Výzva

Spolocenstvo Krestanské Slovensko

Ucitelskému úradu Katolíckej cirkvi “prislúcha právo i povinnost s najvyššou autoritou posudzovat...sociálne a ekonomické otázky”, zasahovat svojou autoritou “do všetkého, co má súvislost s mravnostou”, podriadovat tomuto “najvyššiemu posúdeniu tak spolocenský, ako i hospodársky poriadok”.
(Lev XIII., RN)

O sociálnej situácii v Slovenskej republike
a o mravnom imperatíve slovenskej politiky

Výzva

V Slovenskej republike sa v ostatných rokoch systematicky zvyšuje hmotná bieda velkej casti obyvatelstva. Minulými a súcasnými rozhodnutiami politických a štátnych orgánov sa tento vývin v roku 2003 dalej, a to výrazne, zrýchli. Sociálna situácia mnohých ludí má znaky krízy. Hlavnú zodpovednost za to nesie slovenská politika. Ona vo vysokej miere zodpovedá za všetko, co sa v štáte deje. Vo vysokej miere zodpovedá aj za mravný stav spravovanej spolocnosti. O východisko z tohto stavu však musí mat záujem celá spolocnost. Zo zodpovednosti nemožno vynat ani tých, ktorých poslanie je od politiky, ekonomiky a financníctva vzdialené, ktorí pracujú v nemateriálnej sfére.

1.
O materiálnych a duchovných podstatách
a o zodpovednosti za život

a) Materiálne a duchovné veci majú rozlicné podstaty. Tieto podstaty sa v živote cloveka vzájomne ovplyvnujú: náš život je podmienený materiálne, no naše konanie je usmernované z duchovnej sféry. Samo materiálne bytie dostáva ludský zmysel svojou podriadenostou (služobnostou) nemateriálnym, t.j. duchovným cielom: V pominutelnom materiálnom svete hladáme cestu k vecnému životu, cestu k Bohu.
Aj ked je všetko materiálne podriadené, služobné a pominutelné, na ceste pozemského života je nevyhnutné. Clovek trpiaci hladom sa musí nasýtit, aby si zachoval život. A pretože fyzický život je v tomto svete najvyššia hodnota, život má prednost pred všetkými ostatnými materiálnymi hodnotami. Zabezpecuje clovekovi možnost poznávat zmysel svojho pozemského bytia a nachádzat svoju cestu k Bohu.
b) Zápas o prežitie je tažký a sú aj takí, co v nom nevyhnutne potrebujú pomoc. Pomoc potrebuje chorý a trpiaci, starý, nevládny, clovek bez práce atd. Pomoc potrebuje každé dieta a cím je menšie a mladšie, tým viac je na pomoc odkázané.
Zodpovednost za život dietata, za jeho telesný a duševný rast majú predovšetkým jeho rodicia. Matka je povinná dat svojmu malému dietatu to, co na prežitie a telesný i duševný rast potrebuje. Nik jej nesmie bránit plnit túto povinnost. Ak by teda vznikla situácia, že by matka nemala prostriedky na splnenie tejto povinnosti spôsobom, ktorý urcuje spolocenská norma, má právo urobit to aj proti tejto norme – krádež nevyhnutného v obchode alebo inde, ak tým existencne neohrozuje iného, nemôže byt v takejto situácii hodnotená ako mravne neprípustná, nie je vlastne krádežou. Bohatstvá Zeme dal Stvoritel všetkým ludom. Matka nemôže byt trestaná za ochranu života najmä vtedy, ak životnú núdzu sama nezavinila. Platí to aj pre inú sebaobrannú cinnost, cosi podobné dokonca platí aj pre obrannú vojnu napriek tomu, že jej obetou bývajú nielen škody na majetku a zdraví, lež aj životy.

