Jaroslav Rindoš SJ

Zisk, vypocítavost, strach, ci morálka?
Komentár riditela Rádia Vatikán

V casopisoch, v novinách, v rozhlase, v televízii sa ešte z casu na cas objavujú kritiky toho, že Cirkev v rokoch okolo druhej svetovej vojny zoci-voci nacizmu ci holokaustu mlcala. Kritiky sa najkonkrétnejšie
zameriavajú predovšetkým na pápeža, Pia XII. Pozrime sa, ako toto mlcanie odzrkadlujú svedectvá oných pohnutých okamihov.
Den po zvolení Pia XII. na Petrov stolec (3. marca 1939) napísal Berliner Morgenpost, výsostný nacistický denník, toto: ”Volba kardinála Pacelliho sa v Nemecku neprijíma s potešením, pretože sa stále priecil nacizmu.”
Albert Einstein, jeden z najvznešenejších Židov 20. storocia, sa v casopise Time z 23. novembra 1940 priznáva: ”Iba Cirkev sa dokázala postavit proti Hitlerovej kampani umlcovania pravdy. Nikdy predtým som nemal osobitný záujem o Cirkev, no teraz k nej cítim velkú lásku a obdiv, pretože len Cirkev mala odvahu a ustavicnú silu byt na strane intelektuálnej pravdy a morálnej slobody.”
A tu je text, ktorý Piovi XII. adresoval Committee on Army and Navy Religious Activities of the National Jewish Welfare Board (Výbor pre armádne a námornícke náboženské aktivity Národnej židovskej rady pre prosperitu): ”Svätost, krok po kroku, co utlácané národy nadobúdajú slobodu, prichádza k nám správa ... o pomoci a ochrane, ktoré Vatikán, knazi a reholné ustanovizne poskytli talianskym Židom pocas nacistickej okupácie krajiny. Sme hlboko dojatí týmito mimoriadnymi udalostami krestanskej lásky a ešte viac, ked vieme, akému nebezpecenstvu sa vystavovali mnohí z tých, co poskytovali útocisko a pomoc Židom hladaným gestapom.... Z hlbky nášho srdca, Svätý Otce Cirkvi, vám posielame ubezpecenie o našej trvalej vdacnosti za tento vznešený prejav bratstva a náboženskej lásky.”
Diplomat Pinchas Lapide, ktorý bol izraelským konzulom v Miláne a zhováral sa s Talianmi, co prežili holokaust, vo svojej knihe z roku 1967, Three Popes and the Jews, vyhlasuje, že Pius XII. ”bol platnou pomocou v záchrane pred istým usmrtením rukami nacistov vari 700 000, no pravdepodobne nie menej ako 860 000 Židov.”
Ked v januári 1940 Vatikánsky rozhlas na pápežov príkaz verejne pranieroval ”odstrašujúce surovosti vlastné barbarskému tyranstvu”, ktoré nacisti spôsobovali Židom a polským katolíkom, bostonský Jewish Advocate to o týžden hodnotil ako ”explicitné obžalovanie nemeckých krutostí v nacistickom Polsku.” New York Times vo svojom úvodníku napísal: ”Vatikán prehovoril s autoritou, ktorú nemožno spochybnovat.” V Anglicku, Manchester Guardian vyhlásil Vatikánsky rozhlas za ”najenergickejšieho obrancu sužovaného Polska.” (Margherita Marchione, L´Osservatore Romano 17.11.2002; David G. Dalin, Avvenire 19.11.2002)
Nuž, aj letmé cítanie dobových pramenov ukazuje, že tvrdenia o ”mlcaní” Pia XII. a Cirkvi sú zavádzajúce a zmanipulované. Naopak: znel jasný a silný hlas, schopný rozrušit svedomie zodpovedných politikov. Paradoxne – málo sa píše o mlcaní autorít, ktoré v danej chvíli mohli urobit ovela viac. Pozoruhodnú skutocnost predstavili dvaja americkí Židia, profesori Bretman a Naftali v knihe Mlcanie Pia XII. (Sperling and Kupfer, 2002).
