Vznik štátu (3)

Slovensko nemôže rátat s velmocensky garantovanou neutralitou, pretože predlženie neutrálnej zóny zo Švajciarska a Rakúska aj na Slovensko nie je v záujme dominujúcich velmocí. Musím zdôraznit, že najmä západné velmoci to dávali zretelne najavo. A my sme nemohli ignorovat tento fakt. Preto Slovensko musí hladat zbližovanie sa s rakúskym susedom bez neutrálnej pozície. Rakúsko je pre nás dôležité aj tým, že nateraz (zrejme minimálne do roku 2004) je jediným susediacim štátom , ktorý je riadnym clenom EÚ. Treba povedat, že Rakúsko cez západonemecký trhový priestor bolo na vtedajší ”spolocný trh” naviazané už aj pred tým, ako sa stalo plnoprávnym clenom EÚ. Treba však vymenovat aj tie crty, v ktorých Rakúsko zastáva pre nás neprajné, alebo menej prajné postoje. Rakúsko ako držitel velkej energie podalpských riek má záujem exportovat elektrickú energiu najmä v dobre platených špickách. Má dobre organizovanú protijadrovú lobby a v prepojení s Greenpeace útocí na využívanie jadrovej energetiky na Slovensku. Pripomínam, že Rakúsko aj po osamostatnení Slovenska najprv si vynútilo tzv. bezpecnostnú rekonštrukciu jadrovej elektráne v Jaslovských Bohuniciach s nákladmi takmer 9 miliárd korún a nadväzne si od servilnej vlády Mikuláša Dzurindu vynútilo príslub predcasnej likvidácie tejto modernizovanej elektrárne. Rakúsko sa nesprávalo priatelsky ani v slovensko-madarskom spore o Gabcíkovo a odmietlo s nami budovat spolocnú vodnú elektráren na Dunaji. Musíme dlhodobo rátat s tým, že v Rakúsku je citelná promadarská lobby. Súhrnne však môžeme konštatovat, že Rakúsko má aj teraz geopolitický záujem o udržanie sa slovenskej štátnosti, a to rozhoduje.
Ukrajina tvorí najväcšieho priameho suseda Slovenska a jej geopolitické záujmy ešte len vyzrievajú. Ukrajina zrejme musí nájst urcité citlivé, ale partnerské aranžmá s Ruskou federáciou. ”Tažké” štyristorocné vazalské súsedstvo s Ruskom je však velkou hypotékou a neskonsolidovanost vztahov Ukrajiny s Ruskom je bohužial trvalým geopolitickým záujmom Západu. Ukrajina na zaciatku devätdesiatych rokov prežívala síce urcité ilúzie o rýchlom prekonaní rozvalu vlastnej ekonomiky, ale silové pole východného súseda spôsobuje, že sa aj na Ukrajine crtá polarizácia na jednej strane ”štátotvornej” západnej Ukrajiny a jednak ”štátobornej” a ”provincno-guberniálnej” východnej Ukrajiny. Tieto fakty spôsobujú a ešte dlho budú spôsobovat, že Ukrajina sa velmi zapodieva svojimi vnútornými problémami. Ukrajina má záujem jednak pacifikovat tzv. rusínsku otázku (odmieta uznat Rusínov ako samostatný národ) a jednak chce kultúrne uchovat ukrajinské menšiny v zahranicí. Ukrajina nemala, nemá a zrejme aj v budúcnosti pravdepodobne nebude mat nijaké územné nároky voci Slovensku. Pre nás samotná ukrajinská štátna emancipácia bola vítaná jednak z národno-kultúrnej solidarity s druhým najväcším slovanským národom a jednak preto, že stojí medzi nami a najväcším euroázijským štátom - Ruskom. Z vyše dvoch tretín tohto storocia bolo Rusko vo svojej sovietskej podobe pre nás, ale aj pre Ukrajincov velmi necitlivým hegemónom. Sovietske Rusko uplatnovalo voci nám velmocenskú kuratelu s tým, že uznávalo ceskú vazalskú nadvládu nad Slovenskom a zároven urobilo z nás i lokálne dominujúceho Ceska nadmerného platcu nákladov studenej vojny.