2.
O sociálnej núdzi a o jej mravnom dôsledku

a) Na Slovensku je už mnoho rodín, ktoré sa nachádzajú vo velkej materiálnej núdzi. Kto je za tento stav zodpovedný? Ak napr. rodicia neurobili pre svoje deti všetko, aby sa takejto situácii vyhli, sú za nu zodpovední najprv oni. Ak majú príbuzných a oni im mohli pomôct, nesú istú cast zodpovednosti aj oni. Ak sa núdza rozšírila do širších vrstiev obyvatelstva, nesú za nu zodpovednost tí, ktorí spolocnost spravujú, ktorí kandidovaním vo volbách zodpovednost za vývin spolocnosti dobrovolne prevzali.
b) Ak sa sociálna núdza rozšírila, musí sa ocakávat, že sa rozšíri spolocenský neporiadok, lebo sa prejavia mnohoraké dôsledky zápasov o prežitie, ktoré majú svojimi úcinkami spolocensky rozkladný charakter. V núdzi prestávajú platit (predtým) rešpektované normy.
c) V spolocenskej núdzi, t. j. v krízových spolocenských situáciách vznikajú aj príležitosti na asociálne prejavy. V takýchto stavoch sa oslabujú mravné princípy, rozmazávajú sa hranice medzi dobrom a zlom, lebo v mnohých prípadoch tažko urcit, co je núdza a konanie v núdzi a co túžba po obohatení. V takomto prostredí stráca najmä mládež orientáciu a zväcšujú sa riziká budúceho spolocenského vývinu. Tieto deje a takýto stav sa musí zovšeobecnit záverom, že

ak sociálna bieda vo svojej miere a rozšírenosti prekrocí isté hranice, stáva sa aj etickou spolocenskou otázkou. Slovenská situácia sa k tomuto stavu nebezpecne priblížila a v mnohých castiach sa v nom ocitla.

3.
O sociálnej necitlivosti trhu

a) Zdá sa, že túto skutocnost mnohí slovenskí politici prehliadajú. Súcasná slovenská politika nie je sociálne citlivá, nie je solidárna. Prevláda v nej liberalizmus, ktorý sa spolieha, že všetky hospodárske problémy môže vyriešit trhový mechanizmus, do ktorého štát nemá zasahovat. Sociálne dôsledky tejto politiky sú a budú zlé. Naša situácia sa ešte zhoršuje vonkajším tlakom a pretekmi politikov o rýchle nadnárodné clenstvá, comu podriadujú všetko ostatné.
b) Mechanizmy trhu (ekonomické mechanizmy) sú vo svojej podstate nehumánne a antisociálne. Trh je bezohladný. V konkurencnom trhovom zápase vyhráva ten, kto je silnejší a materiálne nie je silnejší ten, kto cast svojej hospodárskej sily odovzdáva chudobným, kto sa správa solidárne. Preco by sa teda napríklad západoeurópska liberálna politika mala správat netrhovo? Jej solidaritu môžeme ocakávat iba v miere jej výhod.
c) Vedúce subjekty nadnárodných spolocenstiev sa tiež správajú trhovo, sledujú vlastné ciele a výhody, chcú posilnit vlastné pozície. V takomto konkurencnom prostredí môžu najviac získat velké, ekonomicky silné a kontinuálne sa vyvíjajúce štáty. Malé štáty a spolocenstvá, ktoré prechádzajú väcšími vývinovými zmenami, sú citlivejšie aj na negatívne dôsledky liberalizmu. Ten však získava nadvládu v celej západnej Európe – a to aj v nemateriálnej sfére ! V takomto prostredí nemôže byt sociálna politika úspešná ani vnútri štátu, ani medzi štátmi. Nemôže sa uplatnit ani vo vztahoch medzi bohatými a chudobnými štátmi. Preto sa natíska záver, že ekonomické výhlady Slovenska v blízkej budúcnosti zostanú dost ohranicené. O tom by mala uvažovat slovenská politika.