V archíve vo Washingtone DC našli dôležitý dokument, podla ktorého spojenci Anglicko a Amerika dešifrovali tajný kód nemeckého vojska. Hoci dokázali cítat odkazy nemeckého velenia, ktoré dávalo rozkazy k masakrom, urcené obete nevarovali. Spomenutí historici na druhej strane dokumentujú, že Pius XII. odsudzoval nacistické zlociny, akonáhle prišiel k jasným informáciám.
Kde sa teda vzalo demagogické tvrdenie o mlcaní Cirkvi a Pia XII.?
Pociatky nájdeme v sovietskej propagande proti Svätej stolici pocnúc rokom 1944. Kampan zacal denník Izvestija 1. februára 1944, ktorý obžaloval Vatikán nielen za to, že podporil fašizmus ale aj nacistický režim. Stalinova propaganda pokracovala až v máji 1945 zvestija prisúdila Piovi XII. vinu, že ”zoci-voci tolkému prelievaniu krvi a tolkým hrôzostrašným cinom nepovedal nic.” Dookola opakované mlcanie sa ujalo ako populárna téma komunistickej propagandy (Avvenire 19.11.2002). Paradoxne, o mlcaní Cirkvi hovorili tí, co predstavovali dalšiu pliagu 20. storocia, a znova potrebovali, aby mlcala.
Príklad z druhej svetovej vojny je velmi mladý, a len potvrdzuje skúsenost opakovanú v dejinách, z ktorých sa nechceme poucit. Zvecnujú ju reflexie biblických prorokov nad postojom vodcov antického Izraela. Spomenme aspon jednu z konca 8. stor. pred Kr., ked sa Izrael spolcoval s mocným Egyptom nehladiac na krv iných. Márne prorok Izaiáš varoval svojich vodcov: ”Beda..., hovorí Pán, ked robia zmluvu, nie však podla môjho ducha... Krácajú dolu do Egypta posilnit sa silou faraóna a schovat sa do tône Egypta...” Svoju skúsenost musel prorok zhrnút vo vete, ktorú napísal na tabulu ako svedectvo pre ostatné pokolenia: ”Sú to synovia, co nechcú pocut náuku Pánovu, co vravia prorokom: Neprorokujte nám pravdu...” (Izaiáš, 30. kapitola)
Analogická situácia sa opakuje. Svet stojí pred eventuálnym vojenským útokom USA a ich spojencov na Irak a pred neodhadnutelnou mierou neštastia, ktoré takýto krok prinesie. Odznelo už more vyhlásení rozlicných cirkevných ustanovizní, medzi nimi Biskupskej konferencie USA, Komisie biskupských konferencií Európskeho spolocenstva, vyhlásenia jednotlivých biskupských konferencií Európy, vrátane slovenskej, vyhlásenia biskupov Latinskej Ameriky, Blízkeho východu, Afriky, Indie, vyhlásenia Medzinárodnej katolíckej charity, Medzinárodného združenia katolíckych organizácií a najnovšie Výboru Rady Európskych biskupských konferencií a Konferencie európskych cirkví. Spolocným menovatelom všetkých vyhlásení je dôraz na tom, že za súcasnej situácie je útok na Irak morálne neospravedlnitelný.
Burcujúce sú predovšetkým pocetné výzvy pápeža Jána Pavla II. pocas modlitbových ci audiencných príhovorov a najmä jeho prejav k clenom diplomatického zboru akreditovaným pri Svätej stolici na audiencii 13. januára 2003: ”Vojna nikdy nie je fatálnostou... Medzinárodné právo, legitímny dialóg, solidarita medzi štátmi, vznešený výkon diplomacie sú prostriedky hodné cloveka a národov na vyriešenie ich konfliktných záujmov ... Co povedat o hrozbách vojny, ktorá sa môže rozpútat nad obyvatelstvom Iraku, zemou prorokov, obyvatelmi už vysilenými viac než dvanástrocným embargom? ... Ako spomínajú Charta OSN a medzinárodné právo, nemožno siahat po vojne, i ked ide o zabezpecenie spolocného dobra, iba ak ako v extrémnom prípade a pri rešpektovaní velmi prísnych podmienok. Neslobodno prehliadnut následky, ktoré vojna prináša civilnému obyvatelstvu pocas vojenských operácií a po ich skoncení.” Svätý Otec tak sumarizuje klasické požiadavky krestanskej morálky: 1. spravodlivá, resp. extrémna prícina, 2. legitímna autorita, 3. pravdepodobnost úspechu zameraného na spolocné dobro a 4. primeranost vzhladom na následky.
