Branislav Božan

Hlúpost v kove zhmotnená

Nedávno ste uverejnili clánok, ktorý upozornil na skutocnost, že dnešní porevolucní správcovia Bratislavy sa už desat rokov nestarajú o to, aby hlavné mesto dostalo aj sochársku výzdobu, vyjadrujúcu históriu a samostatnú štátnost Slovenskej republiky. Naopak, za uplynulých desat rokov zašpinili stred mesta hlúpymi sochami cumilov, paparazzov, ba dokonca aj sochou tichého blázna Schöner Naciho –
asi len preto, že tento chudák bol nemecký prešpurák.
Autor clánku však akosi pozabudol na sochu, ktorá priamo zhmotnuje kolosálnu hlúpost týchto ”vyzdobovatelov” Bratislavy. Je to ”Napoleónsky vojak” – bronzová figúra, inštalovaná priamo na Hlavnom námestí a dokonca blízko Francúzskeho inštitútu! ”Vyzdobovatelia” Bratislavy inštalovaním tejto sochy dokázali nielen svoj nevkus, netaktnost voci dnešnému Francúzsku a svoju kolosálnu hlúpost, ale hlavne svoju zahanbujúcu neznalost dejín Bratislavy, ktorú ako ”prešpuráci-požonáci” vyhlasujú za svoje mesto, kým jej pôvodných slovenských obyvatelov arogantne oznacujú (dokonca aj v Bratislavských novinách!) za privandrovalcov.
Povedzme si teda, ako to bolo s napoleónskym vojskom v skutocnosti a cím si napoleónsky vojak zaslúžil sochu na takom významnom mieste Bratislavy. Napoleónske vojny v rokoch 1796-1815 boli pre Slovensko a osobitne pre Bratislavu a jej obcanov velmi draho zaplatenou a ponižujúcou historickou skúsenostou. Naši ludia museli bojovat v mnohých a väcšinou prehratých bitkách, museli tieto vojny financovat a velmi mnnohí v nich zaplatili aj svojimi životmi. NÁŠ SPOLOCNÝ ŠTÁT – Habsburská monarchia, stratila v týchto vojnách velké casti svojho územia a nakoniec za napoleónske vojny zaplatila v roku 1811 úplným štátnym financným krachom a ožobracením svojho obyvatelstva. A ako to bolo s Bratislavou? Nuž, tá zaplatila najviac a najcitelnejšie! Pred vítaznou bitkou pri Slavkove obsadil francúzsky generál Davout v novembri 1805 Bratislavu a prinútil mesto, aby po dlhý cas vyživovalo 12 000 francúzskych vojakov, hoci samo mesto malo vtedy sotva 20 000 obyvatelov. Ešte ovela horšiu skúsenost s napoleónskym vojakom však mali ”prešpuráci” a ”požonáci” v roku 1809, ked francúzske delostrelectvo po niekolko dní celkom zbytocne ostrelovalo z pravého brehu Dunaja Bratislavu a tažko v nej poškodilo vela palácov a meštianskych domov (nevybuchnuté granáty napoleónskeho delostrelectva sú podnes zamurované vo fasádach mnohých bratislavských budov). Napoleónski vojaci obsadili aj Devín a pri svojom odchode vyhodili do povetria len tak z plezíru aj jednu z najvzácnejších slovenských historických pamiatok – hrad Devín, hoci vtedy už nemal nijakú vojenskú hodnotu.
Žeby práve tieto straty a obrovské škody bolo treba oslavovat sochou napoleónskeho vojaka v Bratislave?
Prevážna väcšina škôd, spôsobených v Bratislave napoleónskymi vojskami, však postihla predovšetkým cudzích privandrovalcov (predkov tých niekolkých dnešných ”prešpurákov” a ”požonákov”), ktorí už v predchádzajúcom období s pomocou madarských a rakúskych panovníkov celkom ovládli mesto a v 19.storocí boli už takmer výhradnými vlastníkmi majetkov a budov v Bratislave. Keby títo ”požonáci” – Aponiovci, Aspremontovci, Balašovci, Cákiovci, Dessewfiovci, Esterháziovci, Grassalkovicovci, Jesenákovci, Keglevicovci, Pálfiovci a další bratislavskí príslušníci uhorskej šlachty – vstali dnes z mrtvych, dali by pôvodcov inštalovania sochy napoleónskeho vojaka priamo na Hlavnom námestí Bratislavy bicovat na dereši a lámat v kolese. A keby dnes vstali z mrtvych vtedajší ”prešpuráci” – nemeckí a židovskí vlatníci bratislavských domov a majetkov – hnali by týchto ”vyzdobovatelov” z mesta korbácom, ako hnal Ježiš vekslákov z chrámu Pánovho.
A bolo by to celkom zaslúžené a spravodlivé! Dnešní ”vyzdobovatelia” Bratislavy sa totiž neriadia zdravým rozumom a historickými vedomostami. Naopak, riadia sa hlavne nenávistou k slovenskej samostatnosti a snahou pošpinit všetko, co ju pripomína. A aj svoje ”požonáctvo” ci ”prešpuráctvo” demonštrujú preto tak okato a arogantne, lebo vedia a tí hlúpejší z nich aspon tušia, že nemeckí, madarskí, židovskí a po nich aj ceskí ”prešpuráci” a ”požonáci” sú tu iba privandrovalcami, ktorí našli živobytie a existenciu v slovenskej BRASLAVE až po roku 907. A nebolo to vždy privandrovalectvo šlachtické, panské ci bohácske. Stací si len pripomenút, že napríklad medzi 77 žobrákmi, ktorých v roku 1772 v Bratislave zadržali a vykázali z mesta, bolo iba 8 osôb zo Slovenska, dvaja boli z Bavorska, piati z Rakúska, ale 14 ich bolo z dnešného Madarska a dokonca až 48 z Ceska. Aj toto totiž patrí do kapitoly bratislavského privandrovalectva a k základom dnešného ”prešpuráctva” a ”požonáctva”! Skrátka, ako vravia bratia Cesi, bolo to privandrovalectvo ”každý pes jiná ves” a aj pre takéto privandrovalectvo vyzerá dnešná správa Bratislavy a jej dnešná sochárska ”výzdoba” tak, ako vyzerá. Je to obraz hlúposti a cudzopasníctva. Práve takíto privandrovalci a ich domorodí lokaji sú už desat rokov uhniezdení v správe mesta a jeho mestských castí. To oni chcú v centre Bratislavy znova inštalovat sochu najhoršieho slovenského odrodilca a najzúrivejšieho madaróna Petrovica-Petöfiho a znova postavit aj sochu habsburskej Márie Terézie, hoci jedna jej socha je už inštalovaná priamo v záhrade Prezidentského paláca. Je to arogantné demonštrovanie cudzopasníctva na tele Slovenska a jeho hlavného mesta!
Pre bratislavských obcanov je to však vážny signál, že tento Augiášov chliev v správe mesta bude treba od nehodných privandrovalcov a ich lokajov co najskôr vycistit! Pravda, nie ceským defenestrovaním, ale demokratickým spôsobom – použitím zdravého rozumu, historického vedomia a sily volicských hlasov slovenských obcanov Bratislavy. Lebo ak to bratislavcania nedokážu urobit, zakrátko privandrovalci s pomocou cudzích mecenášov znova ovládnu nielen Bratislavu, ale aj celé Slovensko.