4.
O zodpovednosti za materiálne a duchovné blaho cloveka

a) Podstata cloveka a zmysel ludského života sa materiálnym bytím nevycerpáva. Obraz Boží nie je v prachu zeme, lež v duchu cloveka. A o naše duchovné blaho sa starajú duchovné, nepolitické inštitúcie. O duchovný život katolíkov sa stará Katolícka cirkev a jej inštitúcie. V nich popredné miesto zaujíma diecéza na cele s biskupom.
b) Duchovný život cloveka – ako sme už spomenuli - nemožno úplne odtrhnút od jeho súvislosti s materiálnymi podmienkami. Preto potom aj tí, co sa majú starat o všeobecné dobro a blaho cloveka, musia vnímat obidvoje. Tí, co majú na starosti duchovný život ludí, musia hodnotit jeho súvislosti s materiálnymi podmienkami života. Tí, co prednostne zodpovedajú za materiálneho blaho obcana, musia poznat jeho závislosti od duchovného bytia. Deficit na ktorejkolvek strane sa nevyhnutne prejaví na celku – na úrovni života cloveka, a to vždy aj na úrovni jeho duchovného života.

5.
O postoji Cirkvi vo zvláštnych situáciách
a o jej vztahu k politike

a) Historické skúsenosti hovoria, že nie je dobre, ked cirkvi priamo vstupujú do politiky, ked preberajú zodpovednost za otázky mimo viery a náboženstva. Vtedy totiž možné politické chyby osôb vrhajú tiene na celú inštitúciu - na cirkev a škodia náboženstvu.
Odstup cirkví a duchovných osôb od politiky sa však nemôže interpretovat tak, že by nemohli alebo nesmeli ani vo zvláštnych situáciách vyslovit svoju mienku o hmotnom zabezpecení spravovaného ludu a že by nemohli zhodnotit hospodársku, spolocenskú a politickú situáciu svojej diecézy a ich dôsledky na stav spolocnosti.
Zvláštnou situáciou je aj šírenie chudoby a taká hmotná nedostatocnost, ktorá ohrozuje zdravie a život ludí. Tento stav sa zacína crtat v našom zdravotníctve.
Zvláštnou situáciou je aj posilnovanie takých hospodárskych mechanizmov, ktoré zbedacujú široké vrstvy obyvatelstva.
Zvláštnu situáciu vytvárajú asociálne zákony, mravný liberalizmus, úcast štátu na aktivitách, ktoré protirecia prirodzenému právu a etike.
b) Politiku robia ludia a mnohí politici – tak je to na Slovensku - sa hlásia k viere, ku krestanstvu, k cirkvám - u nás v najväcšom pocte ku Katolíckej cirkvi. Na Slovensku máme aj politickú stranu, ktorá nesie znak kríža, a politické strany, ktoré sa názvom hlásia ku krestanstvu. Ak sa tak aj správajú, Cirkev má právo pomáhat im orientovat sa v mravných otázkach, aby sa tak úcinne zúcastnovala na zabezpecovaní všeobecného dobra Božieho ludu. Ak sa politici tak nesprávajú, cirkevní predstavitelia majú právo a vari aj povinnost upozornit ich na to. Inak by aj oni preberali zodpovednost za to, co sa v politike deje úcastou krestanov (clenov Cirkvi) a pod znakom krestanstva, ktorým niektoré postoje - odôvodnene – aj obhajujú.

6.
O duchovnej zodpovednosti za veriacich v politike
a za politické strany

c) Treba rozlišovat ludské indivíduum a spolocenské indivíduum. Politické strany sú spolocenské indivíduá. Jednotliví krestania v politických stranách nenesú úplnú zodpovednost za politické postoje orgánov strany. Jednotlivci sa casto ocitajú pod politickým tlakom (výborov, sekretariátov, orgánov) strany, ktorý môže pramenit vo vyšších politických spolocenstvách, vo všeobecne formulovaných politických (napríklad koalicných a medzistraníckych) dohodách. Preto je prirodzené a celkom nevyhnutné pokladat aj krestanské politické strany za indivíduá, ktoré žijú v zložitej situácii tohto sveta, majú svoje starosti a problémy, majú aj svoje slabosti, takže sa aj o ne treba podobne starat ako o jednotlivých veriacich.
d) Ak by sa však krestanská strana podla názvu, podla verejnej proklamácie, ale aj podla prevažnej väcšiny svojich clenov a volicov zacala pre akékolvek príciny zúcastnovat na krestansky neprijatelných cinnostiach, dezorientovalo a demoralizovalo by to radových clenov strany, vrhalo by to zlé svetlo na celok politickej strany.
Politika krestanskej strany vrhá svetlo aj na krestanské hodnoty a ukazuje kvalitu krestanskej morálky – vrhá svetlo na veriacich, ktorí sú jej clenmi. Preto je prirodzené, že sa o jej politike v kritických situáciách (ak by totiž bola vo svojich úcinkoch a dôsledkoch krestansky neprijatelná, ak by sa zúcastnovala na mravne neprijatelných rozhodnutiach) môžu vyjadrit aj duchovní pastieri.