Trochu viac svetla k jednotlivým bodom môžu vniest nasledujúce poznámky: K 1. bodu: Krestanská morálka považuje v tomto ohlade za zdravé tie normy, ktoré sú zakotvené v medzinárodnom práve a v Charte OSN. Pápež Ján Pavol II. v spomenutom prejave k diplomatom hovorí: ”Život v spolocnosti – osobitne medzinárodný život – predpokladá spolocné nedotknutelné práva, ktorých úlohou je zarucit bezpecnost a slobodu obyvatelov a národov ... Svet by bol úplne iný, keby sa podpísané dohody zacali úprimným spôsobom aplikovat!” Podla medzinárodného práva je legitímnou taká obrana, ktorá má za ciel odzbrojit agresora, chránit bezbranných, bránit život a bezpecnost spolocenstva.
Pomocný biskup Chaldejskej diecézy v Bagdade, Slamon Warduni v rozhovore pre Corriere della Sera (12. január 2003) povedal: ”Pápež tolko hovorí a hovorí a nikto ho nepocúva... Nechápem ako môžu civilizovaní ludia v tretom tisícrocí hovorit o vojne. ... Ak sa táto vojna zacne kvôli zbraniam, nuž môžeme sa pýtat: ktorá krajina nemá zbrane? Amerika nemá nic? ... Izrael nemá zbrane, tiež nukleárne?... Co zmôže Irak proti ohromným zbraniam, ktoré sú vo svete?... Taliansky sociológ Pino Arlacchi, ktorý pracoval 5 rokov v OSN ako generálny vicesekretár, hovorí: ”Nakolko poznám americkú vládu a spôsob, akým postupuje, som presvedcený, že o vojne už bolo rozhodnuté vlani na jar. ... V roku 1997 – 1998 bol už raz Irak vdaka inšpektorom OSN odzbrojený. ... Saddám môže mat zbrane, no nemôžu byt také, žeby predstavovali konkrétnu hrozbu, vzhladom na oslabenie Iraku. ... No, preco vojna? Je aspon desiatka krajín, ktoré majú ilegálne zbrane alebo na hraniciach legality. A potom prípad Severnej Kórey je ohromujúci: vyhlásila a tiež sa potvrdilo, že má nielen nukleárne bomby, ale aj riadené strely na ich prenos. Fakty - nie hypotézy. Ide teda o nebezpecnejšiu krajinu ako Irak. Od pociatku však Bush hovoril, že chce s Kóreou používat dialóg, diplomaciu. Nieco nám tu nezapadá. (Famiglia Cristiana, c. 3/2003)
K 2. bodu: Legitímnou autoritou je OSN. Charta OSN vylucuje ozbrojený zásah bez schválenia OSN, okrem jasného prípadu sebaobrany štátu pred agresiou iného štátu. Niekolko slov generálneho riaditela Vatikánskeho rozhlasu, pátra Borgomea zo 4. 2. 2003: ”Legitímna obrana znamená usvedcit agresora zo zlocinu a priviest ho pred súdny tribunál, ktorý vykoná rozsudok a uloží trest. Potrestat, vykonat súd sám za seba – a to platí pre jednotlivcov i národy – znamená krok naspät smerom k jaskyniam. Nikto, akákolvek silná je jeho velmoc ... nemôže chciet byt zároven žalobcom, sudcom i vykonávatelom rozsudku. Rešpektovanie zákonnosti a práva nie je volitelnou alternatívou: je to základ civilizovanej spolocnosti.”
Zaujímavú vec prezradil už spomenutý taliansky sociológ Pino Arlacchi, ktorý vedúceho inšpektorov OSN v Iraku Hansa Blixa velmi dobre pozná ako ”kompetentnú osobu, ktorá si nedá rozkazovat od nikoho. ... Kompetencia a nezávislost spôsobujú strach. Natolko, že už v marci minulého roku Paul Wolfowitz, viceminister obrany, prikázal CIA, aby vyzvedala všetko o Blixovi a hladala nejaký detail, ktorý by bol užitocný na podkopanie jeho autority. CIA, samozrejme, nenašla nic.”
