Branislav Božan
Hlúpost v kove zhmotnená
Nedávno ste uverejnili clánok, ktorý upozornil na skutocnost, že dnešní
porevolucní správcovia Bratislavy sa už desat rokov nestarajú o to,
aby hlavné mesto dostalo aj sochársku výzdobu, vyjadrujúcu históriu
a samostatnú štátnost Slovenskej republiky. Naopak, za uplynulých desat
rokov zašpinili stred mesta hlúpymi sochami cumilov, paparazzov, ba
dokonca aj sochou tichého blázna Schöner Naciho –
asi len preto, že tento chudák bol nemecký prešpurák.
Autor clánku však akosi pozabudol na sochu, ktorá priamo zhmotnuje kolosálnu
hlúpost týchto ”vyzdobovatelov” Bratislavy. Je to ”Napoleónsky vojak”
– bronzová figúra, inštalovaná priamo na Hlavnom námestí a dokonca blízko
Francúzskeho inštitútu! ”Vyzdobovatelia” Bratislavy inštalovaním tejto
sochy dokázali nielen svoj nevkus, netaktnost voci dnešnému Francúzsku
a svoju kolosálnu hlúpost, ale hlavne svoju zahanbujúcu neznalost dejín
Bratislavy, ktorú ako ”prešpuráci-požonáci” vyhlasujú za svoje mesto,
kým jej pôvodných slovenských obyvatelov arogantne oznacujú (dokonca
aj v Bratislavských novinách!) za privandrovalcov.
Povedzme si teda, ako to bolo s napoleónskym vojskom v skutocnosti a
cím si napoleónsky vojak zaslúžil sochu na takom významnom mieste Bratislavy.
Napoleónske vojny v rokoch 1796-1815 boli pre Slovensko a osobitne pre
Bratislavu a jej obcanov velmi draho zaplatenou a ponižujúcou historickou
skúsenostou. Naši ludia museli bojovat v mnohých a väcšinou prehratých
bitkách, museli tieto vojny financovat a velmi mnnohí v nich zaplatili
aj svojimi životmi. NÁŠ SPOLOCNÝ ŠTÁT – Habsburská monarchia, stratila
v týchto vojnách velké casti svojho územia a nakoniec za napoleónske
vojny zaplatila v roku 1811 úplným štátnym financným krachom a ožobracením
svojho obyvatelstva. A ako to bolo s Bratislavou? Nuž, tá zaplatila
najviac a najcitelnejšie! Pred vítaznou bitkou pri Slavkove obsadil
francúzsky generál Davout v novembri 1805 Bratislavu a prinútil mesto,
aby po dlhý cas vyživovalo 12 000 francúzskych vojakov, hoci samo mesto
malo vtedy sotva 20 000 obyvatelov. Ešte ovela horšiu skúsenost s napoleónskym
vojakom však mali ”prešpuráci” a ”požonáci” v roku 1809, ked francúzske
delostrelectvo po niekolko dní celkom zbytocne ostrelovalo z pravého
brehu Dunaja Bratislavu a tažko v nej poškodilo vela palácov a meštianskych
domov (nevybuchnuté granáty napoleónskeho delostrelectva sú podnes zamurované
vo fasádach mnohých bratislavských budov). Napoleónski vojaci obsadili
aj Devín a pri svojom odchode vyhodili do povetria len tak z plezíru
aj jednu z najvzácnejších slovenských historických pamiatok – hrad Devín,
hoci vtedy už nemal nijakú vojenskú hodnotu.
Žeby práve tieto straty a obrovské škody bolo treba oslavovat sochou
napoleónskeho vojaka v Bratislave?
Prevážna väcšina škôd, spôsobených v Bratislave napoleónskymi vojskami,
však postihla predovšetkým cudzích privandrovalcov (predkov tých niekolkých
dnešných ”prešpurákov” a ”požonákov”), ktorí už v predchádzajúcom období
s pomocou madarských a rakúskych panovníkov celkom ovládli mesto a v
19.storocí boli už takmer výhradnými vlastníkmi majetkov a budov v Bratislave.
Keby títo ”požonáci” – Aponiovci, Aspremontovci, Balašovci, Cákiovci,
Dessewfiovci, Esterháziovci, Grassalkovicovci, Jesenákovci, Keglevicovci,
Pálfiovci a další bratislavskí príslušníci uhorskej šlachty – vstali
dnes z mrtvych, dali by pôvodcov inštalovania sochy napoleónskeho vojaka
priamo na Hlavnom námestí Bratislavy bicovat na dereši a lámat v kolese.
A keby dnes vstali z mrtvych vtedajší ”prešpuráci” – nemeckí a židovskí
vlatníci bratislavských domov a majetkov – hnali by týchto ”vyzdobovatelov”
z mesta korbácom, ako hnal Ježiš vekslákov z chrámu Pánovho.
A bolo by to celkom zaslúžené a spravodlivé! Dnešní ”vyzdobovatelia”
Bratislavy sa totiž neriadia zdravým rozumom a historickými vedomostami.
Naopak, riadia sa hlavne nenávistou k slovenskej samostatnosti a snahou
pošpinit všetko, co ju pripomína. A aj svoje ”požonáctvo” ci ”prešpuráctvo”
demonštrujú preto tak okato a arogantne, lebo vedia a tí hlúpejší z
nich aspon tušia, že nemeckí, madarskí, židovskí a po nich aj ceskí
”prešpuráci” a ”požonáci” sú tu iba privandrovalcami, ktorí našli živobytie
a existenciu v slovenskej BRASLAVE až po roku 907. A nebolo to vždy
privandrovalectvo šlachtické, panské ci bohácske. Stací si len pripomenút,
že napríklad medzi 77 žobrákmi, ktorých v roku 1772 v Bratislave zadržali
a vykázali z mesta, bolo iba 8 osôb zo Slovenska, dvaja boli z Bavorska,
piati z Rakúska, ale 14 ich bolo z dnešného Madarska a dokonca až 48
z Ceska. Aj toto totiž patrí do kapitoly bratislavského privandrovalectva
a k základom dnešného ”prešpuráctva” a ”požonáctva”! Skrátka, ako vravia
bratia Cesi, bolo to privandrovalectvo ”každý pes jiná ves” a aj pre
takéto privandrovalectvo vyzerá dnešná správa Bratislavy a jej dnešná
sochárska ”výzdoba” tak, ako vyzerá. Je to obraz hlúposti a cudzopasníctva.
Práve takíto privandrovalci a ich domorodí lokaji sú už desat rokov
uhniezdení v správe mesta a jeho mestských castí. To oni chcú v centre
Bratislavy znova inštalovat sochu najhoršieho slovenského odrodilca
a najzúrivejšieho madaróna Petrovica-Petöfiho a znova postavit aj sochu
habsburskej Márie Terézie, hoci jedna jej socha je už inštalovaná priamo
v záhrade Prezidentského paláca. Je to arogantné demonštrovanie cudzopasníctva
na tele Slovenska a jeho hlavného mesta!
Pre bratislavských obcanov je to však vážny signál, že tento Augiášov
chliev v správe mesta bude treba od nehodných privandrovalcov a ich
lokajov co najskôr vycistit! Pravda, nie ceským defenestrovaním, ale
demokratickým spôsobom – použitím zdravého rozumu, historického vedomia
a sily volicských hlasov slovenských obcanov Bratislavy. Lebo ak to
bratislavcania nedokážu urobit, zakrátko privandrovalci s pomocou cudzích
mecenášov znova ovládnu nielen Bratislavu, ale aj celé Slovensko.