Lawrence Uzzell

Rusi a katolíci

Clovek by si mal pozriet film Alexander Nevskij z roku 1938 – stalinistickú vzrušenost z vítazstva stredovekého Ruska nad teutonickými rytiermi – aby pochopil úplný historický význam ruských postojov k rímskokatolíckej Cirkvi. Film démonizuje rímsky katolicizmus ako vrodene cudzí a nepriatelský voci Rusku a aj ako neodlucitelnú súcast nemeckého imperializmu. Hoci dnes mnohí Rusi zastávajú trochu odlišné názory, väcšina má stále tažkosti s koncepciou krestanstva ako všeobecnej viery: vonkoncom neveria, že katolík môže dakedy byt opravdivým Rusom, alebo Nemec ( ci American ) opravdivým pravoslávnym.
Dokonca Rusi, priatelsky naklonení Rímu, vidia ho podstatne inak, v podstate ako neruský, a to je práve to, co ich k nemu pritahuje. Isté zložky ruskej inteligencie majú náchylnost romantizovat Západ, vrátane západný modernizmus a aj západný fundamentalizmus. V niektorých pravoslávnych kostoloch v Moskve liberálni episkopálni krestania a konzervatívni južní Baptisti môžu pocítat s vrúcnym prijatím, pretože prichádzajú z Ameriky. Takíto Rusi zavše zjednodušene spájajú protestantizmus a rímsky katolicizmus s demokraciou, kapitalizmom a vo všeobecnosti so západným spôsobom života. V istom zmysle súhlasia so svojimi xenofóbnymi rodákmi, ktorí zobrazujú Vatikán ako MacDonaldovho dvojníka. Ký div, každé slovo týchto západniarov na podporu katolíkov o to viac rozzúri xenofóbov.
Mnohí rímskokatolíci v západnej Európe a Amerike zameriavajú sa na pravoslávnu cirkev v nádeji nájst posilnenie tradicionalistického krídla svojho vlastného vierovyznania. Boli by však nepríjemne prekvapení, keby zistili, že v Rusku nie tradicionalistický pravoslávny klérus sa približuje k Rímu, ale pokrokový: útla menšina, najviac sympatizujúca so Svetovou radou cirkví, s radikálnymi liturgickými reformami a modernistickými názormi. To, co pokrokári by radi vidiet, toho sa tradicionalistickí pravoslávni boja: zjednotenie východného a západného krestanstva by nezmenilo modernizmus, naopak, jednoducho by sa rozšíril na Východ. Možno majú pravdu.
Takéto teologické obavy nie sú najhroznejšími prekážkami pre Vatikán v Rusku. Pre väcšinu Rusov antikatolicizmus je predovšetkým záležitostou kultúrnej totožnosti; antikatolícke pocity v národnej psychike sú ovela hlbšie zakorenené, než nepriatelstvo voci protestantizmu. Hoci doktrinárska nezhoda s protestantizmom je dokázatelne väcšia než s rímskokatolíkmi. Rusi nie sú posadnutí spomienkami na vojny s protestantskými mocnostami, ako napr. Švédskom, oproti tomu polská okupácia Moskvy v 17. storocí absorbuje ich tak, ako keby sa to bolo stalo práve minulý týžden. Podobne ako protestanti vo viktoriánskom Anglicku oslavujú porážku španielskej armády, pripomínajú si polskú inváziu ako útok na ich celú politickú a náboženskú civilizáciu. Mnohí sa pozerajú na tie podružné príhody ako na nedávnu pápežovu ”virtuálnu” návštevu v Moskve pomocou televízie, ako na návrat tejto invázie inými prostriedkami. ( Najväcšou výhodou nástupcu Jána Pavla II. pri styku s Ruskom bude, že pravdepodobne to nebude Poliak ).
Prieskumy verejnej mienky sústavne uvádzajú, že asi polovica etnických Rusov sa považuje za ”pravoslávnych krestanov”, hoci len okolo 5 % pravidelne navštevuje bohoslužby. ( Polské, litovské a nemecké etnické menšiny v rámci Ruskej federácie sú vo svojej rímskokatolíckej praxi podobne nedbanlivé). Ruská pravoslávna cirkev teda celí trvalému pokušeniu kupcit s etnickou totožnostou. Ked’ som v 90. rokoch žil v Moskve, antipotratoví vedúci vážne debatovali o tom, ci povolenie pripojit sa rímskokatolíkom a protestantom by nepoškvrnilo ich hnutie. (Náležitá strana tesne vyhrala ).
