Milan S. Durica

O postojoch k vlastným hodnotám
alebo
Zodpovednost za spolocné dobro

Myslím si, že nie je tu potrebné podrobne analyzovat súcasnú politickú, ekonomickú a sociálnu situáciu v Slovenskej republike. Všetci, ktorí sledujeme denné udalosti, máme iste jasný pohlad a väcšinou aj existencne cítime deprimujúce následky toho, co vedúce osobnosti nášho verejného života v uplynulom desatrocí neobozretne, až nezodpovedne vykonali a ešte neobozretnejšie, až odsúdeniahodne nevykonali, napriek tomu, že všeobecné dobro spolocnosti to naliehavo vyžadovalo. Najcitlivejšie sa to prejavuje v sektore národného hospodárstva, kde klúcové zdroje národného dôchodku boli národu odcudzené a stále väcší pocet súkromných podnikov upadá do konkurznej likvidácie. Nezamestnanost už prevýšila kvóty z cias svetovej krízy spred sedemdesiatich rokov. Ak sa na protestnom hviezdicovom pochode odborov v uplynulom decembri napriek krutej zime zúcastnilo 30 tisíc obcanov, to najpresvedcivejšie dokazuje kritický stupen súcasných sociálnych pomerov a motivovaný strach z hroziaceho dalšieho zhoršenia ekonomickej sitácie najväcšej casti obcanov. Ved doposial sa na podobných manifestáciách úcastníci pocítali v niekolkých desiatkach, nanajvýš stovkách.
Koncom januára a zaciatkom februára sme zažili mohutný protestný štrajk železniciarov, aký sa na Slovensku neudial azda od roku 1904, ked štrajkovali železniciari celého Uhorska. (Vláda grófa Štefana Tisza likvidovala štrajk povolaním železniciarov do vojenskej služby; nepovažovala za vhodné vtahovat do sociálneho konfliktu súdnu moc, ktorá má konat v úplnej nezávislosti od moci výkonnej.)
Ale o nic lepšie to nie je na poli vzdelávania, kultúry, školstva všetkých stupnov i vedeckého výskumu. Platy vedeckých a pedagogických pracovníkov tvoria mizivé percento priemerných platov v európskych štátoch a sú citelne nižšie aj v porovnaní s väcšinou postkomunistických štátov. To sa nemôže neodrazit negatívne na celej úrovni vedy a kultúry. Nehovorme potom o situácii v najvyšších orgánoch štátnej správy. Náš parlament má aj poslancov, ktorí hlasujú podla gestikulárnych pokynov vedúcich funkcionárov ich politického zoskupenia, alebo vôbec nevedia správne odovzdat svoj rozhodujúci hlas. Našej armáde už odnali nielen akúkolvek schopnost obrany štátu, ale ju pozbavili aj tradicného názvu ”Armáda Slovenskej republiky”, ktorý vždy bol a v normálnych štátoch je jedným zo symbolov ich suverenity. Dnes už máme iba ”ozbrojené sily”. Pritom sa zabúdalo, že takými silami vždy disponovali a disponujú všetky dôležitejšie zoskupenia organizovaného zlocinu. Pri každej príležitosti sa zdôraznujú ”nadštandardné vztahy” k zvyšku tzv. ceskoslovenskej štátnosti, od ktorej sme sa pred desiatimi rokmi odclenili, ale ktorú niektoré z našich susedných štátov nepokladajú za zaniknutú. Naopak, aj vyhláseniami svojich najvyšších štátnych predstavitelov otvorene vyslovujú nádej na jej obnovenie. Konecne, postoj slovenských vlád a hláv nášho štátu napríklad pri navrhovaní a udelovaní štátnych vyznamenaní a iných pôct celému radu najzarytejších nepriatelov slovenskej štátnosti iba naznacuje, že tieto nádeje nie sú celkom neopodstatnené. Kto pozorne sleduje denné správy, nemôže nekonštatovat rastúci vplyv plazivého cechoslovakizmu domáceho pôvodu, ktorý Andrej Hlinka považoval za najväcšie nebezpecenstvo pre samobytnost slovenského národa. Jednoznacné prejavy nostalgie po Prahe sa stále hustejšie objavujú vo všetkých sektoroch