Dariusz Zuk-Olszewski

Ako Miki pletko,
poplietol si všetko...
Tažko strávitelná rozprávka pre dospelých

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedná cudná krajina. A v tej krajine vládla ešte cudnejšia vláda na cele s velmi popleteným ministerským predsedom. Bol taký popletený, že svojich obcanov velmi intenzívne presviedcal, že kruh je štvorec, železo je drevo, piesok sa leje a voda sa sype. Niekedy azda už ani sám nevedel, kedy, co a kde povedal.
Raz na návšteve istého královstva (presnejšie Belgického) na otázku jedného ešte nepopleteného poslanca miestneho parlamentu, v ktorej od nášho popleteného pána predsedu požadoval vysvetlenie, preco jeho vláda rozhodla o vyslaní vojakov do inej vzdialenej krajiny (presnejšie do Iraku) napriek jasnému odporu obyvatelstva, s rozhorcením a rozhadzovaním rúk, ktoré mu boli tak vlastné, povedal cosi o vyslaných pozitívnych signáloch (nevedno však presne, ci svetelných alebo zvukových). A ešte cosi v tom zmysle, že múdra vláda sa nesmie pozerat na to, co chcú ludia, ale na štátnické záujmy. Dobrým príkladom takejto vraj štátnickej odvahy a múdrosti bolo rozhodnutie povolit napriek protestom a nesúhlasom velkej väcšiny poddaných (asi tak chápal svojich spoluobcanov) prelety “spojeneckých” lietadiel pocas náletov v inej krajine, ktorá sa volala Juhoslávia. Vraj, ak by to pán popletený premiér so svojimi popletenými kolegami vtedy napriek nesúhlasu “hlúpych obcanov” neurobil, dodnes by bol Dunaj plný krvi.
Miki - tak toho ministerského predsedu volali - si to naozaj riadne poplietol. Ved kým vdaka jeho “velkorysosti” nezacali padat na hlavy bezbranných obyvatelov Nového Sadu a Belehradu bomby, ktoré boli kde-tu obohatené “celkom neškodným” americkým uránom, Dunaj si pokojne tiekol svojim prúdom a ludia v povodí Dunaja boli radi, že pomaly zabúdajú na hrôzy chorvátsko-srbskej vojny. Dúfali, že tie hrôzy sa už v blízkosti Dunaja nikdy nezopakujú. Náš popletený hrdina si však asi zobral nejakú popletenú mapu. Možno mu ju poslali vojenskí špecialisti na mapy, ktorí obcas nevedia presne urcit, na ktorom kontinente sa nachádza krajina, kde chcú práve nastolit “demokraciu”. Na tejto mape asi Dunaj preteká cez Kosovo, a nie cez - aj Slovákmi - obývanú Vojvodinu. Ved co tam po nejakých dolnozemských Slovákoch – hlavná vec, že Bill bol spokojný a Miki sa stal dokonca o cosi neskôr na pár minút hostom skutocného “skvostu” svetovej kultúry – amerického šoumena zo CNN, ktorého tuším volajú Larry King. “Ak bude spokojný aj George, Larry ma zavolá znova” – takto asi uvažoval náš popletený hrdina pri nelahkom štátnickom rozhodovaní.
Ale vrátme sa k popletenej mape. Pán premiér tej rozprávkovej krajiny mal vôbec s mapami evidentné tažkosti. Zemepis asi na základnej škole nebol jeho silnou stránkou. Ked mu dochádzali argumenty, ktorými by ospravedlnil rozhodnutie ním vedenej vlády poslat vlastných vojakov, aby sa “humanitárne” zapojili do “mierotvornej” vojny v Iraku za pociatocných 300 miliónov z vreciek coraz chudobnejších poddaných, velmi rád poukazoval na skutocné “perly” z dielne amerických spravodajských služieb. Tieto “perly” prezentoval americký minister ako dôkazy o nebezpecnosti Iraku v Bezpecnostnej rade organizácie združujúcej skoro všetky královstvá, republiky, ludové republiky a krajiny s neviem akým prívlastkom. Ten minister, ktorého mnohí ministri “novej Európy” na povel volali “najmocnejší pán Powell”. O pôvode týchto “dôkazov” sa vedú dohady, ci ich narýchlo spracovali v Hollywoode alebo ich za domácu úlohu pripravili pocítacovo zdatnejšie deti na niektorej americkej základnej škole. Kreslené obrázky pohybujúcich sa vagónov alebo maringotiek, v ktorých sa podla tvorcov týchto nie príliš podarených animácií skrývajú laboratóriá na znicenie našej civilizácie, nášmu pletkovi nahánali strach. Ved aj chlapíci v modrých šiltovkách, ktorých volali zbrojní inšpektori, skonštatovali, že Iracania majú rakety, ktoré namiesto povolených 150 km doletia až do závratnej vzdialenosti 180 km. A to bola pre nášho hrdinu a jeho vládu skutocná hrozba, pre ktorú sa rozhodol vyslat svojich 80 mušketierov do vojny. Možno tam pošle aj svoje tri letuschopné lietadlá, ak bude velký George v úzkych. Ved Irak jeho krajinu naozaj ohrozoval a ohrozuje! A možno to tak na jeho mapách vyzeralo, že boli na dostrel, hoci táto rozprávková krajinka leží velmi, velmi daleko od Iraku. Alebo si to tiež Miki nejako poplietol?
Pán premiér a väcšina jeho vlády – najmä však minister zahranicných vecí, mali evidentný problém aj s urcovaním svetadielov. To by ani deticky, pre ktoré sa píšu rozprávky, od takých velkých ludí necakali. Ved oni nevedeli, co je Amerika a co Európa. Stále hovorili o tom, ako sa musia stoj co stoj integrovat do Európskej únie a pritom sa v praktickej politike správali tak, akoby už boli kolóniou Spojených štátov amerických. Tie - ako to už z názvu vyplýva a je to jasné vari i detom v materskej škole - neležia v Európe, ale v dalekej Amerike.
Ale najviac si pán premiér a jeho suita poplietli oznacenie vlastnej strany. Do jej názvu, len tak, na dôvažok, ako menej dôležitý, doplnili prívlastok krestanská. To si naozaj velmi poplietli. Krestanstvo je totiž náboženstvom lásky, mieru a rešpektovania hodnoty a posvätnosti ludského života. To však pánovi premiérovi a jeho verným zrejme akosi nevonalo. V predchádzajúcom volebnom období “do nohy” hlasovali proti možnosti nieco zmenit na hanebnom, nekrestanskom zákone, ktorý umožnuje beztrestne zabíjat nevinných nenarodených spoluobcanov. “Do nohy” hlasovali za zatiahnutie ich krajinky do dobrodružstva, ktorého cielom je uskutocnit nenaplnený neuskutocnený sen otca velkého Georga – previezt sa s vítazným pokrikom na americkom tanku po uliciach Bagdadu. Boli tak popletení, že jedným dychom hovorili o mieri a zároven krajinu vtahovali do vojny. Odvolávali sa na krestanské korene a zároven sa vysmievali z protivojnového stanoviska najväcšej morálnej autority krestanského sveta – pápeža Jána Pavla II.
Ale oni boli už raz takí - celí popletení.
Táto rozprávka, ktorá pre svoj takmer hororový obsah nie je pre deti, pojednáva o jej “hrdinoch” v minulom case. Verím však, že minulý cas tohto smutného príbehu bude vdaka nepopleteným volicom realitou a že o popletených vládach už budú vznikat iba rozprávky, ktoré detom nebudú nahánat strach.