TEOFIL KLAS

Žmúracky tušit skryté

Pocuješ tikot

Pocuješ tikot dvoje-troje hodín,
a galopujú v tebe paripy.

Tu budík zrapká, že si vyšiel z módy,
tu retaz na pendlovkách zaškripí,
že podaromne odkrokúvaš letá,
tu odbíjanie na chvejivý kov
melanchóliou zasiahne ta.

A nieto tu, och, nikde vinníkov,
len sám v sebe si márne hladáš slová,
co by si nimi zvládol nezvané.

Nieto tu kúta, kam by si sa schoval.

Pred sebou neschováš sa v prievane
a neutecieš ta, kde nieto casu,
kde nieto plynutia a myslenia;
všade sa casy s osikami trasú,
k zemi sa chýli tvár ich zmýlená,
všade sú mená vymerané presne
a teba to vždy vážne zaskocí.

V hodinách zavše zhrkoce a hlesne,
vzdychne si cosi tklivo v plahoci
tajomne sútvarej a jednotvárnej,
že márnost nad márnost sa hromadí,
no mladé, nové jednostajne starne
a rozvrat ciara do stromoradí.

Pocuješ tikot dvoje-troje hodín,
a galopujú v tebe paripy.
Nestíhaš, ešte nie sú zrelé plody,
len rováš, ten ti dozrel na vrypy.

Hodiny, ktoré stáli

Uzrel som básen, ked sa prebúdzala.
Sen sa jej ešte plašil na vieckach. —
Predo mnou šerá audiencná sála,
na pódiách jej v klaku vlácnie nach
a ja sa šepky vrúcne spovedám.

Spovedník v bielom sám tiež klací pri mne
a nacúva mi mäkko, vnímavo.
A je mi zrazu vzácne preintímne.
Sprevádza ma tou chvílou mínavou
Ján Pavol II. .. Lahký som jak dych. —

Prehupol obraz do ranajšej chvály. —
Ustúpil potom všednej lacnote. —
Pozrel som na hodiny, ktoré stáli.
Ukazovali tolko ako tie,
co vedla zamyslene tikali.

Každý verš

Veršovanie je štasný luxus,
vydobývanie slova galeje.

Len vzývat múzu básnivú skús:
kde vína (!) a kde vody naleje!

Každý verš, ktorý vysemením,
vykupuje sa v krcoch pretrasu.

Najväcšmi je však krížom nemým
pre blízkych, co mnou trpia pre Krásu.

Lahodne znie, co tvarom dýcha,
no tvrdo s duchom o zvon zápasí.

Vykružuje sa jemne z ticha,
lež trpcom kružby strúha nadcasy.

Veršovanie je lúka z detstva,
vydobývanie slova pokánie.

Rozhreší ráno hry a pestvá,
na váhach tvaru slza zostane.

Melinka piesku

Melinka piesku medzi monádami
na móle jednej z mliecnych ciest.
Príboje mladej vecne melodrámy
a múdre modro,
co dobro bodro
na márach márna mení v trest.

Aj mel, aj príboj v behu neúnavne
do mlyna bázne zapadá.
Márnomyselnost v miere muky mravnie
a v mode medu
ju vody vedú
k meandrom v rajských záhradách.

Kolký to múl a mdlobné meravenie
vzmáha sa na malbu a tón!
Melinku z móla mocný príboj ženie
na zmenu mena
a najmä zmiena
do monád v kozme bruchatom.

Rozcesnuté casy
(Vincentovi Šabíkovi)

Vtedy, och, vtedy!
Možnože máš pravdu
a vskutku všetko bolo zmotané
až v zbytocnej pre obáv,
že ta nájdu
a že tu cosi prázdne
z útrob povstane,

a predsa
ani dnes ma nepresvedcí
nic o tom, že tak mlel som
naprázdno,
bo nebolo už treba chlebnej reci
a daromne sa hrali
blázni na bláznov.