verejného života. Nechýbajú ani v školskej výucbe a výchove, kde idealisti, ktorí sa aj za dnešných podmienok venujú vyucovaniu na všetkých stupnoch škôl, boli postavení na úroven najnižšie platených pracovných síl bez akéhokolvek vyššieho vzdelania alebo technickej odbornosti. Ako školy dnes vychovávajú, to sme mohli v poslednom predvianocnom období vycítat aj z takzvanej ”pošty Ježiškovi”, ktorú uverejnujú viaceré periodiká. Veriaceho cloveka až zmrazí, ked vidí, že deti snívajú takmer výlucne o drahých a hlúpych predmetoch, nanucovaných masovokomunikacnými prostriedkami. Niektoré deti už zacínali svoj list oslovením ”Milý Santa Claus!” bez akejkolvek stopy po krestanskom obsahu Vianoc. Ale ked nedávno minister školstva navrhol zaviest náboženskú výchovu už od prvej triedy základných škôl, hned sa proti tomu spustila ostrá palba takmer všetkých denníkov. Starí marxisti neváhali verejne vytiahnut zo svojho kompromitovaného arzenálu aj také obsolentné nálože ako ”ideológia do škôl nepatrí” (titul v denníku). Asi im ušlo, že tým iba dali verejnosti nepodvratný dôkaz, že pri všetkých svojich tituloch a vysokých funkciách sa ešte nedopracovali k jasnému rozlišovaniu medzi podstatne odlišnými historickými realitami: náboženstvom a ideológiou, ktoré iba ich ”jedine vedecký svetonázor marxizmu-leninizmu” úcelovo hádzal do jedného vreca.
Aj z toho vidíme, aké hlboké a žulovo tvrdé nánosy nechalo v mysliach a cítení najväcšej casti obcanov neblahé obdobie ideologického terroru.
To všetko sa jasne odráža na súcasnej politickej a spolocenskej situácii. Najviditelnejším a najnebezpecnejším javom je tu systematická a progresívna marginalizácia, stále dôslednejšie vytlácanie všetkého národného, krestanského a hlavne katolíckeho zo všetkých oblastí verejného života. Príkladov by sme mohli uviest stá a tisíce. Sme tu však svedkami paradoxnej sitácie: Žijeme v štáte, ktorý sa v Preambule svojej Ústavy hlási k cyrilo-metodskému duchovnému dedicstvu – nechýbajú však politické sily, ktoré už bojujú za odstránenie tejto vety z Ústavy – a pocnúc prvým clánkom tohto základného zákona sa definuje ako ”demokratický a právny štát”. Obcania tohto štátu sa pri verejnom súpise z takmer troch štvrtín (73%) zaregistrovali ako clenovia Katolíckej cirkvi, a z vyše štyroch pätín (81,9%) – teda v ústavnej väcšine – ako veriaci krestania. Ale v celom uplynulom desatrocí štátnej samostatnosti sa nielen v zákonodarstve, ale aj v masovokomunikacných prostriedkoch, v školskej výucbe a výchove, v dôležitých uzneseniach vlády a jednotlivých ministrov, v úkonoch nižších administratívnych celkov a ich predstavitelov – len velmi zriedkavo, teda výnimocne, prejavil tento katolícky a krestanský charakter drvivej väcšiny obyvatelov. Tu teda evidentne cosi škrípe. Je tu zrejmý rozpor medzi duchovnou orientáciou štvorpätinovej väcšiny obyvatelstva a úradnými výkonmi štátnej moci. Toto nemožno pokladat za normálne. Je predsa najzákladnejšou normou demokratického systému zásada, že o verejných veciach, o spolocnom dobre a o všetkom, co s tým súvisí, má rozhodovat legálna väcšina. To teda znamená, že napriek štyrom uskutocneným relatívne slobodným volbám najväcšia cast obcanov, ktorí sa považujú za krestanov, svojimi hlasmi odovzdala moc v štáte osobám, ktoré túto moc vykonávali nielen bez rešpektovania zásad a záujmov krestanských obcanov, ale neraz, ba pomerne casto sa riadili celkom inými zásadami, aj v úplnej protive s požiadavkami krestanského svedomia.