K 3. bodu: Viacerí experti poukazujú na to, že proti javu terorizmu sa nevyhráva vojnou, ale inteligenciou a spoluprácou resp. sietou medzinárodných bezpecnostných služieb. Skúsenost zo Svätej zeme nás ucí, že jeden zásah sily vyvolá retaz dalších teroristických akcií. Ked v r. 1991 použili USA základne v Saudskej Arábii na boj proti Iraku, mnohí mladí sa stali radikálmi a bin Ladin si zobral na mušku USA. S novým zásahom proti Iraku sa môže spustit vlna terorizmu po celom svete.
Ešte raz bagdadský biskup Slamon Warduni: ”To, co vyhlasuje Bush, nie je logika viery. ... Boh, ktorý je láska, nechce ublížit detom, ženám, chorým, ktorí budú holokaustmi tejto vojny. ... Bush urobil chybu, že hned po 11. septembri hovoril o križiackej výprave, pretože moslimovia jestvujú na Západe tak ako krestania jestvujú na Blízkom východe. A pre krestanov je velkým nebezpecenstvom stotožnovanie krestanstva a Západu: aj preto sú niekedy naši vodcovia naklonení porovnávat nás so západniarmi. No, co sa nás týka, stále sme zostali lojálni vláde a nášmu národu - naši vojaci bojovali na fronte spolu s našimi moslimskými bratmi. Medzi nami krestanmi a mohamedánmi je svornost ..., no kvôli stotožnovaniu krestanstva a západu len narastá fundamentalizmus.”
K 4. bodu: Co sa týka následkov, stací si precítat správu Medzinárodnej charity: ”Na obyvatelstve, ktoré je poznacené badatelným nárastom podvýživy a psychologických traum zanechalo ranu dvanást rokov sankcií a embárg. ... Dve tretiny celej irackej populácie úplne závisí od mesacnej distribúcie potravinových balíkov. Neudržiavané elektrifikacné zariadenia a hydrosystémy kvôli ekonomickým sankciám nestacia. S hrozbou vojny visí nad Irakom tiež nebezpecenstvo chaosu a obcianskeho zmätku. Navyše Jordánsko, Irán a Turecko oznámili, že svoje hranice uzavrú. Eventuálny útok na Irak by teda spôsobil humanitárnu katastrofu.”
Stojí za to vidiet, aký má pohlad šéf tureckej vládnej strany Recep Tayyip Erdogan, ktorého krajina susedí s Irakom: ”V roku 1991 sme zaplatili nesmiernu cenu za vojnu v Iraku. Desattisíce osôb nášho národa stratilo život kvôli terorizmu, ktorý sa v tejto krajine rozpútal po vojne. Škody presahovali 100 miliárd dolárov a úcet ešte splácame. Naša ekonomika bola zruinovaná.” (Corriere della Sera, 3.2.2003)
A ešte raz Pino Arlacchi: ”Je velká neúmernost medzi problémom Iraku a vojenským riešením. ... Viete kolkí vojaci USA zahynuli vo vojne v Perzskom zálive, za 40 dní putovania po púšti? Bolo ich 148. A viete kolko Iracanov? Viac ako 200 000: 56-tisíc vojakov, ostatní boli z civilného obyvatelstva, z velkej casti ženy a deti. Jedna správa z OSN teraz eufemisticky odhaduje, že v prípade vojny bude asi 500 000 Iracanov potrebovat zdravotnú starostlivost.”
Cakáme teda, ako sa zodpovední politici postavia k hlasu Cirkvi, ktorá hovorí ”nie” vojne v Iraku. Ako sa postavia aj u nás na Slovensku!
Rozhodovanie môže byt ovplyvnované hladaním ochrany u silného štátu a vlastného prospechu. No nemôže byt požehnaním rozhodnutia, pri ktorom sa hladajú výhody za cenu toho, že niekde zomierajú nevinní. Alebo sa o niekolko rokov bude znova hovorit o mlcaní Cirkvi?
”Je vždy možné zmenit smer vývoja udalostí, ak prevládne dobrá vôla” povedal Ján Pavol II. diplomatom. Želáme si, aby našim slovenským poslancom a vládnym predstavitelom nechýbala.