7.
O povinnosti cirkevnej hierarchie strážit
mravnú hranicu spolocenských a politických dejov

e) Ak sa istý politický krok krestanskej politickej strany dotýka mravnej hranice, krestanskí vzdelanci, ale aj cirkevná hierarchia majú aj právo, aj povinnost definovat túto hranicu - pomenovat ju. Na taký postoj k mravným otázkam v oblasti, ktorú dnes oznacujeme ako verejnú, je dost príkladov v Starom zákone i v dejinách Katolíckej cirkvi. Že je to zodpovedné, zložité a tažké? Áno, je. Tým sa však necin neospravedlní.
Najvyššej mravnej autorite v štáte prislúcha povedat orientujúce slovo svojmu veriacemu ludu i jeho politickým reprezentantom – prislúcha jej povedat aj to, ci pripravený alebo platný zákon neprotirecí krestanským princípom, ci ho veriaci clovek môže podporovat. Sme krestanská krajina, máme právo na krestanský štát, krestanskú vládu a krestanské zákony! Musíme sa o ne takto starat o to viac, že Európska únia – podla svojich dokumentov i podla niektorých skutkov – nechce stát na Božom zákone. Bude nám lahšie obhajovat krestanské mravné princípy potom, ked budeme jej clenmi, teda pod jej tlakom?
Zaklínacia formula o nevyhnutnosti politických kompromisov nemôže platit za hranicou Božích prikázaní – nemôže sa uplatnovat proti nim. Vedomý krok za túto hranicu neospravedlní nijaká svetská dohoda. Za touto hranicou je neporiadok, neprávost a nepokoj, za touto hranicou je hriech. Za touto hranicou je odboj proti samému Bohu.

8.
O stanovisku KBS k vojne, o záväznosti stanoviska Sv. Otca
pre krestanských politikov a pre krestanskú stranu

a) V týchto dnoch sa stalo, že najvyššia autorita Katolíckej cirkvi zaujala stanovisko k hrozbe vojny. Cast textu uverejnili Katolícke noviny. Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska treba hodnotit velmi vysoko – je príkladom toho, coho sa dovolávame aj v iných oblastiach casného poriadku v Slovenskej republike.
Stanovisko Sv. Otca je nám teda známe. Napriek tomu sa u nás uvažuje o aktívnej úcasti Slovenskej republiky na pripravenej vojne.
b) Aktuálnou sa stala otázka, ci KDH a vôbec krestanskí politici môžu ignorovat stanovisko Svätého Otca, ci majú možnost a právo pokladat situáciu Slovenskej republiky za vynatú z jeho jednoznacného hodnotenia tejto veci, lavírovat v priestore medzi áno a nie a zahmlievat svoje ciny. Ak sa tak správajú, ak sa dokonca iniciatívne hlásia k mravne neprijatelnému, nemala by hierarchia Katolíckej cirkvi na Slovensku urobit aj další krok – nemá povinnost pripomenút to menovite ešte im a povedat im to jednoznacne? Je velmi dôležité aj pre orientáciu veriaceho ludu, aby vedel, že je to (bolo by to) krestansky neprípustné, že by sme sa tým postavili proti stanovisku Svätého Otca, co nemožno ospravedlnit nijakými zvláštnostami slovenskej situácie a slovenských politických programov.