Vtedy, och, vtedy
zvierali ma putá
nedonosenej ešte volnosti,
no prísnej,
uhánavej chvílam pnutia
mrazenie dusna tažkej zbroje
do kostí,

a klbil kánon
po meci a slove,
co velil zakrádat sa naostro,
lež neprihrievat
tóny príhlasové
a nerást, nevzmáhat sa
márnou malostou.

Vtedy, och, vtedy!
Rozcesnuté casy
aj z tej pre obáv boli prichoré,
no co aj tichý spev sa v kúte hlásil,
nevnímal
nehlas echa
ako príkorie,

ved sám by sa bol
exkomunikoval
z anjelských zvukov rajskej záhrady,
keby bol
zháklivené struny schoval
a tými zakliatymi iba
nahradil.

A zasa víno kvasí
(Hilde Michalíkovej
a Jurajovi Sarvašovi)

Uva was ih,
getrettot pin ih,
vinum werdo ih.

(Bol som hroznom,
hla, šliapu po nom,
stanem sa vínom.)

Notker

A zasa víno kvasí,
mušt kvasí do vína.
Jednostaj novšie casy,
jednostaj staršia novina.

Prizeral som sa, chlapec,
jak dedo síri sud
pre nové požehnanie
z vinice v árende.

Ked malo sa íst na vec,
malo sa vyhrýzt z pút,
nebolo vína v rane,
zostalo achviemkde.

Len do belasa kupol
som spieval kantiku.
To samorodák trpol
na suchom jazyku.

Zlietajú sa dnes mušky
nad kvasný uzáver,
v bublinách kyslicníka
sviežejšie vonia den.

Po trpkom preši skúšky
poznove múzam ver:
si z vinicného kríka,
duch vanie ponaden.

Ved zasa víno kvasí,
mušt kvasí do vína.
Jednostaj novšie casy,
jednostaj staršia novina.

Zapadnutá spomienka

... Zapadnutá spomienka
na Ehrenbachhöhe...

Šúverí sa do tenka
v rozhalenej nehe,
co ju snehy s úlavou
odkázali dnešku.
Ešte hladí škulavo
na tvár stále detskú.

Strmý breh a hrozný zráz
podpílili sánky.
Rozprelo sa kolký raz,
co tak hrklo zránky!
Nebol by sa dorezal
v tamtej chvíli krvi.

Neskôr, pravda, skóre skál
zlahlo do ostrvy.
Zdalo sa, že zhynulo,
schradlo vysušené.
Lenže s maskou minulou
vrátilo sa v scéne.

Krc spomienku šúverí,
dusí, co len vládze.
Nebyt priamej úmery,
ako sa just ráce,
je už nieže potenká,
rozchádza sa v nehe.

... Zapadnutá spomienka
na Ehrenbachhöhe...

Dialógy na pavúcom vlákne

Kulisy kupcivého klamu
oblamujú sa pozvolna
a predsúvajú výhlad na strateno.

Vytriasa z calúnenia slamu.

Vernost je zrazu rozkolná
a etiketa nikde nemá meno.

Horizont ustupuje, bledne,
krcí sa v tvárnom podaní.

Isté je len, že chcelo tu byt krásne
a dobre, bez umárky zjednej,
bez tyranov a poddaných.

Lenže knôt sliepna, podchvílou i hasne
v taživom velkohubom prítmí.

Ruža sa v kúte pokrcí
a už-už sa i kverulantov lakne.

Ostávajú len algoritmy
snov v dennodennej obruci
a dialógy na pavúcom vlákne.

Idem už?

Idem už? A ci ešte váham?
Pýtaš sa vari v mítore!
Že by tak? Myslou nedociaham.
Nezdá sa ti to prichoré?

Mal by som asi sklonit hlavu.
A nemáš srdce na mieste?
Azda len predsa. Aj chut pravú.
Ó, svätí, v ktorom chráme ste?!

Ked je to všetko také zvláštne.
Nebodaj skaly, hrbole...?
Co ja viem! Ale duša lacnie.
Slina sa vzprieci (!) v hrvole!

Och, ved by tu aj bola vôla.
A co je také odradné?
Ostych. Že nevyvládzem zdola.
Hlúpost! Len vykroc! Poriadne!