Pred niekolkými rokmi v rozhovore s istým pravoslávnym biskupom, ktorého meno musí zostat utajeným, navrhoval som tento myšlienkový pokus. Predpokladajme, že pápežovi sa ukázala vidina vzdat sa nám pravoslávnym vo všetkých základných zásadách, ktoré rozdelujú Východ a Západ, vrátane ”filioque” a pápežskej neomylnosti. Aká by bola odpoved’ moskovského patriarchátu? Netrvalo dlho pre nás oboch súhlasit s tým, že patriarchát by jednoducho našiel nejakú novú výhovorku udržat Vatikán na dlžku ramena. Patriarchát, ako ludská a politická ustanovizen potrebuje Vatikán skôr ako nepriatela, než priatela.
Táto politická realita je skutocným dôvodom pre moskovský patriarchát nevšímat si hlboké teologické nezhody vo veciach ako napríklad Sv. Trojica a zámerne rozohnovat bezvýznamné dráždidla. V priebehu posledného desatrocia, patriarcha Alexej a jeho vnútorný kruh spolupracovníkov obvinil každý rímskokatolícky postup v Rusku ako ”prozelitizmus” — jedno z najpoužívanejších slov súcasnej náboženskej spisbe — dokonca aj ”filioqueisti” sa iba zotavujú z toho, co im sovietsky režim ukradol. Patriarchát vytvoril historický mýtus, že Rusko bolo vždy pravoslávnou zemou, rímskokatolíci sa nachádzali len v diplomatických kruhoch v Moskve alebo Petrohrade.
Tento mýtus si úmyselne nevšíma samozrejmé skutocnosti, ako kostoly postavené v nepochybne západnom štýle miestnou polskou komunitou v 19. storocí v mestách ako Irkutsk v strede Sibíri. V skutocnosti bolo viac takýchto západných kostolov v predsovietskom Rusku — v službách miestnych menšín Poliakov, Litovcov a Nemcov — ako ich je dnes po celom desatrocí údajnej ”duchovnej invázii”. Velká väcšina ”nových” rímskych reholných ustanovizní v rámci dnešnej Ruskej federácie, obnovuje farnosti, ktoré jestvovali roku 1917. Iné sú v mestách ako Magadan, ktoré alebo nejestvovali, alebo nemali významný pocet menšín západných krestanov pred masovým exilom sovietskych rokov. Ako mi to jeden moskovský katolík povedal: ”Skutocným zakladatelom katolicizmu na Sibíri bol Stalin”.
Rozhodnutie Vatikánu na pociatku tohto roku (2002, pozn. prekl. ) povýšit svoje štyri ”apoštolské administratúry” na plnoprávne diecézy vyvolali predpokladanú ostrú reakciu moskovského patriarchátu a jeho spojencov v ruskej vláde. Medzi najdramatickejšiu z niektorých príhod patrí, ked’19. apríla 2002 náhle vyhnali z krajiny biskupa východosibírskej diecézy Jerzy Mazura a do polovice júla mu ešte nepovolili vrátit sa z Varšavy. Celkove, priamo povediac, vztahy medzi Vatikánom a ruskou pravoslávnou cirkvou sú teraz na najnižšom bode od rozpadu Sovietskeho zväzu.
Moskovský patriarchát uverejnil koncom júna ( 2002, pozn. prekl. ) dlhý dokument s viac-menej urcitými obvineniami rímskeho ”prozelitizmu” v Rusku. V istom zmysle tieto obžaloby znamenajú akýsi pokrok; patriarchát sa aspon teraz cíti byt zaviazaným uviest konkrétne príklady o údajných výstrednostiach, než paušálne tvrdit, že samotná prítomnost rímskokatolíkov na ruskej pôde je nezákonná. V akom rozsahu sú obvinenia presné, ukáže budúcnost. Je pravda, napríklad, že niektoré rímskokatolícke rehole pri kázniach upútali pozornost posluchácstva v systéme štátnych škôl, alebo v bežných sirotincoch, že úmyselne sa pokúšali konvertovat deti predtým vychované ako praktizujúci pravoslávni krestania, sú teda vinní z porušenia vlastných vyhlásení Vatikánu o medzikonfesionálnych vztahoch.