Ukrajina, ktorá sama z rozpadu Sovietskeho zväzu profitovala svojou samostatnou štátnostou, bola teda pre nás od roku 1991 žiclivým susedom, aj ked váha jej slova bola a je podproporcne malá v názoroch na velmocenské usporiadanie v Európe. Ukrajina je pre nás dôležitá aj tým, že sama zohráva tranzitívnu funkciu produktovodov z Ruska na Západ a tým aj nám umožnuje plnit túto pre nás významnú tranzitívnu funkciu. Dzurindova vláda postupne predáva náš tranzitný potenciál produktovodov zahraniciu, a tak nielen ochudobnuje štátny ekonomický potenciál, ale zväcšuje našu závislost od vonkajška. Naviac treba povedat, že pod korupcným tlakom provízií predáva tento potenciál za bazárové ceny. Jednoducho aj my aj Ukrajina sme doteraz cerpali tranzitívnu rentu za transport energetických surovín z Východu na Západ. Snád je chybou Ukrajiny, že svojím usilím odcerpávat z produktovodov co najviac a pritom oneskorene platit za energetické suroviny doviedla vec k takému zblíženiu stanovísk Polska a Ruska, že v budúcnosti pôjde na Západ aj produktovodná trasa obchádzajúca Ukrajinu cez Bielorusko a Polsko. Súhrnne povedané, Ukrajina aj v budúcnosti bude zohrávat dôležitú geopolitickú pozíciu voci Slovensku a teda dobré susedské slovensko-ukrajinské vztahy oboch sú naozaj v ich obapolnom strategickom i taktickom geopolitickom záujme. K tomu pristupuje aj slovenský ekonomický záujem o ukrajinský vyše štyridsatmiliónový trh. Súhrnne povedané - aj ekonomický kalkul aj etnická a geopolitická blízkost Ukrajiny robí pre Slovensko tento štátny útvar velmi zaujímavým.
Polsko je náš druhý najväcší sused. Polská politika vyvierajúca zo svojej trpkej skúsenosti z opakovaných delení Polska (vrátane posledného delenia v r. 1939) východnými i západnými velmocami. Polsko sa usiluje udržat svoju pozíciu strednej mocnosti s ašpiráciami na dominujúce postavenie v strednej Európe. O toto dominujúce postavenie revnivo i ked zaobalene sa sporí s Ceskou republikou, pricom aj Nemecko stojí o dominujúce postavenie v strednej Európe. Bohužial, dominácia tohto polského geopolitického záujmu sa prejavila aj v tom, že v dvadsiatom storocí Polsko sa viac ráz zúcastnilo na územnom zmenšovaní Slovenska, a to už v r. 1919, dalej v r. 1924 prevzatím casti oravských a a spišských obcí výmenou za Ceské Tešínsko, v r. 1938 inkasovaním dalšej korekcie slovenského územia pocas Mníchova a viedenskej arbitráže a v r. 1945 obsadením území spred r. 1938. V roku 1939 síce Slovensko dostalo územia severného Spiša a Šariša spät, ale po roku 1945 sa nad týmito územiami obnovila polská suverentita. V tradícii polských fundamentalistov sa udržovala zásada, že územia s ”goralskými” nárecovými prvkami by bolo treba považovat za polskofónne. Vieme, že goralské dialekty sa prejavujú na polsko-slovenskom pomedzí ako vzájomné jazykové ovplyvnovanie. Goralské nárecie obsahuje tak ”polonizmy” ako ”slovakizmi” a pritom je na Slovensku súcastou slovenskej jazykovej jednoty a v Polsku súcastou polskej jazykovej jednoty. Ak odhliadneme od ”goralského” problému, tak je nesporným fakt, že casti hornej Oravy a severného Spiša, ktoré získalo Polsko ako Benešom iniciovanú výmenu za casti Sliezska, mali väcšinovo slovensky cítiace obyvatelstvo. Okrem toho ”polonizmy” sa v našom jazykovom prostredí prejavili aj v dôsledku toho, že uhorsky král prenajal na niekolko storocí ”30 spišských miest” polskému královstvu. Polský fundamentalizmus mal korene v zápase polskej a uhorskej šlachty proti Habsburgovcm, ktorý dokonca viedol k úsloviu ”Polak - Wenger dwa bratranki”. Dokladom prežívania resentimentu spolocného šlachtického protihabsburského odporu bola jednak politika Pilsudského, ale aj Becka, ked v rokoch 1918 až 1938 pestovali ideu strategického polsko-madarského partnerstva, podla ktorej južná cast ”Horného Uhorska” po Bialu wodu (po Váh) mala sa prinavrátit pod hegemóniálnu kuratelu Madarska a severná cast od Bialej wody na sever mala splynút s Polskom. Takýmto riešením by sa vlastne obnovili pomery z povelkomoravského obdobia, kedy po staromadarskom prieniku do podunajskej kotliny prevzalo kontrolu nad velkou castou Slovenska Mieškovské Polsko. Tak tomu bolo až do vyšegrádskeho pokonania vladárov Polska a Uhorska. Dokladom ”tichej stratégie” sú koordinacné úvahy vtedajších polských a madarských ministrov zahranicia a generálnych štábov z rokov 1935-39, ako nám ich sprostredkovali odtajnené štátne polské i madarské archívy po r.1989.