Možno osamelý havran
(Tiborovi Baránkovi, co aj dodatocne)

Možno som ten osamelý havran,
ktorý kráca
bez posledných zábran
s dôstojnostou mága po srieni.
Možno zrak môj
pod carovnou hunou,
hladajúci zapadnuté zrno,
mrazom dna je zvláštne zostrený.

Možno som ten osamelý havran,
ktorý glbe
biely hmlový háv rán
ušubraným lysým zobákom.
Možno den môj
v zasrienenej tráve
uhýba sa vrave v bázni pravej,
rozchádza sa vo sne dvojakom.

Možno som ten osamelý havran,
ktorý plachtí,
rozmávnuc sa znad brán,
nad trolejmi v chlade predmestia.
Možno hlad môj
o rozopre kráka,
o vrtkavých blaženostiach vtáka,
do ktorých sa hostia nezmestia.

Možno som ten osamelý havran,
co sa vracia
na polnoc kdes’ k lavrám,
sotva sadne odmäk do rolí.
Možno kráž môj
ciaha iba k chmáram,
preto trúfne do krajiny ciaram,
kde ma smútok srdca rozbolí.

Do vena vanu

Aj vínnu mušku,
ktorá sa teší
z môjho tu budúceho vína.
Aj spoznanie sa v dúšku,
ktorý je tenší
a plnší ako medovina.

Aj slinu mravca
na steble z jarín,
proroctve sypaného zrna.
Aj piplanie sa v prácach,
ktoré sta závin
den za dnom s plnkou vedno zhrna.

Aj — nestrážene —
komárie vpichy,
žeby tak hádat na upíra.
Aj cievkam krv, co ženie
priezracnost pýchy
ta, kde sa pletky hanbou pýria.

To drobné dal si
do vena vanu
nad mojou kolískou i rovom.
Rozprávku cajsi
nepoznávanú
v krpatom kraji krovinovom.

Žmúracky tušit skryté

Kadekde krovie.
Na zakrývanie slov a viet
a predstieranie hlbky.

Alebo, ktovie.
Možno má ruža chorlaviet
a mužniet majú trpky.

Kadeco skrýva
krovina týchto zábreží.
Húština týchto zrázov.

Zachádzka krivá.
Vraj komu ako náleží.
Aby sa pohlo hrádzou.

I ja sa chránim.
Skrývam sa placho do krovia
pred frázou nehlbokou.

Pred sebou samým
už tajím taje podkrovia
spred oddávnených rokov.

Tá hra má cenu.
Prikúva mlcat vravené.
Žmúracky tušit skryté.

Prislúcha tienu
roztvárat tvary na stene.
A vo chválivom ríte.

Z túlavých mojich podkroví

Podkrovie hádam králikárne
v znechanej naspust záhrade.
Spomínam tuho, ale márne,
nad snom sa stelie papradie,
už nevylusknem blysk.

Alebo iné, kradmé indiánske,
v drevárni, tajnom vigvame.
Hádam i dlhšie bolo v láske.
Koncievali sa pri mame
výpady laganísk.

Aj medzi zrnom na povale,
knihami v kúte za hradou.
Aj také sa mi zdáva stále,
hasprené na sto západov
pre návrat belasý.

A potom aj to pomyselné,
pod tichou klenbou moruší.
Za stohom stopa veršov cernie,
sen rozvoniava v ovzduší
pre den i pre casy.

Z tých vlahých vidín, malovidla
túlavých mojich podkroví
akoby ociam rástli krídla.
Den z predstáv zavše odkrojí
sám, kolko želá si.

Ale má klbko tajomstvá,
zamotané, hla, v odvine.
Darmo sa v mysli navrstvia,
rozkryvy nie sú povinné,
skryté sa nehlási.

Obrázok z dávnych prázdnin

Agáty, moruše,
gazdovské ploty.
Sálavé ovzdušie
gágavej nôty.

Tajnostné vrbiny,
strniská bosé.
Úkradok hlbinný,
carovno v štóse.