To, co stažuje posúdit takéto obvinenia je nezmyselne zovšeobecnené používanie slova ”prozelitizmus”, pod ktoré sa zahrnuje akékolvek západné misionárske úsilie, zamerané na kohokolvek s etnicky ruským pôvodom, hoci táto osoba nikdy neprekrocila prah pravoslávneho kostola. Patriarchát dokonca používa tento pojem na obvinenie protestantských misionárov pokrestancit Uzbekov a tatárskych moslimov — co je práve to, co ruská pravoslávna cirkev sama robievala v 19. storocí, ked’ mala úprimnú misionársku víziu. V skutocnosti obrana takzvaných ”tradicionalistických náboženstiev” sa teraz stala obranou len tých náboženských organizácií, ktoré chcú spolupracovat so štátom. Kladením politiky nad teológiu patriarchát uprednostnuje tieto náboženské organizácie nielen pred novoprišlými Mormonmi, ale tiež pred nezávisle uspôsobenými domácimi starovercami, alebo neregistrovanými ”iniciativníkmi”, Baptistami.
Tažkost na rímskokatolíckej strane je v tom, že Vatikán musí vziat do úvahy rôzne vnútroštátne kraje so súperiacimi agendami. V Európe, vrátane samotného Ruska, väcšina rímskokatolíkov súhlasí s ich clovekom v Moskve, arcibiskupom Tadeuszom Kondrasiewiczom. Rusko sa nepovažuje za misionársku zem, vedenie evanjelizácie jej ludu patrí náležite pravoslávnej cirkvi a Rím nemá sa pokúšat získavat konvertitov medzi tými Rusmi, ktorí sú už záväzne praktizujúcimi pravoslávnymi krestanmi. Ale mnohí americkí podporovatelia rímskokatolíckej cinnosti v Rusku sú tak horliví, ako aj ich protestantskí krajania, dosiahnut ”konverziu Ruska”. Silná podráždenost moskovského patriarchátu ako aj jeho pokus odopriet dokonca základné práva náboženským menšinám, ulahcilo Rímu krátkodobo uspokojit obe tieto vnútroštátne skupiny. Dlhodobo však jedny aj druhé budú sklamané.
Tohto leta ( 2002. pozn. prekl. ), videli sme stupnujúcu sa slovnú vojnu medzi patriarchátom a rímskokatolíkmi, vedenú svetskými masovokomunikacnými prostriedkami. To zas znamená istý pokrok; predkladanie špecifických stažností a požiadaviek, i ked’ sú znacne polemické, poskytujú aspon materiál pre rozbor, diskusiu a možnost návratu k skutocnému dialógu. Západná strana tejto debaty obvinuje ruské pravoslávie z dvojitého štandardu — so snahou nevpúštat rímskokatolícke diecézy do Ruska, kým moskovský patriarchát vydržiava biskupov v takých mestách ako Berlín a Londýn.
Obvinenie je prevážne platné, ale dvojitý štandard nie je až tak poburujúci, ako si to niekto myslí. Moskovský patriarchát to vysvetlil bezpochyby jasne, že považuje svoje farnosti na Západe za enklávu ( vydelené územie v cudzom prostredí, pozn. prekl. ) v službách slovanských emigrantov, nie za misionárske farnosti s pôsobnostou povolat naspät západnú Európu k pravoslávnym korenom prvého tisícrocia. ( Napríklad, nedávno menoval nie západniara, ale moskovského cirkevného byrokrata za nového biskupa v Spojenom královstve ). Na základe stanoviska mnohých pravoslávnych konvertitov na pravoslávie, postoj patriarchátu je škandálny— v skutocnosti tvrdí, že pravoslávna viera je svojráznym majetkom Rusov, nie svetové náboženstvo.
Iný osoh terajšej debaty je, že znamená koniec romantickej ilúzie — naivnej viery, že zjednotenie pravoslávnej cirkvi s Rímom je vlastne za rohom. Pri zapodievaní sa touto ilúziou, Vatikán bol príliš ochotný upokojit moskovský patriarchát, napríklad zanedbaním dôraznej obrany práva vlastných veriacich. Teraz hrozí nebezpecie, že Rím sa otocí k opacnej krajnosti, k Vladimírovi Putinovi, na vrub svojich vztahov s patriarchom Alexejom. Putin je politicky ovela zrucnejší než patriarcha a jeho kruh, ale on nemá skutocný záujem o rímsky katolicizmus alebo pravoslávie, okrem ako páky politickej manipulácie. Hoci ruský štát má civilizovanejší vzhlad než ruská cirkev, Vatikán mal by si pamätat, že jeho najdôležitejší dlhodobý dialóg je s posledným.
Z anglictiny preložil:
Jozef E. Suchy
Clánok uverejnil mesacník First Things.
Š 2003 by The Institute on Religion and Public Life.

Od roku 1980 písal o náboženskej slobode v Sovietskom zväze a jeho nástupníckych štátov pre Hooverov inštitút na Stanford University, Jamestown základinu vo Washingtone a oxfordský Keston inštitút.