”Obnovenie” priameho polsko-madarského susedstva po mníchovskom diktáte a viedenskej arbitráži oslavovali vojenské kruhy oboch štátov (odhalili to otvorené historické archívy). V slovenskom autonomistickom hnutí v r. 1918 - 1938 bolo polonofilské krídlo (vedené Karolom Sidorom), ktoré príliš romanticky uverilo v úplnú slovensko-polskú geopolitickú zhodu. Terajšie polské štátne a najmä cirkevné kruhy nedávajú vela priestoru na jazykové vyžitie sa malej slovenskej menšiny, ale treba objektívne uznat, že v politickom spektre najmä kultúrnych pracovníkov sme mali v Polsku (s výnimkou krajných liberálov) skutocných sympatizantov slovenskej emancipácie. Fakt, že jedine novodobé Polsko a samostatná Ukrajina nevyvíjajú hegemoniálny tlak na Slovensku, bolo cítit nielen v case osamostatnovania sa Slovenska (v r. 1990-93), ale aj neskôr. Ak sa pozrieme na Slovensko geopoliticky, vo svetle posledných troch demokratických volieb na Slovensku, tak môžeme povedat, že výrazná majorita štátotvorne orientovaných síl sa stabilne udržuje vo všetkých severozápadných castiach (Kysuce a ”Trenciansko”), v severných castiach (”Žilinsko”, Turiec, Orava a Liptov) a v severovýchodných castiach (ciastocne Spiš, Šariš a ukrajinsko-slovenské pohranicie). V západnom a južnom Slovensku majú svoje bašty skôr ”štátoborné” resp. provinciálne sily. Je zrejmé, že geopolitický vplyv Polska na Slovensko je ovela férovejší, než vonkajší geopolitický vplyv našich priamych západných a južných susedov a že vlastne polské i ukrajinské susedstvo pomáha udržovat štátotvornú väcšinu slovenského severozápadu, severu a severovýchodu.
Cesko bolo na jednej strane pomocníkom Slovenska v jeho obrane pred velkouhorským hegemonializmom, na druhej strane už od XIX. storocia cez politiku ”Starocechov”, ale najmä ”Mladocechov” pripravovalo si na Slovensku svoje hegemoniálne predpolie ci presnejšie povedané ”zápolie”. V skutocnosti dravá vrstva ceskej spolocnosti snívala o Slovensku ako o svojej kolónii. Hoci to znie nepravdepodobne a cudne, predsa v Ottovom náucnom slovníku sa hovorí a vysvetluje, že Slovensko ako prihranicná krajina Ceska môže byt aj kolóniou, tak ako ázijská Sibír je kolóniou Ruska. Cechoslovakisti i slovenskí cechofili spochybnujú vierohodnost tohto tvrdenia. Stací však zalistovat si v najreprezentatívnejšom encyklopedicko-lexikálnom diele Ciech - v tzv. Ottovom Obchodnom slovníku. V II. vydaní Ottovho Obchodného slovníka z 2.4. 1921 to stojí cierne na bielom na strane 153: ”Slovensko bude naší koloniální zemí., je mýlnym názorem, jako by snad koloniální zeme nesmela s materskou hranicit. Príklad je Rusko se Sibirí”. Slovensko teda ako geografický prívesok ”historických” ceských zemí malo pomôct napojit sa na ”slovanské more” pri obrane ceského priestoru proti obchvatovému germanizacného vplyvu. Cesko od r. 1918 nemalo v úmysle dodržat svoje záväzky nielen z Clevelandskej dohody (ako príslub federácie Cechov a Slovákov), ale ani z Pitsburgskej dohody (ako príslub autonómie Slovenska v novom unitárnom štáte). Cesko teda v dôsledku svojich hegemonálnych geopolitických záujmov bolo hlavným odporcom slovenskej emancipácie od r. 1918 do r. 1992.