Belasé priedomia,
slamienky s chlebom.
V pamäti pleróma,
plamenné nebo.

Lúka detskej neviny

A potom, že to clovek nezažil.
Tú krásu, lahkost, pôvab pocitu.
Nie je to predsa pravda.
Ved bolo také miesto pre azyl,
i dnes je tu pre pamät ocitú,
to miesto z piesní barda.

Bola to lúka detskej neviny,
balata blaha, sväté svitanie.
Královsky cistá neha.
Bolo to pre seba i pre iných,
to potešenie stále vítané
a plavba priamobrehá.

To blaho, co si už raz okúsil,
belasé nebo z kraja vinica,
volá ta stále domov.
Zámedza v letku, hrádza v toku síl
bola by pre tú lúku prinicia
hre s túžbou povedomou.

Boží klaun

Až budem jest z pieskového taniera,
sypkej misy, abrahámski chlapci,
samý mak a zemiaková nádhera
na vidlicke v šúlancovom strapci,
bude mi tu fajn.

Do vôle sa najem leta poludní,
nasýtim sa sýtej stravy pálav,
napojím sa blahou vlahou zo studní,
suchopáru šprihnem: len ma zaplav,
som ja Boží klaun.

Lahko sa mi krocí hoci do noci,
krátkej teraz ako minisukna,
ešte lahšie do dna, páni otroci,
leto z piesku retazivý zvuk má,
je to samá slast.

Až budem jest z pieskového taniera,
sypkej misy, abrahámski chlapci,
pochytí ma kumštovnícka maniera,
strúhnem, skrátka, kotúl na hambalci,
že ho treba nájst.

Nevedie napred skratka

Za každým kopcom dolina.
Po chvíli výstup znova.
Za ziskom zíva trova.
A na zráze sa pocína
úpornost pohotová.

Na chvílu skrehli pálavy,
rozpršali sa tichá.
Lúka už neusychá.
Len pocit sucha, pažravý,
ti stále na krk dýcha.

Rozprestrel sa tu dokola
pokrovec letných bylín.
S pokojom bohumilým.
Zavládne vari povola
na brehu s kvetným chmýrím.

Lež krácat dalej prichodí.
Nezastavit sa skrátka.
Cas ti hat kopcov natkal
do kroku. Lenže z prírody
nevedie napred skratka.

Modré kandelábre

Ešte som nemal vyvinuté žiabre.
Ešte som všetko vedel o svete.
Netrápili ma modré kandelábre.
Nežil som urazenej osvete.
A nepochyboval som, skrátka.

Až po rokoch ma zamrzelo riadne.
Po hmlách a kalných prúdoch v zámedzí.
Ked zdalo sa, že znova svetlo vládne.
No oslepoval pohlad na veci.
A pochopil som rolu škriatka.

Ako ked pri hre harkajú sa deti.
A urazenost z detstva klebetí.
Z tých kandelábrov trpkost ešte svieti.
Stále však sú to sväté predmety.
Len mienka, ako vždy, je vratká.

Život je predsa jedna básen

Uhovor svoje výhrady.
Neplytvaj kategóriami.
Je tvoj
ten boj.
Na smrt je plamen primladý,
kým kríza srdca borí chrámy.

Jesienky kvitli pôvabne
na prvej povedomej nive.
Z ich síl
si pil.
Úcinky živo odkladné
sú v tepnách a v ich obežive.

Buntošil skraja role blen,
ked prišlo tahat prvé brázdy.
Vraj chrast
má rást,
ostatné caká pohreb len
a potom zabudnutie navždy.

Maková cerven na poli
zas prvé zrno pohltila.
To vraj
bol raj.
Zrelo sa skradma, napoly,
ked ukradla sa z pôstu chvíla.

Kraj leta bodlac obrástla
sedmokrásku, hla, prebudenú.
Chcel svit,
ej, žit!
Odrádzal trn však od bratstva,
co zavieštalo biedu menu.

Výhrady jednak uhovor.
A vlúdne rozpomen sa na sen.
Živ plam
k stým hrám
a roztácaj svoj kruhozor:
život je predsa jedna básen.