Mravný imperatív: V Desatore a v uceni Evanjelia
niet priestoru pre kompromis

Udalosti na Blízkom východe svojou povahou, svojimi cielmi a dôsledkami prestupujú zo sféry prijatelných svetských záujmov do sféry mravnej. Preto tí, co nesú zodpovednost za duchovnú sféru života veriaceho ludu, za jeho mravnú orientáciu, majú zodpovednost aj za konanie alebo nekonanie v tejto situácii. Ak by sme si stanovisko Svätého Otca neosvojili v úplnosti a s dôsledkami pre svoje konanie, mali by sme zodpovednost za rozbíjanie jednoty Katolíckej cirkvi. Je teda našou svätou povinnostou v otázke vojny nielen vypocut Svätého Otca, ale aj dôsledne konat podla neho. Každý podla svojich schopností, možností a povinností.

V tejto i v ostatných veciach je nám orientáciou a mierou Desatoro a náuka Evanjelia – bez kompromisov a bez strachu, co na to povedia mocní. Bez strachu, že ak im nevyhovieme, stratíme ich priazen, nebudeme pocut ich pochvaly a pribudnú nám starosti a tažkosti. Ešte stále sme nepochopili, že pre krestana niet priestoru medzi “áno, áno” a “nie, nie”, že za vydanie svedectva (“pre moje meno”, “aby ste svedcili o mne”) krestania boli a budú vlácení pred králov a vladárov? Komu by sme sa vyhýbali, ak by sme sa chceli vyhnút tomuto stavu?
Ani jeden najmocnejší na tomto svete, ani všetci mocní tohto sveta nie sú mocnejší ako Boh. Iba on nás môže zachránit, iba v nom je naša nádej, istota a spása.

Bratislava január 2003
Spolocenstvo Krestanské Slovensko

Ešte raz: Pane, ku komu sa pridáme?
Ty máš evanjelium života ...!

V Katolíckych novinách z 2. februára t. r. bol uverejnený úvodník šéfredaktora M. Gavendu, ktorý týmto mottom v 6 bodoch jednoznacne a velmi zrozumitelne orientoval veriacich v postoji k pripravovanej vojne v Iraku a vôbec k útocnej vojne. V nedelu pri sv. omšiach niektorí duchovní veriacich informovali, že sú pripravené peticné hárky, ktorými možno podporit stanovisko Sv. Otca.
Musíme s hlbokou lútostou konštatovat, že peticné hárky nevyplnilo ani 5 % veriacich, ktorí boli na sv. omšiach! Možné je, že niektorí veriaci túto petíciu už predtým podpísali. Naša skúsenost však hovorí, že aj takých bolo velmi málo. Z osobných rozhovorov aj z mimobratislavského prostredia máme informáciu, že je dost vela veriacich, ktorí sú presvedcení, že pripravovaná vojna sa má uskutocnit, že islam (tak sa to formulovalo) treba potlacit, že sa Slovenská republika má na vojne aktívne (vojensky) zúcastnit !
Je to vážny signál nedostatocnej orientácie slovenských katolíkov v náboženskej a mravnej oblasti, signál lahostajnosti a chybnej domnienky, že k tzv. verejným veciam sa Cirkev nemá vyjadrovat, že tam je (veriaci) obcan suverénny. Kladieme otázku: Nie je to už prejav neposlušnosti, pýchy a odboja? Aká by dnes bola Katolícka cirkev, keby v minulých vekoch nebola mala odvahu vstupovat do takýchto zápasov a prinášat aj obety?

