových čias sa slovenská koruna stala jednou z najpevnejších mien v Európe? (10x cennejšia ako Kč - orabovanie Slovenska pri zániku Sk by sa nemalo nikdy zabudnúť a malo by sa, podobne ako ďalšie podobné prípady „bratského“ spájania a delenia majetku, doriešiť). Odpoveď znela: naši nekradli a pracovali ako pre seba.
Dodal by som, že to bolo aj v tom, čo nám Slovákom teraz najviac chýba: vzájomná úcta, dôvera riadiacich aj riadených a ochota spolupracovať aj s tými, ktorí majú iné názory či príslušnosť.
Dobré hospodárske výsledky za prvej SR sa dosiahli aj zásluhou dobrej personálnej politiky a dôvery v schopnosti vlastných ľudí. Jedným z nezabudnuteľných príkladov je dôvera prezidenta Tisa národohospodárovi/ekonómovi prof. Imrichovi Karvašovi. Napriek tomu, že, ako sám prezidenta Tisa upozornil, bol slobodomurár, socialisticky a čechoslovakisticky orientovaný. Dostal prezidentovu dôveru, ktorú nesklamal, za čo po vojne a prakticky do konca svojho života, ako mnohí iní vynikajúci slovenskí vlastenci, tvrdo pykal v žalári i po prepustení z neho. Práve konštatovanie tohto národohospodára európskeho formátu v odpovedi na otázku, ako hodnotí politiku 1. SR a svoje pôsobenie v nej: „stál som na správnej strane“ jednoznačne dokazuje neopodstatnenosť zlomyseľného spochybňovania 1. Slovenskej republiky ako farskej republiky a obludnosť popravy jej prezidenta. Nech jej iniciátori pochádzajú zvnútra, či spoza našich hraníc.
Druhým, ešte väčším prínosom 1. SR bolo jej medzinárodné uznanie 31 štátmi. Patrili medzi nich aj neutrálne, z ktorých prvým bola Svätá stolica, a všetky vtedajšie veľmoci s výnimkou Spojených štátov amerických.
Uznaním samostatnosti na medzinárodnej scéne v duchu cyrilo-metodského odkazu Slovensko cieľavedome prezentovalo dlhodobo utlmenú a málo známu kontinuitu našej jedinečnosti a svojbytnosti z obdobia Veľkej Moravy.
Nikto z nás nechce kryť či ospravedlňovať niektoré nedostatky a chyby z vojnového obdobia (neurobil ich iba ten, čo nič nerobil alebo z bezpečnej vzdialenosti len huckal). Boli poznačené hegemonistickým postavením hitlerovského Nemecka a ústretovým postojom k nemu i zo strany európskych mocností a ďalších štátov.
Trvalým faktom je, že „pozitívne prínosy šiestich rokov Slovenskej republiky pre Slovensko a Slovákov nemožno nikdy viac vygumovať zo života a vedomia národa“. To dodnes mnohým elementom kole oči. Snažia sa v nás všetkých neustále pestovať pocit viny, hoci sami majú nemálo „za ušami“. Podľa vynikajúceho nemeckého historika Dr. W. Venohra jednou z príčin neprestávajúcich protislovenských ťažení je pocit osobnej porážky tých politických síl, ktorých produkty z roku 1919 (Versailes, St. Germain – Česko-Slovensko a Juhoslávia) sa po r. 1938, resp. 1989 rozpadli. To by sme nemali nechávať bez povšimnutia a neprechádzať tieto neprestávajúce útoky na slovenskú samostatnosť bez náležitých, zásadných odpovedí štátnej reprezentácie.
(Pokračovanie v budúcom čísle)