Tento paradox možno pokladat za jednu z najhlavnejších prícin dezolátneho stavu, v akom sa dnes nachádza náš štát a náš slovenský národ. Toto by sme si mali všetci krestania uvedomit. Lebo takáto numerická väcšina, akú my v tomto štáte predstavujeme, má nielen právo, ale aj povinnost svedomia využit všetky legálne prostriedky na to, aby štátnu moc svojimi volebnými hlasmi dali do rúk osobám, ktorým táto drvivá väcšina môže dôverovat a ktoré ju potom aj efektívne zastupujú pri vykonávaní im zverených štátnych funkcií.
V podstate teda je nevyhnutné objektívne si priznat, že my krestania sme za súcasnú situáciu nielen spoluzodpovední, ale sme za nu aj hlavnými zodpovednými. Tým, že sa pri výkone nášho volebného práva casto správame až schizofrenicky nedôsledne, v úplnom nesúlade nášho politického konania s naším bytostným náboženským presvedcením, dávame vlastne rozlicným mizivým menšinám, neraz protikatolíckej, protikrestanskej, ba i protináboženskej tendencie, legálnu možnost zmocnit sa kormidiel štátneho zriadenia. A tí potom využívajú túto moc aj na to, aby nás vytisli na okraj spolocenského diania a aby všetkým obcanom – pokial možno po dobrom, ale nechýbajú ani situácie ”nežného” terorizmu, akým je napríklad strach o existencnú základnu osoby alebo i rodiny – nanucovali rozlicné ideológie a z nich vyplývajúci životný štýl konzumistického materializmu, ktorý je novšou, zamatovou verziou bojovného ateizmu, smrtelného nepriatela nielen Katolíckej cirkvi, ale aj každej podoby krestanstva a zjaveného náboženstva.
O tomto by sme mali velmi hlboko uvažovat a podla starej krestanskej zásady modlit sa o Božiu pomoc, o osvietenie Ducha Svätého. Ale hlavne, potom s jeho pomocou aj konat. ”Modli sa a pracuj!” bolo heslom patróna Európy sv. Benedikta. Jeho mnísi v tomto duchu zmenili tvár nášho kontinentu. Bojím sa, že my katolíci a krestania dnes vela kritizujeme, analyzujeme, koncipujeme vážne teórie a slubné projekty, ale potom – málo, alebo nic nekonáme. Nikto z nás, ani ked sa nás príležitostne zíde velmi pekný pocet, sám situáciu nezmení. Nevyhnutnú zmenu môže priviest iba inteligentné, premyslené, odvážne a hlavne dôsledné konanie v rámci mohutnej celonárodnej organizácie koordinujúcej politické sily slovenských veriacich. Táto organizácia nemusí mat vôbec v pomenovaní prívlastok ”katolícka” alebo ”krestanská”. Ale musí byt prítomná a aktívna vo všetkých takmer tritisíc obciach a mestách nášho štátu, a musí mat silu získavat široké masy obcanov svojou odborne rozpracovanou koncepciou spolocného dobra a z nej vyplývajúcim konkrétnym politickým programom.
Na tomto poli iba cin je spolahlivým preverením idey.
Tak to robil Ludovít Štúr, tak to robil Andrej Hlinka a po nom Jozef Tiso, a tak to bude musiet robit niekto vyvolený z mladšej generácie, ak si chceme zachovat svoju štátnost, obnovenú v Slovenskej republike, zveladovat ju a zaistit všetkým jej obcanom lepšiu budúcnost v hmotnej prosperite a v plnej slobode nášho vzácneho, vyše tisícrocného krestanského duchovného dedicstva.