Naša vláda už vyvinula velkú iniciatívu na aktívnu úcast vo vojne proti Iraku. Podporili ju aj viacerí veriaci vládni cinitelia.
Usudzujeme, že je naliehavé vyvodit z tejto situácie niektoré závery:
1. Veriacim treba opakovane a celkom jednoznacne pripomenút postoj Sv. Otca s komentárom, že kto nepodporí jeho stanovisko, je fakticky proti nemu a aktívne sa zúcastnuje na štiepení Katolíckej cirkvi vo velmi vážnej veci: Ide o piate Božie prikázanie. Tu niet kompromisu.
2. Navrhujeme, aby sa pri sv. omšiach vo všetkých chrámoch doslova alebo aspon v hlavných bodoch zopakoval súhrn argumentov podla úvodníka M. Gavendu.
3. Navrhujeme, aby sa tieto body zretelne komentovali, aby ich vážnost a záväznost pochopili všetci veriaci, aby si každý uvedomil smrtelnú váhu osobného postoja k piatemu Božiemu prikázaniu, teda aj k akejkolvek a kýmkolvek pripravovanej útocnej vojne. Zdá sa, že daktorí veriaci svoju mienku stavajú nad Desatoro, nad postoj Sv. Otca, lebo vieru oddelili od skutkov a prisluhovanie, tobôž už mlcanlivost k zlu nepokladajú za skutok. Treba ich vyviest z omylu, aby zodpovednost za tento stav neprechádzala aj na ucitelský úrad našej Cirkvi.
Táto príležitost nás núti vyslovit aj nasledujúce:
1. Navrhujeme, aby sa závery Konferencie biskupov Slovenska predstavovali ešte zrozumitelnejšie a jednoznacnejšie, než to bolo aj v tejto otázke.
2. KBS by prezentáciu svojich postojov a usmernení veriacim mala osobitne pripravovat a publicitu jej záverov by mal zabezpecovat funkcionár, ktorý má na to nevyhnutné predpoklady. Vo vážnych veciach, akou je aj pripravovaná vojna v Iraku (a vôbec udalosti na Blízkom východe), by si KBS mala vyžadovat osobitné vystúpenia v rozhlase a televízii a mala by žiadat o prezentáciu svojich postojov aj v profánnej tlaci.
3. Mnohí veriaci sa domnievajú, že KBS nevyužíva prirodzenú a mnohými skutocnostami upevnenú autoritu kardinála J. Ch. Korca. Interpretuje sa to negatívne.
4. Mnohí veriaci si myslia, že by sa v káznach (i pri iných príležitostiach) vôbec malo viac pamätat na priamu a aktuálnu orientáciu (na životné problémy) veriacich zrozumitelnou a otvorenou recou - aby sa Evanjelium vysvetlovalo pre konkrétne spolocenstvo žijúce v konkrétnej situácii. Túto mienku podporujeme.
5. Usudzujeme, že obava duchovenstva zo zasahovania do politiky nie je namieste tam, kde spolocenské a politické dianie zretelne zasahuje do náboženskej a mravnej oblasti. (Takou je dnes aj sociálna situácia, aj príprava útocnej vojny.) Napríklad podpisová akcia na podporu cirkevného školstva zlyhala pre neodôvodnený strach duchovných vysvetlit veriacim, že je ich povinnostou podporit takúto aktivitu. Tento (neodôvodnený) strach viedol k tomu, že ani zápas proti zavedeniu jogy do našich škôl nemohli veriaci podporit petíciou.
6. Usudzujeme, že mnohí katolíci zatvárajú svoju vieru a náboženstvo do kostolov. Vieru a náboženstvo oddelujú od denného života, podaktorí myslia i vystupujú tak, akoby Evanjelium nebolo urcené do tohto sveta a na sedem dní týždna, lež iba na jednu hodinu nedelného doobedia. Tak sa šíri necitlivost a lahostajnost k dôsledkom viery, preto sa šíri mravný relativizmus a bledne sila krestanského príkladu.
7. Nejeden katolík má dnes predstavu, že je zastarané a “nedemokratické” dívat sa nanho ako na clena Božieho krdla, ktorý v húštinách sveta potrebuje a má aj svojho (duchovného) pastiera. Z tohto pomýlenia, pod vábivým pôsobením rozlicných slobôd a úcinkom protikrestanských kampaní silnie aj tlak na pastierov a na poriadok. Lebo je známe: “udriem pastiera....” Bolo by však velmi zle, keby pastieri tlakom ustúpili, keby im zverené stádo pred vlkmi nechránili, keby ho s plnou autoritou v dobrých i horších dnoch nezahánali na zdravú pašu a s istotou neviedli k cerstvému pramenu.