Geopolitický vplyv Ceska na Slovensko bol teda hegemoniálnym vplyvom a doteraz cez svoje spravodajské, mediálne i ekonomické pôsobenie podporuje skôr štátobornú, než štátotvornu cast Slovenska. Je tichým spojencom všetkých provincných rezíduí (vrátane kultúrneho vazalského cechofílstva) na Slovensku. Preto o to viac ocenujeme skutocnost, že sa našli v ceskej politike sily, ktoré boli ochotné vyriešit slovensko-ceské vyrovnanie v roku 1992-93. Nechcem dodatocne vytvárat mýtus o velkodušnosti a úplnej nesebeckosti ceských partnerov. ODS s Václavom Klausom na cele tušila, že demokratickými prostriedkami sa nedá zastavit vôla Slovákov po štátotvornosti a zároven ceská pravica mala strach, aby cez tzv. slovenský prívesok nepripadla pod ”východnú” sféru vplyvu. Klausovci uskutocnili ”Flucht nach vorn” (útek dopredu), ked chceli riešit tažkú ceskú geopolitickú situáciu, primknutím sa k Západnej Európe, pomocou ktorej dúfali ”ozubadlit” nemecký tlak . Tento tlak je navidomocí aj v tom, ako Nemecko a zástupne aj Rakúsko udržuje svoj geopolitický tlak jednak ”nezmieritelnou” antijadrovou lobby, jednak svojou ekonomickou ”regionálnou” prezentáciou a jednak tlakom na odstránenie dôsledkov tzv.Benešových dekrétov. Samozrejme, netreba prehliadat aj urcitú aktuálnu oportúnnost ceskej pravice, ktorá citila, že zo zoslabeného Ruska nemôže cakat efektívne zaštítenie.
Mali sme dôverné informácie, že ceská Pithartova vláda a Tošovského ústredie Národnej banky (vtedy ešte ústredia Ceskoslovenskej štátnej banky) chystá katastrofické scenáre v prípade potreby ”sanacného” oddelenia Ciech od Slovenska. Sprvoti sme sa nazdali, že to môže byt nátlaková finta na Slovákov, aby v strachu zmiernili svoje emancipacné požiadavky. Neskôr však sme dostali správy o príprave tlace bankoviek novej ceskej koruny v Latinskej Amerike a boli nám avizované presuny penažných zásob tak, aby sa dala ”frizírovat” penažná bilancia presunmi medzi federáciou a Ceskom. Podobne sme boli svedkami toho, ako federálna vláda odovzdala do kompetencie ceskej vlády cesko-slovenské aerolínie a cesko-slovenskú námornú plavbu. To všetko napovedalo tomu, že v psychike ceskej pravice sa chystali zacat vnímat Slovensko ako nežiadúcu prítaž.
Tento postup je pochopitelný v psychike ohrozeného národa (a Cesi sú ohrozený národ). A je pochopitelný aj ”syndróm urazenej pýchy” staršieho brata, ked po roku 1990 stále castejšie opakovali o nás : ”Když chtejí, at jdou!”. Treba vychádzat z toho, že ceská historická skúsenost velí, aby vždy hladala riešenia u silnejších. Preto ceský kniežaco-rodový zväz Slavníkovcov a Premyslovcov hladal odpojenie sa od ”Velkej Moravy” a primknutie sa k silnejším Frankom. Ceskí predkovia v hlavnom meste Franskej ríše Remeši hladali zaštítenie svojho královstva tým, že ho vazalsky ”zasvätili” pod cisárskeho hegemóna. Táto skúsenost velí ceskému spolocenskému vedomiu, aby hladalo vždy co najužšie aranžmá s vítazmi, tentoraz s vítazmi svetovej studenej vojny - s Americanmi a všeobecne so Západom.
(Pokracovanie v budúcom císle)